Ak je Boh za nás, kto je proti nám?

Citát „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ je silným vyjadrením viery a dôvery v Božiu ochranu. V kontexte kresťanskej viery tento citát rezonuje s témami pokory, pokánia, Božej lásky a spásy. Pozrime sa bližšie na jeho význam a kontext.

Popolcovou stredou sme začali cestu k Veľkej noci. Obrad popola bol verejným znakom pokory, pokánia a odhodlania prehodnotiť svoje postoje a životné rozhodnutia vo svetle Božieho slova. Aj liturgia prvej pôstnej nedele nám pomáha na tejto ceste a ponúka zamyslieť sa nad témou púšte, pokušenia, obrátenia, ale aj Božej lásky a dôvery.

Božia zmluva a láska

V prvom čítaní, z knihy Genezis (Gen 9,8-15), je nám predstavený príbeh o potope a o zmluve, ktorú Boh uzavrel s Noem a celou zemou. Tento príbeh bol od počiatkov interpretovaný aj ako symbol krstu (1 Pt 3,18-22). Boh, cez dúhu - prírodný jav, ktorý označuje prechod z dažďa či búrky do pokoja - vyjadril svoju veľkú lásku k ľudu.

A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou (Gen 9,12-13).

Skrze toto žiarivé objatie medzi nebom a zemou, obnovil spoločenstvo s každou živou bytosťou na zemi a, aj dnes, denne uzatvára zmluvu svojej večnej lásky s každým človekom. V čase, keď prežívame obdobie rôznych klimatických zmien, a uvedomujeme si, akí sme bezmocní pred silou mohutných prírodných živlov, ktoré sú dôsledkom, bohužiaľ, aj nášho zanedbávania a zneužívania zeme, je tento Boží prísľub skutočným povzbudením. No je to zároveň aj výzva, aby sme sa viac starali o náš spoločný domov, a o seba navzájom, lebo všetko čo Boh stvoril, je dobré (Gen 1,31). Určite, nájdu sa aj takí, ktorí povedia, že Boh sa nestará, lebo vo svete je predsa toľko zla a skazy! Ale, rozhodnutie je na každom z nás!

Boh nám daroval zem, ale zároveň aj rozum a slobodu, a dôveruje nám. Je teda nás, čo si vyberieme: Prijmeme jeho objatie lásky a budeme náš svet a našu zem chrániť a zveľaďovať, a starať sa o našich blížnych?

Púšť ako miesto skúšky a očistenia

Púšť bola v Starom Zákone miestom skúšky viery a očisťovania od nevery. Na púšti sa Izraeliti naučili dôverovať Bohu a nechať sa ním viesť. Samota a núdza na púšti im pomohla uvedomiť si, že život je dar od Boha, o ktorý sa stará (Dt 2,7). Boh im dával vodu, mannu, prepelice a predovšetkým svoj zákon lásky, ktorý im umožnil kráčať bezpečnými cestami (Dt 8,2-6). Po nevernosti a hriechu (adorovaní modiel), Boh opäť vyviedol neverných ľudí na púšť, aby si spomenuli na zmluvu a znovu sa rozhodli patriť len jemu. Tam spoznali svoj hriech, ale hlavne Božiu vernosť a lásku, keď si ich, aj napriek nevernosti, pritiahol k sebe, ako svoju nevestu na obnovenie svadobnej aliancie (Oz 2,16).

V Novom Zákone je púšť miestom, odkiaľ Ján Krstiteľ pripravil cestu Pánovi, pozýval k obráteniu. Ježiš zažil púšť ako ‘noviciát’ nevyhnutný pre jeho službu. Synoptické evanjeliá, každé zo svojho uhla pohľadu, ukazujú, že práve tam Ježiš zažil pokušenia (Mt 4,1-11; Lk 4,1-13), ktorým Boží ľud nedokázal na púšti odolať.

