Ako Boh stvoril svet: Projekty pre deti

„Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Ježišova výzva z evanjelia znie jasne.

Dieťa nevie nič o tom, aké je robiť si starosti o zaplatenie účtov alebo o to, ako sa vyrieši ten-ktorý pracovný problém. Dieťa vníma svoju bezmocnosť a je úplne závislé od pomoci, ochrany a starostlivosti rodiča. Niekedy deťom závidíme tento ich stav. Aké by bolo, keby sme mohli aj my zveriť svoje starosti niekomu inému, aby sa o ne postaral namiesto nás?!

Ale nie je to náhodou v skutočnosti tak? „Na neho zložte svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1 Pt 5, 7). Nezabúdame príliš často na to, že máme v nebi Otca, ktorý rád vyrieši všetky naše problémy, ak ho o to poprosíme a ak mu to dovolíme?

Deti majú prirodzenú dôveru k druhému človeku. Netrpia predsudkami. Keďže samy neklamú, nepredpokladajú, že by ich iní oklamali. Keďže samy neubližujú, neočakávajú, že by im iní ublížili. Samozrejme, nie je to vždy pravda, a preto naše deti chránime.

Sú to práve deti, koho zvykneme napomínať, aby sa nezhovárali s cudzími ľuďmi, nenastupovali do neznámeho auta a od nikoho si nebrali cukríky či iné sladkosti. My sme sa už naučili, aký je život a aký je svet. Že je to v ňom občas drsné a že sa nikomu nedá veriť.

Nehovorí, že nikdy nebudeme zranení, sklamaní, že nám nebude ublížené a že neprežijeme bolesť. Chce od nás len, aby sme sa pred ňou nechránili vopred svojou nedôverou, podozrievaním a odstupom od druhých ľudí. Boh je kráľom druhých šancí. Znova a znova prichádza k človeku s novou ponukou. My často odpíšeme toho druhého ešte skôr, ako niečo naozaj urobí. A najhoršie na tom je, že na konci už nedokážeme dôverovať ani Bohu. Aj vo vzťahu k nemu podvedome očakávame nejaký podvod a zranenie. Niekde v hĺbke sme uverili, že ty, Pane, to s nami nemyslíš dobre.

Deti sú bezpochyby veľmi empatické. Ak sa rozplače jedno, plačú spolu s ním všetky ostatné. Deti veľmi citlivo vnímajú bolesť niekoho iného. Ak vidia niekoho plakať, hoci len v animovanej rozprávke, hlboko sa ich to dotýka. Ak sa zraní niekto z ich kamarátov, prinášajú mu malé drobnosti na potešenie, fúkajú mu rany a podobne. Deti nie sú ľahostajné voči utrpeniu. My dospelí sme si už zvykli, že je vo svete veľa bolesti.

Mnohí si povedia, že nie sme Matka Tereza a že aj tak nemôžeme zachrániť všetkých. A tak dennodenne prechádzame apatickí okolo utrpenia: bezdomovci, manželstvá v kríze, deti vyrastajúce bez rodičov, korupcia, vykorisťovanie v práci… Už to nepohýna naším srdcom. Už sme toho videli priveľa a tak zatvárame oči a ľahostajne prechádzame okolo.

Áno, vieme, že my svet asi nespasíme, ale je tu niekto, kto už to urobil. Aspoň toto môžeme ohlásiť ľuďom v našom okolí. A môžeme to urobiť spôsobom, akým to robia deti. Že budeme citliví na potreby iných, zastavíme sa pri nich a skúsime im pofúkať rany.

Asi to pozná každý rodič. Pred zvedavosťou dieťaťa nie je v bezpečí nôž v zásuvke, elektrická zástrčka, horúca žehlička či plynový horák. Ich zvedavé očká kmitajú všade naokolo a ich túžba všetko spoznať, vidieť, dotknúť sa toho či ochutnať to je priam neúnosná.

Je známe, že deti do istého veku nemajú strachovú bariéru. Niekedy sa mi zdá, že u nás dospelých sa táto strachová bariéra od istého veku, naopak, zdvojnásobuje. Pritom sa ale ochudobňujeme o toľko krásnych vecí! Boh stvoril celý tento úžasný, nádherný, rozmanitý a aj nebezpečný svet nato, aby sme ho poznávali, skúmali, aby sme sa z neho radovali. Zvedavosť a odvaha sú tými správnymi hnacími motormi na to, aby sme dosiahli tento cieľ.

