Svätý Josemaría chcel 30. mája 1971 zasvätiť Opus Dei Duchu Svätému, mysliac na to, že Cirkev obzvlášť potrebuje svätosť všetkých svojich členov. Sám zložil modlitbu, ktorá sa odvtedy každoročne obnovuje vo všetkých centrách Opus Dei na slávnosť Zoslania Ducha Svätého. V predchádzajúcich obdobiach, v situáciách, ktoré ho viedli k tomu, aby sa osobitným spôsobom utiekal k Bohu, zasvätil Opus Dei Najsladšiemu Srdcu Panny Márie, Ježišovmu Srdcu a Svätej rodine.
Andrés Vázquez de Prada hovorí o Zasvätení Duchu Svätému v životopise svätého Josemaríu:
Po vnuknutiach z roku 1970, ktoré mu tak veľmi pomohli v jeho vytrvalej modlitbe za Cirkev, nasledoval čoskoro „objav“: pôsobenie, vyliatie Ducha Svätého na svätej Omši. To rozšírilo Otcovu apoštolskú víziu, aby mohol uvažovať o tom, ako vďaka Božej dobrote Opus Dei prekvitá v dušiach každej rasy, jazyka a národa. Nebol priateľom navrhovania konkrétnych pobožností, ale cítil potrebu, aby celá rodina Opus Dei urobila spoločné zasvätenie. Zasvätil Dielo Duchu Svätému, aby bolo vždy verným nástrojom v službe Cirkvi.
V deň Turíc, 30. mája 1971, o pol jednej na cez deň vykonal zasvätenie Duchu Svätému v kaplnke Generálnej rady. Za oltárom veľká osvetlená vitráž reprodukovala scénu Turíc. Počas obradu don Álvaro prečítal text zasvätenia. Boli vyprosené dary Ducha Svätého, aby sa postupne vyliali medzi veriacich: dar rozumu; dar múdrosti; dar poznania; dar rady; dar bázne a dar sily, aby nás urobil pevnými vo viere, stálymi v boji a verne vytrvalými v Božom Diele. A napokon dar zbožnosti, aby nám dal zmysel pre naše Božie synovstvo, radostné a nadprirodzené vedomie, že sme Božími deťmi a v Ježišovi Kristovi bratmi a sestrami všetkých ľudí.
Nechýbala ani modlitba za Boží ľud a jeho pastierov, ktorých situácia bola príčinou toľkých sĺz:
Modlíme sa, aby si vždy pomáhal svojej Cirkvi, a najmä rímskemu pápežovi, aby nás viedol svojím slovom a príkladom a aby spolu so zvereným stádom dosiahol večný život; aby nikdy nechýbali dobrí pastieri a aby sme, slúžiac ti všetci veriaci so svätosťou života a neporušenosťou viery, dosiahli slávu Neba.
Na obrad Zasvätenia, ktorý sa bude každoročne opakovať v centrách Diela, Otec napísal text, ktorý odovzdal donovi Álvarovi, ak by chcel uviesť nejaké pripomienky. Do pôvodného textu bol pridaný odkaz na Zakladateľa, aby sa zdôraznila vernosť, ktorú mu mali jeho deti vždy preukazovať. Otec by najradšej zostal nepovšimnutý; a práve tento dôvod pokory ho viedol k tomu, aby požiadal dona Álvara o prečítanie textu, ktorý v tejto pasáži skutočne znie:
Zachovaj vždy vo svojom Diele duchovné dary, ktoré si mu dal, aby sme podľa tvojej najláskavejšej vôle, nerozlučne spojení s naším Otcom, s Otcom a so všetkými našimi bratmi, cor unum et anima una, boli svätými a účinným kvasom svätosti medzi všetkými ľuďmi. Daj, aby sme boli vždy verní duchu, ktorého si zveril nášmu Zakladateľovi, a aby sme ho vedeli zachovávať a odovzdávať v celej jeho božskej celistvosti.
Tieto slzy smútku z lásky priniesli so sebou príval milostí. Clama, ne cesses (Neprestávaj volať)! prebudil v Otcovej duši nového ducha bdelosti, ktorý ho udržiaval pozorného, stále vnímavého voči Bohu. Slová vtlačené do jeho ducha, nezmazateľné a nezničiteľné, otvárali netušené kanály lásky.
