Prvá nedeľa po Zjavení Krista Pána mudrcom nás privádza k rieke Jordán, k Jánovi Krstiteľovi. Práve na tomto mieste sa udeje udalosť, ktorou je Ježišov krst.
Krst Ježiša Krista
Ježišov Krst
V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Keď vystupoval z vody, videl roztvorené nebesá a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z nebies zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Matúš 3, 13-17)
Ježišov krst je začiatok Jeho verejného vystupovania. Je to začiatok Jeho cesty ako trpiaceho služobníka, ako Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta. Ježiš sa vo svojom krste úplne podriaďuje vôli svojho Otca a prijíma úlohu zomrieť za hriešnikov z lásky k nám.
Ján nevedel, ako má reagovať, pretože vedel, že Ježiš je Syn Boží. Preto sa pýta: „Ja mám pokrstiť teba? Veď ty by si mal krstiť mňa.“ Ježišova odpoveď nevysvetľuje, ale upokojuje: „Nechaj to teraz tak! Patrí sa nám naplniť všetko, čo je spravodlivé.“ A tak Ján poslúchne a pokrstí Ježiša v rieke Jordán. V tej chvíli sa otvoria nebesá, na Ježiša zostúpi Duch a Boží hlas oznámi všetkým ľuďom a na všetky veky, kto je Ježiš: „Toto je môj milovaný Syn.“
Krstom začína dielo záchrany. Jedinečný výjav udalosti Ježišovho krstu je výnimočným zjavením sa celej Trojice: Otca, Syna i Ducha Svätého - a toto sa deje na začiatku pri krste.
Krst je dar od Boha a je pravý vtedy, keď je tam voda a Božie slovo. Krst je zároveň nutný k spáse. Ježiš Nikodémovi pri ich stretnutí zdôrazňuje: ak sa niekto nenarodí z vody… nevojde do kráľovstva Božieho. (J 3,5).
Živá Obeť
Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé. (Rímskym 12, 1 - 2)
Starovekí čitatelia mohli dobre pochopiť apoštola, keď ako napomenutie napísal: „Vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.“
Nasledovník Ježiša Krista sa má stať a neprestajne byť obeťou nie v starom zmysle, žeby mal byť ako ľudská obeť spálený na oltári, ale v novom zmysle, že človek ako živá obeť má sa ustavične dávať k dispozícii Pánu Bohu. Má byť živou obeťou nielen v tom zmysle, že ostane nažive, ale hlavne tak, že bude živý v zmysle neprestajnej činnosti, aktivity, ktorá bude plne orientovaná na uskutočňovanie Božej vôle.
Kto sa rozhodne svoj život chápať a formovať ako živú obeť Pánu Bohu, toho by mala pravidelne sprevádzať modlitba takéhoto obsahu: Pane Bože, chcem byť tvojím služobníkom, chcem byť nástrojom v tvojich rukách na vykonanie tvojich zámerov. Spravuj moje srdce tak, aby sa ti s ochotou, radosťou a porozumením dávalo k dispozícii. Toto má byť modlitba, toto má byť vnútorný postoj kresťana, ktorý chápe svoj život ako obeť ustavične prinášanú Pánu Bohu.
Kresťanský život ako obeť nie je vynucujúcou obeťou, ale jej hlavnou charakteristikou je, že je to prejav vďaky Pánu Bohu. Pán Boh nás predišiel a stále nás predchádza svojou iniciatívou, svojou milosťou. Okrem toho, že nám dáva všetko, čo potrebujeme pre život, prejavil nám svoju jedinečnú lásku v tom, že sa k nám v Pánovi Ježišovi sklonil so svojím milosrdenstvom. A tak celý náš život má byť odpoveďou na Božiu iniciatívu, má byť obeťou vďaky Pánu Bohu.
V kresťanstve nie iba vo svätý deň, nie iba na svätom mieste má byť človek ochotný dať sa celkom k dispozícii Pánu Bohu, ale celý život kresťana má byť bohoslužbou, celý život má byť prinášaním seba ako obete Pánu Bohu. Služby Božie a nedeľný deň nie sú na to, aby sme si vtedy odbavili svoje náboženské povinnosti, a ostatný čas venovali výlučne sebe, nedovoliac Bohu starieť sa do našich súkromných záležitostí, ale služby Božie sú na to, aby sme sa na nich pripravili pre všetky všedné dni a chvíle, aby sme tak aj vo sviatok, ale aj vo všedné dni vedeli žiť ako ľudia, ktorí sa dali celkom k dispozícii Pánu Bohu.
Keď v konkrétnej situácii a pri konkrétnom probléme rozmýšľame o tom, ako má vyzerať naša obeť Pánu Bohu, treba si nám klásť otázku: ako sa mám rozhodnúť, ako sa mám správať, čo musím urobiť, aby som sa Bohu páčil, aby mu bolo príjemné to, čo idem urobiť?
Kresťanská existencia má taký zvláštny charakter, lebo kresťan síce žije v tomto eóne, rovnako ako všetci ostatní ľudia, ale vie už o novom veku, ba viac: niečo z toho nového veku mu je už darované, ako napríklad závdavok Ducha, pokoj, radosť.
Toto nám treba vedieť, ak máme správne pochopiť Pavlovo napomenutie v našom texte: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu.“ V tejto vete je v pôvodnom texte použité slovo „eón“, „vek“. Takže citovaná veta vlastne znamená: Nepripodobňujte sa, neprispôsobujte sa tomuto veku, neberte si vzorce, modely, schémy svojho myslenia a správania z tohto terajšieho veku, ale vnášajte už do tohto časného veku čím viac z onoho budúceho sveta.