Pokušenie a slobodná voľba

V Biblii Boh skúša človeka, aby poznal hĺbku ľudského srdca (Dt 8,2) a daroval život (Gn 2,17; Jak 1,12). Pokušenie nie je hriech, je to slobodná voľba medzi možnosťami a ponukami. V knihe Deuteronómium čítame: «Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo» (Dt 30,19). Biblia je plná príbehov o jednotlivcoch, ktorí čelili pokušeniu a zvíťazili nad ním, ako aj o tých, ktorí upadli do pokušenia a zhrešili.

Príbeh pokušenia Adama a Evy (Gn 3) ukazuje, že pokušenie môže prísť v mnohých podobách, no je dôležité pamätať na to, že poslušnosť Bohu a jeho prikázaniam je kľúčom k jeho prekonaniu. Príbeh o Jozefovi (Gn 39) nás učí, že pokušenie môže prísť nečakaným spôsobom a z neočakávaných zdrojov, a že utiecť pred pokušením je niekedy tým najlepším riešením. Dávid, izraelský kráľ, čelil pokušeniu v podobe Batšeby, Uriášovej manželky (2 Sam 11). V jeho príbehu vidíme, že pokušenie môže viesť k hriechu, a že hriech môže mať ďalekosiahle následky. Jóbova viera bola skúšaná (Jób 2), ale nepoddal sa pokušeniu, ani nepreklínal Boha. Zostal pevný vo svojej viere a Boh ho požehnal za jeho vernosť. Judáš Iškariotský (Mt 26), aj keď bol jedným z Ježišových učeníkov, upadol do pokušenia chamtivosti, a zradil toho, ktorého miloval. Ježiš dokázal odolať diablovým pokušeniam (Mt 4,1-11; Lk 4,1-13), pretože Božie Slovo a plnenie Otcovej vôle boli jeho pokrmom.

Ježišova výzva k pokániu a viere

Po štyridsiatich dňoch pokúšania - testovania (grécky termín πειράζω znamená «testovať/snažiť sa spoznať realitu») na púšti, prvá Ježišova výzva vychádza presne z toho, čo bolo ústredným učením Jána Krstiteľa: «Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu».

• Naplnil sa (πληρόω ) čas (καιρός) - Skutočným časom, pre Židov, bola nová budúcnosť, ktorú hlásali proroci. Prítomnosť bolo čakanie, teda aktívne smerovanie k tejto budúcnosti. S Ježišom sa tento čas čakania skončil. On ohlásil, že večnosť sa už začala, je to priestor, v ktorom vládne Boh, tu a teraz. Každý okamih nášho času a života je fragmentom večnosti.
• Priblížilo sa (= je tu) Božie kráľovstvo (ἡ βασιλεία τοῦ θεοῦ) - Výraz „Božie kráľovstvo“ bol Ježišovým poslucháčom dobre známy, a je to tiež ústredný bod Markovho evanjelia. Je to kráľovstvo spravodlivosti, slobody, pokoja, hojnosti, pravdy, vernosti a lásky. Je to samotný Ježiš, v ktorom sa napĺňajú všetky Božie zasľúbenia. On je Kráľovstvo Božie a v ňom sme my všetci povolaní k účasti na božskom živote.
• Kajajte sa (μετανοέω) - «obrátiť sa/zmeniť», sa zvyčajne interpretuje vo význame «stať sa lepším». Nie je to len zbožná túžba, ale rozhodnutie obrátiť sa chrbtom k svojej minulosti, a tiež, začiatok novej cesty. Biblia používa dve grécke slová na označenie konverzie/zmeny: metànoia a epistrofé, ktorých význam v moderných jazykoch je: zmena myslenia, zmena cesty. Tieto dve slová potvrdzujú potrebu zmeniť prístup k životu a dať novú orientáciu svojej existencii. Toto obrátenie sa týka predovšetkým viery. W. Kasper píše: „Obrátenie je negatívna formulácia toho, čo Ježiš hovorí pozitívne výrazom veriť“ (Walter Kasper, Úvod do viery, 61). A to znamená otvoriť srdce, nasledovať Svetlo a vydať sa na novú cestu, ktorou je Ježiš.
• Verte (πιστεύω) evanjeliu - Tento výraz zhŕňa predchádzajúce tri a dáva im význam. Evanjelium nie je doktrína, ale Osoba: Ježiš. Viera nie je intelektuálny čin ani moralistický záväzok, ale je znakom zrelosti. Veriť znamená denne dôverovať, riskovať, starať sa o druhých, byť otvorený a ochotne zotrvávať v ‘Božom dobrodružstve’.

