Slovanské mýty a legendy sú zložitým komplexom zážitkov hlbokého dávnoveku i novších foriem mytologických predstáv. Mnohé z týchto predstáv sa zachovali až do našich dôb. Pred príchodom civilizácie do niektorých oblastí bolo rozprávanie mýtov jednou z najobľúbenejších foriem zábavy. Zapisovanie sa začalo až s príchodom kresťanstva, no informácie z obdobia stredoveku sú pomerne strohé.
Na rozdiel od germánskej a keltskej mytológie, ktorú Rimania poznali už v čase, keď bola Rímska ríša polyteistická a niektorých svojich bohov stotožňovali s pohanskými, antickí autori zanechali podstatne menej informácií o slovanskej kultúre, pretože ich prvé kontakty s nimi boli až v čase, keď bol antický svet už kresťanský. Z toho dôvodu nazerali na Slovanov ako na pohanov a postupne ich pokresťančovali.
Čiastočné správy o slovanskej mytológií zanechali antickí autori. Herodotos sa napríklad vo svojom diele Dejiny zmieňuje o ľuďoch ďaleko na severe, ktorí sa každý rok na niekoľko dní premieňali na vlkov. Inú zmienku o Slovanoch a ich mytológií nám sprostredkoval Prokopios, ktorý v 6. storočí nášho letopočtu vo svojom diele Bellum Gothicum píše: „Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom.
Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov.
Podľa legendy rozšírenej medzi všetkými slovanskými národmi bola kedysi zem iba vodou a nad ňou stál Boh so satanom. Boh sa rozhodol vytvoriť pevninu, ale keďže jeho anjeli boli príliš ľahkí na to, aby sa ponorili a vyzdvihli ju nad hladinu, požiadal o službu satana, ktorému sa to podarilo v božom mene. Chcel ale Boha oklamať a hrsť zeme si skryl v ústach. Tá mu tam začala rásť a satan ju vykašliaval - tak vznikli skaly, bariny a pustatiny. Boh stvoril úrodné nížiny. Tento príbeh sa vyskytuje vo viacerých obmenách, niekde napríklad nevystupuje Boh a satan, ale dve holubice, kačice, atď. Dualistický princíp je ale rovnaký a zdá sa, že pochádza z iránskeho prostredia.
Tento princíp jediného Boha je zhodný so záznamami kronikára Helmolda, ktorý sa vo svojom diele Chronica Slavorum zmieňuje o baltickom Bohovi, ktorý vytvoril všetkých ostatných bohov a rozdelil im povinnosti na zemi.
Dôležité je presvedčenie Slovanov, že svet vznikol z ohňa, rozšírená hlavne na Slovensku, Ukrajine a v Slovinsku. Oheň bol posvätným živlom a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Ďalšia, zriedkavejšia predstava o zúrodnení sveta je o vajci, ktoré zniesol nebeský kohút a z ktorého sa vylialo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Dodnes sa zachoval zvyk maľovať na Veľkú noc kraslice ako symbol znovuzrodenia.
Existujú rôzne mýty o usporiadaní sveta. Jeden z nich pojednáva o strome, ktorý stojí na ostrove v mori. Je známe uctievanie zeme, živiteľky. Skaly sú jej kosti, tráva jej vlasy, rieky predstavujú žily. Nesmelo sa do nej bezdôvodne tĺcť, alebo niečo trhať. Zem dávala nielen úrodu, ale aj liečivé kamene a byliny. V panteóne ju predstavuje pravdepodobne bohyňa Mokoš. Zem bola matkou a nebo bolo otcom, reprezentované Svarogom. Nebeská klenba siahala až po zem a na dno mora.
Slnko bolo najčastejšie ohnivou okrídlenou bytosťou, ktorá sa na úsvite kúpe v mori a na svojej ceste po oblohe bojuje s oblakmi. Mesiac bol mladším bratom slnka a rovnako ako slnko, aj mesiac bojuje s démonmi mrakov. Navyše bol dôležitý pri mágií a veštení a odchádzali k nemu duše mŕtvych. Mesiac prinášal hojnosť a zdravie. V splne boli časté rituály tanca, ktoré ho oslavovali, keď bol nov, ľudia bedákali nad jeho stratou, ako bojoval so šelmami.
Zora mala blahodarný vplyv pri liečení, láske a zabezpečovaní úrody a je zväčša v nejakom príbuzenskom vzťahu so slnkom a mesiacom.
Starí Slovania prechovávali veľkú úctu k svojim mŕtvym predkom. Verili v dušu, ktorá po smrti v rôznych podobách opúšťa telo človeka a odchádza do lesov, riek, alebo do slnka, mesiaca, či hviezd. Preto po smrti otvorili okno, aby mala kadiaľ odísť a hneď ho zasa zatvorili, aby sa nevrátila. Niekedy však pred tým zostala ešte nejaký čas na tom mieste, kde človek zomrel. Duše ľudí, ktorí zomreli predčasne, sa často chcú vrátiť do sveta živých. Brali na seba podobu víl, rusaliek, prípadne svetlonosov a bludičiek, ktoré zavádzajú ľudí do záhuby v hlbokých lesoch a barinách.
