Každý z nás sa vie modliť. Dokonca aj tí neveriaci si z času na čas spomenú na Božie meno. Niekto sa modlí viac, niekto menej. Jeden nahlas, druhý ticho. A ďalší číta a hľadá.
Podľa duchovných otcov jednoznačná odpoveď na to, čo je „in“, neexistuje. Tak ako rastieme a nosíme väčšie topánky, tak by sme mali vyrastať aj v modlitbe. Meniť ju a prehlbovať.
Ako na to? Tieto Ježišove slová sú adresované každému z nás. O čo ide?
Moji známi majú štvorročnú dcéru. Ak je príležitosť navštíviť kostol, radi ju využívajú. Nedávno bola adorácia. Otec so svojou dcérou prišli dopredu. Keď sme sa stretli pri zmrzline, nedokázala som potlačiť zvedavosť a spýtala som sa jej. „Čo si robila v kostole?“ Venovala mi nechápavý pohľad: „Ty nevieš? Keď je Pán Ježiš v tom slniečku (tak nazvala monštranciu) tak sa máš na neho pozerať.
Usmievali sme sa na seba. Práve na toto myslel Ježiš, keď hovoril o deťoch i o nás. On dobre pozná naše srdcia a som presvedčená, že nás pozná lepšie, ako my sami seba. Vlastnosti, ktoré sa občas snažíme zakryť dobrým úmyslom, pomenuje bez akéhokoľvek prikrášlenia.
Jedno z ďalších Ježišových odporúčaní: Nehovorte veľa. Koľkokrát zavaľujeme nebo svojimi prosbami (a niekedy aj egoistickými): Pane, prosím za svoju rodinu, priateľov, dobrodincov… prosím aj za môjho zvláštneho šéfa, nedovoľ mu, aby ma vyhodil z práce. Ježiš, ty vieš, aká je moja suseda nemožná… Bože, ty vieš, že môj syn je ženatý, a že mu to neklapalo, tak si musel nájsť inú.
Stáva sa nám, že vlastnými slovami chceme presvedčiť Boha, že pravda je na našej strane. Niekde ďaleko za sebou zanechávame pocit dôvery, že Boh nás miluje, že prosba z modlitby Otče náš: „Príď kráľovstvo tvoje, ako v nebi, tak i na zemi“ skrýva v sebe všetko, čo potrebujeme.
Jednoduché riešenia sú vždy poruke. Stačí však, ak si uvedomíme, že chyba nie je na Božej strane a rozhodneme sa, že sa naučíme počúvať Boží hlas, stoj čo stoj. Aj keď to nemusí byť vždy príjemné a hlavne - a tým si buďme istí - Pán od nás bude vyžadovať náročné veci.
V Prvej knihe Samuelovej nachádzame návod, ako sa môžeme naučiť modlitbe bez slov. Modlitbe načúvania. Héli, ktorý bol v tom čase kňaz, prestáva vidieť. Je noc a posluhuje mu malý chlapec Samuel, ktorý spí v Pánovom chráme pri arche zmluvy. Začuje niečí hlas, ale nepozná ho. Beží k Hélimu, no on ho nevolal. Keď sa táto situácia zopakuje niekoľko ráz, Samuel dostáva múdru radu. „Ak ťa bude ešte raz volať, povedz: Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (porov.
Skôr ako sa začneme modliť, je správne, aby sme si uvedomili, že slová nie sú pri rozhovore s Pánom to najdôležitejšie. Potrebná je naša túžba byť s ním a poznať jeho hlas. Spokojne sa môžeme stotožniť s malým Samuelom, ktorý chce dať odpoveď. „Pane, hovor, tvoj sluha počúva.“ Ak si to uvedomíme, vstúpime na cestu rozpoznávania Božieho hlasu. Úmyselne hovorím o ceste. Stretneme na nej všeličo, a najmä samých seba.
