Sviatosti, Ktoré Nevymyslel Kňaz Ani Biskup: Duch Svätý a Jeho Úloha v Cirkvi

Vzdelaný človek vie, že starodávni Gréci sa klaňali modlám vyrezaným z kameňa a dreva. Medzi týchto pohanských Grékov zašiel sv. Pavol, apoštol, aby ich naučil pravej viere. Vysvetľoval im, že Boh nie je skalou ani drevom, lebo On je Duch, ktorý nemá začiatok a nebude mať ani konca; je nekonečne spravodlivý, preto dobré odpláca, zlé však tresce. Predstavený mesta dal kvôli tejto kázni chytiť sv. Pavla a pred súdom obžalovať, že akýmisi bájkami klame ľud. Vtedy sv. Pavol prehovoril k sudcom: „Aténski muži! Z tohto všetkého usudzujem, že ste akoby prihorliví v službe k svojim bohom. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: „Neznámemu bohu“. Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem.“ (Sk 17,23)

Týmito slovami by som mohol i ja začať svoju dnešnú kázeň, keďže som zistil, že tým neznámym pre veriacich je Duch Svätý; lebo keby Ho poznali, bolo by na nich vidno sedem Jeho darov: múdrosť, ktorá odvráti srdce od sveta a obráti ho k nebeským veciam, rozum, rada, neohrozenosť, ktoré činia človeka vytrvalým v dobrom, umenie, zbožnosť, Pánova bázeň, ktoré nás pobádajú, aby sme sa k Bohu vždy s najväčšou úctivosťou vinuli.

Duch Svätý a Jeho Dary

Čujte teda pravdu: „Traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a títo traja sú jedno“ (porov. 1Jn 5,7-8). Jeden je Boh v podstate a prirodzenosti, ale v troch osobách: Otec, Syn, Duch svätý. Osobitná osoba je Otec, ale nie osobitný Boh. Osobitná osoba je Syn, ale nie osobitný Boh. Osobitná osoba je Duch Svätý, ale nie osobitný Boh. Jedna osoba nie je mladšia alebo staršia, nie je väčšia alebo menšia, ako druhá, lež všetky tieto tri božské osoby sú od večnosti jeden pravý Boh. Kto chce byť spasený, ten musí veriť nielen v Otca a Jeho Syna, ale i v Ducha Svätého. Toto učenie som nevymyslel ja, lež ho hlásal Ježiš Kristus, ktorý je v Otcovom lone (porov. Jn 1,18).

Duch Svätý je pravý Boh, lebo v tom istom čase všade je prítomný, ako to kráľovský žalmista krásne ospevuje: „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ (Ž 139,7-10)

Duch Svätý v tom istom čase všade je prítomný, preto pozná minulosť, pozná budúcnosť, hľadí i do ľudského srdca. Ohľadom tohto úžasnú udalosť líči sv. Lukáš v knihe Skutkov apoštolov. Spomedzi prvých kresťanov mnohí rozpredali svoj majetok a takto získané peniaze odovzdali apoštolom, aby z toho nakŕmili chudobných. Istý kresťan menom Ananiáš sa dohodol so svojou manželkou Zafirou, že i oni predajú svoje pole. A vskutku ho aj predali, ale sa im zdalo primnoho celý získaný obnos odovzdať, niečo si ponechali i pre seba a Ananiáš klamal sv. Petrovi apoštolovi, že len toľko utŕžili za svoje pole. Sv. Peter apoštol z vnuknutia Ducha Svätého spoznal klamstvo a ostro ho pokarhal. Na to Ananiáš od strachu padol na zem a zomrel. Zanedlho tam prišla i Zafira, ale nevedela, čo sa stalo; pýta sa jej sv. Peter: Povedz mi, žena, či za túto cenu ste predali svoje pole? Áno, za túto, odpovedala žena. Sv. Peter ju prísne okríkol: Prečo pokúšaš Ducha Svätého, neklamala si človeku, lež Bohu. Pri dverách sú, ktorí pochovali tvojho manžela, vynesú i teba. Na to aj žena padla na zem a skonala. - Kto chce takto zomrieť? Preto ak chceš byť spasený, neopováž sa hrešiť proti Duchu Svätému!

