Ako prosiť Boha o odpustenie za hriech proti čistote

Človek, ktorý zhreší, sa ocitá v paradoxnej situácii: chcel by byť šťastný, a predsa je veľmi ťažké byť šťastný nepretržite, bez akýchkoľvek tieňov.

Svätý Augustín hovorí, že ak sa nebudeme sami trestať za naše viny, tak nás potrestá Ten, proti ktorému sme hrešili. Pán Ježiš hovorí, že bez pokánia všetci zahynieme (por. Lk 13, 3-5). Iba pokánie môže zadosťučiniť Božej spravodlivosti.

Ak ťažko urazili Boha, usilovali sa Ho odprosiť dlhoročným, tvrdým pokáním. Prví kresťania sa nebáli robiť pokánie.

Poďme sa pozrieť ako môžeme prosiť Boha o odpustenie hriechu proti čistote:

1. Pokánie a úprimné obrátenie

Prečítajte si kázeň sv. Sv. Peter Apoštol vyčíta Židom ich nevďačnosť voči Ježišovi Kristovi a Jeho zavraždenie. Avšak aj mnohí kresťania zapreli Ježiša Krista - tým, že Ho ťažko urazili svojimi hriechmi.

Aký im teda zostáva prostriedok na záchranu? Pokánie a úprimné obrátenie. Kto žil pre svet a pre zlého ducha, nech začne život pre Boha a pre večné šťastie. Nie je nič také sladké v živote a pri smrti, ako slzy a bolesť srdca nad spáchanými hriechmi.

A prečo my cítime odpor k pokániu? Prečo neľutujeme hriechy, ktoré sme spáchali? - Lebo sa nepozastavujeme nad tým, akú ťažkú krivdu sme spôsobili Bohu, ani nad tým, aké veľké nešťastie budeme zakusovať po celú večnosť.

Niekedy sa priznávame, že treba robiť pokánie, ale vo svojej zaslepenosti odkladáme pokánie na neskôr, akoby sme boli pánmi času a Božej milosti. Zatiaľ čo každý sa musí báť o seba, lebo nevie, kedy zomrie, a okrem toho - Pán Boh udeľuje milosť iba do istej miery.

Keď sa človek zúfalo topí vo svojich hriechoch a naplní mieru neprávosti, Boh ho opustí, ako to sám hovorí ústami proroka Jeremiáša (pozri Jer 18, 17). Milosrdenstvo Božie voči hriešnikovi má isté hranice.

Bezbožný Antiochus, na ktorého dopadla ťažká choroba, obracia sa na Boha, plače a kajá sa, sľubuje napraviť všetky urážky, ktoré spôsobil svätému mestu. Nenachádza však odpustenie, lebo jeho pokánie nebolo úprimné, lebo pre tohto zločinca sa už vyčerpalo Božie milosrdenstvo.

O nich všetkých možno povedať to, čo čítame o spomínanom Antiochovi: I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať (2 Mach 9, 13).

2. Umŕtvovanie zmyslov

Po hriechu sa zmysly búria proti rozumu. Ak teda chceme, aby telo podliehalo duši, musíme ho držať na uzde. Písmo sväté jasne ukazuje, že po páde treba robiť pokánie a ľutovať.

Príkladom takéhoto postoja je Dávid, ktorý sa tak prísne postil, že od slabosti ledva stál na nohách (pozri Ž 58, 24). Hoci mu bolo oznámené, že Boh mu hriech odpustil, tak napriek všetkému, do konca života neprestal oplakávať svoje previnenie - slzami máčal svoje lôžku.

Mojžiš sa postil a robil pokánie štyridsať dní. Aj Ježiš Kristus zostal na púšti taký istý čas, pričom nič nejedol, nepil. Prečo Cirkev určila dni pokánia - lebo nám chce pripomínať, že po páde sa treba postiť a umŕtvovať.

