„Povstaň, ó Pane, a rozsúď svoju vec! Pamätaj na urážky, ktoré po celý deň vychádzajú od pochabých. Vypočuj naše modlitby, lebo sa objavili líšky a snažia sa zničiť vinicu, ktorej lis Ty jediný stláčaš… Divoké prasa z lesa sa ju chystá zničiť. Kŕmi sa ňou každé divé zviera… Ich jazyk je oheň, nepokojné zlo plné smrteľného jedu.“
500 rokov uplynulo odvtedy, čo Lev X. napísal svoju dôraznú encykliku. Dnes sa zdá, že Svätú stolicu charakterizuje úplne odlišný tón. Nedávny prejav pápeža Františka adresovaný zástupcom škótskej cirkvi túto zmenu podčiarkuje. K 500. výročiu protestantskej reformácie sa František vyjadril takto:
„Poďakujme Pánovi, že sme po dlhých stáročiach odcudzenia a konfliktov boli schopní tento rok prežiť v pravom bratstve… Hľadeli sme jeden na druhého z diaľky, skrývali podozrenie, zaoberali sa rozdielmi a chybami so srdcami zameranými na krivdy z minulosti.“
Čo povedať k tejto zmene v prístupe? Čo sa prihodilo vo vnútri Rímsko-katolíckej cirkvi (pozn. ďalej len RKC) v uplynulých 500 rokoch, že to vyprodukovalo túto zmenu rozpoloženia? Krátka odpoveď znie: Zmenilo sa všetko a dohromady nič. Dva koncily RKC vytýčili aktuálnu diskusiu a slúžia ako kľúčové piliere k pochopeniu zmeny, ktorá nastala: Tridentský koncil (1545-1563) a Druhý vatikánsky koncil (1962-1965).
Tridentský koncil (1545-1563)
Tridentský koncil bol reakciou RKC na protestantskú reformáciu. Jeho priebeh môžeme rozdeliť do troch období v priebehu rokov 1545 až 1563. Hoci encyklika pápeža Leva X. predbehla koncil o 25 rokov, Trident odzrkadlil jeho stanovisko. A to aj urobili. V Tridente sa riešili 4 hlavné oblasti: 1. autorita Písma a tradícia, 2. úloha biskupov, 3. učenie a sviatosti a 4. reformy.
Otvorenie Tridentského koncilu
Tridentský koncil je 19. ekumenický koncil, ktorý zvolal v roku 1545 pápež Pavol III. Zasadal v talianskom meste Trento (latinsky Tridentum) v štyroch etapách, na začiatku sa ho zúčastnilo 50 - 70 katolíckych prelátov, v poslednej fáze ich zasadalo 150 - 200.
Etapy Tridentského koncilu:
- 1. etapa 1545 - 1547: chýbali zástupcovia Švajčiarska, Poľska a Uhorska. biskupi, prišli len delegáti z nemeckého Trieru a Augsburgu. Pavol III.
- 2. etapa 1547 - 1549: Pápežského štátu. Pápež Pavol III. dohodnúť s rímskonemeckým cisárom Karolom V. v Nemecku. Situácia sa začala meniť, keď Karol V.
- 3. etapa 1551 - 1552: Trident. Cisár Karol V. niektorých bodoch rozchádzal s pápežom. Pavlom III. Habsburskému takisto nepodarilo. Po smrti pápeža Pavla III. nastúpil nový pápež Július III. voči cisárovi Karolovi V.
- 4. etapa 1562 - 1563: presadzovali hugenotské (kalvínske) reformy. rovnako ako Ferdinand I. tróne Karola V. Naopak španielsky panovník Filip II. podporoval pápežskú líniu. reformácie. III. anatémy voči protestantským pohľadom a predstavám.
Trident, ako aj Druhý vatikánsky koncil boli pre cirkev životne dôležité koncily zásadného významu. Obidva však reagovali na niečo iné.
Medzi hlavné závery Tridentského koncilu patrili:
- Potvrdenie autority tradície rovnako ako Písma. Písmo môže vykladať jedine Cirkev.
- Definovanie učenia o sviatostiach. (1. Sviatosť krstu, 2. Sviatosť birmovania, 3. 4. Sviatosť pokánia, 5. Sviatosť pomazania chorých, 6. kňazstva, 7. Sviatosť manželstva).
