Pod slovom kňaz sa človeku väčšinou vybaví konzervatívny starší muž s prísnym výrazom v dlhom čiernom rúchu. Daniel Holúbek má od tejto predstavy ďaleko. Počas nášho rozhovoru má na sebe tričko Hard Rock Café a štýlové okuliare s hrubým rámom. Rozpráva mi o svojom živote v Ríme a návrate do Košíc.
Tridsaťšesťročný Daniel pochádza z Bratislavy, no momentálne pôsobí ako saleziánsky kňaz v Košiciach. Svoj život obetoval práci s mladými - učí ich náboženstvo, rozpráva sa s nimi otvorene aj o kontroverzných témach (áno, aj o celibáte) a spoluorganizuje voľnočasové aktivity v saleziánskych centrách. Každý deň trávi hodiny na košickom sídlisku Terasa, no pracoval aj s deťmi z Luníka IX. Ako sám hovorí, život na východe by už za nič nemenil.
Aby sme lepšie pochopili úlohu a výzvy, ktorým mladí kňazi čelia, pozrime sa na príklad svätého Gregora Nazianzského, ktorého život bol plný kontemplácie, sklamaní a nezdarov, no práve cez tieto búrky sa úžasným spôsobom rozvíjal Boží plán s Cirkvou.
Gregorova matka Nonna zasvätila malého Gregora službe Bohu. No Gregor sa v mladosti viac než svojmu duchovnému životu venoval klasickým štúdiám. Základné štúdium absolvoval vo svojom rodisku v Nazianze. Neskôr po štúdiách v Cézarei odišiel do vtedajšieho centra vzdelanosti, do egyptskej Alexandrie. Ako dvadsaťročný sa rozhodol preplaviť Stredozemné more a navštíviť svetoznámu aténsku školu, v ktorej sa vyučovala pokročilá rétorika. To bol začiatok Gregorovho prehlbujúceho sa obrátenia. Následne začal - s novou horlivosťou v modlitbe - študovať v Aténach. Onedlho prišiel do tejto školy aj ďalší kresťan a navyše jeho rodák z Kapadócie: Bazil z Cézarey.
Niekedy po roku 350 Gregor odišiel z Atén a vrátil sa do svojej dediny. Tam s ťažkosťami hľadal rovnováhu medzi potrebami starnúcich rodičov a ustavičným hladom po tichej kontemplácii. Podnietený obyvateľmi mesta otec naliehal na mladého Gregora a prosil ho, aby sa stal kňazom. Aj sám totiž videl, že jeho syn je zbožným a hodným kandidátom na kňazstvo. Gregor sa toho necítil hodný, no videl, že je očividne potrebný. A tak s veľkým váhaním súhlasil.
Gregor chcel pomôcť otcovi, no potreboval si tiež utriediť myšlienky o kňazstve. A tak sa opäť vrátil do Pontu a na niekoľko mesiacov sa utiahol do ústrania. Tam zvažoval výhody a nevýhody činného života a porovnával ho s kontemplatívnym životom, po ktorom túžil. Gregor vedel, že ak sa občas neutiahne do samoty a modlitby, môže „vyhorieť“ a upadnúť do skľúčenosti. Tento čas Gregora posilnil. Najbližšiu Veľkú noc bol opäť v Nazianze a bol pripravený pracovať.
Hoci uplynulo už takmer štyridsať rokov od Nicejského koncilu, na ktorom sa vyjasnilo, že Otec a Syn majú jednu podstatu (existuje len jeden Boh), medzi ľuďmi sa o tom predsa len stále diskutovalo. Ariáni sa stavali proti Kristovmu božstvu. Ďalšie krídlo hovorilo, že Boh „presahuje ľudské chápanie“. Ďalších dvadsať rokov sa Gregor usiloval svojimi kázňami a spismi rozšíriť Nicejské vyznanie viery. No pre svoje kázne sa dostal do polemík s viacerými miestnymi cirkvami, ba aj do sporov s politickými predstaviteľmi. Gregor na tieto situácie často zareagoval útekom do samoty.
