Na našej okružnej ceste po zboroch Malej Ázie sa dostávame už k šiestemu zboru v meste Filadelfia. Mesto sa menovalo podľa svojho zakladateľa, ktorý pre svoju lásku k bratovi dostal priezvisko Filadelfos - milujúci brata. A v tomto meste bratskej lásky žilo i spoločenstvo bratskej lásky - zbor veriacich.
Z doterajších listov môžeme vypozorovať jednu dôležitú skutočnosť. Zbory, ktoré si vyslúžili najprísnejšie pokarhanie od Pána cirkvi, neboli ani zvonku ani zvnútra vystavené žiadnym tlakom a zápasom. Žili v relatívne pokojnej situácii. A naopak - zbory, ktoré si vyslúžili najväčšiu pochvalu od Pána cirkvi, boli vystavené prenasledovaniu. Čo nám to chce povedať? Že ťažké časy sú požehnané časy a ľahké časy sú nebezpečné časy.
Duchovnému životu cirkvi sa viac darí v ťažkých časoch ako v ľahkých. Keď je ťažké byť kresťanom, je paradoxne ľahšie byť opravdovým kresťanom. V ťažkých časoch si človek musí dobre rozmyslieť, či je ochotný zaplatiť cenu za nasledovanie Krista. Lebo je to buď - alebo. V ľahkých časoch, keď nás nasledovanie Krista veľa nestojí, pokušenie polovičatosti je oveľa väčšie. Je to pokušenie chcieť mať oboje. I to, čo dáva Boh, i to, čo ponúka svet. Užiť si tu na zemi i žiť vo večnosti v nebi.
Ako to bolo s veriacimi vo Filadelfii? Duchovná polovičatosť určite nebola ich problém. Veď je to jeden z dvoch zborov, ktorému Pán cirkvi nič nevyčíta, ale za všetko ho chváli. Kristus aj v tomto liste začína svoje oslovenie zboru slovom poznania: „Poznám tvoje skutky“.
Odkaz cirkvi vo Filadelfii.
Slabosť a Moc v Božom Kráľovstve
Čo vie o nich konkrétne? „Máš málo síl“. Ale to nie je jeho mínus, ale plus. To je jeho prednosť. Božie kráľovstvo je kráľovstvo hlbokého paradoxu, lebo Božia moc sa tu na zemi prejavuje úplne inak ako ľudská moc. Božia moc sa prejavuje navonok ako úplná bezmocnosť. Preto Boh, ktorý nás prišiel získať pre seba, prišiel ako slabý medzi mocných, ako ponížený medzi slávnych, ako neurodzený medzi vznešených tohto sveta. A Božia slabosť, ktorá začala v betlehemských jasliach, dosiahla svoj vrchol na golgotskom kríži.
Ale Božia moc sa nikde neprejavila tak mocne ako práve na kríži, keď v zdanlivej slabosti a bezmocnosti sa zrodila spása človeka. Aby Boh mohol prísť medzi nás a zachrániť nás, musel sa stať slabým, bezmocným dieťaťom. A my, ak chceme prísť k Bohu, musíme sa stať slabými, bezmocnými deťmi. Ak sa nimi nestaneme, nikdy nevojdeme do Božieho kráľovstva.
Ale kto chce byť slabý a bezmocný? Človek chce byť silný, sebestačný, nezávislý. Lebo takým fandí svet. Ak je niečo, čoho sa bojíme, tak je to práve slabosť a bezmocnosť. Bojíme sa, že už nebudeme stačiť na svoj život. Ale ľudská sila je veľký nepriateľ Boha. Sila vedie človeka k tomu, aby veril sebe a spoliehal sa na seba. Boh je však na strane slabých, ktorí sa nespoliehajú na seba, ale vo svojej slabosti sa chytajú Boha. Je to naša slabosť, ktorá vytvára priestor pre Boha a pre pôsobenie Božej moci. Sila kresťana je v ochote byť slabý a bezmocný. Vtedy sa plní, čo pri sebe spoznal aj apoštol Pavol: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2Kor 11:10). Lebo Božia sila pôsobí v ľudskej slabosti.
Kristus o nich hovorí: „Hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno“. Veriaci mali malú silu, ale veľkú vernosť. Kristovo slovo sa nedá oddeliť od Kristovho mena, lebo sa nedá oddeliť slovo od Autora slova. Nedá sa zachovať jedno a zaprieť druhé. Preto zachovávame slovo, lebo milujeme Autora slova. Keď nám je Autor slova vzácny, vtedy nám je i slovo Autora vzácne.