- Zdôraznenie dôležitosti vnútornej premeny a posvätení.
- Odsúdenie bludov protestantskej teológie.
- Reforma v oblasti vzdelávania kléru a pod.
Čo bol Tridentský koncil? | Mike Gendron
Tridentského koncilu schválil dňa 26. IV. členov katolíckej Cirkvi poslúchnuť rozhodnutia koncilu. schválených záverov. Pius IV. komisiu 8 kardinálov (Congregatio S. platili pre každého katolíka. a v roku 1566 pápež Pius V. seminárov a škôl.
Zároveň to poukazuje na jednotiaci faktor, ktorý charakterizuje zhromaždenie, akým ekumenický koncil je. Dokonca Druhý vatikánsky koncil prevzal v zhode s CIC 1917 predpisy o procedurálnej forme podľa Tridentského koncilu.
V kresťanstve sa už od antiky objavuje jav známy z prameňov ako districtiores christiani (prísnejší kresťania). Keď sa k tomu pridá potreba ukázať sa vo svetle antisystémovosti, tak sa pre tých, ktorí sa nostalgicky utiekajú k duchu Tridentu, javí vyhranenie sa voči Druhému vatikánskemu koncilu ako ideálna platforma na zaujatie okolia. V tomto kontexte majú zástancovia Tridentu a kritici Druhého vatikánskeho koncilu vyznieť ako tí „lepší kresťania“. Ostatní v porovnaní s nimi sú potom chápaní ako „úpadkoví“, „liberálni“, „heretickí“ a podobne.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965)
Viac ako 3 storočia uplynuli, kým v roku 1869 RKC zvolala Prvý vatikánsky koncil. Ide o najdlhšie rozpätie medzi koncilmi v cirkevnej histórii. 400 rokov od ukončenia tridentského koncilu čelila RKC hlbokým výzvam a cítila, že ich nie je schopná správne konfrontovať. Vnímala, že sa potrebuje zmeniť, aby si mohla zachovať dôležitý hlas. Bolo potrebné *aggiornamento*, teda aktualizácia alebo revízia. V októbri 1962 preto pápež Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil. Toto zasadanie malo byť katalyzátorom pre *aggiornamento* RKC a jeho účinky na Rímsky katolicizmus mali byť dôkladné a transformačné.
Pápež Ján XXIII. počas Druhého vatikánskeho koncilu
K dnešnému dňu už uplynulo viac ako 50 rokov od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1965. Uvažovanie nad tým, čo sa odohralo v RKC za posledné polstoročie by mohlo zmiasť nejedného pozorovateľa. Je to kvôli tomu, že počas Druhého vatikánskeho koncilu zúril medzi konzervatívcami a progresívcami veľký boj o moc. Nakoniec sa neobjavil žiadny jasný víťaz a koncil bol tak nútený schváliť názory, ktoré boli podľa protestantských analýz protichodné, odporujúce si a vylučujúce sa.
Druhý vatikánsky koncil je jedinečným spomedzi všetkých koncilov dvomi hlavnými spôsobmi. Po prvé, nebol výsledkom vonkajšieho tlaku ani vnútornej herézy. Po druhé, ako napísal David Wells, „po prvý krát v celej histórii koncilov bol prijatý oficiálny dokument so vzájomne nekompatibilnými teológiami.“ Mnohé nadväzujúce dokumenty tak hovoria odlišnými a protichodnými hlasmi: jedným konzervatívnym a druhým progresívnym.
Chameleón sa dokáže adaptovať na akékoľvek prostredie zmenou farby a splynie s ním. Podobným spôsobom mal Druhý vatikánsky koncil chameleónový efekt na RKC. Ich dogmy a učenia sa začali prezentovať dvomi protichodnými spôsobmi. Odvtedy sú schopné sa adaptovať akémukoľvek teologickému a kultúrnemu prostrediu, v ktorom sa ocitnú. Akýkoľvek práve potrebný postoj sa prijme a splynie s kontextom. Može byť evanjelikálny, ak práve potrebuje byť evanjelikálny. Može byť charizmatický, ak práve potrebuje byť charizmatický. S liberálmi vie byť tiež za jedno. Vyhlásenie pápeža Františka adresované škótskej cirkvi je toho dokonalou demonštráciou.