Pamätám sa, ako som to chcela vzdať. Nechápala som, čo mám robiť pred vystavenou Oltárnou sviatosťou. Jednoduchšie je predsa pomodliť sa krížovú cestu, ruženec, litánie… ale nový farár, trval na svojom: „A teraz ostaňte ticho pred Pánom a počúvajte jeho hlas.“ Po piatich minútach som mala zrátané lavice v kostole, zhodnotila som oblečenie ľudí sediacich pred sebou a nespokojne som sa hniezdila na mieste. Čo to odo mňa chcel? No dobre, skúsim to. „Bože, som tu a chcem ťa počúvať,“ povedala som si sama pre seba a zahľadela som sa na bielu hostiu v monštrancii. No o chvíľu som sa znova pristihla pri myšlienke, čo dobré si dám na večeru. Spamätala som sa a znova som sa zapozerala na Ježiša. Neprešli ani tri minúty a ja?
Keď som dostala ako pokánie úlohu, každý deň aspoň pätnásť minút stráviť pozeraním sa na Ježiša vo svätostánku (z práce totiž chodím popri kaplnke), prevracala som očami. Prosila som Ježiša, aby niečo urobil. Prenikal ma pocit neschopnosti a odporu. Nebudem predsa robiť to, čo nedokážem.
Keď bolo najhoršie a protestovala som zo všetkých síl, otvorila som si Božie slovo. Odľahlo mi, keď som zistila, že aj svätý Pavol bol na tom podobne. Chcel, aby mu Boh vzal osteň. Niečo, čo zavadzia a pripomína ľudskú neschopnosť. Ale Ježiš mu povedal: „Upokoj sa. Stačí ti moja milosť, lebo sila sa prejavuje v slabosti.“ A tak som ostala. Bože, som tu.
Prišla po troch mesiacoch každodennej adorácie. Môj čas pred svätostánkom sa akoby skracoval. Aspoň tak som to vnímala. No reálne sa predlžoval. Nehovorila som nič. Boli dni, keď som odchádzala s tým, že sa nič nestalo. Ale aj také, keď ma prenasledovalo nejaké slovo či veta. Jedného dňa ma na ulici zastavila pani: „Vídavam vás,“ prihovorila sa, „v kaplnke. Každý deň. Modlíte sa tam. Aj ja by som sa chcela. Naučíte ma to?
Usmiala som sa: „Nič. Som iba s ním. Naučiť to nikoho neviem. No delím sa s tým, čo mi bolo dané. A mimochodom: Modlitba bez slov je dar, ktorý má pripravený aj pre vás.
Praktické kroky pre modlitbu vlastnými slovami
Nasledujúce kroky ti môžu pomôcť prehĺbiť tvoju modlitbu a urobiť ju osobnejšou:
- Príprava na modlitbu: Nájdite tiché miesto a pár chvíľ sa uvoľnite.
- Čítanie Božieho slova: čítanie vybraného textu, napr. podľa rozpisu na každý deň. Nechajte text na seba pôsobiť, nesnažte sa ho len intelektuálne pochopiť.
- Meditácia: Zapíšte si ich a dovoľte im preniknúť do hĺbky vášho srdca. Opakujte si ich znovu a znovu a uvažujte pritom o pocitoch alebo emóciách, ktoré vo vás vyvolávajú. Spýtajte sa samých seba: „Čo mi cez tieto slová hovorí Duch Svätý?“ Čo pre mňa znamenajú tieto slová?
- Odpoveď v modlitbe: Táto časť pobáda k odpovedi v modlitbe. Keď ste si opätovne prečítali a uvažovali ste nad slovami, frázami a vetami, ktoré sa vás dotkli, a keď ste si položili otázky súvisiace s nimi, zoberte si teraz tieto myšlienky k srdcu a vytvorte modlitbu. Svoju vlastnú osobnú odpoveď Pánovi. Povedzte Bohu, čo máte na srdci, ponúknite mu v modlitbe odpoveď lásky, vďačnosti, prosby či príhovoru.