Evanjelium sv. Marka pokračuje tým, že Ježiš začal svoje verejné pôsobenie v Galilei, na mieste svojho každodenného života. A posledné riadky tohto evanjelia (16,7), posielajú apoštolov späť do Galiley.

Božia spravodlivosť a ospravedlnenie

V liste Rimanom je Božia spravodlivosť a ospravedlnenie hriešnikov posudzovaná zo všetkých strán a uhlov. Je to Boh sám, kto vo svojom milosrdenstve zaistil obeť zmierenia. Bol to On, kto prvý obetoval život zvieraťa aby pripravil Adamovi a Eve kožené suknice. On povedal Noemovi, aby postavil archu a zachránil seba a rodinu pred potopou. Bol to On, kto poskytol barana Abrahámovi, ktorý mal obetovať svojho syna Izáka. Boh dal podrobné informácie Mojžišovi, ktoré sa týkali obetných zákonov. Kristova preliata krv uzmierila Boží hnev, ktorý by bol určený nám.

Starozákonné systémy obetí boli len dočasným obradom. Išlo o pripomenutie si hriechov a potrebu zmierenia sa s Bohom. Museli obetovať prvorodeného baránka bez vady a preliata krv vyjadrovala obeť za hriechy. Bol to obraz zástupnej smrti obete namiesto hriešnika. Celý obetný systém smeroval k budúcej obeti Božieho Baránka a k úplnému odpusteniu hriechov.

Pavol rovnako ako autor listu Hebrejom, poukazuje na skutočnosť, že Božia zdržanlivosť umožnila ospravedlnenie aj tým, ktorí žili pred Kristom. Božia spravodlivosť nebola narušená, ani znehodnotená oddialením súdu nad hriechmi. Starozákonný systém obetí predchádzal naplnenie ospravedlnenia v smrti Pána Ježiša Krista.

To, že Boh netrestal hriechy, ktoré boli vykonané pred Kristom neznamená, že hriechy v čase starej zmluvy zostali nepotrestané. Starozákonným veriacim bolo odpustené takzvane s "predstihom"; trest bol dočasne odložený a nadobudol účinnosť ukrižovaním Ježiša Krista. Ježišova obeť poukazuje na Božiu spravodlivosť. Byť ospravedlnený znamená, že všetky obvinenia sudca zmietol zo stola. Obžalovaný je v očiach sudcu nevinný. Ježišova smrť je dostatočným dôkazom, že spravodlivosť bola vykonaná. Na kríži bola Božia spravodlivosť naplnená do tej miery, že Jeho milosť mohla prúdiť ku každému hriešnikovi, ktorý uverí, že za neho zomrel Boží syn.

Vykúpenie a Kristova obeť

Učenie o prvotnom hriechu úzko súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus a poskytuje obraz i jasný úsudok o situácii človeka a jeho činnosti vo svete. Od momentu prvotného hriechu leží medzi nami a Bohom priepasť, ktorú hriešny človek nie je schopný vlastnými silami preklenúť, preto ju v dare svojho Syna preklenie sám Boh.

V procese vykúpenia ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí. Ježiš bol ku krížu dovedený zlobou nášho ľudského srdca. Kríž je zjavením skazenosti ľudského srdca. Ak sa na kríž pozrieme z právneho alebo morálneho hľadiska, myslím teraz na ukrižovanie Božieho Syna, musíme povedať, že z hľadiska práva ide o Superzločin a z hľadiska morálky o Superhriech.