Postupom času - napriek svojej snahe zostať v úzadí - ho mnohí začali vnímať ako vedúcu postavu boja za „nicejskú vec“. Na jeseň roku 379 istá vznešená žena z politických kruhov Gregora požiadala, aby sa stal duchovným vodcom skupiny kresťanov, ktorí prijali Nicejské vyznanie viery. Gregor súhlasil a prišiel do Konštantínopolu, aby ich ďalej učil, no došlo k násilnostiam. Diskusia o Nicejskom vyznaní viery začínala opäť čoraz viac rozdeľovať ľudí, a tak cisár v roku 381 zvolal biskupov zo všetkých krajín, aby o tejto veci rozhodli s konečnou platnosťou. V tejto napätej atmosfére bol za predsedajúceho Konštantínopolského koncilu (ako bol neskôr nazvaný) vybraný už starnúci a chorľavý Gregor. Sklamaný a presvedčený, že to on je príčinou tejto nezhody, rezignoval a odišiel domov do Nazianzu, aby tam v tichom ústraní strávil posledné roky svojho života upravovaním svojich spisov.
Gregor svojich poslucháčov povzbudil, aby Nicejské vyznanie viery šírili naďalej, no aby tak robili s pokorou a miernosťou, pretože žiadne dobro nemožno dosiahnuť zlými prostriedkami. Keď Gregor urobil všetko, čo mohol, odišiel z Konštantínopola a prenechal osud Cirkvi vedeniu Ducha Svätého. Koncil napokon prekvapivo prijal nicejské učenie o Trojici a jeho učenie o Najsvätejšej Trojici dodnes vyznávajú takmer všetci kresťania.
Gregor svoj život pravdepodobne považoval za neúspech a zlyhanie - a ak to máme objektívne zhodnotiť, tak bol naozaj plný ťažkostí a sklamaní. Avšak, jeho odkaz žije dodnes.
Vráťme sa však do súčasnosti a pozrime sa na výhody a nevýhody mladého kňaza v modernej spoločnosti.
Výhody mladého kňaza
- Blízkosť k mladým ľuďom: Mladý kňaz má bližšie k mladým ľuďom, rozumie ich problémom a dokáže s nimi komunikovať ich jazykom.
- Energia a entuziazmus: Mladí kňazi sú plní energie a entuziazmu, čo im umožňuje realizovať nové projekty a aktivity.
- Otvorenosť novým myšlienkam: Mladí kňazi sú otvorení novým myšlienkam a sú ochotní experimentovať s novými formami pastorácie.
Nevýhody mladého kňaza
- Nedostatok skúseností: Mladí kňazi majú menej skúseností ako ich starší kolegovia, čo môže viesť k chybám a neistote.
- Problémy s autoritou: Mladí kňazi môžu mať problémy s autoritou, najmä u starších veriacich.
- Osamelosť: Život kňaza môže byť osamelý, najmä pre mladých kňazov, ktorí nemajú rodinu.
Napriek týmto výzvam, mladí kňazi prinášajú do Cirkvi svieži pohľad a energiu, ktorá je potrebná pre jej obnovu a rast. Sú mostom medzi tradičnými hodnotami a moderným svetom a ich úloha v spoločnosti je nenahraditeľná.
Ako vníma svoje poslanie mladý saleziánsky kňaz Daniel Holúbek pôsobiaci v Košiciach?
Keď sa s tebou človek rozpráva, na prvý pohľad nemá pocit, že si kňaz. Myslela som si, že reverendu, teda „kňazské rúcho“, musíte mať na sebe väčšinu času. Na Slovensku v rámci komunity saleziánskych kňazov chodievame oblečení ako bežní ľudia. Samozrejme, v nedeľu si v kostole oblečiem kňazskú košeľu. No dlhú čiernu reverendu ani nevlastním. Vtipné však je, že keď som v „kňazskom“, ľudia sa ku mne správajú trochu inak.
Niekedy ľuďom preto nehovorím, že som kňaz. Napríklad vtedy, keď chodím k barberovi. Nie preto, že by som sa za to hanbil, no je to zaujímavejšie, keď to nevie. Rozprávame sa o normálnych veciach bez filtra.