- Kontemplácia: Vnútorný pohľad srdca na Ježiša, ktorý „vystupuje“ z textu; teda pohľad na Ježiša, ktorého jednu vlastnosť som spoznal pri rozjímaní nad textom. Stávame sa neaktívnymi a jednoducho prebývame v Bohu ako jeho milovaní. Jednoducho zotrvajte na chvíľu v pokoji a dovoľte Pánovi milovať vás a upevňovať vo vašom srdci slová, ktoré vám doteraz dal v tomto procese lectio divina.
- Zakončenie modlitby: Svoje stretnutie s BOŽÍM SLOVOM zakonči modlitbou.
Napr.: Príď, Duchu Svätý. Osvieť moju myseľ. Daruj mi lásku k BOŽIEMU SLOVU. Pomôž mi pochopiť, čo mi chce BOŽIE SLOVO povedať.
Čítaj text polohlasne alebo potichu (ako sa ti lepšie sústredí). KKC 2706 o tom hovorí: Rozjímať o tom, čo sa číta, nás vedie k tomu, aby sme si to osvojili porovnávaním so sebou.
Teraz priamo oslov Boha a hovor mu o tom, čo ťa oslovilo. Chváľ ho, ďakuj, odprosuj, pros, hovor k nemu vlastnými slovami, alebo slovami Písma.
Ako vstúpiť do kontemplatívnej modlitby? Ježiš je s tebou, v tvojom srdci práve taký, akého si spoznal v BOŽOM SLOVE. Uvedom si Ježiša vo svojom srdci. Kontemplácia učí „vnútornému poznaniu Pána“ (KKC 2715). Neuspokoj sa iba s tým, že si rozumom poznal nejakú pravdu. Nechaj Ducha Svätého, nech ti túto pravdu, za ktorou je ukrytý Ježiš, zjaví do srdca.
Cez kontempláciu sa ti Ježiš zjavuje a dáva sa ti poznať hlbšie ako rozumom. A zároveň ťa uschopňuje odpovedať mu v najhlbšej hĺbke tvojho bytia. Je to zjednotenie sa s Kristom a skrze Neho s Otcom. Je to vstup do lásky TROJICE. Cez kontempláciu ti Duch Svätý dáva prežívať tajomstvo Krista, aby si bol schopný činne milovať. Je to zdroj činorodej lásky.
Vyber si jednu vetu, ktorá vystihuje tvoje rozjímanie alebo kontempláciu a často si ju cez deň opakuj.
Väčšina z nás nemá času nazvyš. Takže čokoľvek, zmysluplné, musíme zaradiť do nášho každodenného života. Tento diár spolu s aplikáciou vám pomôžu, aby ste si počas dňa našli aspoň dvacať minút na praktizovanie čítania Božieho slova formou Lectio divina. Toto praktizovanie vám pomôže aby sa modlitba vo vás zakorenila.
Skutočne si nájdite miesto, kde by ste mohli vstúpiť do procesu Lectio. Príkladom je Ježiš, ktorý si našiel čas, aby odišiel na určité miesto, aby strávil čas v modlitbe s Otcom.
Toto je dlhodobý projekt. Bude si to vyžadovať zmysel pre oddanosť a odhodlanie.
Už v Starom zákone sa ľudia modlievali žalmy. Cir- kevní otcovia väčšinu z nich pripisujú izraelskému kráľovi Dávidovi. Podstatné je to, že sú inšpirova- né Duchom Svätým, a teda sám Boh nám dáva slo- vá, ktorými sa mu môžeme prihovárať. Tak sa plnia slová apoštola Pavla: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľný- mi vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.“ (Rim 8, 26-28)
Modlitba žalmov je Bohu stále veľmi milá. Môžeš si vybrať žalm, ktorý práve najviac potrebuješ pre svoj duchovný stav, a modliť sa slovami, ktoré nás naučil sám Boh.
