Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal pred 60 rokmi, bol jednou z najvýznamnejších udalostí 20. storočia a najvýznamnejšou v histórii Katolíckej cirkvi 20. storočia. Koncil priniesol radikálnu zmenu do života Cirkvi v druhej polovici dvadsiateho storočia a prekračuje aj nové storočie a tisícročie.
Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu v Bazilike svätého Petra, Vatikán.
Druhý vatikánsky koncil bol XXI. všeobecný ekumenický koncil Katolíckej cirkvi, ktorý zvolal pápež Ján XXIII., začal program tzv. aggiornamenta a dal podnet k reforme rímskokatolíckej liturgie (o. i. umožnil pri bohoslužbách používať národný jazyk), obnove východných katolíckych cirkví a formuloval vzťah Katolíckej cirkvi k iným kresťanských cirkvám a spoločenstvám a k nekresťanským náboženstvám.
Príprava a priebeh koncilu
„Myšlienka nového koncilu bola vo Vatikáne aktuálna už za pontifikátu pápežov Pia XI. a Pia XII. Ján XXIII. o úmysloch svojich predchodcov vedel, ale „jeho koncil“ nemal objasňovať otázky vierouky a disciplíny, ale mal zdôrazniť svedectvo Cirkvi v modernom svete, mal to byť, ako ho sám pomenoval, koncil pastoračný, o praktickom živote Cirkvi.
V januári 1959 sa pápež nezvratne rozhodol. Zvolal kardinálov prítomných v Ríme na poradu a vyjavil im svoj úmysel zvolať všeobecný cirkevný snem. Podľa svedectva preláta doc. Františka Škodu, on a všetky cirkevné kruhy sa so sympatiou pozerali a privítali pápežov podnet, ktorý mal svojich odporcov aj v kruhoch vatikánskej administratívy.
Koncilovú komisiu menoval Ján XXIII. a táto začala svoju prácu na Turice roku 1959 a oficiálnym dokladom bola encyklika Ad Petri cathedram, kde sa snažil špecifikovať úlohy šírenia katolíckej viery, ktorá tvorí základ obnovy kresťanského života a cirkevnej disciplíny. Práve o rok nato začalo svoju práce 10 koncilových kongregácií na čele s ústrednou, za spolupráce laických teológov. Pápež vytvoril Sekretariát pre zjednotenie kresťanov. Do čela postavil nemeckého jezuitu kardinála Augustína Beu, známeho biblistu. Koncil bol zvolaný apoštolskou konštitúciou Humanae salutis s termínom začiatku na 11. októbra 1962.
V tento deň sa zišlo do vatikánskej baziliky sv. Petra 2850 koncilových otcov. V príhovore na otvorení Ján XXIII. o. i. povedal: „Máme veľkú nádej, že Cirkev osvietená svetlom tohoto koncilu sa obohatí o duchovné poklady, načerpá z neho silu a novú schopnosť a s nádejou bude hľadieť do budúcnosti. Pochopiteľne vďaka modernizácii a múdrej organizácie vzájomnej spolupráce bude Cirkev tak pracovať, aby sa ľudia, rodiny a národy obracali k nebeským veciam.“
V rámci troch rokov prípravy koncilu vypracovali projekty koncilových dokumentov, ako aj pravidlá jeho konania, ktoré predvídali prácu v troch úrovniach: plenárne zasadania biskupov, generálne kongregácie a zasadnutia koncilových komisií, kde sa pripravovali schémy dekrétov a zakomponovávali sa pripomienky koncilových otcov.
Na zasadnutiach koncilu vládol duch slobody, otvorenej diskusie a kolegiality, preto pápež zasahoval do jednaní iba sporadicky, najmä v prípade sterilnej diskusie. Záležalo mu na čase. 29. novembra 1962 sa prejavili prvé znaky pápežovej choroby a 8. decembra 1962 sa skončilo prvé zasadanie koncilu. Na záver sa prihovoril účastníkom 25 minútovým prejavom, ale bolo vidieť, že je značne vyčerpaný.