Duch Svätý a Cirkev

Poviem vám, bratia a sestry od tohto ešte väčšie veci o Bohu Duchu Svätom. Od začiatku sveta sa narodili a pomreli nespočetné milióny ľudí. Uplynuli tisícročia. Nepočetné náboženstvá vznikli a zanikli. Všetko sa mení, zaniká, iba jedno sa nemení, len jedno nezanikne do skončenia sveta: kresťansko-katolícka Cirkev svätá, lebo ju Duch svätý stráži a opatruje. Len táto jediná skutočnosť nad tisíc dôvodov jasnejšie svedčí o božstve Ducha Svätého.

Ježiš po svojom vzkriesení prikázal apoštolom, aby išli do celého sveta a hlásali Jeho učenie; kto uverí, toho nech pokrstia. Nech idú a učia; nech idú dnes, nech idú zajtra, nech idú až po kraj sveta, pokiaľ siaha zem, kde len ľudia bývajú. A čo majú ohlasovať? Nech hlásajú, že ten na kríž pribitý Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych, lebo On je pravý Boh. Čo majú učiť? Že blahoslavení sú chudobní a núdzni. Blahoslavení, ktorí plačú a trpia. Blahoslavení, ktorých pre spravodlivosť prenasledujú. Nech povedia cisárom a vladárom sveta, že kto je predstavený, nech je takým, ako by bol poddaným.

Pre tieto slová ich pravdaže sprvoti vysmiali, potupili, zbičovali, do žalára hodili, na popravisko odvliekli. Apoštoli mučeníckou smrťou zišli z tohto sveta, ale na ich miesto nastúpili ich nástupcovia, ktorí podobnou horlivosťou hlásali Kristovu náuku: aj oni boli umučení, zabití. Avšak márne! Kristovu Cirkev nebolo možno zabiť, lebo ju Boh Duch Svätý strážil a opatroval, On posilňoval srdce kresťanov na zápas, na mučenícku smrť, aby sa ich krv stala semenom kresťanstva. Napokon sa pohanstvo poddalo božskej moci Ducha Svätého: zrúcali svoje modly, postavili oltár pravému Bohu, padli Ježišovi Vykupiteľovi k nohám, obrátili sa.

Keď s úžasom obdivujem túto božskú moc, ktorá rozširovala a udržala kresťansko-katolícku Cirkev: poklona a detinská vďaka vzniká v mojom srdci voči Tebe, Bože Duchu Svätý, lebo Ty si to vykonal.

Táto jediná skutočnosť nad tisíc dôvodov svedčí o božstve Ducha Svätého.

Duch Svätý hukotom, prudkým vetrom a v podobe ohnivých jazykov zostúpil na apoštolov. Čo to znamená?

• Jazyk hovorí: tak i Duch Svätý hovorí ústami svojich vysvätených kňazov, aby sme sa vo všetkých svojich činoch podľa učenia Ježiša nazaretského riadili.
• Oheň svieti: podobne i Duch Svätý osvecuje mysle ľudí, aby uznali plačlivý stav svojich duší a nastúpili cestu napravenia.
• Vetry čistia vzduch od skazonosných zárodkov, tak i Duch Svätý očistí duše ľudí od škvŕn hriechov vo sviatosti pokánia.

V najväčšej miere potrebujeme osvecujúcu, očisťujúcu, posilňujúcu pomoc Ducha Svätého, lebo naše zlorečenia, naše spory, naša nenásytná dychtivosť po pozemských statkoch úplne odvrátili duše od Kristovej Cirkvi. Kresťanskú vieru, ako drahý poklad nám zanechali naši slávni vierozvestci: svätý Cyril a svätý Metod. V nich pôsobil Duch Svätý, aby sa naši predkovia odvrátili od bludu a skazy pohanstva a prijali osvetu a sväté mravy kresťanstva. Opatrujme si toto cyrilo-metodské dedičstvo, aby sme ho nepoškvrnene odovzdali svojim potomkom, budúcim pokoleniam až do skončenia sveta.

Sväté Misie a Ich Význam

Svätého Alfonza de Liguori poznáme ako učiteľa Cirkvi, biskupa, zakladateľa rehole redemptoristov, veľkého svätca a mystika, ako plodného spisovateľa. Avšak čo ho najviac charakterizuje, je azda to, že bol veľkým misionárom.

