Po roku 1948 sa na Slovensku začalo obdobie, v ktorom bola Katolícka cirkev systematicky potláčaná. Dňa 25. februára 1948 sa v Československu uskutočnil komunistický štátny prevrat, čo prinieslo prenasledovanie kresťanov. Najviac však bola prenasledovaná Gréckokatolícka Cirkev. Tieto roky boli poznačené zatýkaním, väzením, mučením a rokmi proticirkevných procesov. Štát prerušil vzťahy so Svätou stolicou. Mnohí kňazi a biskupi boli uväznení a internovaní do táborov.
Gréckokatolícku cirkev sa komunisti pokúsili zničiť hneď tromi spôsobmi. Udreli na rehoľníkov, potom prišli na rad reholníčky a napokon zlikvidovali celé spoločenstvo. Komunisti si na ňu trúfli ako na žiadnu inú z cirkví - na 18 rokov ju natvrdo zrušili, duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu.
Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.
Vývoj náboženského vyznania obyvateľstva Slovenska podľa sčítania 1869-2011
Prečo práve gréckokatolíci?
Na otázku, prečo sa komunisti rozhodli tvrdo a okato zakročiť voči gréckokatolíkom, existuje viacero odpovedí. Súvisia s pozíciou tejto cirkvi v rámci Československa aj s jej samotnými predstaviteľmi. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti. K zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi prispela jej „podobnosť“ s pravoslávím. Zatiaľ čo pre gréckokatolíkov je najvyšším predstaviteľom rímsky pápež, pre pravoslávnych je to ekumenický patriarcha. Komunisti tak chceli dosiahnuť „bezbolestný“ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej s cieľom oslabiť vplyv Vatikánu.
Štátna moc v Rusku ponúkla pravoslávnej cirkvi pomoc a spoluprácu, za ktorú očakávala protislužby. Vtedajší patriarcha Alexej sa nechal zviesť vidinou rozšírenia vplyvu, avšak neuvedomoval si, že komunisti chcú zlikvidovať všetky cirkvi a pravoslávie využijú iba ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa.
Akcia P alebo Akcia Pravoslavizácia bola komunistami riadená likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zasiahla viac ako 225-tisíc ľudí hlásiacich sa ku gréckokatolíckej viere v Prešovskom a Košickom kraji.
Priebeh Akcie P
Komunisti sa na akciu dôkladne pripravovali niekoľko rokov. Zriadili špeciálne komisie a návratové výbory na krajskej, okresnej aj miestnej úrovni. Prvý pokus o zrušenie na sneme vo Vyšných Ružbachoch stroskotal.
Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Stalo sa tak vo veľkej sále hotela Čierny orol v Prešove na takzvanom Prešovskom Sobore. Minimum z nich boli gréckokatolíci. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Snahou mocných bolo priblížiť sa bežným veriacim a presvedčiť ich, aby dobrovoľne zmenili vierovyznanie. Neraz boli iniciátori presviedčania do kampane nútení a úlohy plnili, pretože ich komunisti vydierali. Medzi ich povinnosti patrilo aj zapisovanie osôb, ktoré odmietali prejsť na pravoslávie alebo proti akcii aktívne vystupovali.
Po fiasku v Ružbachoch nechceli mocní nechať nič na náhodu. Na veľkom sobore sa malo definitívne rozhodnúť a zlyhanie nepripadalo do úvahy. Snem sa konal 28. apríla 1950 v prešovskom hoteli Čierny orol, kde dnes sídli mestské PKO.
Dobové záznamy sa líšia, pravdepodobne sa ho zúčastnilo od 620 do 820 ľudí a iba minimum tvorili gréckokatolícki kňazi. Nechýbali vrcholoví štátni predstavitelia, ale aj laická verejnosť - gréckokatolícki veriaci, no aj príslušníci iných náboženstiev či ateisti. Gréckokatolícka cirkev bola nimi de facto postavená mimo zákona a veriaci sa automaticky stali pravoslávnymi.