Významné dokumenty koncilu
Druhý vatikánsky koncil prijal štyri konštitúcie, deväť dekrétov a tri deklarácie, ktoré jasne definovali orientáciu Cirkvi v súčasnom svete, jej priority a spôsob pokračovania v diele, ktoré jej zveril Ježiš Kristus.
Štyri konštitúcie:
- Sacrosanctum Concilium (Posvätný koncil) - o posvätnej liturgii
- Lumen Gentium (Svetlo národov) - o Cirkvi
- Dei Verbum (Božie slovo) - o Božom zjavení
- Gaudium et Spes (Radosť a nádej) - o Cirkvi v modernom svete
Dekréty:
- Ad Gentes (K národom) - o misijnej činnosti Cirkvi
- Apostolicam Actuositatem (Apoštolát laikov) - o apoštoláte laikov
- Christus Dominus (Kristus Pán) - o pastierskej službe biskupov v Cirkvi
- Inter Mirifica (Medzi obdivuhodnými) - o prostriedkoch spoločenskej komunikácie
- Optatam Totius (Žiaduce je) - o kňazskej formácii
- Orientalium Ecclesiarum (Východné cirkvi) - o východných katolíckych cirkvách
- Perfectae Caritatis (Dokonalá láska) - o prispôsobenej obnove rehoľného života
- Presbyterorum Ordinis (Poradie kňazov) - o službe a živote kňazov
- Unitatis Redintegratio (Obnovenie jednoty) - o ekumenizme
Deklarácie:
- Dignitatis Humanae (O ľudskej dôstojnosti) - o náboženskej slobode
- Gravissimum Educationis (Mimoriadny význam výchovy) - o kresťanskej výchove
- Nostra Aetate (V našej dobe) - o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám
Druhý vatikánsky koncil a sociálne otázky
Pápež na základe pozorovania života venoval od počiatku mimoriadnu pozornosť spoločenským otázkam, o ktorých hovoril v encyklikách a upozorňoval na nebezpečenstvo zneužitia politiky proti ľudským právam. Z jeho biografií vidieť s akou otvorenosťou prijímal predstaviteľov vtedajšieho znešváreného sveta, zmieroval ich. Záležalo mu na osudoch katolíkov za železnou oponou a aj účasť biskupov z bývalého východného bloku na Druhom vatikánskom koncile, bola prejavom ústretovosti pápeža voči vtedajšej vládnej garnitúre. Táto ústretovosť nebola prejavom slabosti, ale gestom na záchranu Cirkvi v komunistickom bloku.
Výchova a gender ideológia
Čoraz viac sa rozširuje názor, že čelíme niečomu, čo by sa dalo nazvať výchovnou krízou, zvlášť v oblasti citovej a sexuálnej výchovy. V tejto situácii stojí výchovné poslanie pred výzvou, ktorá „vyplýva z rozličných foriem ideológie, všeobecne nazývanej gender, ktorá ,neguje rozdielnosť a prirodzenú reciprocitu muža a ženy. Projektuje spoločnosť bez pohlavných rozdielov a vyprázdňuje antropologický základ rodiny. Táto ideológia zavádza výchovné projekty a legislatívne smernice, ktoré podporujú osobnú identitu a citovú intimitu radikálne odčlenenú od biologickej diverzity medzi mužom a ženou.