(Človek si musí v živote vybrať buď cestu svetla, alebo temnoty. Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká. No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Preto bezbožní neobstoja na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých.
Jezuitský kňaz Willi Lambert napísal knihu o spôsoboch modlitby s rovnomenným názvom „Modlitba a život.“ Na názve nie je nič svetoborné, ale keď som sa nad ním viac zamýšľal, uvedomil som si, že názov vystihuje jednu veľmi dôležitú vec. A to, že ako sa modlíme, tak žijeme. Inými slovami, akú máme modlitbu, taký máme život.
Ja osobne som žil veľmi dlho suchopárnym životom. Áno, bola ľudská sláva, dobré vzdelanie, prestížnejšia práca a aj po začiatkoch v kresťanstve sa to dalo ako tak prežiť. Ale stále tomu chýbala akoby šťava. Mazivo, ktoré, keď máte, tak všetko ide hladšie. Keď ho však nemáte, všetko Vám ide oveľa ťažšie a pomalšie.
A potom prišiel názov knihy kňaza Lamberta „Modlitba a život“ a zopár vyučovaní o modlitbe, aká je dôležitá a čo by mala obsahovať. Stretol som sa s viacerými prístupmi. S charizmatickými, ktoré sa viac-menej nechávajú viesť Duchom Svätým. Potom s prístupmi Cirkevných otcov, ktoré sú naopak meditatívnejšie a pomerne jednoduché tým, že človek buď nič nehovorí a si napríklad aj predstavuje osobu Ježiša Krista, alebo dookola vyslovuje jednu vetu, napríklad „Maranatha,“ teda „Ježišu, príď.“ Ale zároveň aj dosť náročné tým, že človek skutočne načrie až do hĺbky svojho srdca a je konfrontovaný s tými najhlbšími miestami svojej duše. Ďalej s ignaciánskou spiritualitou, ktorá je pomerne dosť štruktúrovaná a ktorá sa prostredníctvom zopár prepracovaných krokov dostáva jednak k porozumeniu state z Božieho Slova, ale aj k rozhovoru a stretnutiu s Pánom Ježišom. A nakoniec aj s „prístupom“ zo semináru Otcovho srdca, ktorý možno ani tak nenazývať nejakým spôsobom modlitby ako skôr ktorý hovorí predovšetkým o vzťahu s nebeským Otcom a o trávení spoločného času s ním v modlitbe.
Ako to väčšinou býva, v každom z nich si človek niečo nájde a každý z nich ho priblíži viac k Bohu. Mojím problémom spočiatku bolo si akoby vybrať ktorý je ten môj vlastný. Nevedel som si spočiatku zadefinovať ktorý z tých prístupov je mi najbližší, lebo naozaj veľa z nich, ak nie všetky, ma oslovili a skrze veľa z nich som zažíval Božiu lásku. Viac či menej.
Bolo ťažké sa zriecť jedného z nich. „Ale kto hľadá, nájde,“ ako sa hovorí. Začal som teda experimentovať a spájať ich. Nakoniec som musel v pokore prijať, že už nič lepšie nevymyslím. Vzal som si teda za základ ignaciánsku štruktúru modlitby, ktorá je ozaj prehľadná a logicky nasledujúca. Do začiatku som „položil“ charizmatickejšiu časť, teda chvály, vďaky, prosby, prosby o odpustenie, prípadne aj hovorenie v jazykoch. Do stredu ignaciánsky spôsob čítania Božieho Slova. Teda najprv prečítanie si state z Božieho Slova, vybranie si jedného či dvoch veršov, rozmýšľanie nad nimi, predstavovanie si ich v obraze, až následne rozhovor s Bohom. A nakoniec prístup z Otcovho srdca, teda len prebývanie s našim nebeským Otcom a zažívanie spoločného času s ním.
