Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne.
Ježiš je pokrstený Jánom | Matúš 3
Biblický Text o Krste Ježiša
Podľa evanjelia podľa Marka 1, 9-11:
9 V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. 10 A vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebesia a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. 11 Vtom z nebies zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Kontext a Význam Krstu
Ján Krstiteľ vystúpil na púšti a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala celá judská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a on ich krstil v rieke Jordán. Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší ako ja. Nie som hoden zohnúť sa a rozviazať mu remienok na sandáloch. Ja som vás krstil vodou, no on vás bude krstiť Duchom Svätým.“
Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3, 3). Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha - a prijíma krst. Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3, 13-17). To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša Izraela a Božieho Syna.
Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. Pri jeho krste „sa... otvorilo nebo“ (Mt 3, 16), ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.
Krst sviatostne pripodobňuje kresťana Ježišovi, ktorý vo svojom krste anticipuje svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie.
Podľa proroctiev Boh mal pred jeho príchodom poslať svojho služobníka, aby mu pripravil cestu (Izaiáš 40:3-5). Proroctvo o tomto poslanom služobníkovi, „anjelovi“, sa nachádza v Malachiášovi 3:1 - a je to posledné zo starozákonných proroctiev.
Historické Aspekty a Pramene
U niektorých ľudí vyvoláva pochybnosti o existencii Ježiša z Nazaretu skutočnosť, že počas prvého storočia nášho letopočtu ho nespomína ani jediný rímsky historik, politik, filozof alebo učenec. Ako to, že dobové pramene o takej významnej historickej osobnosti prakticky úplne mlčia?
Táto otázka stojí na dvoch skreslených predstavách: o úplnosti historických záznamov a o význame historického Ježiša v očiach jeho nezainteresovaných súčasníkov. „Osoba provinčného významu, aký mal historický Ježiš, by sotva zarezonovala v elitných kruhoch v Ríme,“ konštatuje britská historička a biblistka Helen Bond z Univerzity v Edinburghu.
V písomnostiach, ktoré sa zachovali, ho ako prvý stručne zmieňuje rímsky správca Plínius Mladší v roku 112 nášho letopočtu a o čosi neskôr Tacitus. Neposkytujú veľa informácií, iba potvrdzujú, že bol popravený Pilátom za vlády cisára Tiberia a bol svojimi nasledovníkmi uctievaný „ako boh“. Zo židovských historikov ho ako prvý veľmi stručne spomína v roku 93 Flavius Josephus. Čiastočne ide o neskoršiu interpoláciu, no autentické jadro zmienky spomína „Ježiša zvaného Kristus“, múdreho muža, učiteľa, ktorého nasledovalo mnoho ľudí a ktorí zostali jeho nasledovníkmi aj po smrti na kríži.
Ďalšiu presvedčivú indíciu o potenciálnej existencii Ježiša ponúka biblický Nový zákon, predovšetkým evanjeliá. Tu sa možno niektorí čitatelia zarazia a budú namietať, že očividne ide o zaujatý zdroj, ktorý nenapísali nestranní pozorovatelia, ale horliví stúpenci. S týmto konštatovaním súhlasia aj novozmluvní historici. Evanjeliá podľa nich nevznikli preto, aby čo najpresnejšie zachytili Ježišov život a slová. Nie sú to životopisy v pravom zmysle slova.
Historicko-kritickými analýzami sa podarilo približne stanoviť obdobie kompozície biblických evanjelií. Ukazuje sa, že vznikli 35 až 40 rokov po Ježišovej smrti (Evanjelium podľa Marka), respektíve 50 až 65 rokov po nej (Matúš, Lukáš, Ján). Lenže tieto pôvodné verzie nemáme. Najstaršia zachovaná kópia Evanjelia podľa Marka napríklad pochádza zo začiatku tretieho storočia a najstaršia úplná kópia dokonca až z roku 350. Keď porovnávame najstaršie kópie evanjelií, nachádzame rozdiely: miestami sú vynechané celé vety, odseky či dokonca strany. A čím staršie rukopisy porovnávame, tým viac rozdielov nachádzame.
Pravda, existujú aj skutočnosti, ktoré posilňujú historickú hodnotu evanjelií. Historicko-kritické analýzy naznačujú, že evanjelisti pri ich kompozícii vychádzali zo skorších písomných prameňov, pričom niektoré sa čiastočne podarilo zrekonštruovať, a tieto vychádzali z ešte skorších ústnych tradícií. Bart Ehrman ďalej upozorňuje, že pasáže evanjelií v mnohých prípadoch dávajú väčší zmysel, ak ich preložíme do aramejčiny, Ježišovho rodného jazyka. To naznačuje, že tradície, ktoré obsahujú, siahajú až do obdobia jeho života.
Kritérium Zahanbenia
Jednou z najužitočnejších metód je v našom prípade takzvané kritérium zahanbenia. Vychádza zo skutočnosti, že ľudia si nevymýšľajú negatívne historky o niekom, koho si ctia alebo uctievajú. Preto ak o takomto človeku hovoria niečo, čo je z ich perspektívy zahanbujúce, zrejme to bude pravda. Ak toto kritérium použijeme na tradície o Ježišovi zaznamenané v evanjeliách, dokážeme i pod hrubou vrstvou teológie a zveličovania či prifarbovania odhaliť niekoľko faktov, ktoré môžeme považovať za historické, a tým za legitímny historický dôkaz existencie Ježiša v nejakej podobe.