Kríž je zjavením Božej bolesti nad človekom a zároveň prenesmiernej Božej dobroty. Na kríži sa stretá ľudská zloba s nesmiernou ľudskou dobrotou Bohočloveka. Boh všetkému dáva iný zmysel. Tajomstvo Kríža má viacej rôznorodých príčin a dôvodov. Na jednej strane sme my, hriešni ľudia navedení a huckaní démonmi, ktorí každým svojím hriechom znovu kričíme: „Ukrižuj ho!”. Nie sú to Židia, ale sme to my všetci, nie vtedy niekedy v historickom čase, ale teraz znovu a vždy. Na druhej strane je to nesmierna Božia dobrota, ktorá toto všetko berie na seba a premieňa. Veď to dobrota Božia dáva najväčšiemu zločinu vo svetových dejinách úplne iný zmysel. Na jednej strane stojí to, čo sme chceli my, smrť’ Božieho Syna, ale na druhej strane stojí dobrovoľná obeť’ Ježiša Krista.

Pán Ježiš z kríža záväzne prehlasuje: „Dokonané je!” Teológovia hovoria, že to nie je výkrik rezignácie, ale výkrik radosti nad tým, že dielo Spásy človeka sa stalo skutočnosťou. Spása sa stala od tejto chvíle objektívnou realitou. Spása, ktorú uskutočnil Ježiš je plne ľudská, ale zároveň úplne Božská, pretože nám zjavuje, že sila človeka je v Bohu, v zjednotení s Ním.

Láska Boha Otca je zrejmá v tom, že „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.” (Rim 5,8). Aj sv. Pavol hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” (Rim 8,32).

Sv. Pavol píše: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici.” (Rim 5,8). A na inom mieste hovorí: „Keď ani vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” (Rim 8,32). Toto prehlásenie nás prekvapuje. Podľa nášho uvažovania skutočnosť, že Ježiš zomrel alebo lepšie povedané musel zomrieť na kríži, nedokazuje Otcovu lásku, ale naopak „jeho krutosť”‘, alebo aspoň „neúprosnú spravodlivosť.” Ježiš, ktorý je najúžasnejším prejavom lásky Boha Otca voči nám, sa pre mnohých stáva hlavným argumentom proti Otcovi. Zabúda sa na to, čo hovorí Ježiš: „Kto mňa vidí, vidí Otca”. Boží Syn je zjavením Otca. Otec je presne taký ako Syn a myslí presne tak ako Syn a skutky, ktoré Ježiš robí sú skutky Otca. Sv. Pavol nám zdôrazňuje: „Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.” Sv. Tomáš Akvínsky je toho názoru, že: „Boh Otec vydal svojho Syna na smrť’ v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku”. Nezabúdajme, že tento Syn je nepredstaviteľnou blaženosťou Boha Otca a práve tohto Syna, dal za nás hriešnikov a svoj stav blaženosti zamenil za bolesť ľudskej existencie. A sv. Bernard z Clarvaux tvrdí: „Boh Otec nevymáhal Synovu krv, ale prijal ju, keď mu bola obetovaná!” Na kríži visí Boh, ktorý sa stal človekom.

Potom, čo sv. Pavol pripomenul, že Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás, víťazoslávne volá: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám? Kto nás obžaluje? Kto nás odsúdi? Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Božej? Snáď meč, strach, útlak, komplexy, svet, choroby, smrť? Ale v tomto všetkom skvele víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval!” (Rim 8,31-37)

Odpustenie a milosť

Božia milosť sa prejavuje rôznym spôsobom, jedným dôležitým prejavom je odpustenie. Neraz je to spojené aj s tou predstavou, že musíme niečo vykonať a urobiť, aby nám bolo odpustené. Pán Boh nekladie podmienky. On je na našej strane.