Pod vplyvom Ducha Svätého hľadal útočisko v Najsvätejšom Srdci Ježišovom, stánku Božieho milosrdenstva. Keď sa začiatkom septembra 1971 vrátil z Caglia, odporučil svojim deťom, aby často recitovali strelnú modlitbu: Cor Iesu Sacratissimum et Misericors, dona nobis pacem!
Týmto spôsobom Otec v útržkoch zjavoval svojim deťom niečo z pôsobenia Ducha Svätého v ich dušiach. Zaznamenávali to po meditáciách alebo po rodinných stretnutiach, pri ktorých vyšla najavo nejaká nová duchovná udalosť. Napríklad v októbri 1971 im hovoril o úkone odovzdania sa, ktorý zložil:
Pane a Bože môj: do tvojich rúk zanechávam minulosť, prítomnosť i budúcnosť, malé i veľké, málo i veľa, časné i večné.
A potom im zamyslene povedal: Aby človek dosiahol tento úkon odovzdania, musí nechať svoju kožu.
Božské vnuknutia nabádali Otca, aby nezištne odovzdal sám seba. Po zvolaní: Ne cesses! povedal svojim deťom s jednoduchosťou: Som vždy pozorný k Bohu, som viac mimo zeme ako na zemi. Tieto vnuknutia presmerovali jeho vnútorný život, priviedli ho do nových kanálov Lásky, k milosrdným citom Ježišovho Srdca. Otec však napriek tomu ľutoval, že jeho odpoveď na milosti je neuspokojivá: V každej profesí, zvolal nespokojne, po toľkých rokoch by som už bol majstrom. V láske k Bohu som stále len učňom.
Vnuknutia boli krátkymi dotykmi milosti, ktoré oživovali jeho dušu a podporovali ho v neustálom boji proti zúfalstvu. Boli to krátke ťahy štetcom božského Umelca, ktoré v Zakladateľovi vyvolávali hrdinské reakcie. Vtedy už mal Otec viac než dosť skúseností, aby dokázal oceniť to nezameniteľné „niečo“, čo majú Božie slová. V svojom konkrétnom prípade opísal charakteristický a výrazný tón výrokov slovami, že toto „niečo“ bolo krátke, konkrétne, bez počutia uchom...
Zoslanie Ducha Svätého od Albrechta Dürera
Prežívame nedeľu Zoslania Ducha Svätého. Ako lepšie porozumieť významu tejto udalosti a ako viac zapojiť Ducha Svätého do nášho života? V Skutkoch apoštolov čítame, že po zoslaní Ducha Svätého apoštoli dostali dar jazykov. Prichádza k nim mnoho ľudí a každý ich počuje hovoriť vo svojom vlastnom jazyku.
Treba povedať, že títo poslucháči neprichádzajú kdesi zo susednej dediny či z mesta za kopcom. V dnešnom vyjadrení sú to ľudia pochádzajúci zo širokej palety krajín: Turecko, Sýria, Irán, Irak, Saudská Arábia, Palestína, Egypt, Líbya, Taliansko a Grécko. Je to zázrak, že každý ich počuje hovoriť vo svojom rodnom jazyku. Navyše, títo ľudia zistia, že posolstvo apoštolov je jednotné. V rôznych jazykoch zaznieva tá istá správa o veľkých Božích skutkoch.
Duch oslovuje každého poslucháča zvlášť. Myslím, že táto udalosť nás môže inšpirovať aj dnes. Aj my sme povolaní, aby sme prinášali dobrú zvesť Evanjelia rôznym skupinám ľudí. Boh je, aj vždy bol, trojjediný. No toto tajomstvo nám odhaľuje postupne. Duch Svätý pôsobil vo vyvolenom židovskom národe i v iných národoch tajomným spôsobom.
Jeho vanutie síce nevieme presne zmapovať, no vieme, že preniká aj tam, kde by sme ho pre naše obmedzené poznanie nečakali. V zlomových udalostiach dejín spásy sa Boh zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Ježišova bezprostredná prítomnosť - ako človeka, učiteľa a priateľa - sa v istom momente musela skončiť. Ostáva prítomný iným spôsobom a zosiela Ducha Svätého ako učiteľa, ktorý učeníkov postupne vovedie do plnosti pravdy. Ježiš nemohol učeníkom povedať všetko - ani by to hneď nepochopili, ani ešte nenastal čas na niektoré otázky.
