Zomrel najstarší kňaz v Číne a otec slovenskej dominikánskej rodiny

Tento článok prináša správy o úmrtiach dvoch významných kňazov, ktorí sa dožili vysokého veku a zanechali za sebou silné svedectvo viery.

Úmrtie najstaršieho katolíckeho kňaza v Číne

Najstarší katolícky kňaz v Číne, páter Joseph Guo Fude, zomrel minulý mesiac vo veku 104 rokov. Po tom, ako bol 19. decembra prijatý do nemocnice s horúčkou, 30. decembra v skorých ranných hodinách zomrel, široko oplakávaný svojimi priateľmi a rehoľnými sestrami, ktoré sa o neho starali.

Guo Fude bol vysvätený v roku 1947, dva roky pred oficiálnym začiatkom komunistického režimu v Číne, a strávil približne 25 rokov vo väzení za svoju vieru v rukách komunistickej vlády.

Čínska katolícka webová stránka Xinde nedávno informovala, že páter Joseph Guo Fude zomrel 30. decembra, len niekoľko mesiacov pred svojimi 105. narodeninami. Guo Fude bol najstarším kňazom v Číne.

AsiaNews dokumentoval, že kňaz - člen Spoločnosti Božieho Slova - bol počas celého svojho života oddaný v službe katolíkom, a to aj napriek ťažkej osobnej cene.

Jeho prvé zatknutie z rúk komunistických úradov sa uskutočnilo v roku 1959. Vo svojich pamätiach Guo Fude napísal, že bol odsúdený na osem a pol roka väzenia na základe obvinenia z “podvratnej činnosti proti štátu.”

Po ňom nasledovali ďalšie dve zatknutia: v roku 1967 na základe obvinenia z “cudzích špiónov;” a v roku 1982. Nezabudnuteľný horlivý kňaz strávil počas svojho života vo väzení spolu 25 rokov.

Podľa rozprávania jeho blízkych žil Guo Fude mimoriadne zbožný život. Bez ohľadu na svoj vek až do svojho posledného dňa denne slúžil svätú omšu. Pri dodržiavaní prísneho rozvrhu modlitieb tiež pestoval živú prax prinášania obiet v jednote s ukrižovaným Kristom.

V službe katolíkom v Číne pokračoval až do svojich 90. narodenín, čo zavŕšil vyučovaním v seminári. Svoju službu rád sledoval a staral sa o to, aby rehoľné spoločenstvo okolo neho bolo dobre zásobené cirkevnými novinkami, ako aj duchovným čítaním.

Podľa záznamu, ktorý napísal jeho priateľ kňaz, Guo Fude vstával o 4.30 hod. ráno na rozjímanie, predtým, ako sa o 6:00 hod. slúžila svätá omša. dlhé roky strávené vo väzení ho hlboko ovplyvnili na celý zvyšok života.

Pri príležitosti svojich 100. narodenín Guo Fude napísal, že “moje väzenie mi dalo silu čeliť životným výzvam’a pokračovať v službe Bohu s vedomím, že každá skúška je súčasťou jeho božského plánu. Skúsenosť z väzenia ma naučila, že pozemské bohatstvo je pominuteľné, zatiaľ čo viera v Boha je jediným skutočným bohatstvom.”

Dodanie homíliu na pohrebnej omši Guo Fude’biskup John Lu Peisen z Yanzhou- biskup menovaný v roku 2011 so súhlasom Svätej stolice- opísal kňaza ako človeka, ktorý žil životom plným “nezištnej obetavosti.”

Lu pripomenul, že Guo Fude sa často vyjadroval, že “poslanie kňazstva v sebe pôvodne nesie znak Kristovho ukrižovania’a je potrebné prejsť tŕním sám, ako aj osvetľovať cestu vpred pre druhých.”

Komentujúc Guo Fude’ovo svedectvo o katolíckej viere, odborník na Čínu a autor Benedict Rogers povedal CNA, že jeho život poskytuje “príležitosť modliť sa za prenasledovanú Cirkev v Číne, zasadzovať sa za náboženskú slobodu a riadiť sa príkladom vytrvalej, rozhodnej, nezlomnej a vzdorovitej viery otca Guo’tvárou v tvár brutálnym represiám.”

Guo slúži “ako symbol odvážnej viery a mimoriadneho utrpenia čínskych katolíkov”- dodal Rogers.

