Problém so spoveďou nezačal len v týchto našich časoch, ale už veľmi dávno, na začiatku Cirkvi. Aj dnes ľudia spochybňujú autoritu Cirkvi - čo sa týka spovedania. Aj dnes ľudia povedia: načo sa spovedať kňazovi, veď Ježiš ma počuje, moje vyznanie a on mi odpustí hocikde a kedykoľvek. A jedinou odpoveďou na to je Sväté písmo - Biblia.
Až do 4. storočia vyznávanie hriechov spočívalo vo všeobecnej spovedi. Ľudia sa zhromaždili a každý vyznával svoje hriechy nahlas. Otec biskup im dal všeobecné rozhrešenie. Lenže sa našli ľudia, ktorí to začali zneužívať. Niektorí chlapi sa postavili k niektorým ženám a počúvali ich, aké majú hriechy. Znova nastal veľký problém. Pápež a biskupi riešili tento problém. Od 4. storočia vznikla individuálna spoveď jednotlivcov. A tak každý, kto sa prišiel vyspovedať, spovedal sa sám pred kňazom a dostal rozhrešenie - odpustenie hriechov.
Preto milujem Katolícku cirkev, lebo má záujem o individualitu človeka. A Cirkev nikdy nedovolí, aby sme stratili svoju dôstojnosť a individualitu. Milosrdenstvo a Kristova láska sa takto prejavujú voči jednotlivcom. Lenže nie všetci chcú tieto dobré vlastnosti Cirkvi vidieť.
Kto nemôže ísť na svätú spoveď, resp. 1. nekatolíci nemôžu, ale ak predsa prejavia záujem (túžbu vyspovedať sa), cirkev ich neodmieta, ale skôr musia chodiť na vyučovanie a prijať učenie vo všetkom tak, ako to učí Katolícka cirkev (stať sa katolíkom) - prijať sviatosť krstu. - tak isto aj tí, čo sú len pokrstený v Katolíckej cirkvi, a neboli vychovávaní vo viere, tiež najprv musia chodiť na vyučovanie.
2. tí, čo vedome a dobrovoľne zotrvávajú v hriechu: napr. snúbenci, ktorí bývajú spolu v jednej domácnosti, ale ešte neprijali sviatosť manželstva a praktizujú skutky, ktoré patria len do manželského života. Ak dvaja ľudia chodia spolu, ale nebývajú spolu v jednej domácnosti (on aj ona u svojich rodičov) a v slabej chvíli upadnú do pokušenia a zhrešia, môžu dostať rozhrešenie, ak to oľutujú a sľúbia, že sa budú vyhýbať ďalšej príležitosti k hriechu. To je podmienka ku každej sv.
3. rozvedení: ak už napr. nejaký muž už dlhší čas nežije zo svojou manželkou, s ktorou bol v kostole zosobášení. A civilný súd ich platné manželstvo rozviedol - a tento muž si našiel inú ženu, s ktorou žije v jednej domácnosti a majú aj sobáš na úrade (ale nemusia) nemôže dostať platné rozhrešenie od svojich hriechov. Ak by zostal sám a nehľadal by si inú ženu, mohol by požiadať kňaza vo farnosti, aby mu vyžiadal od otca biskupa dovolenie k pristupovanie k sviatostí. Vo svojej kňazskej službe som mal takéto prípady, keď sa rozvedený muž, alebo žena zaviazali slobodne a dobrovoľne, že si nebudú hľadať inú ženu alebo muža. Túžili praktizovať katolícke učenie, zobrali na seba bolestný kríž rozvedených a dostali povolenie pristupovať k sviatostiam. Cirkev neláme palicu nad rozvedenými, veď nie všetci sa rozviedli vlastnou vinou, ale prosí ich aby v pokore niesli kríž rozvedených. A aj napriek tomu, že pre nový vzťah, možno krásny vzťah, nemôžu pristupovať k sviatostiam, nezanevreli na cirkev a praktizovali svoju vieru tak, ako môžu. Navštevovať bohoslužby, praktizovať modlitbu, prijímať duchovne Pána Ježiša a vkladať svoj život do jeho rúk. Odprosovať Pána za svoje hriechy. Poznám aj taký príbeh, že manželia len civilne sobášení, pretože manželka už bola pre tým zosobášená v kostole, a jej prvý manžel žije, sa písomne vyjadrili, že už spolu nežijú sexuálne, ale ako brat a sestra.