V tajomstve božskej Trojice prúdi dynamika, ktorá presahuje ľudské spôsoby komunikácie. Ducha Svätého dostávame pri krste, pri modlitbe často prosíme o dary Ducha Svätého. Sviatosti nás čoraz hlbšie vovádzajú do plnosti kresťanského života. Sviatosť birmovania nadväzuje na krst a Eucharistiu. Pred jednotlivým kresťanom je výzva duchovnej dospelosti, nemá zostať na úrovni kresťanského „šlabikára“ - čisto zdedenej viery, prevzatej od iných. Potrebuje si vieru existenciálne osvojiť a začleniť do svojho životného projektu. S pomocou Ducha Svätého objavuje duchovné dary, ktoré dostal, a rozvíja ich. Duch Svätý nám pomáha žiť naplno, využívať rôzne časti našej osobnosti pri budovaní Božieho kráľovstva.
Kľúčovú rolu hrá náš rozum, ktorý nám umožňuje samostatne a zodpovedne sa rozhodovať. V Knihe zjavenia sa píše, že Duch i nevesta volajú: Príď! Náš jednotlivý život i kolektívne ľudské dejiny majú zmysel. Tento zmysel je Božím darom. Veríme, že zavŕšením časných dejín je druhý Pánov príchod, ktorý očakávame. Nevieme, kedy presne nastane ani ako presne bude prebiehať, ale Boh v ňom zmysluplne uzavrie časné dejiny. Duch Svätý nám umožňuje, aby sme sa na túto udalosť tešili a pripravovali.
Po vstupe do bratislavského Dómu sv. Martina nechávame sychravé sobotňajšie počasie za sebou. Kostolné ticho iba kde-tu prerušuje tlmený šepot. To sa ešte dolaďujú posledné detaily veľkej slávnosti. Katedrála sa pripravuje na birmovku dospelých. Pre osobné duchovné dejiny veriaceho človeka je birmovka veľký míľnik. Len birmovanci vedia, aké otázky im víria v hlave. Som hoden, som hodná darov Ducha Svätého?
V katedrále bude svedkom birmovky svojich šiestich zverencov. Každý z nich je iný, jedinečný, neopakovateľný vo svojej viere. Všetkých však spojila veľká vnútorná túžba prijať sviatosť birmovania. Vekové rozmedzie? „Birmovanie pochádza z gréckeho slova chrísma, pomazanie. „Títo dospelí prijatím sviatosti birmovania potvrdzujú svoj krst. Potvrdzujú, že bolo dobré, keď ich rodičia dali ako malé deti pokrstiť. Krstom sa človek znovuzrodí v Duchu Svätom.
„Počas sviatosti birmovania vzývame Ducha Svätého. Chceme s ním žiť, chceme, aby žil v nás, chceme sa ním dať viesť, riadiť, aby sme skutočne žili Boží život, ktorý nám daroval Ježiš,“ hovorí páter Jozef Konc, OFMCap. Svojim birmovancom daroval ruženec. „Hľadal som pre nich praktický darček, ktorý neodložia do zásuvky.
„Stačí pozorne vnímať liturgiu svätej omše. Rádovo to boli roky. Na základe tejto skúsenosti vznikol dokument Ordo initiationis christianae adultorum - Poriadok uvedenia dospelých do kresťanského života alebo Poriadok kresťanskej iniciácie dospelých. „Príprava na prijatie sviatosti birmovania trvá trošku kratšie ako na krst, keďže dospelí birmovanci už majú skúsenosť s vierou. Už to nie je len prvotný zápal, ale pokročilejšie štádium na ceste viery.
Príprava dospelých na prijatie sviatosti obohacuje aj kňaza. „Pre mňa je to veľké povzbudenie vo viere a ďalší krok dopredu. Jozef Konc sa príprave dospelých na prijatie sviatostí venuje tridsať rokov. Za tento čas iba minimum ľudí prípravu nedokončilo.