Môj život je ovplyvnený tým, že som salezián, a preto je mojou prácou byť medzi mladými ľuďmi. Tvoriť pre nich prostredie, v ktorom môžu rásť. Ja vlastne nemám veľa voľného času. Ale keď mám voľno, rád čítam, dozvedám sa nové veci a chodím behať. Bežal som aj štafetu na Medzinárodnom maratóne mieru. Medzi rehoľníkmi máme aj bežeckú skupinu.
Jednou z mojich hlavných motivácií bolo to, že som vnímal, koľko som od saleziánov do života dostal. Hovoril som si, prečo by som nemohol byť takým človekom pre mladých ľudí aj ja?
Medzi školami vidím dosť veľký rozdiel. Nie je to tým, že by tie deti prežívali odlišné veci. No na cirkevnej škole mám pocit, že všetci vedia, kto som a čo od nich očakávam. Na štátnej škole je to viac pestré. Niekedy debatujeme o rôznych témach, inokedy mi dajú dosť jasne najavo, že ich to nezaujíma.
Áno, najčastejšie sa ma na to pýtajú deti z cirkevnej školy. Zabávajú sa na téme celibátu, lebo si myslia, že ma tým dostanú do úzkych. Ale mňa to baví. Keď sa o tom začneme rozprávať, zrazu spomalia a pochopia, že je to vážna téma. Že sexualita, vzťahy, LGBTI+ komunita alebo celibát sú veci, o ktorých sa môžeme baviť otvorene.
To platí aj pre témy, akými sú napríklad sexuálne útoky či pedofília v cirkvi. O týchto veciach treba hovoriť bez zahmlievania a nehľadať výhovorky. Robiť všetko pre to, aby boli naše prostredia bezpečné a transparentné.
Väčšinou im poviem, že je to v niečom veľký dar, lebo mi to naozaj pomáha byť tu pre všetkých. Na druhej strane je to aj ťažké. Najťažšie na tom asi je, keď sa človek vráti večer do izby po tých všetkých stretnutiach a hluku. Niekedy je dar byť sám, no niekedy cíti veľkú osamelosť.
Je dôležité ten pocit pomenovať. Nezakrývať, že mi chýba ľudský kontakt alebo že sa potrebujem s niekým porozprávať. Snažím sa vtedy takéto pocity riešiť v osobnom kontakte s Bohom, stíšiť sa v modlitbe.
Áno. Dôležité však je byť voči nim vnímavý, pretože to často dávajú najavo aj neverbálne. Vtedy je ich dôležité osloviť. Najčastejšie sa mi zdôverujú s pocitmi neistoty ohľadom budúcnosti, akousi rozhodovacou „paralýzou“. Sú často stratení v tom, aké ďalšie kroky podniknúť.
Druhá najčastejšia téma je problém sebaprijatia - nevedia byť so sebou spokojní. Niektorým som už odporučil rozhovor so psychológom.
To, čo im však hovorím, je, aby nekládli príliš veľký dôraz na to, čo si myslí okolie. Niekedy sú paralyzovaní očakávaniami druhých. Ja sa ich snažím upokojiť a hovorím im, nech sú jednoducho sami sebou.
Bol som chlapec z Bratislavy, ktorý na toto prostredie nebol zvyknutý. V niečom sa ma naozaj dotklo, že deti tam žili v takých podmienkach. Keď som sa vrátil domov z Luníka, prvé razy som sa modlil. Hovoril som si, ako mi je dobre. A tie deti, ktoré som učil hrať na gitare, sú možno z bytoviek s vytlčenými oknami a kúria si uprostred obývačky drevom. Premýšľal som nad tým, že nemôžu za to, kde sa narodili.
Na východe cítiť prítomnosť kultúrneho rasizmu, prejavuje sa v každodenných situáciách. Napríklad som raz išiel v autobuse okolo Luníka IX. Na zastávke stali štyria Rómovia, ktorí chceli nastúpiť. Vodič autobusu jednoducho nezastal.
V škole sa sústreďujem na to, akým spôsobom o tomto probléme hovoríme. Som presvedčený, že jazyk formuje našu mentalitu a kultúru. Na mojich hodinách nedovolím deťom hovoriť o „cigánoch“ alebo „buzerantoch“.