Toľko teda v skratke o osobnej modlitbe. Uvedený spôsob modlitby, o ktorom tu píšem, určite nie je jediný a existuje ich mnoho. Pravdupovediac, asi aj lepších, ale tento som vyskúšal a aj pomocou neho sa mi jednoduchšie vchádza do Božej blízkosti. Na konci článku uvádzam aj stručný prehľad modlitby a jej jednotlivých krokov.
Kľúčové kroky osobnej modlitby
Teraz však poďme postupne bod po bode spolu s tým, čo sa tam deje a čo je podľa mňa v každom z nich dôležité.
1. Návrat domov
V prvej časti modlitby je najdôležitejšie sa predovšetkým stretnúť s naším Pánom Ježišom Kristom. Ja osobne to nazývam, že sa potrebujeme opäť vrátiť domov akoby do neba. Ide nám teda o to, aby sme sa stretli s naším Pánom Ježišom, ktorý je cestou k nášmu nebeskému Otcovi, ktorý nás zas očakáva v nebi s otvorenou náručou (Jn 14, 6). Na to slúžia viaceré spôsoby modlitby, ktoré sú však stále „len“ prostriedkami na to, aby sme sa stretli s Pánom. Píšem to aj preto, lebo niekto môže chváliť či ďakovať Bohu za mnohé veci a modliť sa aj hodinu, dve. A to je veľmi dobré. Ale keď sa rozprávame o osobnej modlitbe a človek sa nestretne s Pánom, potom sme sa minuli cieľu modlitby.
Samozrejme, nie v každej modlitbe sa s ním stretneme. To je však úplne normálne.
V prvej časti sa na začiatok prikryjeme ochranným plášťom Panny Márie, aby nás nič zvonku v modlitbe nevyrušovalo, a skrze viaceré prostriedky, chválu, vďaku, prosbu, pokánie či hovorenie v jazykoch sa pokúšame „prebojovať“ až ku stretnutiu s Pánom Ježišom a návratu domov. Budú nás od toho odrádzať viaceré veci, napríklad myšlienky na prácu, službu či rodinu, telefón, čo všetko dnes treba vybaviť a podobne. Tu sa však nenechajme znechutiť, vytrvajme a zostaňme u prostriedkoch, ktoré nám pomáhajú vrátiť sa domov. Vytrvajme, prípadne aj v mene Ježiša Krista prikazujme Zlému, aby od nás odišiel. Resp. ak sa vracia nejaké klamstvo, napr. Vám stále chodí hlavou, že ste nehodní a Vy si nezaslúžite Božiu lásku, pokojne nahlas prehláste: „V mene Pána Ježiša Krista sa zriekam klamstva v mojom srdci, že som nehodný a že si nezaslúžim Božiu lásku. Amen.“ Takto sme slobodnejší od klamstva, ktoré nás sužuje a odďaľuje od návratu domov.
Či sme sa ozaj stretli s Pánom, vieme napríklad aj podľa toho, že zažívame Božiu lásku a že sme dojatí od šťastia, že sme sa s ním stretli. Jednoducho, je to stav ako keď sa stretneme s osobou, ktorú máme veľmi radi. S najlepším kamarátom či priateľkou. Sme šťastní, plní bázne a pokoja, radostní a veselí.
Opäť, ak takéto emocionálne stretnutie nenastane, vôbec nič zlé sa nedeje. Viera kresťana, Božieho syna či dcéry, sa neprejavuje len pocitmi. Len taký „obyčajný“ pokoj je tiež prejavom Božej blízkosti a toho, že Boh je v modlitbe spolu s nami (Gal 5, 22).
Takže veľa zdaru v tomto prvom, veľmi kľúčovom, bode na ceste domov k Otcovi.