Kým Guo Fude pre svoju vernosť viere a Rímu pretrpel štvrťstoročie za mrežami, čínski katolíci v posledných rokoch vyjadrili silné znepokojenie nad tým, že Rím voči nim nie je taký lojálny.

Zmluva Čína - Vatikán z roku 2018 bola už trikrát obnovená, naposledy v októbri na obdobie štyroch rokov. Predpokladá sa, že uznáva aspekty štátom schválenej cirkvi v Číne a umožňuje Komunistickej strane Číny (KSČ) vymenúvať biskupov.

Pápež si zrejme ponecháva právo veta, hoci v praxi má kontrolu ČKS. Údajne tiež umožňuje odvolanie legitímnych biskupov, ktorí majú byť nahradení biskupmi schválenými ČKS.

Kardinál Joseph Zen, emeritný biskup Hongkongu, dohodu štylizoval ako “neuveriteľná zrada,” pričom obľúbený prelát ďalej obvinil Vatikán z “zapredania” čínskych katolíkov.

Dohoda viedla aj k zvýšeniu náboženského prenasledovania od jej podpísania.

Úmrtie otca slovenskej dominikánskej rodiny Akvinasa Juraja Gaburu

Vo veku 104 rokov zomrel otec slovenskej dominikánskej rodiny Akvinas Juraj Gabura. Stalo sa tak v piatok 29. marca približne o 23. h. Informuje o tom Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (KBS) na svojej webovej stránke.

"Vo štvrtok ešte z lôžka koncelebroval svätú omšu - jeho poslednú večeru," uviedol kňaz farnosti Bratislava - Kalvária Dominik Roman Letz.

Otec Akvinas bol pravdepodobne najstarším rehoľníkom a kňazom na Slovensku. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne a po maturite v Bratislave vstúpil v roku 1933 do Rehole dominikánov v Olomouci.

Po kňazskej vysviacke v roku 1939 pôsobil v Trenčíne. V novembri 1952 bol odsúdený na doživotie za takzvaný trestný čin velezrady, pretože vyspovedal príslušníkov Bielej légie.

Po ôsmich rokoch väznenia ho prepustili na amnestiu. Pracoval ako robotník a skladník a popritom sa venoval intenzívnemu apoštolátu v rodinách, ako aj ilegálnej obnove dominikánskej rehole na Slovensku.

Jeho život zachytil dokumentárny film Akvinas - svedok viery. V pokročilom veku ho opatrovali sestry dominikánky a františkánky. Ešte stále dokázal spolu s iným kňazom slúžiť svätú omšu.

"Neustále sa modlil a svoje utrpenie, ako vravel, vždy premieňal na lásku. Prial si jediné - čo najpokornejšie sa Pánu Bohu klaňať a čo najvrúcnejšie ho milovať," uviedla KBS.

Dominik R. uviedol, že „Otec Akvinas Juraj Gabura OP odišiel do neba v piatok 29. marca 2019 okolo 23:00 h. Vo štvrtok ešte z lôžka koncelebroval svätú omšu - jeho posledná večera - a v piatok odovzdal svoju dušu Otcovi.“

Ako ďalej TK KBS uvádza, otec Akvinas bol pravdepodobne najstarším rehoľníkom a kňazom na Slovensku. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne - Veľkom Bysterci a po maturite v Bratislave vstúpil v roku 1933 do Rehole dominikánov v Olomouci.

Dvadsiateho druhého novembra 1952 bol odsúdený na doživotie za tzv. Po 8 rokoch väznenia bol prepustený na amnestiu v roku 1960, pracoval ako robotník a skladník a popri tom sa venoval intenzívnemu apoštolátu v rodinách, ako aj ilegálnej obnove dominikánskej rehole, bratov, sestier i terciárov, na Slovensku.

Jeho život v odovzdanosti do Božej vôle zachytil dokumentárny film Akvinas - svedok viery. Ešte stále dokázal slúžiť svätú omšu v koncelebrácii, do Eucharistie vkladal všetko.

V komunite nás prekvapoval svojím pozitívnym a láskavým prístupom, na nikoho sa nesťažoval a nekritizoval nás. Za to na seba bol prísny a nechcel pre seba žiadne úľavy. Iba keď sme sa ho spýtali, čo by sme mali zlepšiť, pripomenul potrebu ticha pre náš rehoľný život, lebo „Silencium est pater praedicatorum - ticho je otcom kazateľov“.