Keď som sem prišiel prvý raz ešte v roku 2010, mal som pocit, že to tak bolo. No podľa mňa sa to už zmenilo. Áno, mnohí mladí snívajú o odchode na západ krajiny či do zahraničia. Ale podobne je to aj s Bratislavčanmi, ktorí chodia do Česka či do iných západných krajín. V tomto veku je normálne chcieť vidieť viac, emancipovať sa.
Témy, ktoré ľudia riešia, úroveň gastra alebo aj móda. Vibe, ktorý tu miestni ľudia majú. Človek má naozaj niekedy pocit, že sa nachádza v menšej, útulnejšej Bratislave alebo vo Viedni.
Vo všeobecnosti to funguje tak, že keď slovenská cirkev posiela zasvätené osoby na štúdiá, chcú, aby sa tam pripravili na prácu doma. V našej reholi sa stáva, že v Taliansku si našich kňazov nechajú. No je to skôr výnimočné. Ja som od začiatku rátal s návratom.
Saleziáni majú v Košiciach tri strediská - Kalvária, Terasa a Luník IX. Ja som skončil na sídlisku Terasy, kde som pôsobil už pred pobytom v Taliansku. Na tomto sídlisku aj bývam v rámci saleziánskeho centra.
Tým, že som tu žil už predtým, bolo to ako návrat domov. Aj keď som Bratislavčan. Najväčšia výzva pre mňa bolo pretaviť vedomosti zo zahraničia do praxe na Slovensku.
V kňazskej praxi nemám veľmi priestor sa zastaviť alebo stíšiť. V Ríme bol život pomalší, mal som viac času na štúdium. To je jedna z vecí, ktoré mi možno chýbajú.
Nie. Ako salezián som nastavený tak, že zostanem s ľuďmi v situácii, v akej žijú. Vlády sa menia, ale my sme tu.
Áno, patrí to k životu každého človeka. Nechávam ich o tom rozprávať. Mnohí mladí ľudia, aj rodiny uvažujú v tomto momente o odchode. No vnímam to tak, že mnohí chcú aj zostať. Ak by som si mal vybrať, tiež by som zostal žiť v Košiciach.
Myslím si, že pápež František nás v mnohom inšpiroval. V každom videl človeka a tak sa s ním aj rozprával. Je to veľmi dôležité, pretože nám v dnešnej spoločnosti chýba ľudskosť.
Vnímal som to ako veľmi peknú udalosť a pekné gesto. Bol tam krátko, no zanechal silnú stopu. Dodnes je na Luníku kríž, ktorý nainštalovali pred vstupom na sídlisko. Sú tam vždy sviečky a kvety, ktoré tam kladú miestni. Pár minút, ktoré tam pápež strávil, znamenali pre život toho malého sídliska veľa.
Predo mnou stálo strašne veľa ľudí, ktorí si fotili a natáčali, keď sa zdvihla rakva. Ja som takú potrebu nemal. Jednoducho som stál v tichu a pozeral som sa, ako sa pred mojimi očami dejú historické udalosti.
Myslím že z toho čo o novom pápežovi vieme, sa dá povedať, že pápežom je opäť človek, ktorý cirkev pozná v prvom rade ako spoločenstvo veľmi rozmanitých ľudí zo všetkých kútov sveta. Nie najmä ako inštitúciu. Narážam tým na roky jeho práce v Peru.
Takže sa teším na to, čo nás s ním čaká. Verím, že to naozaj bude "spoločné kráčanie", ako o tom hovoril vo svojom prvom prejave. Myslím si, že Lev XIV. bude taký pápež - "jeden z nás".
Pápež František na Luníku IX. Zdroj: TKKBS
Mladý kňaz, ako Daniel Holúbek, je teda človek s otvorenou mysľou, ktorý sa snaží priblížiť veriacim a pomáhať im v ich každodennom živote. Jeho prítomnosť v Cirkvi je neoceniteľná a jeho energia a entuziazmus sú inšpiráciou pre všetkých.