Otázka existencie ducha a jeho vzťahu k duši a telu je predmetom úvah už odpradávna. Rôzne filozofické a náboženské smery ponúkajú odlišné pohľady na túto problematiku.
Duša tvorí obal ducha, podobne ako pozemské telo je obalom duše. Duch pochádza z večnej duchovnej ríše, kde existoval ako nevedomá duchovná iskra, túžiaca po sebauvedomení. Na základe tejto túžby vstúpil nevedomý duchovný zárodok do školy života, ktorou je hmotný svet.
Ruské matriošky ako analógia vzťahu tela, duše a ducha.
Hmotnosť a jej úloha
Hmotnosť sa delí na hrubú (pozemskú) a jemnú, do ktorej odchádzajú duše zomrelých po fyzickej smrti. Hmotnosť, čiže jemná i hrubá, nie je večná a podlieha kolobehu vzniku a zániku. Tento čas trvania hmotnosti vymedzuje i čas trvania školy života, ktorý musí duchovný zárodok naplno využiť, ak chce dozrieť k plnému sebauvedomeniu.
Celý proces začína nevedomým duchovným zárodkom, ktorý túži po sebauvedomení a vstupuje do úrovne jemnej hmotnosti. Tým prijíma obal jemnej hmotnosti a my ho v tomto obale nazývame dušou. Duša sa potom postupne približuje až k hrubej hmote, kde sa nakoniec narodí v pozemskom tele. Narodením duša vkĺzne do ďalšieho obalu, ktorým je hmotné telo.
Ak si predstavíme ruské matriošky, je to niečo veľmi podobného. Pozemské telo je tou najvrchnejšou matrioškou, ďalšia vo vnútri nej je duša a úplne posledná je duch.
Proces smrti a návratu
Pri pozemskej smrti je postup opačný. Duša vykĺzne z najvrchnejšieho obalu, čiže z pozemského tela a odchádza do jemnej hmotnosti. A po dosiahnutí plnej zrelosti nakoniec zrelý duch odhadzuje aj svoj duševný obal a v plnom seba uvedomení sa vracia naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ kedysi dávno vyšiel do hmotnosti, ako nevedomý duchovný zárodok.
Keďže ale všetko, čo je potrebné k plnému sebauvedomeniu ducha, sa nie je možné naučiť za jeden pozemský život, duša sa preto opätovne vracia do hmotného tela, aby pokračovala vo svojom duchovnom dozrievaní. Duchovný zárodok tak postupne silnie a dozrieva, až sa napokon stane tak, že po pozemskej smrti, čiže po odložení najhrubšieho obalu, odíde do oblasti jemnohmotnej, kde napokon odloží i svoj duševný obal, čiže jemnohmotné telo, aby potom, ako plne seba uvedomelý duch, zbavený všetkých svojich dočasných obalov, mohol vstúpiť do svojej skutočnej domoviny, večnej duchovnej ríše.
Dozrievanie ducha k plnému sebauvedomeniu je však podmienené časom trvania hmotnosti. Tento čas je ohraničený a teda nie neobmedzený, ako sa mnohí mylne domnievajú. To znamená, že od určitého zlomového bodu sa v hmotnostiach začne spúšťať rozkladný proces, ktorý bude postupne smerovať k úplnému rozloženiu hmoty na akúsi pralátku, z ktorej sa začne opäť časom formovať iný, nový, svieži hmotný svet.
Ak teda ľudský duch stihne včas ukončiť svoj vývoj a vojsť do večnej, duchovnej ríše, nemusí sa samozrejme už ničoho obávať. Ak ale z nejakých dôvodov nebude ešte dostatočne zrelý, zostane jednoducho uväznený v hmote, či už v pozemskom, alebo duševnom tele, a bude ho musieť postihnúť osud všetkého hmotného - rozklad! Rozklad, jeho dlhým vývojom nadobudnutého, osobného „ja“, ktoré sa žiaľ nebolo schopné včas oslobodiť z dosahu hmotnosti. Ide o proces mimoriadne bolestivý a možno ho definovať, ako večnú smrť, alebo ako neodvratné zničenie osobnosti človeka.
Keďže ale duchovné jadro v každom človeku je večné, nemôže byť nikdy zničené. Po bolestnom vymazaní osobnosti človeka sa ako nevedomý duchovný zárodok vznesie naspäť do duchovnej ríše. Do duchovnej ríše, odkiaľ, ako nevedomý kedysi vyšiel a kam sa mal vrátiť, ako zrelá a plne seba vedomá, duchovná bytosť.