Ale ako môžu slabí, bezmocní veriaci zachovať vernosť Kristovi? Navyše keď sú ešte vystavení rôznym tlakom zo strany spoločnosti? Nie sú to práve silní, ktorí obstoja? Len tak, že slabí sa vo svojej slabosti držia Boha. On je ich jedinou silou v ich slabosti. „Hľa, otvoril som pred tebou dvere ktoré nikto nemôže zavrieť“.
Otvorené Dvere a Kľúč Dávidov
Obraz dverí sa v Biblii používa v súvislosti so spasením i službou. Otvorené dvere sú obrazom príležitosti, ktorá stále trvá. Pán cirkvi otvoril pred veriacimi dvere spásy i dvere služby. O týchto dverách platí, že ich nikto nemôže zavrieť. Prečo nie?
Najdôležitejšie dvere sú tie, ktoré vedú k Bohu. To sú dvere, ktoré oddeľujú náš viditeľný, pozemský svet od neviditeľného, Božieho sveta. Aby sa otvorili dvere medzi naším svetom a Božím svetom, medzi človekom a Bohom, musí sa stať zázrak. Tento kľúč nie je v rukách človeka ani v rukách cirkvi, ani v rukách mocných tohto sveta. Je v rukách Ježiša Krista.
V Starej zmluve čítame o mužovi menom Eljákim, ktorý mal kľúč od kráľovského domu kráľa Dávida. On rozhodoval o tom, koho vpustí dnu a koho nie, ktoré dvere otvorí a ktoré nie (Iz 22,22). Dávidov kľúč v Kristových rukách je symbol Jeho autority - právomoci, ktorú má. Len On má kľúč od dvier Božieho kráľovstva. To sú dvere spasenia, ktoré vedú k Bohu. O nich platí, že ich nikto nemôže otvoriť, jedine Kristus. Tieto dvere otvára kľúč, ktorým je Kristov kríž.
Kríž stojí na prahu dverí, ktoré vedú do Božieho kráľovstva. Iným kľúčom sa tieto dvere nedajú otvoriť. Nedajú sa otvoriť z našej strany, jedine z Božej strany. Keď si chcel človek v raji zariadiť svoj život bez Boha, zatvorili sa za ním dvere k Bohu. Odvtedy žil pod zatvoreným nebom a pred zatvorenými dverami. Ale keď Kristus hovorí o otvorených dverách, znamená to, že dvere k Otcovi, k trónu milosti sú opäť otvorené. Už viac nemusíme žiť pod zatvoreným nebom a pred zatvorenými dverami ako duchovní bezdomovci, ako ľudia vyhodení na ulicu. A táto výsada prístupu k Bohu cez otvorené dvere nie je daná silným, slávnym, múdrym, bohatým tohto sveta. Kristus otvára dvere spásy slabým, na Božiu milosť odkázaným hriešnikom.
Pre kresťanov vo Filadelfii boli tieto slová veľkým povzbudením. V meste žila početná židovská komunita, ktorá prenasledovala kresťanov ako sektárov. Upierala im právo volať sa Božím ľudom. Ale Kristus hovorí, že i príslušníci židovského národa raz spoznajú, že cirkev je nový Izrael. Preto nás nenechal žiť pred zatvorenými dverami. Preto nám otvoril dvere k Otcovi, aby sme i my mohli vstúpiť dnu.
Výsada otvorených dverí spásy sa môže stať veľkým povzbudením i pre nás. V živote neraz stojíme pred mnohými dverami, ktoré sa možno pred nami nikdy neotvoria. Pre niekoho to môžu byť dvere štúdia, zamestnania, alebo zdravia. Pre iného to môžu byť dvere manželstva. Túži si nájsť životného partnera a založiť si rodinu. Ale tieto dvere sa pred ním neotvoria. Musí sa naučiť žiť pred zatvorenými dverami manželstva. Niekto túži po tom, aby sa v jeho rodine otvorili dvere, ktoré povedú k lepším vzájomným vzťahom - s mužom, so ženou, s deťmi.
Každá naša túžba, prianie, či plány predstavujú dvere, ktoré sa môžu, ale nemusia pred nami otvoriť. A výsledok zatvorených dverí je vždy sklamanie. Nechcem znižovať dôležitosť týchto dverí. Ale chcem povedať, že najdôležitejšie dvere sú pred nami otvorené dokorán. A budú otvorené až do konca života - dvere k Bohu, k trónu milosti, k Otcovmu srdcu. Cez otvorené dvere spásy môžeme dennodenne vstupovať k Otcovi a prinášať Mu svoje túžby i sklamania, radosti i žiale, víťazstvá i prehry.
