Sviatosť zmierenia, známa aj ako svätá spoveď, je v Gréckokatolíckej cirkvi jednou z najdôležitejších sviatostí. Je to skutočné miesto, kde veriaci môžu zakúsiť milosrdnú lásku Pána a radostné prijatie. Mnohým ľuďom mimo cirkvi sa môže zdať čímsi neracionálnym a magickým, no pre veriacich je to hlboký a uzdravujúci zážitok.
Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. No sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“.
Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň.
Význam sviatosti zmierenia
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú im zadržané» (Jn 20,21-23).
Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. Keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi.
Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. Naše hriechy sú aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa.
Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia naše srdce. Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste.
Príprava na spoveď
Ak spoveď považujeme za čosi dôležité, a nie len za súčasť folklóru a zvykov, potom sa na ňu chcem aj dobre pripraviť. Neraz sa stáva, že človek síce túži po sviatosti zmierenia, avšak vstúpi do spovednice bez predchádzajúceho spytovania svedomia. Keď sa idem spovedať, som konfrontovaný s Božou láskou, milosrdenstvom a odpustením. Ono, ak už som si nenašiel čas doma, tak aj samotné čakanie na spoveď v dlhom rade nám tento čas môže poskytnúť.
Ak mám ťažkosť spomenúť si znenie Desatora a nie som zvyknutý si pravidelne spytovať svedomie, potom môžem použiť ako pomôcku niektoré z tzv. spovedných zrkadiel, ktoré nájdem v „modliacich knižkách“, spovedných brožúrkach a isto aj na internete.
Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Vnímať ich na sebe však vyžaduje veľkú odvahu. Koľkí z nás sa už zapodievali myšlienku, že prečo sa spovedať kňazovi a nie Bohu v skrytosti svojho srdca?
Kňaz nemôže byť prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Kňaz je teda prostredníkom, nie cieľom spovede. Spoveď nie je o tom, čo mi kňaz (ne)povie. Jeho povzbudenia, rady, napomenutia máme počúvať s otvoreným srdcom, ale nie sú tým najpodstatnejším v spovedi. Aj keby nám nepovedal nič, spoveď je rovnako platná, pretože nie je o kňazovi, ale o Ježišovi.
V spovedi je potrebné vyznávať svoje hriechy, nie opisovať svoj emocionálny stav. Boh nepotrebuje od nás v spovednici žiaden román. On ho už čítal. Niekedy sa hrdosť a zatvrdilosť skrývajú za zbytočnými frázami. Treba hovoriť jasne a jednoducho. Nemáme špekulovať nad tým, čo a ako povedať. V spovedi vyznávam svoje hriechy, nie hriechy iných.
Každá spoveď je pozvaním k zmene v živote. Táto zmena v našom živote sa však môže začať iba vtedy, keď si uvedomíme, že v ňom niečo nie je v poriadku. Aby sme mohli spoznať svoje hriechy, je potrebné prosiť Boha o milosť poznania hriechov. To priamo súvisí s úrovňou nášho vzťahu s ním. Človek malej viery má málo hriechov, teda myslí si, že má málo hriechov. Čím bližšie sme k Bohu, tým viac si uvedomujeme svoje hriechy.
Nemusím hovoriť celé príbehy o hriechoch, stačí vyznať hriechy. Nie je méta číslo jeden, aby ma kňaz vo všetkom pochopil. Spoveď nie je predovšetkým o pocitoch.
Priebeh svätej spovede
Kľúčovým momentom sviatosti zmierenia je úprimná ľútosť nad našimi zlyhaniami a túžba zanechať to, čo nás vzďaľuje od Božej lásky a nivočí naše vzťahy s ľuďmi okolo nás. Ľútosť, ktorá ako kľúč otvára bránu Božieho milosrdenstva, dokonca v skutočnosti predchádza samotnú spoveď. Ľútosť totiž prirodzene pociťujeme už počas spytovania svedomia, keď si uvedomujeme svoje hriechy, z ktorých sa chceme ísť vyspovedať.
Ľútosť by mala vychádzať z nášho vnútra, nemala by to byť len naučená básnička, ktorú recitujeme už desiatky rokov, veľakrát bez hlbšieho vnútorného zainteresovania a pochopenia jej zmyslu. Preto je veľmi vhodné zvyknúť si vyjadrovať ľútosť nad svojimi hriechmi svojimi vlastnými slovami. Veľký pozor dajme na také „ľútosti“, v ktorých kajúcnik „sľubuje, že viac nezhreší“. Pravdepodobne si to v danej chvíli ani neuvedomuje, ale sľubuje Bohu čosi, čo nijako nemôže dodržať. Z vlastnej životnej skúsenosti predsa vieme, že nech sa akokoľvek snažíme, predsa skôr či neskôr znova zhrešíme.
Svätá spoveď - krátky postup:
- Keď prichádzaš vyznať svoje hriechy, pozdrav sa:„Slava Isusu Christu!“
- Kňaz ti odpovie na pozdrav: „Slava i vo viki!“
- Potom sa prežehnáš (už kľačiac alebo sediac): „V mene Otca i Synai Svätého Ducha. Amen.“
- Potom prejavíš svoju ľútosť slovami:„Ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som urazila/urazil najláskavejšieho Boha. Sľubujem, že sa polepším a budem sa chrániť od hriechu“.
- Potom prijmeš rozhrešenie od kňaza a pri slovách: A ja, nehodný kňaz, jeho mocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.
Cirkev odporúča „aspoň raz do roka sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Sviatosť oltárnu“.
Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Spoveď nie je ľahká vec! Je potrebné rozhodnutie a sila.
Súčasťou ako pomôcka na pamätanie, čo je potrebné k sviatosti zmierenia: Spytujem - ľutujem - sľúbim - vyznám - splním.
tags: #ako #ma #vyzerat #spoved #greckokatolicka