Pán Ježiš vyslovil hneď v úvode svojej kázne na hore, že neprišiel zrušiť zákon, ale ho naplniť (Mt 5,17). A kde to urobil? Urobil tak na kríži! V akte zaplatenia za hriechy sveta odpustil tým, ktorí proti Nemu hrešili. Vidíme tú spojitosť? Podmienku pre odpustenie, ktoré On sám hlásal na hore, naplnil On sám na kríži. Teraz je Ježiš sám zavŕšením zákona pre tých, ktorí v Neho veria.

V deň, keď bol Pán Ježiš vzkriesený, začal hlásať pravdu, ktorá sa odlišovala od toho, čo kázal predtým. Pred Golgotou to bolo podmienené odpustenie, ale po vzkriesení povedal svojím učeníkom, ktoré slová sú Jeho autentické: „Tak je napísané, že Kristus musel trpieť a tretieho dňa vstať z mŕtvych a že musí sa kázať v Jeho mene pokánie na odpustenie hriechov.“ (Lk 24,46-47)

Problém odpustenia bol vyriešený na kríži na Golgote už pred dvetisíc rokmi. Na kríži sa Ježiš stal zmierením, obeťou za naše hriechy, za hriechy celého sveta (1 J 2,2). Ježiš odvrátil Boží hnev od hriechu, ktorý bol v nás - tým, že zobral na kríž naše hriechy. Každý hriech je ako bleskozvod, priťahuje hnev. Od čias Starej zmluvy hriech narastal až do takých rozmerov, že sa nedal už ignorovať, aj keď sa obete za hriech konali. Na kríži Ježiš zobral hriech sveta na seba a zmazal ho - tým, že zomrel za nás. Naše hriechy boli odpustené. Boli zahladené, anulované - boli akoby spálené bleskom.

Nasledovné slová by nás mali naplniť šťastím: „Blahoslavení, ktorým neprávosti boli odpustené a ich hriechy prikryté, blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriech.“ (R 4,7-8) Blahoslavený , znamená šťastný. Napriek tomu nie sú všetci šťastní. Sú prenasledovaní vinou, neschopní odpustiť sami sebe, pretože nevideli bleskozvod kríža. Nepočuli dobrú, skvelú správu, že Ježišova obeť je raz a navždy riešením ich hriechu.

Nemusíme sa šľahať, aby sme ho získali. Ak sa tak stalo (a stalo sa tak!) a nám bolo odpustené z púhej milosti, nemala by to byť pre nás lacná milosť. Boh nás omilostil v Milovanom! Ty nič pre to už nemusíš robiť. Ani si to zaslúžiť, lebo nikto si to nezaslúžil. Ani si nemusíš robiť žiadne zásluhy a „zapáčiť“ sa Bohu - to, čo sme získali od Boha, získali sme darom. Všetko je dar - aj odpustenie je dar. Nemusím sa teda nejako zvlášť naháňať za odpustením. Ak by sme tak to robili, znamenalo by to, ako keby sme kupovali vzduch. A ten vzduch nemusíme predsa kupovať! Ten je predsa zadarmo! Stačí otvoriť ústa - a nadýchnuť sa. ! Vdýchnuť ho do svojho vnútra! Boh nám dal všetok vzduch, ktorý kedy budeme potrebovať. A tak je to aj s odpustením. Odpustenie nie je niečo, za čím je potrebné sa znova a znova hnať. Je to niečo, čo je potrebné vlastniť a mať! A naše odpustenie je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!

Evanjelium - ako dobrá správa nie je hľadanie našich nedostatkov a našich hriechov! Je to Božia deklarácia nad nami všetkými, že nám bolo odpustené skrze Božieho Baránka Pána Ježiša Krista. Je to dobrá správa - ničím nepodmienená! Je to evanjelium pre nás pre všetkých! Tak to napísal aj. Ap. Pavel: „Lebo zavrel Boh všetkých pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (R 11,32) Dobrou správou je, že sme milovaní takí, akí sme. Dobrou správou je, že je nám odpustené. A dobrou správou je, že sme zachránení.