Po stopách Boha s Morganom Freemanom II
Kto sa nepripodobňuje tomuto svetu, ale osvojí si čím viac modelov z budúceho sveta, prináša obeť a vydáva sa riziku. Lebo zatiaľ čo v tomto svete je život vo veľmi veľkej miere určovaný sebectvom, kresťan, ak sa radikálne obetuje Pánu Bohu, má sa vzdať sebectva. Zatiaľ čo v tomto svete je mnoho bezohľadnosti a ľahostajnosti, kresťana má charakterizovať láska a priateľský záujem o blížneho. Zatiaľ čo v tomto svete si ľudia veľmi často vypomáhajú lžou, kresťan má urobiť výlučne pravdu pravidlom svojho života. To všetko si od človeka vyžaduje, aby prekonal seba, aby prekonal svoje sebectvo, aby prekonal strach. Toto prekonávanie seba, to je tá obeť.
Apoštol ukazuje, kde hľadať riešenie tejto ťažkej úlohy: „Premeňte sa obnovením mysle.“ Človek, ktorý sa má stať živou obeťou Pánu Bohu, má sa teda premeniť. Tu je veľmi výstižne vyjadrený veľký dosah onej požiadavky. V podstatných bodoch života má dôjsť k zásadnej zmene. Skutočná zmena sa začína v myslení. Treba pracovať na svojich myšlienkach, meniť ich, meniť ich obsah, dvíhať ich. Apoštol to uvádza vo forme rozkazu. To znamená, že človek nie je vydaný napospas tomu, aké myšlienky sa mu samy od seba objavujú v hlave, ale môže ich ovplyvňovať, môže ich meniť, môže sám rozhodovať o tom, čo bude vo svojom myslení pokladať za najvyššie hodnoty.
Ako sa máme premeniť obnovením mysle? Ako môžeme svoje myšlienky uviesť na novú úroveň? Tak, že ich postavíme do prúdu Božích myšlienok. Božie myšlienky máme v najčistejšej forme v evanjeliu Pána Ježiša Krista, a potom aj v ostatných častiach Božieho slova. Každý deň môžeme do prúdu týchto myšlienok stavať svoju vlastnú myseľ, a tak dosahovať obnovenie svojej mysle. Obnovená myseľ nás privedie potom k tomu, aby sa aj navonok primeraným spôsobom zmenil náš život. Až vtedy pochopíme v plnšom zmysle, čo to znamená, že náš život má byť živou obeťou Pánu Bohu.
Služba Bohu
Český preklad Písma Pavlove slová prekladá takto: „Vybízím vás,…abyste sami sebe přinášeli jako živou, svatou, Bohu milou oběť; to ať je vaše pravá bohoslužba.“ Aká je teda naša pravá bohoslužba - služba Bohu? Je obmedzená len na pasívne prijímanie alebo je sprevádzaná praktickým činom?
Slová z listu Rímskym: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu“, nás vyzývajú, aby sme svoju vieru neskrývali, ale práve naopak dovolili jej aby sa zviditeľnila v praktickom konaní. Veď okolo nás je toľko ľudí, ktorí potrebujú rôznu pomoc- láskavé slovo, dobrý skutok. Sú priam výzvou pre našu vieru. A v takejto pomoci núdznym a na pomoc druhých odkázaným sa odohráva pravá služba Bohu.
Na nich myslel i Pán Ježiš, keď povedal: „Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.“ Ak sa vo svojom živote vydáme týmto smerom môžeme si byť istý, že je to dobrý a správny smer.
| Čo robiť | Prečo to robiť |
|---|---|
| Pomáhať núdznym | Pravá služba Bohu |
| Žiť podľa Božieho slova | Prejav viery a milosti |
| Obnovovať myseľ | Premena a priblíženie sa k Bohu |
Je dôležité, aby sme svoju vieru neskrývali, ale práve naopak dovolili jej aby sa zviditeľnila v praktickom konaní. Veď okolo nás je toľko ľudí, ktorí potrebujú rôznu pomoc- láskavé slovo, dobrý skutok. Sú priam výzvou pre našu vieru. A v takejto pomoci núdznym a na pomoc druhých odkázaným sa odohráva pravá služba Bohu.
Boh používa naše ruky a nohy, naše uši a oči, náš rozum, všetky naše schopnosti a sily, dokonca i naše peniaze, aby pomohol práve tým na ktorých nikto nemyslí.
Na záver sa ešte vráťme k tej službe Bohu, ktorú prežívame i v chráme. Je to dôležitý okamih v raste našej viery. Veď práve tu sa spoločne radujeme z Božej milosti, navzájom sa povzbudzujeme a samozrejme napomíname. Tu počúvame Božie slovo a v modlitbe naň odpovedáme. Tu sa dostávame duchovný chlieb vo sviatostiach. Keď však odtiaľto odídeme nebuďme iní, nepripodobňujme sa tomuto svetu, ale žime podľa slova, ktoré sme počuli, z milosti, ktorú sme prijali.
Človek, ktorý to s Bohom myslí vážne Mu predsa vo svojom živote dá náležitý priestor. Nie je to len „určitý“ priestor a do zvyšku života si nedá hovoriť, ale odovzdá Bohu svoje konanie, svoje ruky i nohy, ústa i oči, všetky schopnosti a sily, pretože to je pravá služba Bohu - pravá bohoslužba.