Mnohé pozemské dvere nám môže hocikto hocikedy privrieť i zabuchnúť pred nami. Veď sú okolo nás silnejší, šikovnejší, rýchlejší ľudia, ktorí nám spred nosa vyfúknu rôzne príležitosti. Predbehnú nás. Ale tieto dvere k nebeskému Otcovi ti nikto z ľudí nemôže zavrieť. Ale platí to i naopak. Čo Kristus zatvorí, to nikto neotvorí. A my vieme, že jedného dňa sa dvere spásy zatvoria: „Keď hospodár vstane a zavrie dvere a vy zostanete stáť vonku…“ (Lk 13,25). Vtedy všetko bude záležať od toho, či človek bude vo vnútri, alebo vonku. Ale ten, kto už vošiel dverami spásy dnu, nebude vymknutý.
Sú tu nielen dvere spásy, ale aj dvere služby. A Kristus má nielen kľúče od dvier spásy, ale aj kľúče od dvier služby. Ten, kto vošiel dverami spásy, má pred sebou ďalšie dvere - dvere služby. Dverami spásy vstupujeme dnu, aby sme prijali dar spásy. Moc otvoriť dvere spásy - prístup k Otcovmu srdcu má len Kristus. A moc otvoriť dvere služby - prístup k ľudským srdciam má znovu len Kristus.
To bolo povzbudenie, ktoré potrebovali. Veď aká bola situácia zboru? Veriacich bolo málo a nepriateľov veľa. Ale nezáleží na veľkosti zboru, ale na vernosti zboru. Zbor, ktorý sa držal Pánovho slova a nezriekol sa Pánovho mena, môže svojich nepriateľov prenechať svoju Pánovi. On si berie na starosť nepriateľov svojho ľudu. Kristus hovorí: „Hľa, dávam niektorých zo synagógy satana, čo hovoria o sebe, že sú Židia, no nie sú, ale luhajú- spôsobím, že prídu , poklonia sa až k tvojím nohám a spoznajú, že som si ťa zamiloval“.
Modlitba a Otvorené Srdcia
Keď viem, že Kristus má kľúč od dvier služby, mám sa modliť, aby tento kľúč i použil a dvere služby i otvoril. Možno sú to práve dvere srdca nášho životného partnera - muža či ženy. Alebo dvere srdca nášho rodiča, či dieťaťa. Ale Kristus má kľúč i k ľudskému srdcu. „Počúvala nás aj istá žene menom Lýdia…a Pán jej otvoril srdce“ (Sk 16,14). Keď stojíme pred zatvorenými dverami, nesnažme sa ich nasilu otvárať. Modlime sa, aby ich Kristus otvoril. Ale pred otvorenými dverami nestojme so založenými rukami. Na Ňom je, aby ich otváral.
„Ochránim ťa pred hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet preveriť obyvateľov zeme. Náš život na zemi nie je príprava na záverečnú skúšku, ktorá príde niekedy v budúcnosti. Celý náš život je skúška. Na konci sa len dozvieme výsledné hodnotenie. Ale okrem bežných skúšok, ktorými prechádzame, prídu i mimoriadne skúšky. To sú situácie, ktoré nami poriadne zatrasú. Nápory, ktoré nás naplnia úzkosťou. A otázka v hodine takej skúšky znie: Ako obstojím? Nezrazia ma životné nápory na zem? Neprevalcujú moju vieru?
To sú otázky, ktoré si kládli i veriaci vo Filadelfii. Kristus im práve oznámil, že ich čaká mimoriadna hodina skúšky. Veď príde nielen hodina skúšky. Príde i On sám: „Čoskoro prídem!“. S prichádzajúcou skúškou prichádza i Pán. Skúška príde, aby nás preverila. Pán príde, aby nás posilnil. Skúšky nebudeme ušetrení, ale v skúške nebudeme opustení.
Keď bol Kristus na zemi, modlil sa za svojich učeníkov: „ Otče, neprosím, že by si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým“ (Jn 17:15). Nie sme to my, ktorí vo svojej sile sľubujeme Pánovi: Pane, môžeš sa na nás spoľahnúť. My aj v najťažšej hodine skúšky obstojíme. Je to On, ktorý nám v našej slabosti sľubuje: Dieťa moje, môžeš sa na mňa spoľahnúť. Môžeš so mnou počítať i v hodine skúšky. Ja ťa ňou prevediem. Rozhodujúce nie sú naše sľuby dané Kristovi, ale Jeho sľuby dané nám.