Umŕtvovanie môže byť vnútorné a vonkajšie; jedno je podporou pre druhé:

1. Musíme krotiť zrak: odvracať ho od vecí, ktorí môžu privádzať zlé myšlienky.
2. Musíme, ďalej umŕtvovať sluch, teda vyhýbať sa nepotrebným rozhovorom, nemravným piesňam, počúvaniu kliatby a osočovania.
3. Niekedy treba čosi odmietnuť svojmu podnebiu. Netreba jesť z lakomosti, alebo príliš veľa, alebo mimo určenej doby.
4. Treba umŕtvovať jazyk a používať ho na plnenie povinností, na Božiu chválu a na budovanie blížneho.
5. Zdržujme svoju predstavivosť, aby neblúdila po akýchsi neužitočných či nebezpečných témach, ktoré by nám mohli podstrčiť zlé myšlienky a túžby.

Musíme umŕtvovať svoj rozum, chrániť sa kritizovania právd viery. Nakoniec umŕtvujme svoju vôľu, pričom ju podrobíme príkazom predstavených.

Nikdy nám nebude chýbať spôsob na drobné umŕtvovania, lebo žijeme medzi ľuďmi, ktorí sa často riadia rozmarmi, chvíľkovými náladami - uprostred ľudí, ktorí majú mnoho chýb.

3. Sviatosť zmierenia

Všetci dobre vieme, že hovoriť nezaobalene, úprimne o svojich hriechoch je nepríjemné, ale buďme pokorní a pravdiví. Vysvetľuje, čo všetko znamená spoveď pre katolíkov, ako by sa mal počas nej správať kňaz, čo hrozí kňazovi spovedníkovi, ak by úmyselne či neúmyselne prezradil spovedné tajomstvo. Individuálne spovede pred kňazom, ako ich poznáme dnes, sa vyvinuli až postupne.

V prvých stáročiach bola prax iná, ten, kto chcel vyznať svoje ťažké hriechy, dostal pokánie, ktoré bolo tvrdé. Človeku mohli za niektoré hriechy nadeliť povedzme aj 15 rokov pokánia. To viedlo k tomu, že ľudia odkladali svätý krst do neskoršieho veku, pretože sa tým odpúšťali hriechy.

Keď niekto urobil skutok, ktorý bol verejný a hrubo sa ním prehrešil proti Bohu a spoločenstvu, biskup mu udelil pokánie. Trvalo to celé roky, kajúcnici prichádzali do kostola, kde prosili o milosrdenstvo, no nemohli sa zúčastniť na Eucharistii.

Prvou je riadna, tradičná forma, teda individuálne vyznanie hriechov s individuálnym rozhrešením. Druhou je spoločné slávenie kajúcej pobožnosti so spoločnou ľútosťou, a to s tým, že sa penitenti následne rozídu a spovedajú sa jednotlivo.

Kristus jednoducho chce, aby sme mali istotu odpustenia, aby sme nemuseli vo svojom svedomí stále pátrať, ako na tom sme. Kristus to napokon sám priamo ustanovil, to nie je výmysel Cirkvi. V Jánovom Evanjeliu je napísané, že zmŕtvychvstalý Kristus dýchne na apoštolov a povie, prijmite Ducha svätého, komu odpustite hriechy, budú odpustené, komu zadržíte hriechy, budú zadržané.

Spoveď má aj výrazný psychologický rozmer, keďže človek sa zo svojich často intímnych vecí spovedá kňazovi, ktorý sa niekedy môže pasovať aj do role akéhosi psychoterapeuta. Úloha spovedníka je v živote kňaza asi vôbec tou najťažšou. Keďže sa stretáva s intímnou sférou človeka, môže veľa pomôcť aj pokaziť.

Priame porušenie spovedného tajomstva, teda priame prezradenie identity penitenta s tým, akého hriechu sa dopustil, je automaticky spojené s najťažším cirkevným trestom, a to exkomunikáciou latae sententiae.

Cirkevné prikázanie je, že veriaci by sa mal aspoň raz ročne vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu. Toto kritérium bolo stanovené niekedy v 16. storočí. Teda to, že veriaci príde aspoň raz za rok, znamená len toľko, že ešte patrí do spoločenstva.