„Napríklad dieťa ide na prvé sväté prijímanie a pýta sa rodičov: mama, otec, a vy prečo nejdete na svätú spoveď, na sväté prijímanie? „Osobnú evidenciu nemám, ale skúsim to štatisticky. V Žiline, kde som pôsobil v 90. rokoch, prijalo ročne vo všetkých farnostiach tieto sviatosti asi tristo dospelých, z toho tridsať krst. Za desať rokov to je tritisíc ľudí. To nie je málo.
Pri birmovke zvykneme hovoriť, že ľudia sa stávajú dospelými kresťanmi. „Tak to nie je. Birmovanci len nastupujú na cestu k dospelej viere, k dospelému kresťanstvu. Ani ja sám o sebe nemôžem povedať, že som úplne dospelý kresťan, aj ja som stále na ceste viery.
„Minimálne tým, že budú praktizovať základné záležitosti viery, ale tiež ich povzbudzujem, aby si pre osobné zakotvenie hľadali spoločenstvo. Aj Cirkev sama osebe je spoločenstvo. „Sú to ľudia, s ktorými sa bližšie poznáme, s ktorými kráčame a povzbudzujeme sa na ceste viery. Druhý vatikánsky koncil hovorí, že Cirkev je spoločenstvo spoločenstiev.
V skupine, ktorú kapucín pripravoval na prijatie sviatosti birmovania, bol aj otec so synom. Róbert (51) a Marek (22) sú z Bratislavy. To, že Róbert nebol na birmovke ako mladý, ovplyvnil totalitný režim. Keďže chcel byť plnohodnotným kresťanom, aj čo sa týka sviatostí, začal sa pripravovať na birmovku.
„Páter Konc je veľmi prívetivý, príjemný človek. Všetko nám vysvetlil a veľmi dobre nás pripravil,“ hovorí Róbert. Marek dodáva, že aj jemu veľmi pomáhalo spoločenstvo, ktoré s pátrom vytvorili. Príbuzní ho prišli podporiť aj počas slávnostnej chvíle do katedrály. „Zažil som zaujímavú skúsenosť, keď sa ma dotkol Ježiš. Začal som sa modliť a zacítil som, že je prítomný, že naozaj existuje, že je medzi nami.
Počas birmovania takisto silno cítil Božiu prítomnosť. „Slovné spojenie nad nami sa tu používa preto, lebo Boží Duch nás prevyšuje. Nie je nad nami preto, že by nám nebol blízko, že by nechcel byť s nami a v nás, ale slová nad nami naznačujú, že je to Boží Duch. Boží Duch je nad nami v každej chvíli.
„Pri sviatosti birmovania si však každý z birmovancov môže bytostne uvedomiť túto skutočnosť: Boží Duch lásky je nado mnou, je pri mne, chce byť v mojom vnútri... V Bratislave oslávili štvrťstoročie od posviacky chrámu sv.
Farnosť sv. Vincenta de Paul v Bratislave-Prievoze si slávnostne pripomenula 25 rokov od posviacky svojho chrámu. Oslavy sa začali koncertom žiakov ZUŠ sv. Cecílie. Po ňom nasledovala slávnostná svätá omša, ktorú celebroval bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Spolu s ním ju slávil trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch a viacerí kňazi. Na podujatí nechýbal provinciál Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, P.
„Tento kostol je v konečnom dôsledku postavený preto, aby mohol byť postavený iný kostol - kostol každého jednotlivca a kostol spoločenstva. Apoštol Pavol hovorí: ,Vy ste Božia stavba.‘ Spoločný základ je Ježiš Kristus. Arcibiskup povzbudil veriacich, aby chrám nebol iba architektonickým objektom: „Farský kostol bol postavený nielen na obdiv.
„My všetci potrebujeme spoločenstvo, aby sme porozumeli, čo je správne pre náš život. Tento kostol je krásnym miestom, kde sa členovia tejto farnosti posilňujú a obnovujú.
Svätý Martin
V nasledujúcom týždni v utorok 11. novembra oslávime sviatok patróna Bratislavskej arcidiecézy svätého Martina z Tours. Je to príležitosť, aby sme sa v duchovnom spoločenstve nechali osloviť dnešným posolstvom Svätého písma a príkladom nášho svätého patróna.