V prípade nebezpečenstva smrti každý pokrstený katolík má právo dostať rozhrešenie od svojich hriechov kedykoľvek a kdekoľvek. Pretože najvyšším zákonom v Katolíckej cirkvi je spása duší - večný život.
Pápež je síce Svätým otcom, ale ani ten nie je oslobodený od spovede. V skutočnosti sa pápež spovedá oveľa častejšie ako bežný katolík, ktorý navštevuje spovednicu iba vtedy, keď sa dopustí hriechu. Pápež Ján Pavol II. a Benedikt XVI. chodili na spoveď každý týždeň.
Svätý Otec hovorí, že človek za nami prichádza už veľmi skrúšený, nahý, preto je dôležité každé gesto. Spovednica nie je vyšetrovňa alebo vyšetrovacia väzba, ale dom Otca. Máme počúvať, nie vypočúvať. Nedávať otázky, ktoré nie sú namieste a hrabať sa v nich. To nie je o podceňovaní hriechu, ale o rešpektovaní toho človeka. Je tu niečo viac ako hriech - je tu duša a srdce toho človeka, ktorý je zranený, ktorého Zlý oklamal, ktorý mal slabú vôľu a padol - a nechcel ani hrešiť.
Je viacero ľudí, ktorí majú veľmi zlú skúsenosť so spovedníkmi. Kňazi na nich nakričia, vynadajú im a títo ľudia sa zablokujú a už nikdy nejdú na spoveď. Bohužiaľ, sú aj takéto prípady. V knihe Meno Boha je Milosrdenstvo Svätý Otec spomína paniu, ktorej sa kňaz ako 15-ročnej spýtal, kde má ruky, keď spí. Dnes je dospelá, ale do kostola už nechodí. Stretávame sa s tým, že sa človeku ublížilo v najcitlivejšej oblasti či chvíli… Niekedy človek prichádza a nevie tieto veci ani len vysloviť. Vie, že je hriešnik, ale nemá silu to pomenovať - pápež nás pozýva byť citlivými.
Keď ľudí spovedáme, vidíme aj ich biedu a celý ťažký životný príbeh, ale zároveň dobrú vôľu, že sú tu a znova prišli, že to nevzdali… Je to pre mňa dôkazom, že ich Boh stále drží nejako nad vodou. Človek, ktorý príde do spovednice, sa pripraví podľa Desatora a takto vyzná hriechy. V kajúcnikovi však môžu byť ešte hlboké zranenia, ktoré Zlý zneužíva a tento kajúcnik nemá radosť zo života. Je blokovaný. Niekedy to my kňazi vybadáme a môžeme ponúknuť rozhovor či modlitbu oslobodenia. Podľa možností, lebo spoveď nemá byť psychoterapeutická záležitosť na dve, tri hodiny.
Presne tak, jedna vec je vymenovať hriechy, druhá k tomu napríklad dodať: Rástol som v rodine policajta za minulého režimu, nesmeli sme chodiť do kostola, som rozvedený. Všetko má vplyv na daného človeka: ako žije, ako sa správa, a keď to predloží v súvislostiach, vidieť, čo je jeho vina, čo prejav zranení a čo zlá vôľa.
Nie je to len o spovedi, ale o niečom, s čím si človek sám nevie poradiť. Ocitne sa v slepej uličke a my to potom rozlišujeme, či ide o hriech alebo o exorcizmus. Je však málo prípadov, keď človek potrebuje exorcizmus. Sám Svätý Otec hovorí, že rok milosrdenstva je tu preto, lebo je vo svete mnoho zranených. Tí ľudia nevedia, ako svoje rany liečiť, a tak chodia za veštcami, šarlatánmi.
Je dobré mať nejaký rytmus. Niekto chodí na Vianoce či Veľkú noc alebo ďalšie sviatky, iní sa spovedajú mesačne - to je rytmus prvých piatkov -, aj kňazi sú už takto nastavení. Niektorí chodia aj častejšie, keď cítia vnútorný nepokoj: niečo mi prekáža, niečo sa nazbieralo a potrebujem prijať požehnanie. Spoveď nie je len o hriechu, ale o tom, že sa potrebujem stretnúť s Otcom a že mi Boh znova dáva perspektívu, že nie som v slepej uličke a mám perspektívu.
