V dnešnej dobe sa stretávame s rôznymi otázkami týkajúcimi sa dĺžky života, vzťahov a duchovného života. Tento článok sa zameriava na niekoľko zaujímavých tém, od priemerného času potrebného na zotavenie sa z rozchodu, cez maximálnu dĺžku ľudského života, až po pohľad mladých zdravotníkov na súčasný stav zdravotníctva na Slovensku.
Maximálna dĺžka ľudského života
Podľa vedcov existuje hranica dĺžky ľudského života, maximálny vek, ktorý nemáme šancu prekročiť, aj keby sme boli na staré kolená zdraví ako repy. Priemerná dĺžka ľudského života sa síce naďalej zvyšuje, no vedci sú presvedčení, že existuje STOPka cez ktorú sa nedostaneme. Najvyšší vek, o ktorom sú ochotní aspoň teoreticky uvažovať, vraj môže byť do 150 rokov.
Na konci 18. storočia biológovia odhadovali, že ani zdravý človek nemôže žiť dlhšie ako 100 rokov. So zlepšovaním životných podmienok a pokrokom v medicíne sa však hypotézy o maximálnej dĺžke ľudského života museli aktualizovať a postupne sa posúvali na 110, 115 až napokon na 120 rokov. Túto hranicu v roku 1997 zbúrala Francúzka Jeanne Calment, ktorá vtedy oslávila 122. narodeniny a je držiteľkou rekordu v ľudskej dlhovekosti. Žila presne 122 rokov a 164 dní (21.2.1875 - 4.8.1997).
Štúdie o starnutí
Vedci vďaka poznatkom genetiky a znalostí mechanizmov starnutia už nevylučujú, že človek môže žiť ešte dlhšie ako francúzska rekordmanka. Odborníci zo Singapuru sa v časopise Nature pokúsili predpovedať hranicu dĺžky ľudského života prísne vedecky. Študovali starnutie - vrátane krvných testov a úrovne fyzickej aktivity - na veľkých súboroch Američanov a Angličanov. Potvrdilo sa im, že s vekom je schopnosť ľudského tela zotaviť sa po chorobe či nejakom zdravotnom probléme čoraz dlhšia.
Čas potrebný na obnovenie síl
Kým vo veku 40 rokov to trvá v priemere 2 týždne, po 80-tke sa človek z choroby zotavuje asi 6 týždňov a vo veku 90 rokov sa tento čas predlžuje na viac ako 8 týždňov. „Ako starneme, potrebujeme stále viac času na zotavenie sa zo dravotného problému a čoraz menej času trávime v blízkosti optimálneho fyziologického stavu,“ vraví Timothy Pyrkov, autor štúdie. Po dosiahnutí určitého veku ľudia úplne strácajú svoju schopnosť odolnosti, dokonca aj v prípade, že netrpia žiadnymi chronickými chorobami bežnými vo vyššom veku.
Vedci tvrdia, že tento limit je 150 rokov. „Schopnosť zotaviť sa sa postupne stráca a nakoniec sa úplne stratí v kritickom bode, niekde vo veku medzi 120 a 150 rokov. To zároveň naznačuje absolútnu hranicu dĺžky ľudského života,“ uvádzajú vedci. Dôvodom sú teda biologické limity nášho tela, ktoré sa už nedokáže regenerovať ani pri optimálnych podmienkach.
150 rokov sa považuje za biologický limit a teda aj za maximálnu dĺžku života, ktorú by človek mohol dosiahnuť. Extrémna dlhovekosť nad túto hranicu je veľmi nepravdepodobná a zatiaľ nedávajú nádej ani nové technológie ako klonovanie buniek, génová terapia či regeneratívna medicína.
Zotavenie sa z rozchodu
O tom, že rozchod je nemilou súčasťou mnohých vzťahov niet pochýb. Avšak každá z nás dúfa, že raz v živote stretne toho, s ktorým sa nerozíde. Logicky - to, ako dlho s daným partnerom žijeme, zasiahne aj do stavu a pocitov, ktoré budú rozchod sprevádzať. Nie vždy však platí, že čím ste s ním dlhšie, tým je rozchod bolestivejší, v niektorých, i keď zriedkavejších, prípadoch môže byť skôr uľavením, napriek zvyku.