Jeho súčasníci v Neapolskom kráľovstve ho považovali za prvého misionára alebo ešte lepšie povedané za misionára číslo jeden. Podľa odborníkov a historikov bol sv. Alfonz de Liguori v XVIII. storočí naozaj najväčším misionárom v Taliansku. Hlásanie Božieho slova bolo hlavnou motiváciou jeho života.

Ježiš Kristus bol pre Alfonza predovšetkým misionár, ktorý prišiel k nám, aby zvestoval to, čo počul od Otca. Ježiš Vykupiteľ bol 3 roky putujúcim kazateľom, ktorý chodil po mestách a dedinách a všade hlásal evanjelium. Alfonz veľkodušne nasledoval Ježiša Krista, ktorý prišiel hlásať evanjelium chudobným.

Alfonz robil sväté misie už od svojej kňazskej vysviacky až kým nebol zvolený za biskupa. Skôr ako založil Kongregáciu redemptoristov, už žil apoštolským životom. Bol vyhľadávaným kazateľom, spovedníkom a exercitátorom v Neapole. Patril k niektorým apoštolským združeniam, ktoré sa venovali misiám. Už na začiatku svojej horlivej kňazskej činnosti založil tzv. večerné kaplnky, špecifický apoštolát pre chudobných Neapola. Svoje kňazstvo chápal ako službu ohlasovania Božieho slova, preto žil evanjelizačne a misijne.

Sväté misie nevymyslel Alfonz, robili ich už pred ním rôzne rehole a združenia ako jezuiti, františkáni, kapucíni alebo apoštolské misie. Avšak už ako diecézny kňaz sa presvedčil o ich účinnosti. Po svojich misijných skúsenostiach ich trochu upravil v svojom duchu, zjednodušil, prehĺbil a vytvoril tak špecifické redemptoristické sväté misie. Už v roku 1733 vydal tzv. regulamin sv. misií, ktorým sa mali riadiť redemptoristi na misiách. Neskôr bol tento regulamin doplňovaný a zdokonaľovaný na generálnych kapitulách redemptoristov.

Alfonz neustále žil ľudovými misiami, ktoré sám aktívne viedol vyše 30 rokov. Neskôr, keď ich už nemohol vykonávať kvôli svojej biskupskej službe a veku, žil misiami nielen skrze svoje modlitby a obety, ale aktívne sa na nich podieľal apoštolátom pera. Prvé redemptoristické misie boli v januári 1733, pár mesiacov po založení rehole redemptoristov. Potom nasledovali ďalšie misie.

Črty Alfonziánskej Misie

Aké črty mala alfonziánska misia? Misia bola chápaná ako pokračovanie vykupiteľského diela Ježiša Krista, ktorý neprestáva pôsobiť uprostred svojho ľudu. A misionári boli považovaní za jeho „nástroje“ a „služobníkov“.

Alfonziánsky misionársky duch vychádzal v ústrety opusteným. Treba ísť tam, kam nikto ísť nechce, k najviac opusteným a chudobným. Jazyk misionára mal byť jednoduchý, jasný a zrozumiteľný. Sv. Alfonz dokonca odporúčal v prípade potreby hovoriť aj v nárečí, lebo slovo má byť len prostriedkom.

Cieľom redemptoristických misii je zvestovať a ukázať nekonečnú Božiu lásku a zároveň vyzvať k obráteniu, k prijatiu milosti vykúpenia. Zbúrať kráľovstvo hriechu, ale hneď vybudovať kráľovstvo Krista. Nie obrátenie zo strachu, krátko trvajúce, ale obrátenie z lásky k Bohu, ktorý si nás tak zamiloval. Preto hlavnou úlohou kazateľa je zapáliť srdcia poslucháčov Božou láskou.

Hlavným denným bodom sv. misii bolo tzv. „hlavné cvičenie“. Konalo sa večer v chráme a obsahovalo: spievaný ruženec, náuku z katechizmu, duchovné piesne a hlavnú veľkú kázeň misionára. Všetko to spolu trvalo do 4 hodín. Na misiách sa niekedy hovorili aj stavovské kázne. Alfonziánska misia mala viesť zbožnému kresťanskému životu, ktorému boli venované posledné dva, či tri dni misií. Vtedy misionári uvádzali veriacich do pobožného života skrze praktizovanie rozjímavej modlitby. Tu sa používali aj jednoduché, ale city rozpaľujúce piesne Alfonza.