Keď vo svojich 102 rokoch zostal ležiaci a zdalo sa, že už nebude dlho žiť, nikto netušil. že sa dožije 103. narodenín a o 104 rokoch sa nikomu ani nesnívalo.

Keď to vyzeralo tak, že už zomiera a vyžaduje špeciálnu lekársku starostlivosť, 16. 6. 2017 ho zverili do paliatívneho hospicu diecéznej charity v Nitre. Jeho stav sa však prekvapivo stabilizoval a do svojej opatery ho 31. 10. 2017 prijali sestry dominikánky v Dunajskej Lužnej.

Tieto posledné roky a mesiace bol stále slabší, bezvládny a odkázaný na opateru iných. Vedel však, že mu už veľa nechýba do cieľa jeho pozemskej púte a že tento čas mu bol darovaný, aby sa pripravil na prechod do večnosti, o ktorom hovoril, že „nebude jeho zásluhou, ale dielom nesmiernej Božej milosrdnej lásky, na ktorú sa celkom spolieha“.

A možno už aj pripravený bol, no zostával ešte s nami a kvôli nám, aby bol pre nás povzbudením a aby obetoval svoje bolesti za nás, za naše obrátenie, obnovu a nové povolania, na ktorých mu vždy veľmi záležalo. Pán, ktorý hľadí do srdca, videl jeho ochotu robiť všetko, čo chce On.

Keď som sa ho pýtal, ako sa má, odpovedal, že „tak, ako Pán Boh chce“ a že je mu vďačný za všetko. Alebo povedal, že „ biedne, ale vďaka dobrému Bohu žijem.“ Inokedy prekvapil: „Cítim sa ako dieťa v Božom náručí.“ Alebo: „Svoje utrpenie premieňam na lásku.“ Tieto jeho strohé a jednoduché odpovede zasahovali každého.

Jeho čas na lôžku bol hlavne časom kontemplácie a modlitby. Rád hľadel na kríž na stene a v ruke zvieral ruženec. Ešte keď bol pri väčšej sile, často hovorieval o sv. omši, aký je to nesmierny Boží dar. Práve eucharistia, ku ktorej mal nesmiernu úctu, bola pre neho vždy účinným prostriedkom, ako žiť každodenný kristocentrizmus.

Všetky, aj tie najvšednejšie momenty života vzťahoval k tomuto vrcholnému bodu každého dňa a skrze Kristovu obetu takto vystupoval k Bohu. Vedel som o tom a hoci on sám o to nežiadal pre svoju bezvládnosť, povedal som si, že urobím všetko pre to, aby mohol prinášať túto najvznešenejšiu obetu ako Kristov kňaz aj naďalej.

Dostal od Pána tú milosť, že mohol koncelebrovať sv. omšu prakticky až do poslednej chvíle života. Takto znášal svoje utrpenie posledného času s posilou Ježišovej obety a skrze ňu sa celý stával darom lásky pre Boha a pre ľudí.

Tento statočný kňaz za komunizmu odsúdený na doživotie svojou odovzdanosťou do Božej vôle láskou premáhal bezprávie a skrze obetu Kristovho kríža spolu s Kristom víťazil nad zlobou sveta. V období úplnej bezvládnosti páter Akvinas dokázal z lôžka koncelebrovať pri viac ako 300 sv. omšiach, do ktorých vkladal všetko.

Ešte vo štvrtok 28. marca 2019 som tak ako zvyčajne k jeho lôžku prisunul stolík na sv. omšu. Otec Akvinas koncelebroval mimoriadne sústredene a jasne. Spolu s prítomnými sestrami sme boli prekvapení, lebo v utorok to bolo po oslabení prekonaným zápalom slabšie. Vtedy sme netušili, že to bola vlastne jeho posledná Večera.

Po záverečnom požehnaní nás opäť prekvapil - po slovách „Iďte v mene Božom!“ a „Bohu vďaka.“ spontánne pridal „Aleluja, aleluja“, akoby bola Veľká noc. Aj on nám, ako vždy, udelil svoje vrúcne kňazské požehnanie.

Keď som sa lúčili, povedal som mu, že prídem v nedeľu a že je to veľká Božia milosť, keď vo svojom položení ešte dokáže sláviť sv. omšu. Do Dunajskej Lužnej som však nečakane prišiel skôr.