Keď je Boh za nás, kto proti nám?

Po tom, čo sv. Pavol pripomenul, že Boh neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás, víťazoslávne volá: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám? Kto nás obžaluje? Kto nás odsúdi? Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Božej? Snáď meč, strach, útlak, komplexy, svet, choroby, smrť? Ale v tomto všetkom skvele víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval!” (Rim 8,31-37)

A ten istý Pavol hovorí: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali, ale ducha synovstva, v ktorom môžete volať: „Abba, Otče!” Nieje možné, aby sme my hriešni a zvrhlí ľudia boli vo svojich myšlienkach šľachetnejší ako je Boh. Pán Ježiš nám zjavuje, že sa dobrote a milosrdenstvu máme učiť od Nebeského Otca, že to my máme byt’ milosrdní ako je náš Otec na nebi. Bolesť nášho sveta je v tom, že nepozná Otca. Keď’ človek opustil svojho Boha Otca, opustili synovia svojich otcov. A každý pozemský otec si prežije nejakým spôsobom túto bolesť, aby aspoň trochu pochopil bolesť Boha Otca. A nielen, že môžeme skrze jeho krv dúfať v milosť odpustenia našich hriechov, ale Boh ho aj vzkriesil pre naše ospravedlnenie. Kristovo Vzkriesenie je radikálnou obnovou všetkých vecí. Boh zotiera nielen náš hriech, ale aj našu vinu. Vzkriesenie spôsobuje, že v súdnom procese „Ukrižovaný“ sa z nesmiernej dobroty Boha stráca „Corpus delicti“. Boh nechce, aby sme k nemu pristupovali s pocitom viny, ak sme svoj hriech vyznali.

Keď sv. Augustín rozjíma nad týmito udalosťami ohromený volá: „Ako si nás miloval, dobrotivý Otče, že si neušetril svojho jediného Syna, ale vydal si ho za nás hriešnikov! Sv. František: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení.

Ježiš povedal: "A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.

Zmysel tejto krízy ešte nevidíme. Nezabudnime pod tlakom prítomnosti, že Boh má svoj plán pre každého z nás.

Vlastne, tak ako každého. Možno vás táto kríza nachytala nepripravených. Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád.“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“ a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opása...

Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení. Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.

Čo teda povedať na to? Keď Boh za nás, kto proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás. Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Dobrou správou je, že sme milovaní takí, akí sme. Dobrou správou je, že je nám odpustené. A dobrou správou je, že sme zachránení.

Ježiš čelí náboženskej neznášanlivosti svojich učeníkov. Z prípadu tohto jednotlivca vztiahne všeobecné pravidlo: Nebráňte mu, - odpovedal Ježiš, - lebo kto nie je proti vám, je za vás! Kto nepatrí medzi nás, ešte neznamená, že je proti nám. Navyše, keď ten ktosi v tvojom mene vyháňa zlých duchov, hovorí Ján Ježišovi. Muž tým vyjadril svoju vieru v Ježiša, v moci ktorého ich vyháňal.

Rozhodujúcim kritériom nie je cirkevná príslušnosť. To, či sa niekto pripojí ku kruhu učeníkov alebo nie. Rozhodujúcim kritériom je správny postoj k Ježišovi. Kto ho nezaujme, neutralita je nemožná. Lebo je to buď alebo. Kto nie je so mnou, je proti mne. Kto nepatrí ku Kristovi, nemá s Ním spoločenstvo, nepatrí ani medzi kresťanov. Kto patrí ku Kristovi, má s Ním spoločenstvo, patrí medzi kresťanov. Preto postoj ku Kristovi je pre cirkev tým najdôležitejším kritériom, ktorým má posúdiť druhých.

Tabuľka: Kľúčové body Božieho pôsobenia

tags: #ak #je #boh #za #nas #kto