Bojíme sa, či dobre odprezentujeme projekt v práci, či nás nevyhodia zo zamestnania, či stihneme lietadlo, či sme si zbalili všetko potrebné na dovolenku, či sme náhodou pri odchode nezabudli vypnúť plyn, či sa našim deťom v tábore nič nestane a tak podobne. Poisťujeme sa, chodíme na preventívne prehliadky a pre istotu v živote veľmi neriskujeme.

V evanjeliách sa veľmi často opakujú tieto alebo podobné slová: „Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli““ (Mk 2, 12). Skúste zobrať dieťa do cirkusu, do divadla či kamkoľvek inam a počas predstavenia sa pozrite do jeho tváre. Tam uvidíte, čo znamená skutočne žasnúť. Detské srdce je otvorené novým podnetom. Dieťa sa díva a skutočne vidí. Presne túto neschopnosť srdca vidieť a počuť vyčítal Ježiš farizejom.

Ako často aj my prechádzame okolo maličkostí a každodenných zázrakov s pocitom, že tu sa nedeje nič mimoriadne? Veď my sme už predsa videli všetko na svete a všetko poznáme. Ako by povedal starozákonný Kazateľ: nič nové pod slnkom. Boh sa nás však dennodenne snaží potešiť a prekvapiť maličkosťami, ktoré by sme boli schopní vidieť, keby sme nemali otupené srdce. Učme sa od detí a sledujme, ako dychtivo, so záujmom prežívajú každý prítomný okamih.

Detský smiech je jednou z najkrajších vecí na svete. Nie je možné nenakaziť sa radosťou a veselosťou dieťaťa. Je pravda, že tak, ako sa dieťa dokáže rýchlo rozplakať, dokáže sa aj rýchlo rozosmiať. Táto jeho vlastnosť je často na nezaplatenie, najmä vtedy, ak na zažehnanie krízy stačí ukázať mu niečo trblietavé, spievajúce, tancujúce, blikajúce a podobne.

My dospelí sa často zvykneme hnevať celé dni a už ani nevieme prečo. Niekto nás nahneval ráno po ceste do práce, v autobuse či v banke a my máme potom až do večera „deň blbec“. A to nehovorím o prípadoch, keď si nosíme v srdci celé roky hnev, neodpustenie, dokonca aj nenávisť. To, čo v nás vyvolalo nejaký negatívny pocit, je už dávno preč, ale stále v nás zostáva pachuť. Radosť zväčša vyprchá rýchlo ako dúha po daždi, kým smútok a hnev v nás ostávajú ako ťažké mraky prevaľujúce sa po oblohe aj celé dni a týždne. Čo keby sme sa od detí naučili práve tejto spontánnej reakcii na nové podnety?

Detská úprimnosť je takpovediac legendárna záležitosť. Deti bez rozpakov povedia pravdu bez ohľadu na to, či je to v danej situácii vhodné, alebo nie. Svoje postrehy o tom, že sme trošku pri tele, máme na tvári nejakú vyrážku alebo trochu smrdíme, vedia zacieliť a podať úplne bez škrupúľ a zbytočných servítok.

Ako dobre sme sa naučili klamať druhým len preto, že sa to hodí alebo sa to patrí. Dokážeme predstierať, že nás niečo zaujíma alebo že sa nám niečo páči, len preto, lebo sa to očakáva. Hovoríme len to, čo je správne, a len vtedy, keď je to správne. Naučili sme sa žiť podľa škatuliek a očakávaní spoločnosti, v ktorej žijeme. Strácame tak pravdu o sebe a nedokážeme priviesť k pravde ani ľudí naokolo. Skúsme viac počúvať svoje city a myšlienky a nebojme sa byť v tomto ako deti: smelo ich navonok pretlmočiť. Také, aké sú. Bez toho, aby sme ich museli obaľovať do vaty prázdnych fráz.

Detské modlitby určite patria medzi tie najkrajšie. Deti sa dokážu rozprávať s Ježišom ako so skutočným priateľom a predkladajú mu všetky, aj tie najnezmysluplnejšie veci. Ako sme sa časom naučili modliť my? Prihovárame sa vôbec Bohu vlastnými slovami? A sme aspoň k nemu naozaj úprimní? Dokážeme mu v pravde povedať, ak sa hneváme, ak niečomu nerozumieme, ak trpíme? Dokážeme mu hovoriť o svojich skutočných túžbach a potrebách?

„Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť; kto sa v ňom vyzná? Ja, Pán, skúmam srdce a skúšam zmýšľanie: každému odplatím podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov“ (Jer 17, 9-10). Skúsme byť zo začiatku úplne pravdiví aspoň pred Bohom vo svojej osobnej modlitbe. Tak čo? Skúsime dnes napriek tomu, že náš vek tvorí už nejaký čas dvojciferné číslo, opäť nanovo objaviť svoje duchovné detstvo?

Oddávna sa človek zapodieval svojou existenciou. Pýtal sa, odkiaľ prišiel človek, ako vznikol svet a život na Zemi. Svoje predstavy o stvorení sveta a človeka si ľudia často vyjadrovali v symbolických príbehoch - mýtoch. V knihe Genezis sa píše, že Boh stvoril svet z ničoho, povedal a stalo sa. Zem (adamáh) je označená látka, z ktorej pochádza človek. ,,Pán urobil z hliny človeka (ha ´adam)“; je označená látka, z ktorej pochádza človek. Boh vdychol človeku dych života. Strom poznania dobra a zla ukazuje, že Boh je vševediaci. On pozná dobro aj všetko zlo. Je tiež symbolom jeho moci. On je Stvoriteľ. Človek je stvorený. Zákaz ukazuje človekovi hranice dané Bohom. Nejedz z neho, lebo ti to ublíži. Život viery je povolaním k láske. Láska plodí radosť, napĺňa človeka pokojom a pozdvihuje ho k Bohu. Srdce je miestom stretnutia sa s Bohom. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Srdce je príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam.... Je to miesto rozhodovania... Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť“ (KKC, 2563).

Známy je jeho výrok: „A predsa sa točí“. V polovici šestnásteho storočia sa začala vytvárať heliocentrická teória, ktorej prvý zástanca bol Mikuláš Kopernik. Podľa tejto teórie Slnko je stredom vesmíru a všetky ostatné nebeské telesá obiehajú okolo neho. Túto teóriu podporoval aj Galileo Galilei.

Boh pri stvorení sveta stvoril toho, kto je preňho najvzácnejší a najkrajší - človeka. Zahrnul ho svojou láskou a starostlivosťou, aby mu nič nechýbalo. Dal mu všetko, aby mohol žiť a spieť ku svätosti.

V podobenstve o márnotratnom synovi je nádherná scéna, keď sa syn vracia ku svojmu otcovi. Padá pred otcom na kolená a prosí ho, aby ho prijal do svojho domu. Otec naplnený láskou, starostlivosťou a šťastím ho prijíma. Presne taký je Boh Otec, ktorý s otcovskou rozhodnosťou a materinskou láskou prijíma rodiaci sa život.

Michelangelo, Stvorenie Adama

Dieťaťu, ktoré sa chystá na príchod na svet, rodičia nie vždy pripravujú miesto. Prosme milujúceho Boha Otca, aby sa rodičia v chvíľach nevôle nebáli prijať dieťa, ktoré onedlho príde na svet. Nech dobrý Boh vo svojej milosti učiní, aby si rodičia uvedomili plnosť materstva a otcovstva.

Človek je najmilším Božím stvorením. Človekovi (Adamovi a Eve) Boh odovzdal moc vládnuť. Povedal im: ,,Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podľa Biblie vzťah ku stvoreniu sa týka každého človeka a v každej dobe.

Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný.

Životná skúsenosť vždy viedla človeka k stanoveniu pravidiel. Viera vedie človeka podľa pravidiel, ktoré sú mimoriadne. Láska je úžasná cnosť. Je začiatkom i cieľom, cestou, ktorá vedie k sebe samej. Ako sa učíme milovať? „Milovať sa učíme tancovaním v tanci.“

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“. „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane!

„Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som neusporiadovala na vytvorenie každého z vás. Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice.

„Všetko, čo na zemi vidím, mi hovorí, že si to urobil z lásky ku mne a vyzýva ma, aby som ťa miloval.“ (sv. Ján Mária Vianney) my kresťania nemusíme Boha namáhavo hľadať, lebo on k nám v milovanom Synovi vyšiel v ústrety, obrátil k nám svoju láskavú tvár. som stvorenie, to vyjadruje moju absolútnu závislosť na Bohu. môj vzťah so Stvoriteľom nie je slobodný, ale nutný, lebo ja sa nemôžem rozhodnúť, či budem existovať alebo nebudem. Moja existencia závisí od rozhodnutia Boha, ktorý ma chce a má so mnou plán. sme pozvaní stvorenie chrániť. Môžeme ho využívať, ale musíme ho zachovávať aj pre budúce pokolenia.