Pápež nás vyzýva, aby sme mali priestor na ohlasovanie milosrdenstva a spovedanie, aby o nás vedeli v diecézach. A aby sa vedelo, že máme špeciálny mandát rozhrešovať. Mám túžbu osobne zažiť milosrdenstvo a prežiť ho. Čítam k tomu aj knihy. Prosím, aby mi Boh pomohol premeniť moje srdce na viac otcovské, aby som cítil s druhými ako otec. Tu je rakovina, tam niekto zomrel, ten má ťažkú chorobu. Pápež nás prosí, aby sme prelomili globálnu ľahostajnosť k utrpeniu, aby sme priniesli trošku svetla do tmavých situácií ľudí. Mnohí nevedia, čo ďalej so životom.
Najväčšmi ma dojme, keď sa prídu spovedať muži, ktorí plačú, že mohli žiť inak, a tie spovede sú také silné, až sa zachránia manželstvá. Alebo keď si mladý človek uvedomí, že Boh je skutočne živý a on ho stretol. Vidím, ako Boh škrtá minulosť a dáva do očí slzy kajúcnikom a tí sa predo mnou menia. Mal som možnosť zaopatrovať ľudí pred smrťou, spovedať dlhoročných komunistov a videl som ich plakať. Pár dní sa potom nemôžem spamätať. Vnímam, že je za tým milosť, že to niekto vymodlil, že je niečo v pozadí. Neodsudzujme nikoho, lebo ani Boh nikoho neodsudzuje.
Svätá spoveď je pre nás príležitosťou zmieriť sa s Bohom a nechať sa uzdraviť. Spolu so sviatosťou pomazania chorých sa označujú ako sviatosti uzdravenia. Zo strany kajúcnika (penitenta) ide o uznanie či priznanie si vlastnej viny pred Bohom, čo ústi do konkrétneho vyznania hriechov. Výzva apoštola Pavla zostáva aktuálna: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20).
Problém ohľadom rozhrešenia môže nastať na strane kňaza alebo kajúcnika. Zo strany kňaza je potrebné, aby mal potrebné splnomocnenie (spovednú fakultu) udelené kompetentnou cirkevnou autoritou. Na druhej strane je dôležitý postoj a disponibilita kajúcnika. Ak by bol penitent pod vplyvom alkoholu, drog alebo iných omamných látok, lepšie je svätú spoveď ani nezačať.
Konštitutívny prvok pri svätej spovedi je vyznanie hriechov (matéria), ľútosť nad spáchanými hriechmi, predsavzatie chrániť sa hriechu a udelené pokánie. Ak u penitenta absentuje matéria, kňaz de facto nemá čo rozhrešiť. Ľútosť je medzi úkonmi kajúcnika na prvom mieste. Ak by chýbala spolu s predsavzatím nehrešiť, akoby chýbala časť spovede a kňaz by nemal udeliť rozhrešenie.
Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu; službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany; otca, ktorý čaká márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta. Spovedník nie je pán, ale služobník Božieho odpustenia. Aj ako vysluhovateľ sviatosti tiež chodí na spoveď - prijíma túto sviatosť, a keď ju vysluhuje, veľmi dobre vie, že sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a jeho láskou.
Dôvody pre zadržanie rozhrešenia
Existujú aj prípady, keď kňaz nemôže dať penitentovi rozhrešenie. Väčšina ľudí vie, že rozhrešenie nedostane, ak žijú s partnerom v spoločnej domácnosti a nemajú uzavreté manželstvo. V prvom rade je to nedostatočná ľútosť a silné predsavzatie. V okamihu, keď človek prosí o rozhrešenie, má mať silné predsavzatie vyhnúť sa hriechu aj príležitosti naň.
Napríklad, ak človek povie, že niekoho zamestnáva načierno, čo je hriech, kňaz mu povie, že musí toho človeka čím skôr zamestnať oficiálne. Ak penitent povie, že to urobí, ale po odchode z kostola si povie, že to aj tak neurobí, prijal svätú spoveď svätokrádežne, neplatne. Alebo ďalší príklad - ak niekto obchoduje s drogami, alebo nedodržiava predmanželskú čistotu a vie, že hneď v noci po spovedi pôjde spať do postele s priateľkou či s priateľom, lebo majú len jednu posteľ, priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Dnes nemusia mať sex, možno ani celý týždeň, ale priama príležitosť na hriech nie je odstránená. Preto kňaz zadrží rozhrešenie.
