Dnešná nedeľa je v našej cirkvi nedeľou Biblie. S Bibliou sa stretávame na každých službách Božích, a to v liturgických textoch, v kázňovom texte, v samotnej kázni ako aplikovanom výklade Božieho slova. Napriek takémuto pravidelnému každonedeľnému, a u mnohých kresťanov každodennému stretaniu s Bibliou má dobrý zmysel pripomenúť si občas trochu dôraznejšie význam Biblie pre náš ľudský život.
Význam Biblie pre človeka je mnohoraký. Dnes by sme si z tohto veľkého množstva myšlienok chceli uvedomiť aspoň jednu vec: Čo sa z Biblie dozvedáme o nás samých, o našej ľudskej bytosti.
Javí sa nám síce ako celkom samozrejmé, že my ľudia sme, že existujeme. Ale v tichých chvíľach zamyslenia sa nás zmocňuje túžba poznať a vedieť povedať o ľudskej existencii niečo hlbšie, podstatnejšie. Preto s touto otázkou a túžbou otvárame Bibliu, aby sme si na príklade jedného pozoruhodného žalmu, žalmu ôsmeho, uvedomili vždy aktuálny význam tejto svätej knihy.
Miesto človeka vo svete
Je dôležité, aby človek pochopil, poznal svoje miesto vo svete. Kto nevie, aké je jeho miesto, aké je jeho určenie, robí mnoho chýb a neraz sa v dôsledku toho vrhá do nešťastia.
Filozofia sa snaží objaviť a formulovať, aké je miesto, poslanie, určenie človeka. K odpovedi na túto otázku sa totiž nemožno priblížiť povrchným, ale iba hlbokým rozmýšľaním. Hlbšie než filozofické úvahy, hlbšie než ľudská múdrosť preniká Božie slovo. Biblia v rozličných formuláciách ukazuje, aké je miesto človeka v tomto svete. Medzi hlboké pohľady, ktoré hovoria na túto tému, patrí aj 8. žalm.
V tomto žalme je vyjadrený úžas človeka nad Božím stvoreným svetom, nad prírodou, nad vesmírom. K hlasu človeka, ktorý pred niekoľkými tisícročiami napísal tieto slová, môžeme sa bez všetkého pripojiť aj my, moderní ľudia. Lebo máme dôvody žasnúť nad Božím stvoreným svetom ešte omnoho viac ako ľudia v starých dobách. Veda nám totiž o prírode na našej zemi a vo vesmíre odhalila toľko úžasných vecí, že nás to napĺňa najhlbším údivom. Kto je ešte schopný čudovať sa, ten má k tomu v Božej prírode nesmierne množstvo príležitostí.
Príroda so všetkými svojimi zákonitosťami, vnútornou pospájanosťou, účelnosťou vedie k úžasu človeka veriaceho i neveriaceho. Kto neverí v Boha, musí vesmír a prírodu na našej Zemi chápať ako anonymné dielo bez autora. Kto verí v Boha, ten sleduje v prírode stopy Božej stvoriteľskej činnosti. Autor žalmu používa obraz z ľudského života a o vesmíre hovorí ako o diele Božích prstov. Myslí to, pravdaže, v prenesenom, obraznom zmysle.
Žalm 8 v Stuttgartskej žaltári
Kedykoľvek sa veriaci kresťan dozvie z kníh a médií niečo nové o prírode, vždy si môže a má povedať: Aj toto stvoril Boh, v ktorého verím; moja úcta k Stvoriteľovi je zo dňa na deň väčšia. Tak robí aj autor nášho žalmu. Na začiatku i na konci žalmu, v ktorom vyjadruje svoj údiv nad Božím stvoriteľským dielom, vzdáva Pánu Bohu chválu týmito slovami: „Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne tvoje meno na celej zemi!“
V nepredstaviteľne veľkom vesmíre je človek ako zrnko prachu. Veľa záleží na tom, na akom pozadí pozerá človek na seba. Keď si uvedomí veľkosť prírody, do ktorej je zasadený, musí sa ho zmocniť pocit vlastnej malosti. Keď má na mysli ohromné vzdialenosti vo vesmíre a ohromné rozmery nebeských telies, pocit vlastnej nepatrnosti sa ešte vystupňuje.