Čo hovorí veda o zážitkoch blízkych smrti
Večný život a poznanie
Naša duša teda nie je večná! Právo na večný život si každý z nás musí vybojovať. Cesta do takzvaného „raja“, alebo duchovnej ríše však vedie iba poznaním a naplňovaním dokonalej Vôle Stvoriteľa. Dokonalej Vôle Stvoriteľa, reprezentovanej fungovaním jeho samočinných Zákonov vo stvorení. No a poznávať ich a naučiť sa žiť v súlade s nimi je jediným zmyslom a skutočným účelom ľudského života v hmotnom stvorení.
Kto sa o to snaží a kto to aj dokáže, ten bude môcť byť vpustený do svetlých záhrad večného života - večného radostného tvorenia. Kto si však žije iba po svojom, koho podobné veci vôbec nezaujímajú a svoje životné snaženie venuje úplne iným prioritám (zarábaniu peňazí, užívaniu si, atď.), ten iba trestuhodne stráca drahocenný čas a ak svoj postoj ešte včas neprehodnotí, jednoducho nestihne dosiahnuť potrebnú zrelosť ducha a preto bude musieť byť podrobený rozkladu všetkého hmotného, o ktorom už bola reč. A toho času niet už skutočne nazvyš.
Na základe poznania vyššie uvedených, skutočných súvislostí o dianí vo stvorení, by si všetci ľudia mali zariadiť svoj súčasný pozemský život tak, aby sa to nemuselo stať ani jednému z nich. Aby ani jeden z nás nemusel zostať raz stáť v zúfalstve pred zatvorenou bránou, znemožňujúcou mu ďalšie jestvovanie vo stvorení, ako sa to stalo tým piatim nerozumným pannám v podobenstve. Aby ani jeden z nás nemusel počuť to hrozné a až najhlbšie vnútro človeka drásajúce, definitívne a nemeniteľné: NESKORO!
Sam Parnia, jeden z popredných svetových odborníkov na zážitky blízke smrti a špecialista na resuscitáciu, verí, že čoskoro zistíme, čo sa stane, keď zomrieme. Študoval ľudí, ktorí utrpeli zástavu srdca a tvrdia, že videli povestné svetlo na konci tunela. „Myslím, že o 50 alebo 100 rokov objavíme entitu, ktorou je vedomie,“ prezradil pre britský denník Daily Star. Parnia počíta s tým, že pacienti by si mohli zachovať vedomie aj po smrti. Ostatní odborníci tvrdia to isté. V jednej štúdii dokonca našla dôkazy o elektrickej aktivite v mozgu po smrti. „Verím, že to, čo sme našli, je len špičkou obrovského ľadovca. To, čo je stále pod povrchom, je úplný popis toho, ako vlastne umieranie prebieha,“ prezradila. Podľa prieskumov jeden z 10 ľudí tvrdí, že má skúsenosť so zážitkom blízko smrti, ktorý spôsobila zástava srdca alebo podobná udalosť.
| Pojem | Definícia |
|---|---|
| Logos | Slovo, reč, svetový rozum, skrytá podstata vecí, zákon sveta. |
| Ontológia | Náuka o bytí, súcne. Súcno je všetko to, čo je. |
| Idealizmus | Názor, ktorý hovorí o prvotnosti myšlienky, idey, ducha, či boha a o druhotnosti hmoty. |
| Materializmus | Hovorí o prvotnosti hmoty a druhotnosti idey, myšlienky, ducha. |
| Agnosticizmus | Učenie o nepoznateľnosti sveta (pravého bytia, skutočnosti), alebo božstva. |
| Solipsizmus | Názor, ktorý uznáva iba existenciu môjho „ja“. Len odo mňa závisí, či uznám existenciu „vonkajšieho“ sveta, alebo nie. |
| Absolútno | Nepodmienené, neobmedzené, bez vzťahu k inému. Je to niečo také, čo nesmie podliehať času, teda čo nevzniklo a teda aj nezanikne - je večné. |
| Teizmus | Presvedčenie, že Boh, ktorý je tvorcom sveta, do stvoreného sveta aj zasahuje (napr. robí zázraky). Je to klasický náboženský pohľad. |
| Deizmus | Názor, že Boh je tvorcom sveta, dal mu zákony, ale viac doňho už nezasahuje (zázraky sa nedejú). |