V piatok večer mi sestra Vojtecha zavolala, že otec Akvinas zomiera a že sám povedal: „Je to smrteľný zápas, zomieram.“ Keď som k nemu prišiel, okolo zomierajúceho otca stáli jeho dominikánske deti. Sestry a brat Bruno z Dunajskej Lužnej, ktorý mu udelil Viaticum, mu práve spievali mariánsku pieseň Celá krásna si, Mária.

Potom sme sa modlili bolestný ruženec. Sestry a bratia držali svojho otca za ruky a keď počul, čo sa modlíme, aj sám sa niekedy pridal, hoci len veľmi slabučko. Pozeral sa kdesi do nebeskej diaľky, občas sa akoby pozdvihol, akoby s niekým komunikoval a chcel kamsi vykročiť.

V jednej ruke držal krížik a nečakane nám mlčky dal - on zomierajúci - požehnanie znamením kríža. Pomodlili sme sa korunku k Božiemu milosrdenstvu. Podľa dominikánskej tradície sme pri zomierajúcom zaspievali antifónu Salve Regina a pridali sme aj spev k sv. Dominikovi O, Lumen Ecclesiae.

Potom nastal zvláštny pokoj a ostali sme v tichu. Nevedeli sme odhadnúť, ako sa bude situácia vyvíjať a do ucha som otcovi Akvinasovi povedal, že je pred nami 4. pôstna nedeľa - radostná a že zase prídem, aby mohol slúžiť sv. omšu. Reagoval na to otázkou: „Kedy bude nedeľa?“

Zdalo sa, akoby zaspával, mal privreté oči, no sestry si všimli, že sa zmenilo jeho dýchanie, opäť sa pri ňom začali modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu a presne ako ju dokončili, otec Akvinas vydýchol naposledy, s úplným pokojom. Toto bol Veľký piatok otca Akvinasa.

Akvinas Juraj Gabura sa narodil sa 17. 1. 1915 v Dolnom Kubíne (Veľký Bysterec). Po presťahovaní rodiny do Bratislavy v roku 1927 pokračoval v štúdiu na gymnáziu a duchovne bol vedený bratmi františkánmi. Nadchnutý ideálom spojenia kontemplácie, štúdia a kázania 28. 9. 1933 vstúpil do rehole dominikánov v Olomouci, kde 29. 9. 1934 zložil prvé rehoľné sľuby.

Od 15. 8. 1940 pôsobil v Trenčíne ako správca Kurácie sv. Anny, venoval sa apoštolátu spoločenstiev, redigoval duchovnú revue Smer a venoval sa vydavateľskej činnosti.

Po nástupe komunistického režimu a zrušení rehoľných domov sa od apríla 1950 ukrýval hlavne na Orave. Za to, že 16. 8. 1952 vyspovedal príslušníkov Bielej légie, 22. 11. 1952 ho odsúdili na doživotie za „trestný čin velezrady“.

Takmer 8 rokov strávil vo väzniciach v Ružomberku, Ilave, Leopoldove a Valdiciach. Po amnestii v roku 1960 býval v Bratislave a pracoval ako robotník a skladník. Popri tom sa venoval intenzívnemu tajnému apoštolátu v rodinách a spoločenstvách, ako aj ilegálnej obnove dominikánskej rehole na Slovensku.

Od roku 1990 pomáhal pri konsolidácii rehole v slobodných pomeroch. V rokoch 2009-2017 žil vo zvolenskom kláštore a od novembra 2017 až do smrti bol v opatere v Konvente bl. Imeldy sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej. Žil z eucharistie a svoj život prežil v odovzdanosti do Božej vôle.

Pohrebná svätá omša a rozlúčka so zosnulým bude v sobotu 6. apríla 2019 o 11.00 hod. v Kostole sv. Dominika vo Zvolene (sídlisko Západ). Hlavným celebrantom bude Akvinasov priateľ a spolubrat J. Em. Dominik kardinál Duka OP, pražský arcibiskup.

Pohrebné obrady sa uskutočnia v sobotu 6. apríla o 11.00 vo Zvolene. Začnú sa v kostole sv.

Prehľad najdlhšie žijúcich kňazov na Slovensku (údaje z roku 2013)

tags: #zomrel #knaz #vo #veku #104 #rokov