Začali sme uvažovať o otázke: Aké je miesto človeka vo svete? Pri úvahách o prečítanom žalme začína sa nám pomaly rysovať odpoveď na túto otázku. Človek má mať na pamäti svoju malosť. Má si uvedomiť, aký je nepatrný v ohromnom Božom stvorenom svete. Obyčajne sa nás chcú zmocniť iné pocity, iné myšlienky: velikášske myšlienky, myšlienky o tom, akí sme veľkí, akí sme významní, akí sme dobrí. Vtedy by sme mali preniesť svoj pohľad na hviezdy, na nekonečné množstvo vzdialených svetov. Taký pohľad človeka predsa trocha vylieči z jeho velikášstva.
Autor žalmu je prekvapený veľkosťou sveta. Je prekvapený malosťou človeka v pomere k prírode a vesmíru. Ale okrem toho je tu ešte niečo, čo ho prekvapuje: „Čo je človek, že naň pamätáš a čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy, všetky ovce a voly a poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami.“ Čo autora žalmu napĺňa údivom, je toto: Že nekonečný Boh má na pamäti malého, nepatrného človeka.
Toto je ďalšia časť odpovede na otázku, aké je miesto človeka vo svete. I keď je človek taký nepatrný, Boh o ňom vie. I keď je človek taký nepatrný, nie je zabudnutý. Kto chodí stále s týmto vedomím, ten nosí vo svojej duši pokoj, vyrovnanosť. Pocit, že sme v tomto šírom svete zabudnutí, by bol strašný. Pri domyslení do dôsledkov by viedol k zúfalstvu. Istota, že Boh o nás vie a má o nás záujem, vyháňa z duše strach a vkladá do nej pokoj.
V čom vidí autor žalmu Boží záujem o človeka? V tom, že Boh urobil človeka pánom nad dielom svojich rúk. Už na začiatku Biblie sa hovorí o tom, že Pán Boh dal človeku k dispozícii mnoho zo svojho stvoriteľského diela. Človek sa zmocňuje vždy viac a viac pokladov v prírode. Podľa Biblie je to celkom v súlade s programom, ktorý dal Boh človeku v tomto svete.
Poznať a ovládnuť prírodu - to je teda ďalšia časť odpovede na otázku, aké je miesto človeka na svete, čo všetko patrí k jeho určeniu. Zvieratá, ktoré nemajú myseľ tak prebudenú ako človek, a ktoré nemajú voľné ruky k práci, nemajú ani také postavenie, aké je pririeknuté človeku. Človek má v prírode zvláštne, privilegované postavenie. Práve toto napĺňa autora žalmu takým údivom.
Náš údiv je ešte nekonečne väčší. Svoj záujem o človeka, o nás dal Pán Boh najjasnejším možným spôsobom najavo tým, že nám poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa. Z toho vidíme, že jeho vzťah k nám nie je mechanický, ale celkom osobný. K údivu autora žalmu pripájame svoju osobitnú vďačnosť za Boží osobný prístup ku každému z nás. Spasiteľné, zachraňujúce poslanie Ježiša Krista musí stáť na veľmi dôležitom mieste pri hľadaní odpovede na otázku, aké je naše miesto, naše postavenie vo svete.
Vraciame sa k tomu, čo o postavení človeka vo svete hovorí prečítaný žalm. Program, ktorý dal Stvoriteľ človeku, je v porovnaní s ostatnými živočíchmi v prírode veľmi vznešený. Ale tento program má svoje hranice. Kto chce správne pochopiť, aké je jeho miesto v živote, vo svete, ten musí vedieť aj o týchto hraniciach. Tak často ľudstvo na ne zabúda. Preto treba o nich hovoriť. To, čo človek dostal k dispozícii, sa dá používať na rozvíjanie života, ale dá sa to postaviť aj do služby záhuby a smrti. Stvoriteľ chce, aby si človek dobrovoľne vybral len jednu z týchto dvoch možností. Všetko, čo dostal od Pána Boha k dispozícii, má človek postaviť do služby života.
Len Božia láska odhalí v človeku poklad, ktorý Boh doňho vložil.