Zdá sa jasné, že túto otázku nemožno izolovať od širšieho horizontu výchovy k láske, ktorá má ponúkať - ako upozornil Druhý vatikánsky koncil - „pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu“ v rámci neodcudziteľného práva všetkých na výchovu, ktorá má „zodpovedať svojmu cieľu a prispôsobiť sa rozdielnosti pováh, pohlavia i jednotlivých národných kultúr a tradícií. Zároveň má mať porozumenie pre bratské nažívanie s ostatnými národmi a viesť ku skutočnej jednote a k pravému pokoju na zemi.“
Ak chceme nastúpiť na cestu dialógu ohľadne otázky gender vo výchove, je nevyhnutné mať na pamäti rozdiel medzi gender ideológiou na jednej strane a rôznymi výskumami týkajúcimi sa rodovej problematiky, ktoré sa realizujú v rámci vied o človeku. Pokým gender ideológia má za cieľ, ako konštatuje pápež František, „odpovedať na isté, niekedy pochopiteľné túžby“, zároveň sa usiluje „presadiť ako jediné myslenie, ktoré determinuje aj výchovu detí“, a teda bráni dialógu. Na druhej strane tzv. rodové štúdiá sa usilujú získať hlbšie poznanie spôsobov, akými sa v rôznych kultúrach prežíva pohlavná odlišnosť medzi mužom a ženou.
Kresťanská antropológia vidí v pohlavnosti základnú zložku osobnosti, spôsob jej bytia, prejavovania sa, komunikovania s druhými, cítenia, vyjadrovania a prežívania ľudskej lásky. Z tohto dôvodu predstavuje pohlavnosť integrálnu súčasť rozvoja osobnosti a jej výchovného procesu.
Kongregácia pre katolícku výchovu chce v rámci svojich kompetencií ponúknuť niekoľko úvah, ktoré môžu usmerniť a podporiť tých, čo sa zapájajú do výchovy nových generácií, aby mohli metodicky čeliť dnes najviac diskutovaným otázkam ohľadom ľudskej sexuality, vo svetle povolania k láske, ku ktorej je každý človek pozvaný. Metodológia, ktorú chceme predstaviť, sa riadi troma princípmi, ktoré najlepšie zodpovedajú tak individuálnym, ako aj komunitným potrebám: počúvať, uvažovať a navrhovať.
Misijná činnosť Cirkvi
Cirkev, ktorú Boh poslal K NÁRODOM („ad gentes“), aby bola „všeobecnou sviatosťou spásy“, vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa, usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom.
Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, ktorý je prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý. On vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril i nás a okrem toho nás veľkodušne a bez našich zásluh pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) a získal sebe slávu a zároveň nám blaženosť.
Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby zvnútra uskutočňoval jeho spasiteľné dielo a podnecoval rozvoj Cirkvi. Duch Svätý nepochybne účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený. Ale keď na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky, Cirkev verejne vystúpila pred zástup a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi; napokon sa Cirkev novej zmluvy stala predobrazom jednoty národov v katolíckosti viery, lebo hovorí všetkými jazykmi, v láske rozumie a osvojuje si všetky reči a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť.
Pán Ježiš hneď na začiatku „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mk 3, 13). Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. Potom, keď Pán svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním v sebe raz navždy uskutočnil tajomstvá našej spásy a obnovy všetkého a dostal všetku moc na nebi aj na zemi, a prv než bol vzatý do neba, založil svoju Cirkev ako sviatosť spásy a rozposlal svojich apoštolov do celého sveta tak, ako aj jeho poslal Otec, a rozkázal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 - 20); „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 - 16).
Povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. Keďže toto poslanie pokračuje a v priebehu dejín rozvíja poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, Cirkev, inšpirovaná Duchom Svätým, sa má uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz.
Misijná činnosť je veľmi úzko spätá aj so samou ľudskou prirodzenosťou a jej požiadavkami. Lebo tým, že Cirkev zjavuje Krista, vyjavuje ľuďom číru pravdu o ich postavení a o ich integrálnom povolaní, keďže Kristus je základom a vzorom obnoveného ľudstva preniknutého bratskou láskou, úprimnosťou a pokojamilovným duchom, po ktorom všetci túžia. Kristus a Cirkev, ktorá o ňom vydáva svedectvo hlásaním evanjelia, prekonávajú každý rasový a národnostný partikularizmus, a preto ich nikto nikde nemôže pokladať za cudzích. Kristus sám je pravda a cesta, ktorú hlásanie evanjelia odhaľuje všetkým, keď im pripomína slová samého Krista: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).
tags: #25 #druhy #vatikansky #koncil