Keď sa pozriem na seba, nemám žiadnu istotu, že v hodine skúšky obstojím. Ale keď sa pozriem na Krista, rodí sa vo mne istota, že On ma zachová. Že môj život je skrytý s Kristom v Bohu. Že je v bezpečí i v nebezpečí.
Víťaz bude stĺpom v chráme svojho Boha.
Drž sa Pevne a Nevzdávaj sa
Ale čo znamená Jeho výzva, ktorú pripája k svojmu sľubu: „Pridŕžaj sa pevne toho, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec!?“ Nezávisí nakoniec predsa len všetko od nás? Od toho, ako sa my budeme silno držať Jeho? Keď prechádza otec s malým dieťaťom cez cestu, tak mu povie: Chyť sa ma za ruku a silno sa ma drž, aby ťa nezrazilo auto. Ale čo urobí otec? Vari sa spoľahne na to, ako silno sa ho bude držať jeho dieťa? Nie. Kristus i nám hovorí: Silno sa ma drž, aby sa ti niečo nestalo. Ale zároveň je to On, ktorý nás mocne drží vo svojej ruke. Keď prejdem „cez cestu“ bez úrazu, bez nehody, nie je to vďaka tomu, ako som sa ja pevne držal Jeho.
Po obraze kľúča a obraze dverí prichádza v liste tretí obraz - chrámový stĺp. Obraz kľúča je symbol autority, ktorú Kristus má. Obraz otvorených dverí je symbol príležitosti, ktorú Kristus ponúka. A obraz chrámového stĺpa je symbol bezpečia, ktoré Kristus sľubuje.
Mesto Filadelfia bolo často ohrozované zemetraseniami. Žiaden dom, žiadna stavba v meste nebola pred nimi v bezpečí. Ale kresťan vie o meste, ktoré už žiadne zemetrasenie neohrozí. Je to mesto jeho Boha, nový Jeruzalem, „ktorý zostupuje z neba od môjho Boha“. Kresťan vie o „chráme svojho Boha“, ktorý poskytuje úplné bezpečie.
Rozšifrujme túto reč symbolov a obrazov. Nový Jeruzalem je obraz oslávenej cirkvi vo večnosti. Boží chrám je obraz Božej prítomnosti v strede Jeho ľudu, cirkvi. Stať sa stĺpom v Božom chráme znamená mať zasľúbené miesto v Božej prítomnosti, ktoré je absolútne bezpečné, pevné a stále. Je to znovu ten istý sľub, ako v prípade ostatných listov, len vyjadrený iným obrazom. Je to sľub večného života. V tomto meste a v tomto chráme má kresťan zasľúbený večný príbytok. Slovami Ježiša Krista: „už nikdy viac odtiaľ nevyjde“.
Chrámové stĺpy neraz niesli mená slávnych víťazov. Ale kto je skutočný víťaz v živote kresťana? Kristus hovorí: „Toho, kto zvíťazí, urobím stĺpom v chráme svojho Boha…napíšem naň meno svojho Boha aj meno mesta svojho Boha- nového Jeruzalema- ktorý zostupuje z neba od môjho Boha, aj moje nové meno“.
Tento „stĺp“ neponesie jedno meno, ale hneď tri mená. Božie meno na stĺpe hovorí o tom, komu patrím. Nepatrím sebe, ale Bohu. Môj život je prepísaný na Neho. Som Jeho majetok. Meno Božieho mesta na stĺpe hovorí o tom, kam patrím. Už nie som viac duchovný bezdomovec. Mám svoj domov v meste môjho Boha. Som občan nového Jeruzalema. A meno Božieho Syna na stĺpe hovorí o tom, komu vďačím za všetko.
Už len jedna otázka na záver: Môžem veriť týmto sľubom? Dá sa im vôbec veriť? Kristus sa na začiatku takto predstavuje: „Toto hovorí Svätý, Pravdivý.“ Jeho svätosť Ho oddeľuje od všetkého, čo je stvorené, porušené, ľudské. Jeho pravdivosť Ho robí absolútne spoľahlivým vo všetkom, čo povie a čo sľúbi. A keď mi vo svojom slove sľubuje, že i v čase najťažšej životnej skúšky ma podrží a zachová pre seba, viem, že Mu môžem veriť. A keď mi sľubuje, že jedného dňa ma privedie do Božieho mesta, kde mám svoje domovské právo, znovu viem, že Mu môžem veriť. Ako neveriť Tomu, ktorý viac miloval mňa ako svoj vlastný život?