Žiaľ, túto hranicu človek veľmi často prekračuje. Devastovanie Božej prírody, zneužívanie prírodných prostriedkov na vojny a všetko, čo s nimi súvisí, nespočetné príklady zneužívania Božích darov na poškodzovanie a ničenie života. To všetko sú príklady toho, ako hrubo vie človek zneužiť rozum a prostriedky, ktoré dostal od Pána Boha. Ale aj v našich drobných každodenných životoch prekračujeme tak často Bohom stanovenú hranicu, a dary, ktoré nám dal Pán Boh, dávame nie vždy do služby života, naopak, tak často ich zneužívame na kazenie života. Toto rozhodne nie je naše určenie. Všetky Božie dary treba využívať na rozvíjanie života.
Existuje ešte druhá hranica. Pán Boh dal človeku v prírode privilegované postavenie, ale nedal mu ho na to, aby sa povyšoval na Božie miesto. Človek má ostať človekom, má si byť vedomý svojej malosti a obmedzenosti. Nemá prekračovať stanovenú hranicu, nemá túžiť po tom, aby sa stal bohom. Ale ľudia rozličným spôsobom chcú tak často dosiahnuť práve toto. Nepovedia síce: Chceme sa stať bohom, ale pri všetkom sebectve, pri všetkej pýche, pri všetkom povyšovaní sa, pri všetkej túžbe po lichotení nachádza sa v podvedomí človeka táto skrytá túžba. Aj každý z nás bez výnimky prekračuje túto hranicu. Ale len ten žije podľa Božieho určenia, kto túto hranicu rešpektuje a nechce uchvátiť miesto, ktoré patrí len Pánu Bohu. To ostatne nie je ani možné. Ale človek, ktorý toto chce vedome alebo neuvedomene dosiahnuť, vrhá do nešťastia seba a mnohých iných okolo seba. O tomto nebezpečenstve nám treba vedieť, aby sme sa ho mohli vyvarovať.
Proti tomuto pokušeniu dôrazne hovorí náš žalm. Na začiatku i na konci sú slová, ktoré sme už citovali, slová o veľkosti a vznešenosti Pána Boha: „Ó Hospodine, Pane náš, aké slávne je tvoje meno na celej zemi.“ Tieto slová na oslavu Pána Boha majú nás sprevádzať celý život. Tak ako stoja na začiatku a na konci žalmu, tak majú stáť na začiatku a na konci každého nášho dňa, na začiatku a na konci každej našej práce. Ony majú byť rámcom celého nášho života, každého nášho počínania. Keby sme si tieto slová pravidelne opakovali a o nich rozmýšľali, vyhnali by sme zo svojej duše démona pýchy a povýšenectva.
Zhrnutie poslania človeka
Aké je miesto človeka vo svete? Na záver zhŕňame poučenie, ktoré sme k tejto téme našli v prečítanom žalme.
- V duši máme stále nosiť myšlienku, aký vznešený je Stvoriteľ, aké veľké, dokonalé a ešte vždy tajomné je jeho dielo.
- Na tomto pozadí si máme uvedomiť, akí sme my ľudia nepatrní.
- A s vďakou myslieť na to, že napriek tomu nám Pán Boh dal vo vesmíre a prírode zvláštne postavenie.
- Všetky dary, ktoré nám dal, máme však postaviť do služby života.
- V pyšnom sebapovyšovaní nemáme prekračovať hranicu, ktorú nám Pán Boh postavil.
Kto toto poučenie žalmu bude nosiť v mysli, priblíži sa k tomu, čo sa nazýva skutočný človek.
Toto je jedno dôležité posolstvo a súčasne jedna dôležitá lekcia, ktorú nám ponúka Biblia.
Takýchto tém, posolstiev, lekcií je v Biblii omnoho viac. Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. Boh pôsobí cez nás. Máme poslanie. Existujeme na svete s istým cieľom - aby sme prijímali Božiu lásku a preukazovali ju iným. Boh chce uzdraviť zranený svet.