U nás na Slovensku je veľkým požehnaním prax spovedať sa raz za mesiac, čo súvisí s prvými piatkami. Výzva Pána Ježiša cez svätú Máriu Margitu Alacoque k pobožnosti deväť prvých piatkov a s tým spojená prax spovedí privádza mnohých na spoveď raz za mesiac.

Pápež František hovorieva, že spovedníci by mali byť milosrdní, pretože sú prostriedkom odpustenia, nie ukameňovania hriešnika. Upozorňuje, že zlí spovedníci môžu narobiť veľké škody a ľudí odohnať od cirkvi.

4. Modlitba

Svätý Ján Pavol II sa veľmi rád modlieval celých pätnásť desiatkov - teda celý veľký ruženec a o ňom napísal: „Ruženec je mojou najmilšou modlitbou. Je to nádherná modlitba! Očarujúca svojou prostotou i svojou hĺbkou. V tejto modlitbe mnoho ráz opakujeme slová, ktoré počula Panna Mária, keď sa jej prihovoril archanjel alebo jej príbuzná Alžbeta. K týmto slovám sa pripája celá Cirkev. Možno povedať, že ruženec je určitým spôsobom komentár- modlitba poslednej konštitúcie Lumengentium II. vatikánskeho koncilu.

Ide o kapitolu, ktorá sa zaoberá zázračnou prítomnosťou Božej Matky v tajomstve Krista a Cirkvi.“ A skutočne, na pozadí slov „ Zdravas Mária“ sa pred naším duchovným zrakom odohrávajú základné udalosti Kristovho života. Tieto udalosti sa skladajú do celku, vytvoreného tajomstvami sv. ruženca. Cez ne sa dostávame do živého spojenia s Kristom, a to takpovediac skrze srdce jeho Matky.

Človek už neverí v Božiu dobrotu, neverí, že Boh sa o neho stará, preto neprosí, alebo prosí bez presvedčenia. Takéto výčitky sú svedectvom nedostatku viery.

Otvorme Sväté písmo a tam čítame: Ježiš povedal: Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! Ja vám však hovorím, že každý, kto s hriešnou túžbou pozrie na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.

Ruženec je silný nástroj modlitby.

5. Viera

Človek okrem pokladu viery dostal aj Ducha Svätého, aby jeho mocou mohol chrániť tento vzácny poklad, aby jeho mocou mohol žiť vierou.

Potrebujem väčšiu vieru v to, že on ma vo svojej dobrote vždy vyslyší, že on mi vždy udelí to najlepšie pre mňa, možno to nebude hneď, možno budem musieť veľmi dlho čakať. Určité záležitosti musia totiž vo mne dozrieť, určité záležitosti sa musia dostať k tým druhým, milosť obrátenia ani Boh nemôže vnútiť človeku.

Sväté písmo nás vedie na ceste od kladenia otázok k viere. Existujú, samozrejme, otázky, ktoré nás uzatvárajú do seba samých, vnútorne nás rozdeľujú a oddeľujú od reality.

Ak nás izolujú a vedú k zúfalstvu, znevažujú aj našu inteligenciu. Existujú myšlienky, ktoré nie sú produktívne. Bolo by lepšie, ako v žalmoch, premeniť naše otázky na prosby, náreky a prosby o spravodlivosť a pokoj, ktoré nám Boh prisľúbil.

Boh spasí toho človeka, ktorý má čisté ruky, teda toho, kto nekrivdí biednemu, ale má veľkú starosť o všetkých, kto nepodvádza svojich blížnych, kto neberie nespravodlivú odmenu, kto vo svojom srdci neprechováva zradu, hnev a urážky, kto nie je náhlivý k sporom.

Boh je verný vo svojich prísľuboch a ostane verný aj napriek nevere človeka. On je totiž Boh, nemôže byť iný, dokonalosť patrí k jeho podstate. Mocou tejto jeho vernosti všetci, ktorí zomreli s Kristom, všetci, ktorí zotrvajú v jeho službe, spolu s ním budú žiť, spolu s ním budú kraľovať vo večnosti.