2. Objavovanie domova
Druhý bod nazývam Objavovanie domova preto, lebo v druhej časti po tom ako sme sa stretli s Pánom Ježišom a sme už opäť „doma,“ objavujeme poklad domova čítaním Svätého Písma. Po tom ako sme sa dostali domov, teraz je dôležité zotrvať v domove a prehlbovať sa v ňom. To nám dáva stabilitu a pevnosť nielen nášho charakteru, ale aj celej našej bytosti. Svätý apoštol Pavol hovorí, „V [Bohu] žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Sväté Písmo je jednak listom od nášho milujúceho Otca voči nám, a vlastne samotným Kristom, a jednak je tiež prostriedkom ako bližšie spoznávať nášho Boha v nebi. Podobne ako s tým kamarátom. Sme veľmi radi, že sme sa s ním mohli stretnúť. Ale ak ho naozaj máme radi, nechceme sa s ním len stretnúť a pozdraviť ho. Chceme ho aj bližšie spoznať a využiť možnosť ho mať ešte radšej. A preto aj čítame Sväté Písmo. Aby sme viac spoznávali to kým je náš Boh, čo nám osobne hovorí a že nás má rád. Ježiš Kristus je cesta, pravda a život. Božie Slovo je pravda. Ak máme nejaké pochybnosti či polemiky ohľadom rozhodnutí v živote, Božie Slovo nás nikdy nesklame. Kto totiž pozná Písmo, pozná Krista, hovorí svätý Hieronym.
Takže stretli sme sa s Pánom, sme doma a prečítali sme si stať zo Svätého Písma. Nami vybranú, či už podľa Liturgie hodín, podľa nejakého plánu čítania Svätého Písma, alebo už kam nás Duch Svätý zaviedol. Je dobré čítať Písmo nahlas, lebo to má moc. A taktiež po prečítaní state z Písma povedať na konci „Amen.“ Tým potvrdzujeme čo sme prehlásili a že s tým súhlasíme. To je aj ďalšia „funkcia“ Svätého Písma. Nielen, že poznávame viac Boha, a teda aj seba. Nielenže sa viac dozvedáme, že nás Boh miluje. Ale že Sväté Písmo nás aj očisťuje. Očisťuje naše srdcia.
Povedali sme teda Amen. A teraz sa zastavíme pri verši či krátkej pasáži, ktorá nás pri čítaní Písma oslovila. Niekto to nazýva aj „réma.“ Niečo, čo nám Boh zjavil či ukázal. V skratke, verš alebo krátka pasáž, ktorá nás oslovila. Meditujeme ju. Nesnažme sa tu však príliš veľa. My ľudia takmer všetko chceme pochopiť a ovládnuť. Cieľom čítania Písma a modlitby nie je ovládnuť Písmo, ani Boha, ale mať s ním vzťah. Takže meditujeme pasáž z Písma a zamýšľame sa nad konkrétnymi slovami.
Napríklad dnes som čítal 8. kapitolu zo Skutkov apoštolov a zaujali ma posledné dva verše o tom ako Duch Svätý pracoval vo svätom apoštolovi Filipovi. Konkrétne, že bol „plný radosti“ (v. 39) a hneď na to sa svätý Filip našiel v Azote (v. 40). Najprv ma fascinovalo to, že svätý Filip bol plný radosti, teda plný Ducha Svätého. Predstavoval som si ako asi musel vyzerať svätý Filip. Radostný, čistý ako anjel, silný a pevný. A aké je to byť plný Božej radosti. A ďalej ma fascinovalo ako sa zrazu ocitol v Azote. Svätý Filip bol na ceste z Jeruzalema do Gazy. Vieme to z verša 26. Zrazu sa však ocitol v Azote. Fascinovalo ma ako ho len tak zrazu zaviedol Duch Svätý zo svojej cesty do Gazy na iné miesto, Azot. Vyhľadal som si na googlemaps vzdialenosť z Gazy do Azotu. A hoci sa mohol svätý Filip nachádzať aj niekde bližšie k Jeruzalemu, mapa ukazovala okolo 50 kilometrov. Predstavte si, že zrazu sa len tak z ničoho nič premiestnite z jedného miesta na druhé 50 kilometrov. Za sekundu. Celkom dobré, nie?