Rozvod je omnoho nepríjemnejší ako rozchod už len kvôli „papierovačkám“ a najmä deľbe majetku, nehovoriac o prípadných deťoch. Najviac však bolia spomienky na vaše krásne spoločné časy plné pozitívnych plánov, energie, lásky a úcty. Ako to už býva, veľká časť pozitívneho zo vzťahu po čase vyprchá, mala by sa však pretaviť do iných kvalít a hodnôt manželského spolužitia, nie vymiznúť úplne.
Čas potrebný na zotavenie
Vráťme sa k pôvodnej téme - koľko približne trvá, kým sa spamätáme z rozchodu? Ukázalo sa, že i v tom prípade, keď sa rozvod javí nevyhnutným alebo jediným rozumným riešením zotavenie z neho nie je vôbec ľahké. Podľa prieskumu, ktorý realizoval britský server Fifties.com , je to sedemnásť mesiacov a dvadsaťšesť dní, pričom mnohé páry nežijú spolu už roky pred rozvodom. Avšak niektorí ľudia sa z rozvodu nedokážu zotaviť nikdy.
Z ankety realizovanej so štyrmi tisícmi rozvedených vyplynulo, že každému z nich bez ohľadu na ostatné okolnosti trvalo takmer rok a pol kým sa pozviechali z rozchodu. Nemáme na mysli len psychický stav, ale aj čas, kým sa usporiadali „technické“ záležitosti - problémy dotýkajúce sa starostlivosti o deti, majetkových a finančných otázok.
Najťažšie je zmieriť sa so zlyhaním
Za najťažšiu vec, súvisiacu s rozvodom, väčšina rozvedených respondentov - viac ako šesťdesiat percent, považuje vyrovnanie sa s pocitom zlyhania, dvadsať percent respondentov tvrdilo, že prekonať prvotné pocity straty partnera bolo omnoho ťažšie ako riešenie praktických dôsledkov rozvodu. Avšak spomínaných osemnásť mesiacov zotavovania sa je pre mnohých len snom.
Osemnásť percent z oslovených sa s rozvodom nevyrovnalo nikdy, ani sa podľa ich slov už s touto skúsenosťou nevyrovnajú. Päť percent dokonca pripustilo, že akokoľvek sa snažia s rozvodom vyrovnať, nepodarilo sa im to ani za dlhé roky. Pre viac ako polovicu opýtaných bol rozvod tou najhoršou skúsenosťou, ktorá sa im v živote prihodila.
Návrat do života
Samozrejme, nie každý dokáže žiť bez partnera sám a nie každý sa zase po rozvode dokáže opäť zamilovať. Všetko chce čas. Mnohé však záleží od toho, kto z páru podal žiadosť o rozvod. Je jasné, že tomu, kto to urobil sa táto skúsenosť prekonáva omnoho lepšie ako tomu, kto na ňu nebol pripravený.
V prípade, že vás zastihne rozchod alebo rozvod, treba ho vnímať ako šancu a možnosť stretnúť niekoho nového, možno príjemnejšieho, zaujímavejšieho, s ktorým si budete ešte viac rozumieť. Z uvedenej ankety vyplynulo, že priemerný respondent začal randiť pätnásť mesiacov a dvadsaťšesť dní po rozvode. Skoro dve tretinu nadviazali po rozvode ďalší vážny vzťah a tri štvrtiny chodili pravidelne na schôdzky.
A viete, ako si najčastejšie hľadali dotyční nové známosti? Pomocou priateľov a známych, potom prostredníctvom zoznamky. Každý piaty skúšal po večeroch vyraziť niekam sám v nádeji, že stretne zaujímavú osobu opačného pohlavia. Viac ako tridsaťšesť percent si však myslí, že prípadných nádejných partnerov od nich odrádza už len samotná skutočnosť, že boli rozvedení.