Dejiny začínajú stvorením muža a ženy, ktorí boli stvorení na Boží obraz. V priebehu dejín Boh povoláva a formuje ľudí. Uzavrel s nami zmluvu, najprv skrze Izrael a neskôr skrze Krista a Cirkev. Inými slovami povedané, keďže sme boli stvorení na to, aby sme vytvárali spoločenstvo, učíme sa, že láska je naším poslaním. Tento prvotný dar bytia nás formuje v tom, čím sme a ako žijeme. Žiť týmto spôsobom si však vyžaduje pokoru. Vyžaduje to od nás, aby sme pripodobnili naše srdcia Bohu a pozerali sa na svet jeho očami.
Biblia prekypuje obrazmi Božej lásky. Boh je otec, ktorý privíta doma svojho márnotratného syna a vystrojí mu slávnostnú hostinu (porov. Lk 15, 11-32). Boh je pastier, ktorý hľadá stratenú ovečku (porov. Lk 15, 3-7). Boh je matka, ktorá utišuje svoje deti (porov. Iz 66, 13). Boh je priateľ, ktorý položí svoj život za iných, a ktorý plače, keď jeho priatelia trpia (porov. Jn 11, 35). Boh je učiteľ, ktorý nás vedie k tomu, aby sme milovali blížneho a slúžili si navzájom. (porov. Mt 22, 39). Boh je vinohradník, ktorý sa o nás stará, až kým neprinesieme dobré ovocie (porov. Jn 15, 1). Boj je kráľ, ktorý nás pozýva na svadbu svojho syna (porov. Mt 22, 1-14). Boh počuje krik slepého, zastaví sa a pýta sa ho: Čo chceš, aby som ti urobil? (porov. Mk 10, 46-52). Boh preukazuje pohostinnosť, zľutuje sa nad ľuďmi, keď sú hladní, dáva im pokrm (porov. Všetky tieto obrazy a mnohé iné nám pomáhajú vidieť hĺbku Božej lásky.
Tieto obrazy zdôrazňujú taký druh lásky, o ktorej máme svedčiť svojím vlastným životom. „Boh miluje svoj ľud“. Naozaj, biblické zjavenie je predovšetkým vyjadrením dejín lásky, dejín Božej zmluvy s ľudstvom.
Manželské zobrazenie má ústredné postavenie pri opise zmluvy medzi Bohom a Izraelom a neskôr pri opise zmluvy medzi Ním a Cirkvou. Pápež Benedikt XVI. učí, že „manželstvo založené na výlučnej a definitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak.” Božia zmluva je ústrednou témou Písma a manželstvo je privilegovanou biblickou metaforou pre opis vzťahu Boha k ľudstvu. Keď bol pápež Benedikt XVI. „Možno povedať, že Boh stvoril vesmír, aby mohol vstúpiť do dejín lásky ľudstva. Stvoril človeka, aby mohla existovať láska.
Toto zobrazenie manželstva začína v Starom zákone, ktorý nás učí, že Boh nás miluje dôverne, nežne a túžobne. „Predovšetkým proroci Ozeáš a Ezechiel opísali toto zanietenie Boha za svoj ľud vášnivými erotickými obrazmi.“ U proroka Ozeáša Boh prisľubuje, že „vyvábi“ Izrael a prehovorí nežne k jeho srdcu, až kým neodpovie „ako za dní svojej mladosti“ a bude ma volať „môj manžel“ (Oz 2, 16-18). U proroka Ezechiela Boh hovorí k Izraelu jazykom obrazov: „Vtedy som rozostrel na teba okraj svojho plášťa a zakryl som tvoju nahotu. Prisahal som ti, uzavrel som s tebou zmluvu - hovorí Pán, Jahve - a stala si sa mojou. Potom som ťa obmyl vodou … a pomazal som ťa olejom…. stala si sa nadmieru peknou a bola si schopná stať sa kráľovnou.“ (Ez 16, 8-13). Zo strany Boha je manželstvo so svojím ľudom trvalé.
„Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú [proroci Ezechiel a Ozeáš] prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva“. Ale keď Boží ľud zhreší, jeho svojhlavosť sa stáva akýmsi druhom „cudzoložstva a prostitúcie“. Prorok Ozeáš to potom vyjadruje ako zradu Božej lásky zo strany Izraela, ktorý ako neverná nevesta zrádza svojho manžela. Boh však zostáva verný. Pápež František, keď sa nedávno zamýšľal nad 16. kapitolou Knihy proroka Ezechiela, poznamenal, že Boh hovorí slová lásky dokonca aj vtedy, keď je Izrael neverný. Izrael hreší. Izrael zabúda. Izrael je neverný tým, že nasleduje falošných bohov. Boh však neopustí svoj ľud zmluvy. Pokánie a odpustenie sú vždy možné. Božie milosrdenstvo znamená, že Boh hľadá dobro Izraela aj vtedy, keď Izrael od neho uteká.
„Veď ako opustenú ženu a duchom skleslú povolal ťa Pán. Nuž či môže byť zavrhnutá žena mladosti? - hovorí tvoj Boh. Podobne aj kresťanská láska zahŕňa oveľa viac než len emócie. Zahŕňa v sebe erotický i citový aspekt, ale je tiež rozhodnutím. Láska je poslaním, ktoré dostávame, dispozíciou, ktorú prijímame, povolaním, ku ktorému sme určení. Takúto lásku môžeme objaviť, keď po nej túžime. Táto láska hľadá a nasleduje lásku Boha, ktorý zostáva verný zmluve s Izraelom a tým nás učí, čo je láska. Boh nikdy nevymenil Izrael za príťažlivejšieho partnera. Ani ho neodradil odmietnutím. Boh nie je nikdy nestály. Chce nám len to najlepšie, pravé a konečne dobro.
Božia láska je živo opísaná v piatej kapitole Listu Efezanom, v ktorej svätý Pavol aplikuje analógiu manželstva na Krista a Cirkev. Pavol nabáda manželov a manželky, aby sa podriaďovali jedni druhým v bázni pred Kristom (porov. Ef 5, 21). Kresťanské manželstvo preto nie je vyjednávaním o právach a povinnostiach, ale skôr vzájomným sebadarovaním. Je to oveľa viac ako len rovnostárstvo. Pavol píše, že „muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi“ (Ef 5, 23). Čo to však znamená v praxi? Pavol tu vyzýva manželov k sebadarujúcej láske, ktorá odzrkadľuje Kristovu obetu na kríži. Zoči-voči preceňovanej mužskosti a panovačnosti, ako aj v hlbokom protiklade k poriadku domácnosti v starovekom svete, Pavol predkladá dynamiku lásky podľa Božieho obrazu: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu.“ (Ef 5, 25).
Ježiš umožnil kresťanom, aby zblízka spoznali Božiu lásku, a tak mohli s istotou o nej hovoriť. Ježiš sprístupnil Božiu zmluvu všetkým, pričom zavŕšil dejiny Izraela ako univerzálne dejiny spásy. Ježiš je vtelením životodarnej lásky, pretože je doslova Božím Slovom, ktoré sa stalo telom. Pápež Benedikt XVI. napísal: „Pohľad na Kristov prebodnutý bok, dosvedčuje… že Boh je láska. Práve tu môžeme kontemplovať túto pravdu. A len vychádzajúc odtiaľto vieme definovať, čo je láska. „Láska“ dnes pre mnohých ľudí znamená len hrejivý pocit alebo fyzickú príťažlivosť. Aj tieto veci majú svoje miesto. Ale skutočná láska - láska, ktorá pretrvá, je hlboká a naplní ľudské srdce na celý život - rastie z toho, čo dávame druhým, nie z toho, čo si berieme samy pre seba.
Pán Ježiš Kristus zomrel za nás na kríži pre našu spásu. Tento druh radikálnej oslobodzujúcej schopnosti zriecť sa seba samých a dávať sa druhým, je spojivom celého katolíckeho učenia o manželstve a rodine. Písmo má mnoho vzájomne sa dopľujúcich a prekrývajúcich spôsobov na opísanie Božej lásky, ale najvýstižnejším z nich je práve manželstvo. Zmluva medzi Bohom a jeho ľudom - najprv medzi Izraelom a potom Cirkvou - je ako manželstvo. Toto manželstvo nie je vždy ľahké, ale ľudský hriech nemá nikdy posledné slovo. Božia vernosť zjavuje pravú lásku a vernosť. Aká je pravá láska a ako ju spoznáme?