Odborníci argumentujú, že ak by si Ježiša úplne vymysleli raní kresťania, dnes by sme v Biblii nenašli príbeh o jeho krste Jánom Krstiteľom. Ibaže Ježiš bol svojimi nasledovníkmi považovaný za človeka bez hriechov. Vymyslenie príhody by teda nemalo žiaden zmysel, práve naopak, bolo by nasledovníkom Krista z prvého storočia na škodu. „Je isté, že Ježiš bol pokrstený Jánom Krstiteľom,“ konštatuje Helen Bond. „Ján krstil ľudí na znak toho, že im boli odpustené hriechy. Navyše, každý v ranej kresťanskej cirkvi vedel, že ten, kto krstí, je duchovne nadradený krstenému. Kto by si vymyslel príbeh o pokrstení Božieho Syna pre jeho hriechy, ktorý by ukazoval, že mu bol niekto iný nadradený?“ súhlasí Bart Ehrman.
Kým Markovo evanjelium Ježišov krst bližšie nevysvetľuje, evanjeliá, ktoré vznikli neskoršie, do príbehu vkladajú prvky, ktoré sa tento rozpor snažia urovnať. Matúš (3, 13 - 17) napríklad pripája dialóg, v ktorom Ján otvorene uzná, že je nehodný Ježiša krstiť, no Ježiš mu prikáže pokrstiť ho. „Tieto rozpaky potvrdzujú historickosť Ježišovho krstu,“ píše Bondová.
Teologický Význam Ježišovho Krstu
Teológia Ježišovho krstu nie je vôbec jednoduchá. Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho.
Jánov krst nadväzuje na prorocké miesta ako Izaiáš 1:15-16; Ezechiel 36:25-31 a iné, a preto ho treba chápať ako niečo nové v porovnaní s predchádzajúcim ceremoniálnym omývaním/oplachovaním vodou. Rozdiel je tiež v tom, že Ján krstil druhých ľudí v prorockej moci (Lukáš 1:17) - Ján bol prorok (Lukáš 1:76, 7:28, 20:6) - zatiaľ čo v židovstve dovtedy obrad očistenia uskutočňoval na sebe každý sám (pozri napr. Marek 7:2-5).
Vo svojom kázaní a službe Ján kládol na ľudí dve požiadavky: pokánie a verejné vyznanie hriechov. V evanjeliu podľa Marka 1:4 je uvedené: „Ján vystúpil krstiac na púšti a kážuc krst pokánia na odpustenie hriechov“ - paralelné verše hovoria „Ja vás krstím vodou na pokánie…“ (Matúš 3:11) a „… kážuc krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lukáš 3:3).
Jánov krst bol k pokániu a k odpusteniu hriechov. Ľudia najprv robili pokánie a potom „k tomu Ján pripojil“ ich krst vo vode ako svedectvo toho, že robili pokánieL - ponoril ich pod vodu. Koniec koncov aj slovenský preklad s predložkou „na“ vo výraze „kážuc krst pokánia na odpustenie hriechov“ znamená to isté, ak verš čítame v kontexte toho, o čo pri Jánovom krste išlo - hriechy môže odpustiť len Boh, nie človek (Marek 2:7).
Ján kázal pokánie a verejné vyznávanie hriechov. Viedol ľudí k tomu, aby pred Bohom uznávali svoju hriešnosť a verejne ju vyznávali. Jánov krst neznamenal to, žeby sa týmto ponorením pod vodu dosahovalo odpustenie hriechov. Dá sa to pochopiť priamo z Jánových slov. Keď k nemu prichádzali farizeji a saduceji, požadoval od nich, aby sa preukázali ovocím pokánia (Matúš 3:7-8), teda tým, že ich činy dokazujú, že robili pokánie, a ich životy sa skutočne zmenili. Toto malo byť viditeľné ešte pred tým, ako ich pokrstil vo vode.
Jánov krst vo vode k pokániu a odpusteniu hriechov slúžil ako verejné potvrdenie toho, že krstenec už robil pokánie a došlo u neho k vnútornej premene, ktorá súvisí s pokáním. Bol to teda zo strany ľudí verejný akt ako svedectvo verejného vyznania hriechov a znamenie vnútorného pokánia a z Božej stranyF odpustenie vyznaných hriechov.
Rozdiely v Evanjeliách
Keď si predstavujeme scénu Ježišovho krstu, pravdepodobne nám zväčša príde na myseľ situácia, ako sa Ján Krstiteľ zdráha Ježiša pokrstiť a ten musí Jána priam presvedčiť, aby tak nakoniec urobil. Toto je však opis, ktorý nájdeme len u Matúša. U Lukáša, tak ako u Marka, nachádzame veľmi stručný opis Ježišovho krstu. Marek aj Lukáš venujú udalosti krstu jednu vetu, ktorá jednoducho hovorí, že Ježiš bol Jánom pokrstený v Jordáne. Niet tu zmienky o žiadnom dialógu medzi Jánom a Ježišom. U Lukáša táto obyčajnosť vystupuje do popredia ešte viac. Kým Marek sa zameriava priamo na Ježiša: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne“ (Mk 1,9), u Lukáša je aspekt „jedného z mnohých“ viac viditeľný: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš...“ (Lk 3,15). Navyše u Lukáša nachádzame zmienku, že Ježiš sa pri krste modlil, ktorú v ostatných evanjeliách pri tejto udalosti nenájdeme. V tom momente je nebo otvorené.
Otvorené nebo, z ktorého vychádza Duch, ktorý zostúpi na Ježiša, je obrazom bezprostredného prepojenia Ježiša s Božou sférou. To prekvapuje o to viac, keď máme na pamäti práve ten aspekt obyčajnosti Ježiša medzi mnohými, ktorí prichádzajú na krst. Práve na tohto „obyčajného“ Ježiša zostupuje Duch Svätý, o ktorom hovoril už samotný Ján.