Pravidelné nedeľné služby Božie na 17. nedeľu po Svätej Trojici sú časom poďakovania za úrody zeme a pripomínajú slobodu, ktorú máme ako povolaní v Kristovi.
Biblické texty:
- Starozmluvný: Žalm 100
- Epištola: Filipanom 4,4-9
- Evanjelium: Lukáš 12,22-31
Kázeň sa zameriava na Lukáša 12,13-21 a tému slobody povolaných v Kristovi.
o.Kuffa - Kázeň - Ako sa správne modliť?
Sloboda povolaných v Kristovi
Témou dnešnej nedele je sloboda povolaných v Kristovi. Akú slobodu mám na mysli? Ako často nám dokáže pokaziť deň trocha kritiky. Ako nás dokáže deprimovať trocha odmietnutia. Povieme si - taký normálny život.
Pre život potrebujeme pochvalu alebo kompliment. Pre život ich potrebujeme. Pochvala má svoje miesto aj vo vzťahu k našim blížnym. Chválime deti, kolegov, priateľov.
Takú malú ochutnávku tohto druhu slobody nám dáva ap. Pavol. Keď píše kresťanom do Korintu, aby trochu pribrzdili, čo sa týka posudzovania, píše, že mu na ich posudzovaní záleží najmenej. Nenapísal: Vôbec mi na tom nezáleží. Ale on sám to vedome umiestnil na poslednú priečku dôležitosti.
Predstavte si, že ste oslobodení od potreby urobiť na niekoho dojem. Že sa niekto všíma akí ste šikovní, sympatickí alebo úspešní. Že voči nám vyjadruje kriticky. Sme vydaní na milosť a nemilosť názorom iných.
Mnohokrát ľahšia, ale len málokedy správna, je snaha zapáčiť sa ľuďom. Záleží mi na tom ako ma vníma môj svet. Zodpovedať predstavám svojho okolia. Snažiť sa byť zaneprázdnený. Slobody, musím sa hnať za vyššími príjmami. Kontaktov...
Ježiš otvoril únikový východ do slobody. Urobte to v skrytosti. Nevedeli. Ako sa oslobodiť od snahy vždy robiť dojem. Závislých od uznania. A to, myslím si, potrebujeme všetci.
Nestalo sa. Takémuto konaniu, skúšajme to. Pocítime, že nám zrazu chýba tá naša malá dávka obdivu okolia. Druhých a pravú radosť zo skutkov.
Pán Ježiš hovorí aj o odmene. Naplnenom slobodou.
Duchovná slepota a videnie
Náš biblický text je už iba záver vážneho rozhovoru slepca, ktorého Ježiš uzdravil a vrátil mu tak zrak, najprv s farizejmi, a nakoniec so samotným Ježišom. Sám osebe bol tento Ježišov div veľmi provokačný. Nedal sa poprieť. Toho slepca tam ľudia vídali dennodenne, a všetci vedeli, že je slepým od narodenia.
To mi pripomína, že aj dnes by sa mala vedieť cirkev vyjadriť k vážnym otázkam v našej spoločnosti, a malo by ju viac byť počuť, pretože to veriaci ľudia očakávajú. Presne tak, ako to bolo vtedy. Ako je možné, že niekto niečo také dokázal urobiť? Kto to je a odkiaľ má takú moc?
Hodnotenie popredných židov bolo nakoniec dosť prísne. Prvé, čo si všimli bolo, že sa ten skutok odohral v sobotný deň, čo bolo vážne porušenie židovských predpisov o šabbate. Ježiš sa k tomu uzdraveniu zohol, pľuvol na zem a spravil blato, čo bola jednoznačne práca, ktorá sa v sviatočný deň konať nesmela.
Celý ten rozhovor sa točil stále okolo zraku, ale nakoniec to vôbec o slepote očí nebolo. Bolo to o tom, či človek verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, alebo nie. Je to teda viac o duchovnom zraku, o duchovnej slepote a duchovnom videní. Celý ten text je o to vážnejší, že sa končí prísnym Ježišovým slovom: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia.