6. Dôvera v Božie milosrdenstvo

Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Drahí priatelia, vo svete hľadajúcom spravodlivosť a pokoj, oživme kresťanskú spiritualitu a ľudovú oddanosť udalostiam a miestam požehnaným Bohom, ktoré navždy zmenili tvár zeme. Využime ich ako hnaciu silu obnovy a premeny.

Brána, ktorú treba otvoriť, aby nezakúsil pokušenia, hoci sa mnoho modlí a umŕtvuje. - on odvahu povedať, že nezakusuje pokušenia. Priateľu! musí prenikať hrôzou.

Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Bratia a sestry, Kristovo zmŕtvychvstanie nás učí, že žiadne dejiny nie sú tak poznačené sklamaním alebo hriechom, aby ich nemohla navštíviť nádej. Žiadny pád nie je definitívny, žiadna noc nie je večná, žiadna rana nie je určená na to, aby zostala otvorená navždy.

Nech sa cítime akokoľvek vzdialení, stratení alebo nehodní, neexistuje žiadna vzdialenosť, ktorá by mohla uhasiť neochvejnú silu Božej lásky. Niekedy si myslíme, že Pán nás navštívi len vo chvíľach kontemplácie alebo duchovného zápalu, keď sa cítime hodní, keď sa náš život javí usporiadaný a jasný.

Namiesto toho je Zmŕtvychvstalý blízko nás práve v tých najtemnejších miestach: v našich zlyhaniach, v našich narušených vzťahoch, v každodenných bojoch, ktoré nás ťažia, v pochybnostiach, ktoré nás odrádzajú.

Miluj našu Máriu a ona ti vyprosí hojnú milosť, aby si zvíťazil vo svojom každodennom zápase. A diabol nezíska nič tými zlými náklonnosťami, ktoré sa snaží v tebe neprestajne podnecovať a rozsievať, a tak pohltiť vo svojej zapáchajúcej hnilobe veľké ideály, povznášajúce príkazy, ktoré ti vložil do srdca sám Kristus. (sv. F. B.

Matka - vzývaj ju úpenlivo, ona ťa počúva, vidí, že si možno v nebezpečenstve, a s milosťou svojho Syna naša svätá Mária ti ponúkne útočište vo svojom náručí a nežnosť svojho objatia. (sv. F. B.

Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Chudobní môžu byť svedkami silnej a neochvejnej nádeje práve preto, že ju stelesňujú uprostred neistoty, chudoby a nestability. Nemôžu sa spoliehať na istotu moci a majetku; naopak, sú im vydaní na milosť a často aj obeťami. Svoju nádej musia nevyhnutne hľadať niekde inde.

Keď uznáme, že Boh je naša prvá a jediná nádej, aj my prechádzame od prchavých nádejí k trvalej nádeji. Keď si raz želáme, aby nás Boh sprevádzal na ceste životom, materiálne bohatstvo sa relativizuje, pretože objavujeme skutočný poklad, ktorý potrebujeme.

Slová, ktoré Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, zostávajú silné a jasné: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.

7. Snaha o nápravu

Ak takto sklamaný a zlomený citovo človek poprosí Pána Ježiša o odpustenie, je teraz niekto nový, čistý a uzdravený. Taký človek je Bohom milovaný.

Boh predsa môže uzdraviť každého, pokiaľ ho to požiadame a urobíme nápravu svojho života. Pre Božie odpustenie nie je nič príliš veľké alebo zlé.

Je ale na vás, aby ste s vierou prijali Božie uzdravenie a nastúpili na cestu nevinnosti a bezhriešneho vzťahu. Prial by som si, aby si ľudia a zvlášť mladí ľudia uvedomili, že ak zveria túto oblasť telesnej lásky Bohu do rúk, On sa o nich postará a môže im požehnať.