Nielen ohlasovanie evanjelia, ale aj sprostredkovanie Božieho odpustenia v sviatosti zmierenia malo na misiách dôležité miesto. Spoveď bola jedným z pilierom alfonziánskych misií. Skúsenosť Božieho milosrdenstva a odpustenia mala viesť ľudí k Bohu a k ceste svätosti. Svätá spoveď a sväté prijímanie sú zdrojom všetkých dobier - opakoval sv. Alfonz. Sám dával na to veľký dôraz. Misie mali viesť ľudí k svätosti.

Novotou v praxi redemptoristických misií bola renovácia - obnova svätých misii. Po nejakom čase sa misionári vracali do farnosti, aby upevnili veriacich v započatej ceste obrátenia. Samotné misie za čias sv. Alfonza trvali rôzne: 11 alebo 15 dní, 18, či 24 dní, niekde dokonca aj 36 dní. Na misiách redemptoristi chceli obsiahnuť všetkých ľudí, preto vo väčších mestách boli misie v každom kostole.

Za prvých desať rokov misijnej činnosti, vykonali prví redemptoristi na čele so sv. Alfonzom vyše 143 svätých misií. V ďalšom období, keď sa skupina misionárov rozrástla, tak robili asi 40-50 misií ročne, okrem 20 - 30 duchovných cvičení pre rôzne stavy. Alfonz svojím príkladom, skúsenosťami i poučením formoval prvých redemptoristických misionárov. Na začiatku pomáhali na misiách nielen rehoľní bratia, ale aj novici a bohoslovci.

Domenico Corsano, jeden z prvých redemptoristov, priamy učeň a spolupracovník sv. Alfonza, na beatifikačnom procese Alfonza takto opísal alfonziánsku misiu: „Počas cesty redemptoristi meditovali alebo spievali duchovné piesne alebo viedli rozhovory na duchovné témy. Keď zazreli dedinu, kde mala byť svätá misia, recitovali modlitby k Presvätej Bohorodičke a iné modlitby, aby vyprosili tomuto ľudu požehnanie z neba. Keď prišli na miesto, hneď vstúpili do chrámu, kde po krátkej modlitbe, začala otváracia kázeň, aby pozvali ľud a aby ho povzbudili k účasti na svätých misiách. Ráno, keď vstali robili predpísanú polhodinovú meditáciu, potom v chráme s veľkou nábožnosťou slúžili svätú liturgiu. Po nej začínali spovedať, dokedy bolo treba.

Redemptoristické misie prinášali ľuďom nesmierne množstvo Božích milostí. Stávalo sa však, že na svätých misiách sa diali aj nadprirodzené javy. Vo Foggi na svätých misiách v roku v 1745-46 veriaci videli ako z ikony Presvätej Bohorodičky vychádzali lúče svetla smerom k sv. Alfonzovi. Na iných misiách sa stalo, že sv. Alfonz počas kázne o Panne Márii sa vznášal nad zemou, bol unesený v extáze. Na Alfonzových svätých misiách sa obrátili mnohí k svätosti. To bol cieľ jeho misií. Na svätých misách v Nole bohoslovec František Saverio Bianchi sa po dlhých rozhovoroch s Alfonzom rozhodol vstúpiť k Barnabitom, tam sa stal svätým.

Prečo Alfonzové sväté misie mali taký veľký úspech? Pretože Alfonz miloval Boha nadovšetko a hľadal len spásu ľudí. Sv. Alfonz často opakoval a pripomínal redemptoristom svoje misionárske tajomstvo: „Milujte Ježiša Krista. Proste Boha v modlitbe, nech vás zapáli vrúcnou láskou k nemu, lebo iba vtedy vaše kázne prinesú žiadané ovocie.“ Aby bol teda niekto skutočným misionárom ako sv. Alfonz, musí veľkodušne milovať Ježiša Krista.

Sv. Alfonz ešte ako 81 ročný starec píšal svojim misionárom: Treba „Amare Gesú Cristo assai“ - Milovať veľkodušne Ježiša Krista! To je tajomstvo úspechu každého misionára. Hľa, kde sa rodila sila, horlivosť i obetavosť sv. Alfonza.

Prehľad Aktivít Redemptoristov Počas Misií

Tabuľka: Prehľad aktivít redemptoristov počas misií

tags: #ako #sa #vola #sviatost #ktoru #nevimislel