Rozhrešenie potratu je špecifické v tom, že ide o ťažký hriech, po ktorého spáchaní alebo zapríčinení môže osoba upadnúť do trestu exkomunikácie. Exkomunikácia je najvážnejší z kánonických trestov a zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčná osoba nie je od neho oslobodená. Aby niekto na základe uvedeného kánonu upadol do trestu exkomunikácie, musia byť splnené určité podmienky. Napríklad žena, ktorá by sa pevne rozhodla ísť na potrat, ale nejaká vonkajšia okolnosť jej v tom zabráni, dopustí sa ťažkého hriechu, pretože morálne rozhodnutie už vykonala, ale nemôže byť exkomunikovaná. Musí mať teda vedomosť, že po vykonaní tohto skutku môže upadnúť do trestu exkomunikácie (kánon 1324 § 1).
Vo Svätom roku milosrdenstva 2016 sa pápež František rozhodol rozšíriť fakultu dať rozhrešenie od hriechu potratu každému, kto sa ho dopustí a s kajúcim srdcom prosí o odpustenie, na všetkých kňazov najprv na obdobie Svätého roka a následne 20. Právomoc rozhrešovať od hriechu potratu tak zostala všetkým kňazom aj naďalej.
Spovedné tajomstvo
Pokiaľ ide o hriechy odhalené v sviatostnej spovedi, tak kňaz je povinný držať ich ako nedotknuteľné tajomstvo. Z tejto povinnosti nemôže byť nikdy dišpenzovaný, ani aby zachránil svoj vlastný život a dobré meno, ani aby zachránil život druhému, ani aby učinil koniec nejakej nespravodlivosti alebo aby odvrátil akúkoľvek verejnú pohromu. Žiadny zákon ho nemôže prinútiť vyzradiť hriechy, ktoré mu boli vyjavené, ani akákoľvek prísaha, ktorú by zložil - napríklad ako svedok pred súdom - ho k tomu nemôže oprávniť. Nemôže ich odhaliť ani priamo - tzn. zopakovaním slov, ktoré v spovedi počul - ani nepriamo - teda náznakmi, nejakým činom, alebo použitím informácií, ktoré sa v spovedi dozvedel.
Jediná možnosť, ako odhaliť hriechy, ktoré vypočul v spovedi, je na základe zreteľného, slobodného a formálneho súhlasu kajúcnika. Bez tohto súhlasu by porušenie spovedného tajomstva nebolo iba ťažkým hriechom, ale aj svätokrádežou. Bolo by to v rozpore s prirodzeným zákonom, ako zneužitie kajúcnikovej dôvery a bolo by to poškodenie, v istých prípadoch veľmi vážne, kajúcnikovej povesti. Porušilo by to aj božský zákon, ktorý ukladá povinnosť spovedať sa a zakazuje prezradiť, čo bolo v spovedi povedané. To, že by to porušovalo cirkevný zákon, je zrejmé z prísneho zákazu a ťažkých trestov, ktoré v tejto veci ukladá Cirkev.
„Dajte si pozor na to, aby ste neprezradili hriešnika slovom alebo znamením alebo akýmkoľvek iným spôsobom… Vyhlasujeme, že ten, kto sa odváži odhaliť hriech, ktorý mu bol odhalený pri súde pokánia, nebude len zbavený kňazského úradu, ale bude uvrhnutý do prísneho žalára v niektorom kláštore a odsúdený k nepretržitému pokániu.“ (IV. lateránsky koncil, kap. XXI; Denzinger, „Enchir.“, 438). Ďalej, dekrétom Svätého ofícia (z 18. novembra 1682) je spovedníkom zakázané, ani keby tak nedošlo k priamemu alebo nepriamemu prezradeniu, použiť akékoľvek informácie získané pri spovedi i keby ich použitie zabránilo väčšiemu zlu.
Tieto zákazy, ako aj všeobecná povinnosť mlčanlivosti, sa vzťahujú iba na to, čo sa spovedník dozvie prostredníctvom vyznania urobeného ako súčasť sviatosti. Tajomstvo ho neviaže, pokiaľ ide o to, čo mu povedala osoba, ktorá zjavne nemala úmysel vykonať sviatostnú spoveď, ale iba s ním „dôverne“ hovorila; opatrnosť však má viesť k mlčaniu aj o tom, čo sa týmto spôsobom dozvedel. Tajomstvo spovedníka neviaže mlčať o tom, čo sa dozvedel mimo spovede, hoci by mu to potom bolo ešte raz priznané aj v spovedi - tu ho však môžu iné dôvody nútiť zachovávať mlčanlivosť. Rovnaká povinnosť, s uvedenými obmedzeniami, leží na všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom získajú vedomosti o tom, čo bolo priznané pri spovedi, napr. tlmočník, ktorý prekladá, osoba, ktorá buď náhodou, alebo úmyselne vypočuje spoveď, cirkevný predstavený (napr. biskup), ktorého spovedník žiada o povolenie rozhrešiť prípad rezervovaný pre biskupa.