Ešte počas konania soboru mocní zadržali prešovského biskupa Pavla Gojdiča. Po internácii vo viacerých kláštoroch ho nakoniec v roku 1951 odsúdili za vlastizradu na doživotie. Ďalším z odsúdených bol jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý dostal miernejší trest - 15-ročné väzenie. Obaja si za mrežami prešli mučením a zlým zaobchádzaním, hladovali, žili v chladných celách a neraz sa dostali na dno svojich fyzických síl.
Komunisti odpor neakceptovali a rozhodli sa s neúhlasiacimi porátať po svojom - odsun, nútené práce aj väzenie. Kňazi, neraz s celými rodinami, museli opustiť domovské farnosti a odísť stovky kilometrov ďaleko, kde pracovali v priemyselných továrňach aj na poliach.
Príkladom je úryvok z listu dekana Pavla Spišiaka o tom, ako ho príslušníci štátnych zložiek zatkli: „O polnoci 15. augusta 1951 vtrhla skupina Štátnej bezpečnosti, vylomila dvere na fare, vrhli na mňa bezbranného, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade. Vyšetrovatelia ma bili, vyhrážali sa, že ak nepodpíšem schizmu, pôjdem do Jáchymova a na Sibír.“
Úradne prestala gréckokatolícka cirkev existovať počas celých 18 rokov. Ľudia sa však aj naďalej stretávali v cerkvi na večirňi, ktoré boli vedené obecnými kantormi.
Vo väzení zažili fyzické a psychické mučenie. Skutočne rehabilitovaní boli až po oslobodzujúcom roku 1989. Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate. Desiatky cirkevných predstaviteľov sa odmietli podriadiť vôli mocných. Za odpor zaplatili slobodou či dokonca životom.
Blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič
Obnovenie činnosti v roku 1968
V roku 1968 nastalo uvoľnenie, a tak vládnym nariadením č. 70/1968 zo dňa 13. júna 1968 bola obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Do obce sa vrátil o. Od 13. júna 1968 mohli už kňazi verejne účinkovať a ich radosť bola nesmierna a neopakovateľná. Táto radosť však netrvala pridlho. Prišiel 21. august 1968. Gréckokatolícka cirkev bola obnovená v roku 1968. Naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Demokratizačným procesom v roku 1968 začali prenikať pre cirkev lúče nádeje, zvlášť pre Gréckokatolícku cirkev, ktorá bola už osemnásty rok v ilegalite. V Prahe bol 1.- 5. apríla prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval nemarxistické formulácie o úlohe strany a socialistického štátu. Prvé ešte nesmelé hlasy volajúce po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi sa objavili v ukrajinskej tlači na východnom Slovensku v prvej polovici marca 1968. Ukrajinská inteligencia očakávala od návratu Gréckokatolíckej cirkvi zastavenie tohto procesu.
Tento prelom v spoločnosti využil aj biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol ešte pod policajným dozorom v interačnom tábore - kláštore v Oseku v Čechách. Dňa 10. apríla 1968 sa konala v Košiciach schôdza gréckokatolíckeho duchovenstva za účasti 133 kňazov a rehoľníkov z celého Československa. Výsledkom bolo uznesenie č. 205 o povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi a nariadenie vlády č. 70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení štátom. Prijaté to bolo dňa 13. júna 1968. Týmto nariadením bola Gréckokatolícka cirkev opäť „zlegalizovaná" po svojom 18 ročnom zlikvidovaní.
Po tomto dni sa už štát veľmi nestaral do problémov cirkvi, ale ponechal si aj naďalej riadenie duchovných. Kto chcel aktívne pracovať vo farnosti, musel mať štátny súhlas. Dokonca sa musel štátu prispôsobovať aj Vatikán. Kongregácia pre východné cirkvi vo Vatikáne doručila Jánovi Hirkovi dekrét o menovaní za dočasného ordinára s právomocou rezidenčného biskupa. Vatikán sa musel ospravedlniť a po prijatí určitých podmienok Gréckokatolíckou cirkvou vláda v apríli 1969 súhlasila s menovaním Jána Hirku za dočasného ordinára.