Pápež František vymýšľa prejavy, ktoré nikoho nepobúria a chráni sa tým pred teologickými spormi. Problémom je, že jednota, o ktorej hovorí, nie je založená na biblickom evanjeliu, ale na koncepte, ktorý sa asimiluje na globálni úrovni bez jasných hraníc. Výsledok je lacný a prekrúca kresťanstvo.
Ak sa teda znovu spýtame otázku: „Čo sa zmenilo za posledných 500 rokov v RKC?“ Odpoveď je: „Všetko a nič.“ RKC je zamorená konzervatívnym aj progresívnym prostredím, Písmom aj tradíciou, Ježišom aj Máriou, milosťou aj zásluhami a tak ďalej. Tieto dôrazy si často protirečia, ale zároveň dovoľujú RKC sa prispôsobiť akémukoľvek prostrediu. Umožňujú jej zmeniť sa bez reálnej zmeny.
Avšak biblické evanjelium nepripúšťa chameleónový efekt. Jeho správa vyžaduje jasnosť a dôslednosť. Jeho hranice musia byť dobre definované a nemôžu byť prekročené bez zmeny identity. RKC ich musí znovu nastaviť alebo bude jeho identita naďalej zahmlená a zmätočná. Evanjelium nebude mať v jej vnútri žiadnu moc.
Pápež zároveň povedal, že „koncil, na ktorý si niektorí pastieri spomínajú najradšej, je ten Tridentský. Reštauracionizmus zapchal Druhému vatikánskemu koncilu ústa. Súhlasím s tým, čo hovorí pápež František. Žiaľ, čím ďalej tým viac sme svedkami nárastu odmietania Druhého vatikánskeho koncilu. Kým ešte pred dvadsiatimi rokmi bol tento jav u nás skôr raritný alebo sa primárne objavoval v okrajových skupinách mimo cirkvi, tak v súčasnosti sú spochybňovači Druhého vatikánskeho koncilu aj medzi klérom v pastorácii, čo je obzvlášť zarážajúce. Pritom ide o vážnu vec. Ekumenické koncily vždy boli a zostávajú ohniskami života cirkvi. Neochota prijať koncilové závery sa vždy chápala ako prejav neposlušnosti Magistériu.
Je pravda, že v dejinách cirkvi sa pravidelne opakoval problém s uplatňovaním koncilových záverov. Niekedy prešli roky, kým sa dokumenty všeobecného koncilu, od stredoveku výlučne v latinskom jazyku, dostali do odľahlých cirkevných provincií, a ďalších niekoľko rokov trvalo, kým sa zaviedli do praxe. Netýka sa to však Druhého vatikánskeho koncilu. Už samotný koncil sa odohrával vďaka médiám takpovediac pred očami celého sveta. Jeho závery vždy boli ľahko dostupné a s ich obsahom sa mohol oboznámiť každý, koho sa to týkalo.
Nesmieme zabúdať na fakt, že spolu s pápežom, ktorý je hlavou kolégia biskupov, vykonáva koncil najvyššiu moc v cirkvi (CIC 336 - 341). Koncilové dekréty sú pre všetkých katolíkov záväzné a je našou povinnosťou sa nimi nechať viesť. Pri pohľade na otváracie dokumenty obidvoch koncilov vidíme, že sa považovali za posvätné snemy (synody) zhromaždené v Duchu Svätom, čo je pre ich legitimitu nesmierne dôležité.
Druhý vatikánsky koncil sa najlepšie, ako vedel, usiloval reagovať na prudké zmeny v súdobých cirkevných, ako aj svetských spoločenstvách. Urobil tak za použitia tých cirkevnoprávnych nástrojov, ktoré sa používali aj pri iných konciloch, akurát v súlade so sv. Práve v tomto bode vidím v čase zlyhávania autorít sentimentálnu inklináciu obdivovateľov k duchu Tridentu ako k niečomu, čo má absentujúcu autoritu symbolizovať. Obrazu „zlého“ Druhého vatikánskeho koncilu a „dobrého“ Tridentu pomáha aj vytváranie predstavy, že súčasná pokoncilová epocha reprezentuje horšie obdobie života cirkvi, ako to bolo v minulosti. Dezorientovaný veriaci potom ľahšie prijme presvedčenie o tom, že napríklad v období tridentskej liturgie, spirituality a myslenia bolo všetko stabilnejšie, prehľadnejšie a jasnejšie dané.
tags: #2 #papezu #ktory #tridenstky #koncil