Ako sa vyrovnať s rozchodom | Tipy od Jaya Shettyho a Stephana Labossiera 😍❤️
Pohľad mladých zdravotníkov na súčasné zdravotníctvo
Ako vidí človek z nastupujúcej generácie situáciu v zdravotníctve? Nežijete vo vzduchoprázdne, viete, čo sa v zdravotníctve deje - rozkrádanie, zlé podmienky pre personál, nízke platy, nadčasy, denné stretávanie sa s trpiacimi ľuďmi. Na začiatku strednej školy som si hovorila, že kým doštudujem, za tie roky sa situácia v zdravotníctve zmení, keďže Slovensko napreduje. Ukázalo sa, že je to opačne a v zdravotníctve je to stále horšie. Neplánujem študovať ďalej.
Množstvo mladých zdravotníkov údajne uvažuje o odchode do zahraničia. Aj ja som si predstavovala, že po doštudovaní by som odišla do Rakúska. Preto som si aj vybrala štúdium nemeckého jazyka, maturovala som z nemčiny a pokračujem v štúdiu jazyka ďalej. Zameriavam sa na odborné nemecké termíny, odborné články. Keď máme zážitky z praxe, v škole si ich rozprávame po nemecky.
Okrem dvoch, ktorí odídu do Rakúska, zrejme ostatní zostanú na Slovensku, alebo pôjdu do Česka. Asi je jazykový problém, lebo v Rakúsku sú stále vyššie jazykové nároky. Ale Rakúsko je lákavé, lebo systém majú omnoho lepší ako na Slovensku a je naozaj plno mladých, ktorí idú študovať zdravotníctvo s vidinou odchodu do zahraničia. V Rakúsku, kúsok za hranicami, dostanú o tisíc viac.
Nedostatok materiálu a prepracovanosť
Sestričky napríklad dostanú jednu krabicu rukavíc veľkosti M, jednu L, a to je niekedy na dva dni pre všetkých vrátane študentov na praxi. Máme dodržiavať zásady, vymieňať si rukavice po každom pacientovi, ale zároveň „nemáme plytvať“ a kážu nám, aby sme si ich nevymieňali, ak nie sú špinavé alebo kontaminované. Predstavte si, že ste pacient v izbe spolu s ďalšími tromi a vidíte, že sestry si od jedného pacienta k druhému rukavice nevymenia. Asi by sa vám to nepáčilo, sestry však inú možnosť nemajú.
Všetko - príjem, prepustenie, hygienu, ak nie je dosť personálu, tak aj kŕmenie, prebaľovanie a popri tom odborné výkony. V niektorých oddeleniach robia aj veci, ktoré by mal podľa toho, čo nás učia, robiť lekár. Napríklad preväzovanie rán. Ale v máloktorom oddelení to lekár robí.
Ak je v oddelení 33 pacientov, tak sestra dostane 33 hlásení. Písomne aj ústne. Pred vizitou musia sestry pacientov pripraviť, urobia hygienu, nachystajú raňajky, porozdeľujú ich podľa predpísaných diét. Ak je na smene asistent, tak pomôže pacientov nakŕmiť, ak nie je, robia to sestry. Odbery, neustále zvoní telefón, pripravujú sa pacienti na prepustenie, prijímajú sa noví, zasa telefón, všetko sa zapisuje.
Medzitým prichádzajú lekári, pacienti zvonia, lebo niečo potrebujú. Šťastie je, ak sú počas zmeny tri sestry a vtedy si rozdelia prácu tak, že jedna sedí pri počítači, všetko zapisuje, dvíha telefóny a dve pracujú s pacientmi. Uši sú v službe ako radar a neustále prijímajú informácie, požiadavky a príkazy.
Vystresované a vyčerpané, majú veľa nadčasov, mnohé majú syndróm vyhorenia. Mnoho sestier sa pred pacientom usmieva, keď však odídu od neho, nadávajú: bože, zasa ten zvonček, čo zasa chce! Okrem práce musia povinne absolvovať množstvo školení, a to sa deje počas voľna. Majú toho veľmi veľa. Ak je v oddelení 15 imobilných pacientov, tak si viete predstaviť, aká je to fyzická zaberačka.