Podľa smerníc SNR č.3700/68 z 19.7.1968 o väčšinovej cirkvi, ktorej malo pripadnúť chrám, farská budova, seminár, sa rezidencia vo Svidníku stala väčšinovou cirkvou Gréckokatolícku cirkev. Podobné stavy prinavracovania chrámov a farských budov trvali až do roku 1990.
Vo voľbách v roku 1990 presvedčivo zvíťazila opozícia, ktorá tým preberala zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny. Nový deň pre gréckokatolíkov svitol 29. mája 1990, kedy predsedníctvo Slovenskej národnej rady prijalo zákonné opatrenie č. 211 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou.
Prvýkrát v histórii sa v Košiciach zišli potomkovia vyše 70 prenasledovaných gréckokatolíckych kňazov, aby si pripomenuli 73. výročie Akcie P. Spomienka sa uskutočnila pri pamätnej tabuli na Dominikánskom námestí, ktorá pripomína tých gréckokatolíckych biskupov a kňazov, ktorí zostali svojej cirkvi verní.
Pred 73 rokmi sa 28. apríla 1950 uskutočnil komunistickou štátnou mocou zorganizovaný tzv. Vtedajšia štátna moc využila závery tohto nelegálneho zhromaždenia, postavila mimo zákona Gréckokatolícku cirkev a celý jej majetok previedla do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolícka cirkev si v tomto roku zároveň pripomína aj 55. výročie svojho obnovenia.
V tomto smere treba kladne hodnotiť ustanovujúcu konferenciu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (1954), ktorá si ako jednu zo svojich úloh vytýčila spolu s historickou vedou prehodnotiť kultúrne dedičstvo minulosti a jeho najvýznamnejšie postavy Alexandra Duchnoviča, Adolfa Dobrianskeho, Alexandra Pavloviča a ďalších očistiť túto minulosť od buržoázneho a gréckokatolíckeho nánosu, urobiť tieto pokrokové tradície majetkom širokých más.
Pripomíname si päťdesiate výročie prvého spoločného stretnutia gréckokatolíckych kňazov po osemnástich rokoch vo vyhnanstve. Toto radostné stretnutie sa konalo v Košiciach, 18. apríla 1968 na pôde rímskokatolíckeho biskupského úradu. Účastníci sa následne odobrali do Katedrály Narodenia presvätej Bohorodičky, kde o 17:00 bude archijerejská sv. liturgia.
Historické stretnutie r. 1968 bolo významným medzníkom v zápase o obnovu a povolenie verejnej činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu, ku ktorému došlo na 13. júna 1968. Prvotnú ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 vystriedali ťažké roky normalizácie. Naša Cirkev, aj keď s mnohými obmedzeniami, však odvtedy mohla pôsobiť verejne.
Na žiadosť biskupa Vasiľa Hopka sa 5. apríla 1968 na Cirkevnom odbore Ministerstva kultúry v Prahe konalo prvé oficiálne stretnutie s predstaviteľmi štátu. O niekoľko dní 10. apríla 1968 sa v Košiciach konalo pamätné zhromaždenie 133 gréckokatolíckych kňazov za účasti vladyku Vasiľa Hopka, ktorého kňazi privítali potleskom a spevom Vošej jesi archijereju. Na tomto historickom spoločnom stretnutí kňazov po osemnástich rokoch prenasledovania bola sformovaná komisia pomenovaná „Akčný výbor“ Gréckokatolíckej cirkvi; jej čestným predsedom bol biskup Vasiľ Hopko a výkonným predsedom bol gréckokatolícky kňaz Ján Murín.
Ilustračná snímka: gréckokatolícki kňazi internovaní v Hlohovci, v Tábore nútených prác, r. 1950.
tags: #akcia #r #greckokatolicka #cirkev