V úryvku z evanjelia sme počuli slová Pána Ježiša: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19). Poslucháči neporozumeli slovám Pána Ježiša, mysleli na kamenné múry Jeruzalemského chrámu. Aj samotní učeníci pochopili až po jeho vzkriesení, že hovoril o chráme svojho tela, ktoré bolo „zborené“ utrpením a smrťou na kríži a znova „postavené“ Božou mocou vzkriesenia.
Posolstvo o vzkriesení Pána Ježiša je pre nás nenahraditeľné. Ale viera vo vzkriesenie nášho Pána má veľký význam aj v súvise s prameňom duchovnej smrti, ktorým sú ľudské previnenia. Sme súčasťou sveta, v ktorom jestvuje vina - vina človeka voči človeku a vina voči Bohu. Každé previnenie medzi ľuďmi zahŕňa svojím spôsobom narušenie pravdy a lásky, lebo sa stavia proti Bohu, ktorý je Pravda a Láska. Prekonanie viny je ústredným problémom každej ľudskej existencie.
Vina volá po odplate a tak sa tvorí reťaz previnení, v ktorej zlo viny ustavične vzrastá a z reťaze previnení je stále ťažšie uniknúť. Pán Ježiš nám zanechal modlitbu, v ktorej prosíme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12) Pán nám touto prosbou hovorí: Vinu možno premôcť len odpustením, nie odplatou.
Boh je Bohom, ktorý odpúšťa, pretože miluje svoje stvorenia. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom človeku, ktorý sám odpúšťa. Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť nášho života, spôsobuje skazu, a preto je nevyhnutné, aby jestvoval spôsob, ako ju prekonať.
Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si previnenia, niečím viac, než túžbou zabudnúť na previnenia. Vina musí byť spracovaná, musí byť vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí - na prvom mieste toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili.
Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, na hranice našej sily premôcť zlo. Narážame na prevahu zla, ktoré čisto vlastnými silami nedokážeme premôcť.
Svätý kardinál John Henry Newman, ktorý bol prehlásený za Učiteľa Cirkvi, raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života.
Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celého nášho jestvovania. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s naším Pánom, ktorý dovolil, aby chrám jeho pozemského života bol „zborený“ a Božou mocou bol znova postavený.
V živote svätého Martina nachádzame príklad, ako v Božom mene pokladal za nevyhnutné pomáhať v odpúšťaní a zmierení. Životopisec Sulpicius Severus opísal v liste svojmu priateľovi Gallusovi posledné dni života nášho patróna takto:
„Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi. Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera.“
Rozpory klerikov vo farnosti v Candes bolo potrebné prekonať vzájomným odpustením a zmierením. Kiež by sme mohli prežívať pokoj vo vzťahu k Bohu a vo vzájomných vzťahoch. Naša túžba a naša prosba o pokoj vo svete je spojená so spomienkou na mimoriadne ťažkú situáciu našich kresťanských bratov a sestier vo Svätej zemi. Aj oni sú obeťou pretrvávajúcich konfliktov. Hrozíme sa nad množstvom previnení a nevinných obetí, ale zároveň vieme, že jediným riešením aj pre Svätú zem je, ako nás učí náš Pán, že reťaz zla sa dá prekonať iba odpustením.
Preto chceme podporiť našou tradičnou Svätomartinskou zbierkou prítomnosť a zotrvanie kresťanov vo Svätej zemi. Prostredníctvom programu „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s pánom kardinálom Pierbattistom Pizzaballom, chcú oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín, aby sa konkrétne finančne podporila lekárska pomoc pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, aby sa podporila možnosť pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny, aby sa podporila možnosť vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín.
My vyznávame, že veríme, že náš Pán Ježiš vstal z mŕtvych, veríme vo vzkriesenie tela, veríme v odpustenie hriechov. Veríme, že odpustenie a zmierenie vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k našim ľudským bratom a sestrám je s Božou pomocou možné. To je naše životné poslanie, aby sme boli svedkami odpustenia. Prítomnosť každého úprimného veriaceho kresťana, ktorý svedčí svojím životom, že v Božej sile vzkriesenia je odpustenie a zmierenie možné, prítomnosť každého takéhoto svedka je veľkým požehnaním.
Nech vás a vašich blízkych žehná a posilňuje všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý.