Kresťanstvo od svojho vzniku vzbudzuje vášne, jeho učenie naráža na odpor, dokonca je neraz obviňované zo šírenia nenávisti. Ako v takejto náročnej situácii svedčiť o pravde s láskou? Skúsme hľadať všeobecnejšiu odpoveď na otázky, ktoré v tejto súvislosti vyvstávajú: Ako reagovať na nenávisť, na násilie? Čo od nás očakáva Pán Boh, aký postoj?
Každé násilie si vyžaduje a vyvoláva odozvu, akciu aj zo strany cirkvi. V prvom prípade sa cirkev bráni ako inštitúcia aj ako skupina členov pred diskrimináciou alebo prenasledovaním. Používa na to všetky legitímne prostriedky, pretože toto ochranné pôsobenie je jej morálnou povinnosťou voči svojim členom, ale zároveň sa snaží zabezpečiť plnenie základnej úlohy cirkvi, teda jej prítomnosť a skutočnú slobodu pre svoju činnosť.
Druhý prípad sa zaoberá situáciami, v ktorých cirkev čelí bezohľadnému násiliu, ktoré postihuje celú spoločnosť, v ktorej cirkev pôsobí. Vojny, útlak, etnické čistky a podobné situácie stavajú cirkev a jej predstaviteľov do víru bezhlavého, všeobecného násilia, a preto si vyžadujú aj všeobecné opatrenia na zmiernenie následkov takéhoto násilia. Vo vojnách, aj v občianskych vojnách, je práca cirkvi obyčajne vnímaná a v tichosti uznávaná oboma bojujúcimi stranami. V rôznych konfliktných situáciách by mohla hrať - a často aj hrá - rolu mediátora alebo záchrancu.
Práve s ohľadom na všetky hypotetické situácie je však legitímne položiť si otázku: Akú odpoveď na vyššie opísané situácie mi dáva Boh a moja viera v neho? Ako by mohol môj konkrétny čin skutočne zodpovedať vôli Pána? Zároveň si však musíme uvedomiť, že Božie slovo si vyžaduje aj hermeneuticky koherentný a kontextualizovaný výklad, aby sa skutočne stalo živým slovom a nie extrapoláciou textu vystaveného riziku vedomej či nevedomej manipulácie, resp.
Cirkev mi nemôže dať inú odpoveď ako tú, ktorú svojim súčasníkom ponúkol prvý pápež, sv. Peter. Ale práve na ceste svojej zrady našiel milosrdný pohľad svojho Pána, trpiaceho Sluhu, Baránka, ktorého viedli na zabitie. „... ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé.
Pokiaľ ide o tretiu situáciu, keď je cirkev, kresťan, svedkom násilia, ktorým trpia iní, aj keď je ušetrený, Božie slovo nám nedáva možnosť zostať pasívnymi. „Ježiš povedal: Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.
V týchto slovách chcem vychádzať z významu slova liturgia. V gréčtine je slovo λειτουργία, odvodenie od λειτουργός, zložené z λήιτον znamená „miesto verejných záležitostí“ a ἔργον znamená „práca“; doslova akcia pre ľudí. Liturgia je Božou odpoveďou na ľudské násilie. Toto oslavuje cirkev v každej liturgii. Toto je jej definitívny a pravdivý úkon a toto je definitívna Božia odpoveď. Len Boh môže liečiť ľudské zlo. Lieči ho láskou.
V Novej zmluve nachádzame paralelný text, ktorý tu na porovnanie uvediem. Môžeme ho nájsť v 1 Pt 3,9: „neodplácajte sa zlým za zlé“. Na prvý pohľad tieto texty hovoria o tom istom. Keď sa však opäť pozrieme na grécky originál, zistíme, že sú tam použité úplne odlišné slová. Peter píše: μὴ ἀποδιδόντες κακὸν ἀντὶ κακοῦ. Zápor μὴ ἀποδιδόντες má viacero významov. Ide o tzv. verbum compositum, sloveso zložené z predložky a slovesného tvaru. Predložka apo znamená „od“ a sloveso didómi znamená „dávať“. Tento výraz sa používa aj v obchodnom styku, znamená platiť. Teda Peter píše, že nemáme odplácať či dávať, čo je iný význam ako u Matúša, aj keď synonymický.
Ale aj samotné označenia zla je tu odlišné. Matúš používa bežnejší výraz poneros, Peter používa slovo kakos. Toto slovo síce znamená aj zlo, no môže mať aj význam „utrpenie“. Keď teda preložíme tento verš ako „neodplácajte, alebo skôr, nedávajte utrpenie, proti utrpeniu“ získame oveľa silnejší etický náboj. Veľa ľudí jedná v utrpení tak, že ho rozdáva okolo seba. Peter však píše, že nemáme proti utrpeniu bojovať ďalším utrpením. Máme ho zmenšovať. Máme ho neutralizovať láskou.
Ježiš nás teda nevyzýva k pasivite, ako to tvrdia niektorí kritici kresťanstva. Problém násilia je pri Ježišovi kontroverzný. V osobe historického Ježiša videlo mnoho jeho súčasníkov mesiáša. Lenže dobové judaistické predstavy o mesiášovi boli úzko s násilím spojené. Palestína bola v tej dobe okupovaná Rimanmi a už od dôb Makabejských sa vynárali postavy rôznych nádejných mesiášov, ktorí viedli s okupantmi partizánsku či otvorenú vojnu, no nakoniec všetci skončili na kríži. S násilím sa počítalo.
Avšak Ježiš sa opakovane, nielen v kázaní na vrchu postavil proti násiliu. Dokazuje to aj scéna pri jeho zajatí, keď zabráni učeníkom aby sa vrhli do otvoreného konfliktu. Ježiš nebol vojenský vodca ľudu. Jeho kráľovským trónom bol kríž.
Ježiš teda vyzýva k opaku násilia. K nenásiliu. Bolo by však mylné sa domnievať, že Ježiš prišiel v židovskom prostredí s niečím novým. Pravidlo o láske k blížnemu sa nachádza už v knihe Levitikus. Ježišova odlišnosť spočíva v tom, že toto pravidlo zasadil do eschatologického rámca. Musíme sa na ľudí okolo seba pozerať ako na potenciálne spasené bytosti a hlavne ako na objekty Božej lásky. Ježiš Mojžišov zákon zradikalizoval rozšírením lásky aj na svojich nepriateľov.
Keď sa pozeráme na Ježišovo učenie ako na celok vidíme jednoduchú požiadavku. V našich prekladoch čítame: Čiňte pokánie! To isté však tvrdil aj Ján Krstiteľ. No Ježiš sa od neho líši. Opäť ide o nesprávny preklad slovesa metanoeó, ktoré Ježiš používa v imperatíve. Toto slovo v sebe obsahuje aj akt pokánia, ale v prvom rade znamená zmeniť myslenie, myslieť inak. Tento preklad v podstate stál za reformáciou.
Ježiš nám prikazuje aby sme sa zmenili. V žiadnom prípade teda nejde o pasivitu. Neprotiviť sa zlému neznamená nečinne sa prizerať zlu, nechať násilníkovi tú výhodu, že má vedomie o našej bezmocnosti, pretože sa nemôžeme brániť. Pri čítaní evanjelií, zistíme, že sám Ježiš sa na zlo nečinne nepozeral ale vždy proti nemu aktívne bojoval. Nečinnosť nie je riešenie problému. Tu nastupuje Kierkegaardovo buď - alebo. Etický človek sa musí rozhodnúť a absolútna voľba je voľba medzi dobrom a zlom. Keď sa rozhodneme pre dobro, nemôžeme zlo pasívne ignorovať ale snažiť sa ho zmierniť. Ježiš nebol revolučný tým, že tvrdil, že zlo je zlé, s tým súhlasili všetci židovskí učenci tej doby, ale tým, akým spôsobom chcel voči nemu bojovať. Židia v okupovanej Palestíne chceli proti okupantom použiť násilie. Ježiš však tvrdí opak. Nestavajte sa proti zlu jeho spôsobom. Toto je postoj eschatologicky mysliaceho človeka.