Na víly sa premieňali snúbenice, ktoré zomreli pred svadbou a potom kradli nevesty a deti. Tí, ktorí zomreli násilnou smrťou, sa zvykli vracať v podobe upírov. To súvisí zrejme s prechodom od spaľovania mŕtvych k pochovávaniu. Duša mohla vychádzať z tela aj v spánku, vtedy sa túlala po okolí. Srbi napríklad verili, že duše spiacich ľudí niekedy spolu bojujú a človek, ktorého duša prehrá, môže zomrieť. Inokedy sa duša usadila na prsiach iného človeka a celú noc ho tlačila (nočná mora).
Duša mŕtveho predka sa často stala ochrancom domu a ľudia sa k svojim predkom modlili, prosili ich o priazeň a ochranu gazdovstva. Je možné, že veľa božstiev vzniklo práve zbožštením významných predkov, napríklad zakladateľov rodov.
K slovanskému náboženstvu neodmysliteľne patrila úcta k stromom. Nie však ku všetkým, iba ku tým, v ktorých prebýval duch. Kult teda nepatril stromu ako takému, ale bytosti, ktorá v ňom prebývala. Boli to väčšinou veľmi staré stromy, alebo také, ktoré mali zvláštny tvar či znak. Najuctievanejším stromom bol dub. Úcta k starým dubom je dokladovaná z viacerých písomných zdrojov aj vo folklórnej tradícií: napríklad Bulhari sa pod dubom modlili za dážď.
Ďalším stromom, ktorého magická sila je ale opísaná až v 17. storočí, je lipa. V kresťanstve je spojená s mariánskou tradíciou, ale z folklóru sa dá usudzovať, že kult lipy pochádza ešte z pohanských čias. Z rastlín malo zvláštny význam obilie, ktoré bolo aj základom stravy Slovanov. Steblá s dvomi alebo viacerými klasmi sa odkladali do budúcej sejby a mali byť zárukou dobrej úrody.
Duchovia a duše zosnulých často na seba brali zvieraciu podobu. Okrem toho boli niektoré zvieratá zasvätené bohom. Napríklad kôň bol bol zasvätený Svantovítovi a Radegastovi, kohút Svarogovi a Chorsovi. Kohút odstrašoval zlé sily, bociany a lastovičky chránili obydlie pred bleskom a požiarom. Zvláštnu úctu mal hlavne v Rusku medveď, ktorý bol považovaný za človeka v medvedej koži. Slávili sa dokonca medvedie sviatky.
Známe sú legendy o vlkolakoch, ale na rozdiel od nich vlk chránil ľudí pred zlými vílami a čertmi a mal nezastupiteľné miesto v mágií. Veľmi rozšírený bol aj jeleň, čo je dokladované archeologickými nálezmi sošiek a kresbami v jaskyniach a na skalách, rovnako ako ľudovými zvykmi zachovanými dodnes.
Démoni sú nižšie božstvá. Sú stelesnením prírodných elementov a kultu mŕvych v slovanskom bájosloví. Dajú sa rozdeliť do skupín, podľa prírodného elementu, ktorý zastupujú, napríklad démoni vody, vzduchu, zeme, vetra, atď. Medzi slovanskými národmi existuje veľké množstvo takýchto bytostí v prírode, na poli, ale aj v domácnosti.
Bohovia sú božstvami, ktoré mali najväčší vplyv. Je možné, že vznikli zbožštením významných, legendárnych predkov, pretože majú antropomorfnú podstatu. Hierarchia ich moci je značne neurčitá. Všeobecne sa za najvyššieho boha považuje Svarog, ktorého neskôr nahradil Svarožič. Podľa záznamu Prokopa bol ale hlavným bohom Slovanov hromovládca Perún a napríklad v Novgorode bol najuctievanejším Veles. V Rusku boli okrem týchto známy ešte Stribog, Mokoš, Chors a Simargl. Tiež sa objavuje boh Trojan, ktorý je pravdepodobne zbožšteným cisárom Trajánom.
Na začiatku bol len chaos, všetko bolo jedno. Za ním nasledoval mesiac, zaujal miesto na nočnej oblohe. Potom Boh Rod vytvoril šíre oceány po celom svete a postupne vznikla i obrovská pôda. Potom vytvoril dúhu, aby oddelil krajinu od morí, pravdu od klamstva. Pri vytváraní troch kráľovstiev skrz ne nechal vyrásť gigantický dub - Strom Sveta (obrazné ponímanie sveta našich predkov - prepojenie všetkých svetov v obraze stromu), ktorý vyrastal zo semena, ktoré zasial tvorca. Jeho korene sú skryté vo svete mŕtvych, prechádza cez pozemské kráľovstvo a korunu, ktorá sa týči do nebies. Kráľovstvo nebeské odovzdal Bohom.