Dokonca aj kajúcnik je podľa niektorých teológov povinný zachovávať mlčanlivosť; všeobecnejší názor mu však necháva slobodu; keďže môže povoliť spovedníkovi, aby hovoril o tom, čo mu vyznal, môže bezpochyby o tom hovoriť aj sám. Je však povinný dbať na to, aby to, čo odhalí, neuvalilo na spovedníka vinu ani podozrenie z porušenia tajomstva, pretože ten sa nemôže brániť. Je teda viac v súlade so zámermi Cirkvi a s úctou k sviatosti, keď sa kajúcnik zdrží rozprávania o tom, z čoho sa spovedal.
Príprava na spoveď
Pred tým, ako pristúpime k sviatosti zmierenia, je dôležitá príprava, teda spytovanie svedomia. Najčastejší spôsob je prečítanie si spovedného zrkadla, ktoré sa nachádza buď v modlitebnej knižke, či ako samostatná knižka. Je zlé, keď sa dospelý spovedá podľa spovedného zrkadla pre deti. Ďalšou možnosťou je, že si človek pri spytovaní svedomia prejde Desatoro a sedem hlavných hriechov a pozrie sa do svojho vnútra, ako na tom je.
Najčastejšou chybou je absolútne nedôsledná príprava na spoveď, mnohokrát skoro žiadna. Najlepšie je začať prípravu na spoveď tým, čo človeka najviac trápi. Nemusím ísť zaradom podľa prikázaní, ale pozrieť sa najprv na to, čo ma naozaj hnevá. Ale tu treba dávať pozor, lebo mnohokrát to, čo nás najviac trápi, je naše vlastné telo. Preto veľa ľudí má tendenciu začať práve oblasťou sexuality.
Na otázku, či si písať hriechy na papier alebo ich hovoriť spamäti, odpovedá, že je to individuálne. Nie som proti tomu a nevidím v tom problém. Môže sa stať, že niekto príde do spovednice a dostane okno. Keď sa niekto cíti slobodnejšie, keď to má napísané, okej, ale ja osobne za to nie som. Dostávame sa niekedy k tomu, že zapisovanie hriechov na papierik vedie k určitému spôsobu vypočítavania.
Pri čakaní na spoveď, hlavne pred Veľkou nocou, keď sa spovedá veľa ľudí, sa môže stať, že nechtiac počujeme hriechy iných. Ak sa to stane, sme viazaní tajomstvom pod ťažkým hriechom. To, že si vypočujeme hriechy iných, sa môže stať najmä vtedy, keď niekto dobre nepočuje a hovorí hlasnejšie a potrebuje, aby hlasnejšie hovoril aj kňaz. Tu platí, že keď má niekto problémy so sluchom, je dobré osloviť kňaza a požiadať o spoveď niekde v ústraní. Čakanie na spoveď môžeme tráviť aj modlitbou, prípadne sa na spoveď pripraviť.
Po príchode do spovednice je veľmi dôležité, ako prijme kňaz penitenta. Samozrejme, aj penitent má mať na zreteli, že ide na spoveď a nie do kancelárie farského úradu. Je tu potrebný určitý osobný prejav kultúry. Jeden vojde a pozdraví sa a druhý príde bez pozdravu. Niekto povie Dobrý deň a druhý Pochválený Pán Ježiš Kristus. Môže tiež nastať situácia, že ak niekto nebol dlhšie na spovedi, môže zabudnúť úvodnú formulku. V takomto prípade sa nič nedeje. Dôležité je, aby ste povedali, prečo ste vošli do spovednice a môžete to urobiť svojimi slovami. Keď niekto príde a povie, že naposledy bol na spovedi pred štyridsiatimi rokmi alebo pred sobášom, alebo... Takáto informácia je dobrá, aj keď nie nutná k platnosti spovede.
Aby bola sviatosť zmierenia platná, je dôležité sa vyznať zo všetkých ťažkých hriechov. Na druhej strane, vyznanie pri sviatosti zmierenia nemá byť podrobné vymenovávanie vecí, ktoré ani hriechom často nie sú. Ako príklad sa uvádza, keď sa ľudia spovedajú z toho, že boli nervózni. Faktom však je, že niekedy za nervozitu ani nemôžeme, lebo vyplýva z okolností alebo povahových čŕt.