Ježiš navrhuje cestu nenásilia. To nie je cesta pasivity, ľahostajnosti. Rovnako ako odpustenie nepramení zo slabosti opúšťajúceho. Nenásilie vyžaduje našu aktivitu. Vyžaduje náš postoj. Milovať nepriateľa neznamená zmieriť sa z jeho nepriateľským postojom ani ho neignorovať. Naopak, znamená to záujem o jeho osobu. Neznamená to prijať jeho nepriateľstvo, nie pozerať sa na človeka ako na takého akým je teraz ale pozerať sa na neho ako na takého akým raz bude v kontexte Božej milosti a kráľovstva nebeského.
Mahátmá Gándhí zaviedol pojem ahimsa, aktívne nenásilie. Môžeme povedať, že je to vlastne to isté o čo šlo Ježišovi. „Ahimsa znamená, že nijakého živého tvora nemožno zraňovať myšlienkami, slovami alebo skutkami…“ Gándhi tvrdí, že na nenásilie treba viac odvahy ako na násilie, že práve násilie je prejav zbabelosti. Nenásilie totiž predpokladá, že násilie sme schopný použiť, avšak ho dobrovoľne nepoužijeme. Nejde tu o negatívnu kategóriu ale o kategóriu pozitívnu. Musíme niečo vedome nevykonať. Nie je to forma úteku alebo zbabelosti. Keď je niekto svedkom násilia a utečie, je zbabelý. Pokiaľ niekto však je schopný niečo obetovať, je to nenásilie. Nejde o budhistickú nečinnosť, s čím súhlasil aj hinduista Gándhi, ale naopak o mravnú činnosť, schopnosť svojim príkladom strhnúť ostatných.
Mahátmá Gándhí
Nenásilie predpokladá maximálny záujem o druhú osobu. Tento záujem môžeme dosiahnuť len pomocou eschatologického rámca, pokiaľ sa zaujímame o spasenie svojho nepriateľa. Musíme ho svojou nečinnosťou prinútiť premýšľať. Preto nie je nenásilie prejavom našej precitlivenosti či lability, nestálosti, slabosti. Je to naopak prejav nášho dozretia.
Aby sme dokázali uplatňovať princíp nenásilia musíme najprv zvíťaziť nad sebou a svojou pýchou. Nemožno mať zdravú úctu k svojim nepriateľom, keď nemáme zdravú úctu k sebe. Princíp nenásilia by nás však mal sprevádzať v našom rozhodovaní buď - alebo. Buď sa nechám ovládnuť svojou túžbou po pomste, svojou pýchou, svojim pocitom jedinečnosti a vyžívať sa v pocite, že mi niekto krivdí a ja ho tým morálne prevyšujem, alebo sa pozrieme na svojich blížnych i na svojich nepriateľov pohľadom eschatologického rámca, s očakávaním nového stvorenia.
To, čo bolo pre nás kedysi bláznovstvom - ukrižovaný Boh -, sa musí stať našou múdrosťou a silou a našou jedinou chválou na tomto svete. Ako pre mnohé slávne osobnosti, aj pre vás môže byť symbol ukrižovaného Ježiša zdrojom inšpirácie.
Je potrebné jasne pomenovať čo je zlé a čo dobré, ako aj vysvetliť to. Samozrejme, každý si môžeme tú istú vec vyložiť ináč - jeden ako za dobrú a iný ako za zlú...je to aj o našom svedomí a poznaní aké máme, preto je potrebný priateľský dialóg a uvádzanie príkladov, ale i otvorenosť naň a prípadné pripustenie našich omylov. Na druhej strane však vždy musíme milovať toho človeka. Len láska dokáže meniť! Myslím, že toto je jasné každému (kresťanovi aj nekresťanovi), ktorý čosi také okúsil.