Hovoriť o Stvoriteľovi znamená, že by si ho mal poznať aj osobne. Ako ho môžeš poznávať? Napr. Boh sa so svojou stvoriteľskou mocou nikdy nestiahol od svojho stvorenia. Nekonečný Boh má stále aktívny vzťah so svojím dielom. (porov. sv. Tomáš Akvinský) Aký aktívny vzťah má so svojím stvorením - s človekom?

Niekedy človek niečo tvorí a cíti sa byť Pánom všetkého. Ako využívaš vytvorené veci? Zachádzaš s nimi šetrne alebo žiješ spôsobom “po mne potopa“? Čo pre teba znamená, že máš chrániť zem a zachovať ju pre budúce pokolenie?

Všetko je na internete, zvyknú hovoriť nielen mladí. Ak budeme každý deň prežívať s Pánom, jeho zobrazená podoba nebude dôležitá. Pokiaľ si začneme Boha znázorňovať, skončíme rovnako ako Židia pod vrchom Sinaj.

Cez tieto skúsenosti prežívame už v tomto živote Božiu lásku, vtiahnutie do prúdenia lásky Otca, Syna a Ducha Svätého. Sväté písmo odhaľuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. On je jediný, živý, pravý, skutočný Boh. Stvoriteľ, neuchopiteľný, nepochopiteľný, posiela svojho Syna, aby bol „Boh s nami“, Emanuel. Je síce Boh, ale aj človek. Nemôžeme obsiahnuť oceán, ale môžeme doň vstúpiť, nemôžeme obsiahnuť tajomstvo Trojice svojím rozumom, ale môžeme doň vstúpiť.

Mnohí dieťa považujú za svoje vlastníctvo. Skutočnosť, že človek je schopný odovzdávať život, môže viesť k mylnej domnienke, že ho môže aj zabiť. Spojenie osôb je veľmi intímne, ale počatie dieťaťa nie je súkromná záležitosť. Malý človiečik nepatrí len svojim rodičom. Patrí predovšetkým Bohu. V raji vidíme Boha, ktorý sa k človeku správa láskavo a úctivo, pretože človek je stvorený na Boží obraz a podobu. Platí to o každom z nás. Rodičia odovzdávajú život, ale Boh vtláča doňho ne zmazateľný znak - dáva mu nesmrteľnú dušu. Od tej chvíle sa dieťa z mäsa a kostí stáva ne opakovateľným stvorením. Každý človek patrí Bohu, pretože Boh je darca života. On vdychu je každému človeku dych života - večného života.

Dieťa, ktoré prichádza neplánovane v dô sledku ,,užívania si života“ jeho rodičov, môže podľa nich znamenať nebezpečenstvo alebo prekážku v ich takzvanom šťastí. Vtedy sa je ho život ocitá v smrteľnom ohrození zo strany najbližších. Keď Boh vkladá človeku do rúk moc odovzdávať život, bezhranične mu dô veruje. Dáva mu ju v dôvere, že každý život, ktorý rodičia darujú, bude posvätný a bude predstavovať najvyššiu hodnotu.

Žiaľ, sú ľudia, ktorí dokážu z Božích darov robiť vý lučne zábavu a predmet vlastného potešenia. Neschopnosť využívať Božie dary sa môže stať nebezpečnou zbraňou v ľudských rukách.

Boh pri stvorení sveta stvoril toho, kto je preňho najvzácnejší a najkrajší - človeka. Zahrnul ho svojou láskou a starostlivosťou, aby mu nič nechýbalo. Dal mu všetko, aby mohol žiť a spieť ku svätosti.

V podobenstve o márnotratnom synovi je nádherná scéna, keď sa syn vracia ku svojmu otcovi. Padá pred otcom na kolená a prosí ho, aby ho prijal do svojho domu. Otec naplnený láskou, starostlivosťou a šťastím ho prijíma. Presne taký je Boh Otec, ktorý s otcovskou rozhodnosťou a materinskou láskou prijíma rodiaci sa život.