Všetko je na úkor pacienta, lebo je iné, keď dvere izby otvorí úprimne usmiata sestrička, ktorá má na pacienta čas, vypočuje si ho, alebo sestra, ktorá narýchlo vbehne do izby a kričí: vstávajte, už ste mali byť hore, o polhodinu bude vizita! Pacientov bude stále viac a viac, no zdá sa, že personálu bude stále menej a menej. Naozaj smutná téma.
Podmienky v nemocniciach
Staré postele často nevládzem nastavovať, musím si zavolať na pomoc chlapa, asistenta alebo sanitára, aby mi pomohol dať vyššie hlavovú časť. V Ružinove nám po siedmich rokoch po známosti vybavili, aby nám premaľovali šatňu. Na Kramároch máme na detskom šatňu pod schodmi a prezliekajú sa v nej všetci, žiadne oddelené šatne pre mužov a ženy.
Zažila som prípady, keď si v januári museli sestry nahlásiť, kedy v lete pôjdu na dovolenku. Ako mohli vedieť, či pôjdu v júli, alebo v auguste? Staničné alebo vrchné sestry sa snažia akceptovať požiadavky sestier, ale nedá sa to.
Často je. Povedia si, ja som magisterka, prečo by som mala pacientovi robiť toaletu? Ak je jeden asistent na celé poschodie, občas sa stane, že je na áčku. Potom musia na béčku pacienta prebaľovať sestry. A stretla som sa s tým, že vysokoškolsky vzdelaná odmietla. Niektoré majú povýšenecký prístup aj k nám študentom. Nepočula som, že by sa na to sťažovali lekári, ale podľa mňa by sa tak správať nemali.
Samozrejme, áno. Samozrejme, preto sa všetko neustále dokumentuje. Čo nie je na papieri, ako by sa nestalo. Ale sestry to veľmi zaťažuje, každá je stále vnorená v dokumentoch, kartách, druhá zapisuje do počítača, objednáva.
Financovanie zdravotníctva
Zdravotníctvo zápasí s nedostatkom peňazí. Podľa mňa je peňazí od štátu pre zdravotníctvo dosť, ale nedostanú sa do nemocníc, do oddelení na pomôcky, mzdy. Pocit je frustrujúci. Je na hlavu postavené, aby zdravotníctvo a školstvo upadali. Štát by mal mať silné základy v týchto dvoch rezortoch, no Slovensko ide opačným smerom. Pomôcky v škole sú už opotrebované a nie sú peniaze na kúpu nových.
Veľkou kauzou v zdravotníctve bol nákup CT prístroja do Piešťan. Hoci išlo v rámci rozkrádania za súčasnej vlády o odrobinku, vyvolalo to záujem verejnosti. Podľa mňa áno. Zrejme najviac na úrovni nákupov. Sú to zvláštne kauzy. Musí sa to nejako pretrhnúť, lebo ak to tu padne, nie každý si bude môcť dovoliť ísť sa liečiť do Rakúska.
Podporujem sestry, je predsa na hlavu postavené, aby sestry, ktoré majú neskutočne veľa práce, robili za smiešny plat. Ak by sestry neprišli do zamestnania, oddelenie padne, pacientov nebudú môcť prijímať. Keď si predstavím, že ja sa mám po vyštudovaní zamestnať s tým, že sa chcem osamostatniť, zohnať si bývanie, zabezpečiť si dopravu, samostatne sa živiť, tak z toho platu skoro nemám šancu prežiť, bola by som v mínuse. A to nepočítam, že by som si chcela kúpiť niečo na seba.
Čiže štyri roky škola, tri nadstavba a dva špecializácia? Áno. V minulosti sa špecializovali priamo v škole, hneď po maturite boli napríklad špecializované detské sestry alebo inštrumentárky a podobne.
Typy ľudí čakajúcich na spoveď
Čakanie na svätú spoveď vôbec nebýva nudné. Obzvlášť pred Vianocami. Ak sa chystáte na veľké adventné spovedanie, pripravte sa, že tam určite stretnete aj rozličné typy ľudí.
- Vyzvedač: U každého ochotného kajúcnika hľadá odpovede na najrozličnejšie otázky: „Ako dlho spovedá tento kňaz? Kto spovedá v spovednici napravo a kto naľavo? A aký sa vám zdal ten kňaz? A už dlho čakáte? A ste mi akási povedomá, nebývate na Štúrovej ulici?