Opäť je dôležité poznamenať, že nemôžeme chcieť, aby sa zmenili iní, ak nezačneme od seba. A veľmi dôležitý a neodmysliteľný je i náš duchovný život. Bez Boha to jednoducho nejde. To neznamená len dodržiavať 10 Božích prikázaní a v nedeľu zájsť do kostola, pretože musím. Znamená to však žiť náš život naplno vo viere, ktorú sme dostali ako dar.
Áno, viera je dar od Boha. Kto by ju mal hoc len malinkú ako horčičné semienko, mal by ju prehlbovať. Nemrhajme tým, čo sme dostali. Boh tento dar chce dať každému jednému človeku, je však potrebné, aby sme poznávali a hľadali pravdu. A to môžeme len vtedy ak sú naše srdcia otvorené a naše oči a uši vnímavé.
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o tom, že emócie samy osebe nemajú žiadnu morálnu hodnotu. Morálny náboj im dodáva až naša vedomá a dobrovoľná reakcia.
Hnev vo všeobecnosti považujeme za negatívnu emóciu, ktorého dôsledky môžu byť fatálne. Je však hnev vo svojej podstate zlý? Psychologička k tomu dodáva: „Hnev nás pobáda k činu, ak sme svedkami nespravodlivosti, ale aj k odvážnemu boju s prekážkami, ktoré stoja na ceste k dosiahnutiu náročného cieľa. Ide o ‚energizujúcu‘ emóciu, jej náboj však musíme využiť správnym smerom. Hnev je mimoriadne dôležitým signálom, a súčasne podnetom k akcii a zmene toho, čo sa zmeniť dá. Zabraňuje stagnácii a neraz vedie človeka k veľkým činom,“ uzatvára Vindišová.
Vzťah s Ježišom Nazaretským môžeme využiť aj na to, že svoje starosti uvrhneme na Neho. Triezvosť je nevyhnutná k tomu, aby sme rozpoznali svojho nepriateľa. Triezvosť je podstatným momentom aj v modlitbe. Irealita urobí modlitbu bezvýznamnou a neúčinnou. Z hľadiska démonológie žijeme v takej maskovanej kresťanskej kultúre, ktorej duchovnú atmosféru určuje skôr duch Antikrista a Jezábel.
Naplnili sa Ježišove proroctvá: „Vypovedia vás zo synagóg, ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa domnieval, že tým koná Bohu službu.“ (Jn 16,2) Pánových učeníkov a nasledovníkov ničili v stredoveku pod záštitou mena Ježiš. Vrahov a prenasledovateľov poháňalo náboženské presvedčenie, podľa ktorého očistenie Európy od kacírov je v Božích očiach milou vecou.
Dúfame, že vás tieto kresťanské citáty inšpirovali na vašej ceste duchovného putovania a priniesli vám útechu, povzbudenie a nádej. Nech sú tieto citáty večnou pripomienkou Božieho milosrdenstva a nekonečnej lásky k nám všetkým.
Ukrižovanie Ježiša Krista
Ako by mali kresťania reagovať na zlo?
Niektoré užitočné citáty:
- "Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska." (1. Jánov 4:8)
- "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." (Marek 12:31)
- "Napokon, bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami." (2. Korinťanom 13:11)
- "Ježiš povedal: Odpúšťajte a bude vám odpustené." (Lukáš 6:37)
- "Ak nemôžeš lietať, tak bež, ak nemôžeš bežať, tak choď, ak nemôžeš chodiť, tak sa plaz, ale nech robíš čokoľvek, musíš ísť stále dopredu." (Martin Luther King Jr.)