Problém môže vyriešiť stretnutie s Bohom, ktorý je milujúci Otec. V ceste však stojí prekážka - bolesť zapríčinená všadeprítomným zlom, ktorú človek v sebe nesie. Ak Boh stvoril svet, prečo je v ňom toľko utrpenia? Boh je Otcom, ktorý zahŕňa svoje deti starostlivosťou už vtedy, keď prebývajú pod srdcom matky. Nemôžeme Bohu pripisovať zlo a jeho následky. Boh pri pohľade na ľudskú tragédiu rozhodol sa zachrániť ho za každú cenu. Tou cenou sa stala smrť jeho milovaného Syna na oltári kríža. Takto nám Boh ukázal, ako veľmi nás miluje. Pomáhajme dobrým slovom, príkladom a hlavne modlitbou tým, ktorí sa boja prijať nový život.

Boh nesie zodpovednosť za každého človeka, za každý život vyvíjajúci sa pod srdcom matky. Stvoriteľ všetkých rodičov učí tejto zodpovednosti. Žiadne okolnosti neoslobodzujú rodičov od zodpovednosti za život, ktorý im bol zverený. Zamýšľali sme sa nad tým, že absencia zodpovednosti za život, zvlášť za život ešte nenarodených, vedie k degradácii hodnoty ľudského života?

Ježiš je najlepší lekár človeka, lekár celej osoby. Lieči predovšetkým dušu, ale aj telo. On je dobrý pastier, ktorý zranenú ovečku berie na plecia, prináša na bezpečné miesto a ošet ruje jej rany. Robí to preto, lebo ľudský život je najvzácnejší dar.

Vo vzduchu cítiť zápach smrti, beznádeje, smútku, zúfalstva. Cítiš, že všade sa hmýria temné postavy s polámanými krídlami, ktoré neustále niečo šepkajú ľuďom do uší. Z ich úst vychádza čierny dym klamstva. Sú to zlí duchovia, ne priatelia človeka aj Boha. Takto vyzerá jeden z možných obrazov civilizácie smrti. Uprostred tohto zmätku prechádzajú obyčajní ľudia, ktorí v rukách nesú zažaté lampy. Pozri sa! Kto sa dotkne lampy, začína sa usmievať a okolo neho sa šíri svetlo. Tí ľudia roznášajú Kristovo svetlo. Sú odrazom Kristovho svetla. Chceš aj ty vnášať Kristovo svetlo do temnoty dnešného sveta? Chceš kráčať po Ježišových stopách? Modlime sa, aby sme boli tými, ktorí roznášajú Kristovo svetlo.

„Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Matka pozná svoje dieťa najlepšie. Vie, kedy ho objať a kedy napomenúť. Aká krásna je láska - verná a ne odvolateľná. Takej láske nás svojím životom učí Božia Matka, keď prijíma Ježiša a dokáže byť pri ňom v každej situácii, aj vo chvíli utrpenia a smrti. S dôverou sa jej odovzdajme a nebojme sa prijať výzvu na obranu života, ktorú nám predkladá pri každom pohľade na jej tvár. Prosme Ducha Svätého za matky naplnené strachom pri pomyslení na život, ktorý sa počal pod ich srdcom, aby sa s dôverou odo vzdali Márii. Ona ich naučí zodpovedne milovať. Mária je najlepšia matka a prvá ochranky ňa života.

Boh ako architekt vesmíru

Svet je plný kníh pre deti a pre najmenších. Z výkladov kníhkupectiev na nás mávajú stále nové a nové rozprávkové knihy, police vŕzgajú pod váhou detskej literatúry. A všetci vravia, že človek sa knihomoľom stane v detstve, či nie? Ale nemýľme sa - knihomoľom sa nestaneme vďaka knihe.

Knihy pre deti s kresťanskou tematikou:

• Biblia pre deti
• Svätá Terezka z Lisieux pre deti
• Biblia - Ilustrované príbehy pre deti
• Deti sa modlia ruženec s Pannou Máriou

Kameň má v prírode rôzne vzácne kamene. Môže sa používať na stavbu plotov, domov, ale aj veľkolepých chrámov. Slovo kameň sa často nachádza aj v Biblii. Vyjadruje stabilitu a nemennosť. Dom z kameňa, vietor neodveje. Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. Tým, ktorým ľudia opovrhujú (izraelský národ), je základom Božieho kráľovstva na zemi (základ svätej Cirkvi). Týmto kameňom je Ježiš Kristus.

tags: #ako #boh #stvoril #svet #projekty