- Sťažovateľ: Ide o sťažujúci sa typ človeka, ktorý sa dokáže rozčuľovať z najrozličnejších dôvodov.
- Meraniachtivý: Človek tohto typu nemusí mať priamo vedecké vzdelanie, ako sa na prvý pohľad môže (mylne) zdať. Jeho výsadou je, že sleduje priemerný časový posun penitenta z konca radu až po vstúpenie do spovednice.
- Časomerač: Pri tomto milom type človeka určite na čas nezabudnete, pretože on ho detailne skúma. Či už má ustavične v rukách mobil, alebo len náramkové hodinky, presný stredoeurópsky čas nášho pásma má v malíčku.
- Prednostný spovedník: Ak ste práve prišli na rad, tak sa ešte predčasne netešte! Babky sediace v lavičke prišli na sv. spoveď oveľa skôr, ibaže vy to neviete. Takže ak ste na ceste ku kňazovi, stop! Ešte je niekto na rade pred vami!
- Mama kajúcnica: Tento typ penitenta spoznáte veľmi ľahko. Mama kajúcnička prichádza do priestorov kostola so sprievodom malého človiečika. Variácií je tu hneď niekoľko. Buď má so sebou malého „prísavníka“, ktorý vyžaduje mliečko každú chvíľku, alebo je v sprievode mamičky dieťa, ktoré aktuálne trpí separačnou úzkosťou. Vstup mamy do spovednej miestnosti sprevádza plač, pre ktorý kňaz ani cez zavreté dvere nepočuje hriechy spovedajúcej sa ženy.
- Ponáhľač: Vo vrecku vibrujúci mobil, nepokoj v tvári a neustále vybiehanie von. Ktovie, čo musí práve riešiť tento typ človeka, ale zrejme v jeho prípade spoveď počká. „Prepáčte, postrážite mi miesto? Ja musím ísť súrne niečo vybaviť!“ prosí vás o pomoc takýto človek.
- Kecálek: Pre tento typ človeka je čakanie v rade na sv. spoveď výborná príležitosť na to, aby si tu „pokecal“. A že to nepočuje len človek stojaci blízko neho, ale celý rad?
- Cukrík: Človek tohto typu je pomerne častý úkaz. Akurát pri státí v rade alebo aj počas sv. omše príde na neho akútne kašľanie. Čo v tej chvíli najlepšie zaberie? Predsa mentolový cukrík!
- Pokorný kajúcnik: V rukách drží ruženec alebo sa len tak teší z prítomnosti nebeského Ocka. Uvedomuje si, že o chvíľu ide vyznať svoje hriechy Ježišovi, preto v pokore a tichu pripravuje svoje srdce pred Pánom.
Svätá spoveď nesie v sebe obrovskú milosť. Buďme vďační za túto milosť, že sa vôbec máme kam ísť vyspovedať!
Ako dlho trvá spoveď?
Bavíme sa o tom, ako sa bolesť správa, čo spôsobuje, ktorá pozícia vás zhoršuje, čo vás, naopak, zlepšuje, ako sa to začalo, čo sa pridalo neskôr, ako bolesť pokračovala, akú terapiu máte za sebou, aká bola úspešná, v akých pozíciách spíte, aký máte matrac. Je toho veľmi veľa. My máme veľkú devízu, že máme na pacienta čas, vyšetrenie väčšinou trvá 50 až 60 minút. Obsahuje dve časti, najprv prebieha, ja to volám, spoveď (úsmev).
Ak stav nie je veľmi komplikovaný, viete nájsť pozíciu, v ktorej by to mohlo fungovať. V zásade, ak nájdete pohyb, ktorým stav zhoršíte, je pravidlo, že musíte nájsť pohyb, ktorým to zlepšíte. Na záver pacient odchádza s týždňovou domácou úlohou, má časovo nastavenú terapiu, má frekvenciu. Ide o niečo, čo je v trvaní možno jednej a pol minúty a bude to robiť štyri- až päťkrát za deň.
Určite, ako pri každej liečebnej metóde sú aj v metóde McKenzie kontraindikácie.