Ak sa ocitnete v situácii, že ste zranení a zaťažení vinou, je potrebné si niekoho dôveryhodného nájsť a povedať mu všetko. Čím viac toho niekomu zveríte o tom, čo sa vám stalo, alebo čo prežívate, tým menej vás to ovláda, pretože to bremeno nesie spolu niekto s vami.

Dobré je nájsť si kresťanského poradcu, alebo psychológa, lebo takíto ľudia sú znalí veci, skôr vás pochopia aj vám poradia. Potom už ten tlak neprežívame sami.

Ak sa ľudia nespovedajú, začnú strácať aj zmysel pre hriech. Tu sa dostávame k ďalšej oblasti, kde sa medzi mnohým i veriacimi a samotnou Cirkvou čoraz viac otvárajú nožnice.

Naozaj, boháči len zriedkavo zachovávajú Božie zákony. Blahobyt im totiž všetko zatieňuje, ničoho sa nevedia zrieknuť, dokonca aj keď sa im v duši ozve nepokoj, pohotovo ho zahlušia hlukom života, dobré je len to, čo je pre nich príjemné. Sú schopní vidieť vedľa seba len tých, čo im spríjemňujú život. To však nemá nič spoločné s láskou, lebo aj osoby vnímajú len ako predmety spotreby, dôležití sú jedine oni sami.

Keď na svojej ceste stretnú Lazára, najčastejšie ho nevnímajú, a ak by ho aj zbadali, majú pre neho len pohŕdanie a odmietnutie, lebo v čom by im mohol byť užitočný!?

Preto sa musíme prebudiť zo spánku, odmietnuť temnotu a žiť počestné, a „nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti". Tak si počínali ľudia za dní Noema. Je čas, aby som sa prebudil zo sna, aby som sa hlbšie zamyslel nad svojím osudom, aby som začal kráčať v Božom svetle, aby som sa plnšie obliekol v Krista...

Podobenstvo o márnotratnom synovi je silným príkladom Božieho milosrdenstva.

Pamätajme, že Boh každého, kto k nemu prichádza, obdarúva bohatstvom svojich milostí. Každý, kto k nemu prichádza, je očistený z malomocenstva hriechu. Boh to prisľúbil a je verný svojmu sľubu. Keď Náman zo Sýrie prijal slová Elizea, keď urobil, čo mu Boh skrze Elizea povedal, bol ihneď očistený zo svojej choroby.

Boh prisľúbil, že mi odpustí hriechy, prisľúbil, že sa so mnou zjednotí, a svoje sľuby splní verne, ak sa k nemu priblížim, ak splním, Čo odo mňa vyžaduje, ak mu budem vďačný za jeho dary. Moje neverností nezmenšujú jeho vernosť v ničom.

Sv. Otec Lev XIV (zdroj: vatican.va): Život v skutočnosti prináša zmysel, smer, nádej. A nádej pôsobí ako hlboko zakorenený impulz, ktorý nás udržiava v ťažkostiach, ktorý nám bráni vzdať sa v únave z cesty, ktorý nám dáva istotu, že púť existencie nás privedie domov. Bez nádeje hrozí, že život sa bude javiť ako prestávka medzi dvoma večnými nocami, krátka prestávka medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo bolo po našej pozemskej ceste.

V Cirkvi hľadáme otvorené nebo, ktorým je Ježiš, most medzi Bohom a človekom. Oslnení nebeským jasom Matky Vykupiteľa, bežme s dôverou za tou, ktorá sa na nás pozerá z výsosti a ochraňuje nás.

Aby sme mohli v tomto duchu prežiť každý deň, nasledujme ju na ceste poslušnosti ku Kristovi a v obetavej službe blížnym. Všetci potrebujeme jej pomoc a útechu, keď čelíme skúškam a každodenným výzvam, potrebujeme ju cítiť ako Matku a sestru v konkrétnych situáciách našej existencie.

Toto je jediný spôsob, ako môžeme už tu, na našej pozemskej púti, ochutnať pokoj a radosť, ktorú prežíva v plnosti ten, kto dosiahne cieľ nesmrteľného raja.

tags: #ako #odprosit #boha #za #hriech #proti