Stvorenie človeka podľa legendy o bohyni Lade a Svarogovi
Skôr než praboh Rod stvoril čokoľvek iné, stvoril Ladu. Len vďaka nej sa mu podarilo rozbiť zlaté vajce a vynoriť sa z vĺn studeného chaosu, aby ich mohol opäť skrotiť a stvoriť Všehomír. Rod stvoril nový Všehomír a vládu nad ním zveril svojim trom synom. Najstarší z nich, Svarog, otcovi najviac hádam pomáhal, keďže ako kováč bol z troch bratov najzručnejší. Svarog napokon nechal otca oddychovať. Koval a tvoril Všehomír sám. Bohyňa Lada sa sprvoti na to len pozerala, no videla, že Svarog potrebuje pomoc. Pri spoločnej práci našli v sebe Lada a Svarog také zaľúbenie, že jedného dňa predstúpili pred samotného Roda a požiadali ho, aby ich zosobášil. Bola že to svadba nevídaná!
Po dlhej oslave pokračovali Svarog a Lada v spoločnom tvorení. Lada vôbec nezaostávala za svojím mužom. Svarog koval veci pevné, Lada tvorila veci jemné. Raz prišla Lada za bohyňou zeme Mokošou a požiadala ju, aby jej dala trochu hliny na stvorenie bytostí, ktoré by osídlili zem. Mokoša jej s radosťou hlinu dala. Z nej potom Lada vymodelovala všetko živé, čo môžeme nájsť na zemi.
Keď uvidel Svarog tieto duté bytosti z kameňov a hliny, veľmi sa potešil, ale pochopil, že v dutine sa môže usídliť tak dobro, ako aj zlo. Preto sa Svarog nadýchol a dúchol do dutín. Keď Svarog dúchol do ľudí, bolo ho počuť. Tento zvuk nazval slovom. Rod sa náramne potešil, keď zbadal ľudí, a keďže chcel, aby ľudia rozumeli slovu, ktoré do nich vdúchol Svarog, pobozkal ich na čelo. Podľa toho - od slova čelo - dostali tieto tvory meno človek (čelovek). Svojím bozkom dal Rod ľuďom prvý veľký dar - dar mysle a vedomia.
Bohyňa Lada je ženským prejavom všemocného najväčšieho boha Roda a manželkou Svaroga. Volá sa aj Leda, Rada či Roda. Lada bola stvorená otcom Rodom ako prvá, a aj preto je považovaná za najvyššiu bohyňu, kráľovnú všetkých bohov. Lada je počiatkom všetkého, dokonca je počiatkom aj samotného praboha Roda, ktorý jej stvorením rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír. Lada je symbolom všeobjímajúcej lásky a mieru, ktoré sú základom života na zemi. Je bohyňou života, plodnosti, znovuzrodenia a obnovy. Dáva život prírode a robí zem plodnou.
Je tvoriteľkou a opatrovateľkou všetkého živého. Bohyni Lade je vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť, ale aj nestálosť a zmena. Funkcia Lady je taktiež úzko spätá s dušou. Lada je považovaná aj za bohyňu opojenia a veselosti, sexu a náruživosti. Každoročne počas zimnej rovnodennosti bohyňa Lada rodí nové slnko - boha Koliadu. Podobne ako sú Svarog, Perún a Veles bratmi a vteleniami Triglava - Beloboga, dá sa povedať, že Lada a jej dcéry Mokoša, Živa a Morena tvoria štvoricu bohýň Rožaníc či Roditeliek. Lada je matkou našej Matičky Zeme Mokoše, a tiež slnečných božstiev Dažboga a Koliadu.
Lada je zvyčajne odetá do zlatého kráľovského šatu a na hlave má prekrásnu zlatú korunu. V ruke drží jeden zo svojich symbolov: misku, v ktorej je vajíčko alebo červené jablko, spolu s klasmi obilia. V náručí má nemluvňa, ktoré symbolizuje vtelený svet a je tiež prejavom plodnosti, teda aj materstva a lásky. Vajíčko či jablko je zasa symbolom počiatku všetkého existujúceho. Lada lieta ponad náš svet v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby, ktoré sú tiež jej symbolmi, ako aj symbolmi lásky a mieru. Lada vyháňa silou lásky zlé a temné sily z nášho sveta. Spolu so svojím mužom Svarogom kraľujú v Irii v prekrásnom zámku, pri ktorom rastie prekrásny svätoháj.
Sviatky Lady sa slávia spevom piesní počas celého mesiaca od 25. mája do 25. júna. V tomto období, počas splnu, vrcholí jej moc. Počas obradov sa tancujú tance svargy, ktoré riadia Všehomír, obnovujú rovnováhu v prírode aj v ľudských dušiach. Ďalším obdobím oslavy bohyne Lady je obdobie jarnej rovnodennosti (21. marec). Vtedy sa oslavuje aj príchod bohyne Vesny a čas nového prebudenia prírody. Veľkou oslavou je aj obdobie zimného slnovratu (21.