Tak tu som sa pristavil a rozjímal som nad touto pasážou ako to asi mohlo vyzerať a predstavoval som si aké by to asi bolo keby som bol ja osobne taký plný radosti a prenesený Duchom Svätým.
Táto druhá časť objavovania pokladu domova, teda čítania a prehlbovania sa vo Svätom Písme, je dobrá aj na upevnenie a ustabilizovanie seba samého. Čítanie Svätého Písma nám teda nepomáha len spoznávať Ježiša Krista, nebeského Otca a sa viac očisťovať, ale nám pomáha byť aj pevnejšími a stabilnejšími. Skúste porovnať ako sa cítite po modlitbe ktorú „len“ prespievate a prechválite. A naopak, ako sa cítite po modlitbe, ktorú strávite aspoň 20-minútovým čítaním Svätého Písma. Po ktorej sa cítite pevnejší a stabilnejší? A teraz nič proti spievaniu a chválam. Osobne ich mám tiež veľmi rád. Teraz len zdôrazňujem dôležitosť čítania a aj dlhšieho prebývania vo Svätom Písme a objavovania jeho pokladu pre nás.
Takže prečítať Sväté Písmo nahlas, aby to malo väčšiu moc, zavŕšiť slovom „Amen,“ aby sa nám Božie Slovo viac zapísalo do našich sŕdc, premeditovať a prežuť Slovo, predstaviť si a prípadne aj nájsť seba samého v jednom či v zopár veršoch, ktoré nás oslovili. A teraz prichádza ďalšia dôležitá časť osobnej modlitby. Začať sa rozprávať s naším nebeským Otcom. Nezabúdajme stále, že cieľom modlitby je stretnúť sa s naším Bohom a že finálnym cieľom nášho života je prebývať v nebi s naším Otcom a Božou rodinou. Prvý cieľ modlitby sme už „splnili.“ Stretli sme sa s Pánom, vrátili sme sa domov, prečítali sme a prežuli sme aj stať z Písma, najlepšie inak nejaké evanjelium, a objavovali sme jeho poklad. Super. Dobrá „práca.“ Teraz naším cieľom sa stáva prebývať s naším Otcom a tráviť s ním čas. Len tak, bez toho, že by sme niečo robili.
3. Prebývanie doma
Nebeský Otec nás stvoril. Vo Svätom Písme sa píše, že nás utkal v lone našej matky (Žalm 139, 13). Tak tej pozemskej, ako aj tej nebeskej. A keď nás stvoril, my sme potom jeho stvorením. Sme teda Božie, Otcove, deti. Prvá časť modlitby, resp. aj čítanie Svätého Písma, je skôr kristocentrická. Ale Kristus je cestou k nebeskému Otcovi. On, ako náš starší brat a Pán, nás privádza k nášmu spoločnému Otcovi. Cieľom poslednej časti modlitby a celej modlitby vôbec by nemalo byť sa „len“ stretnúť s Pánom a „len“ ho bližšie spoznávať čítaním Písma, ale najmä prebývať v náručí toho, ktorý nás stvoril. Prebývať v náručí svojho Otca ako jeho milované deti. Ježiš Kristus je náš brat, náš Pán a ten, kto nám prišiel zjaviť nebeského Otca. V ňom samotnom sa zjavil nebeský Otec v plnosti (Jn 14, 9). Ale my sami máme v mene Ježiša Krista prístup k nášmu, môjmu i Tvojmu, Otcovi. Keď uvidíte svojho rodiča, maminu alebo ocina, netešíte sa na stretnutie s nimi? Ak nie, potom je na mieste otázka, či sme im odpustili z hĺbky nášho srdca. Každé dieťa sa predsa teší na stretnutie so svojím rodičom. Nechcem teraz umenšovať postavu a hodnotu nášho Pána Ježiša Krista. On je plne Boh a druhá Božská osoba.