Uvedomme si, že Ježiš nie je oftalmológ, teda očný lekár, napriek tomu prišiel, aby videli, ktorí nevidia. Viete ho hrať? Na jednej strane to nie je až taká zložitá hra. Stačí sa naučiť, ako sa po šachovnici pohybujú figúrky.
Ak si tento príklad prenesiem do ľudského života, mám pocit, že je tej slepoty vo svete priveľa. Akoby ľudia dnes vôbec nemysleli dopredu na to čo príde a čo ich čaká. Aspoň pár ťahov dopredu. Žijú, a nemyslia na to, čo im život dá, a čo oni majú dať životu. Niečo celý život naháňame, celých nás to pohltí, a na konci zistíme, že nám to vôbec neprinieslo uspokojenie.
Je to slepota, keď sa človek celý čas naháňa za kariérou, stále niekde postupuje a po niečom túži, a keď to dosiahne, uspokojenie a úľava nepríde. Je to slepota, keď niekto žije len preto, aby sa zabával, tešil a užíval si. Znie to pekne, ale neprináša to uspokojenie do života, aj keď logika hovorí, že toto je to, čo by nás malo napĺňať.
Naopak, mali by sme sa pýtať: Prečo robím to čo robím? Mám vo svojom živote niečo čo je skutočnou hodnotou? Uspokojuje ma to? Niekedy mám chuť ľuďom, ktorí žijú bez Boha, zakričať: Zobuďte sa! Aký život to vlastne vediete? Budete mať raz pocit ohromnej prázdnoty a nikto vám ju nenaplní! Ten slepec dostal viac vtedy, keď sa ho opýtal Ježiš či verí v Syna človeka, ako keď mu vrátil zrak. Veriť v Ježiša Krista, ako v svojho Spasiteľa a záchrancu je oveľa viac, ako byť zdravý a mať sa dobre. A to bolo vysvetlenie slov, že prišiel, aby videli tí, ktorí nevidia.
Máte bratia a sestry v srdci Ježiša Krista, veríte v „syna človeka“ (titul Mesiáša)? Ak áno, tak nie ste slepí. Ježiš prišiel preto, aby sa vám otvoril váš duchovný zrak, a vy a aj ja aby sme pochopili, že ho potrebujeme. Medzi veriť v Ježiša Krista a neveriť v Ježiša Krista je presne taký rozdiel, ako vidieť, alebo byť slepí. Slepota ten obraz vystihuje. Slepí človek nevie kadiaľ má ísť, nevie nájsť cestu. Bez pomoci len blúdi. A to je presný obraz mnohých dnešných ľudí. Hľadajú, ale nevedia čo, chodia a túžia po niečom, o čom nevedia, či to ich túžby naplní. Pri tom je to také jednoduché. Kto má syna Božieho, má život, kto nemá syna Božieho, nemá života.
Ale Ježiš prišiel aj na to, aby oslepli tí, ktorí vidia. Toto slovo sa ťažko vysvetľuje, pretože hovorí o ľuďoch, ktorí majú k Bohu blízko. Majú pocit, že našli to, čo je pre život dôležité, a pri tom im práve Ježiš bude akosi životnou prekážkou. Prekážkou, nad ktorú sa nevedia pozrieť, a ktorá im zabráni vo výhľade.
Farizeji boli zbožní ľudia. Snažili sa o príkladný život, boli takí nábožensky „akurátni“. A v tej svojej akurátnosti nedokázali prejsť cez Ježišovu slobodu. Pán Ježiš uzdravil človeka aj v sobotný deň, lebo toto pre toho chorého bolo dôležité. Ale v ich zbožnej akurátnosti to bolo najväčšie porušenie prikázania o sviatočnom dni. Ako môže niekto, kto vystupuje ako mesiáš porušiť tak závažné prikázanie?
Možno sme niekedy aj my taký príliš zákonnícky, a chýba nám milosrdenstvo. Sme príliš prísni a veľa vyžadujeme, až sa stáva, že sme suroví a bezohľadní. Takýchto nás Pán Ježiš mať nechce. Myslite na to, aby sme sa vo svojej akurátnej zbožnosti nestali tí, ktorí majú oči, ale už nevidia.