Pri ťažkých hriechoch je dobré povedať aj okolnosti. Existujú aj prípady, keď kňaz nemôže dať penitentovi rozhrešenie. Väčšina ľudí vie, že rozhrešenie nedostane, ak žijú s partnerom v spoločnej domácnosti a nemajú uzavreté manželstvo. V prvom rade je to nedostatočná ľútosť a silné predsavzatie. V okamihu, keď človek prosí o rozhrešenie, má mať silné predsavzatie vyhnúť sa hriechu aj príležitosti naň.
Po vyznaní hriechov dá kňaz penitentovi poučenie a pokánie alebo aj pokutu, ako to niektorí volajú. Musíme povedať, že Ježiš Kristus už za nás zomrel a zaplatil svojou krvou. A vlastne keď ľutujeme, tak Pán nám odpúšťa skrze Ježišovu krv na kríži, skrze jeho smrť na kríži a skrze zmŕtvychvstanie. Všetko sa to deje skrze to, čo sa stalo na kríži. Teda skrze bičovanie, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, čo sa sprítomňuje aj pri svätej omši preto, aby som si to uvedomil.
Ak by niekomu pomohlo prečítať si časť z Písma, tak sa ho opýtam: Máte Sväté písmo? Dnes hlavne mladí ľudia majú Písmo v mobile. Ak by niekto nemal, tak mu to ešte v spovednici nainštalujem a poviem: Prečítajte si túto kapitolu. Keď nie ste ochotný, pomodlíte sa k Bohu poďakovanie za to, že vám odpustil hriechy. Ale keď môžete, tak si toto prečítajte. Penitentov nezaťažujem povinnosťou, lebo potom sa spovedajú, že si ju nesplnili. Nie každý je taký, že si to hneď splní.
Zdôrazňuje sa, aby sme prijali pokánie, ktoré nám kňaz dá. Aj keď dostanete malé pokánie, tak si nepridávajte. Prijmite to, čo vám dal kňaz. Lebo vy môžete konať dobro nielen v rámci pokánia, ktoré vám dal kňaz, ale aj v rámci svojho osobného pokánia. Tiež sa stáva, že ľudia očakávajú po spovedi dobrý pocit a ono sa niekedy nedostaví nič. Niektorí preto môžu mať pocit, že sa spovedajú zle, ak sa po spovedi nedostaví žiaden pocit.
Najlepšia vec, čo môže urobiť človek, je, keď sa dobre pripraví na spoveď. Nemať len takú spoveď, že idem a voľačo si spomeniem. Hoc aj to je dobré, ak nemáme vedomie ťažkých hriechov. Ak sme sa teda spovedali dobre, nemusíme mať po spovedi blažené pocity. Rehoľník to prirovnáva k láske, kde tiež niekedy máme eufóriu a príjemné pocity, inokedy to bolí alebo neprežívame nič. Láska nie je cit. Láska je zomrieť za druhého. Viera nie je cit, vo viere konám tak, ako chce Boh, aj keď to bolí. Je to rozhodnutie a nie cit.
Svätá spoveď má dôležité miesto v našom živote. Pokánie je rebrík, po ktorom vystupujeme tam, odkiaľ sme padli“ (svätý Efrém). Pomáha nám zbavovať sa hriechov a napredovať v čnostiach. Jej pomoc závisí aj od toho, ako sa na ňu pripravujeme a s akou vierou a kajúcnosťou k nej pristupujeme. Od toho sa uchránime, ak budeme pokánie prijímať pravidelne a vždy sa naň dôkladne pripravíme. Dobrá príprava zahrňuje v sebe dôkladné spytovanie svedomia, aby sme spoznali svoje hriechy a mohli ich úprimne vyznať.
Prijatím rozhrešenia (odpustenia) sa naše pokánie nekončí, ale naopak začína. Sviatosť zmierenia vysluhujeme spravidla pol hodiny pred svätou omšou v pracovné dni.
Ako sa dobre pripraviť na spoveď?
Slovenská republika dlhodobo je a aj bola krajinou, kde sa nábožensky založená časť obyvateľstva hlási ku kresťanskej viere. Toto náboženstvo sa viaže k rozmanitej histórii krajiny, ale aj k presvedčeniu ľudí, ktorí si s touto vierou spájajú najmä konanie dobra. Dominancia kresťanstva bola vždy výrazná, a k tomu patria aj tradičné zvyky spojené s praktizovaním tejto viery. Jeden z kresťanstvom vyžadovaných úkonov je aj spoveď.