Pápež František dobre vedel, aký význam má rodina pre utváranie harmonických a láskyplných vzťahov medzi manželmi, rodičmi a deťmi i medzi generáciami. Zdravá rodina je základom pre budovanie silnej spoločnosti, miestom, kde sa učíme byť plne ľuďmi a kde sa predáva viera z generácie na generáciu, keď jej členovia zakúšajú lásku, odpuštenie a veľkorysosť.
Táto drobná knižka obsahuje tridsať inšpiratívnych myšlienok pápeža Františka, pronesených na tému lásky, manželstva a rodinného života. Pripomína nám, že manželstvo máme stavať na pevném základe opravdivej lásky, pochádzajúcej od Boha. Knížečka povzbudí snúbence, manžele, rodičov i prarodičov - všetky, kto si prajú vytvoriť zo svojho manželstva a rodiny bezpečné miesto plné lásky, porozumenia a nádeje. S prospechom ju využijú manželská společenstvá, tí, kdo se připravují na duchovní manželské obnovy a exercicie ve farnostech nebo na poutních místech, i jednotlivé manželské páry a rodiny.
Sviatosť manželstva
Ako sa uskutočňuje sviatosť manželstva? Sviatosť manželstva vychádza zo sľubu muža a ženy pred Bohom a pred Cirkvou, ktorý prijíma a potvrdzuje Boh a napĺňa sa fyzickým zjednotením oboch partnerov.
Pretože Boh sám spečaťuje puto sviatostného manželstva, zaväzuje tento zväzok až do smrti jedného z partnerov. Manželstvo sa môže uzavrieť iba vtedy, ak jestvuje manželský konsenzus, to znamená, že muž a žena chcú vstúpiť do manželstva slobodne, bez strachu alebo nátlaku a keď im v tom nebránia nijaké prirodzené alebo cirkevné záväzky (napr. už existujúce manželstvo alebo sľub celibátu).
Čo nevyhnutne patrí k sviatostnému manželstvu?
K sviatostnému manželstvu nevyhnutne patria 3 prvky:
- slobodný súhlas,
- dobrovoľné prijatie celoživotného výlučného zväzku,
- otvorenosť na prijatie potomstva.
Avšak tým najhlbším v kresťanskom manželstve je vedomie oboch partnerov, že sú živým obrazom lásky medzi Kristom a Cirkvou. Požiadavka manželskej vernosti zahŕňa ochotu zaviazať sa na celý život, čo vylučuje akékoľvek mimomanželské milostné vzťahy alebo polygamiu. Požiadavka ochoty k plodnosti vedie kresťanský manželský pár k tomu, aby v rámci svojich možností otvorene prijímal deti, ktoré im Boh chce darovať.
Páry, ktoré zostanú bezdetné, Boh povoláva k tomu, aby sa stali „plodnými“ iným spôsobom. Manželstvo, v ktorom by bol vopred vylúčený jeden z týchto troch prvkov platného uzavretia manželstva, vôbec nevzniká.
Nerozlučiteľnosť manželstva
V čase, keď na mnohých miestach dosahuje rozvodovosť viac ako 50 % zo všetkých uzavretých manželstiev, je každé verne trvajúce manželstvo veľkým znamením - v konečnom dôsledku znamením Boha.
Absolútna vernosť v manželstve nesvedčí v prvom rade o ľudskom výkone, ale o Božej vernosti, a to aj vtedy, keď na Boha v každom ohľade zabúdame a zrádzame ho. Uzavrieť cirkevné manželstvo znamená dôverovať viac v Božiu pomoc ako vo vlastnú zásobu lásky.
Sú všetci ľudia povolaní do manželstva?
Každý človek nie je povolaný do manželstva. Avšak aj ľudia, ktorí žijú sami, môžu žiť plným životom. Ježiš mnohým z nich ukazuje osobitnú cestu; pozýva ich k životu bez manželstva „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Mnohí ľudia, ktorí žijú sami, trpia osamelosťou a chápu ju výlučne ako nedostatok a nevýhodu.
No človek, ktorý sa nemusí starať o manželského partnera alebo o rodinu, môže prežívať slobodu a nezávislosť a napĺňať svoj život zmysluplnými a dôležitými vecami, ku ktorým by sa v manželstve nikdy nedostal. Možno je Božia vôľa, aby sa staral o človeka, o ktorého by sa ináč nikto nestaral. Nezriedka Boh volá týchto ľudí do svojej mimoriadnej blízkosti. Vtedy človek v sebe pocíti želanie vzdať sa budúceho životného partnera „pre nebeské kráľovstvo“.
To však neznamená, že človek pohŕda manželstvom alebo sexualitou. Dobrovoľný život bez manželstva môže byť prijatý iba v láske a z lásky ako silný znak toho, že Boh je dôležitejší ako všetko ostatné. Človek žijúci bez manželstva sa síce zrieka sexuálneho vzťahu, nie však lásky; plný túžby kráča v ústrety prichádzajúcemu Ženíchovi Ježišovi (porov. Mt 25,6).
Ako treba postupovať pred uzavretím manželstva?
Pred uzavretím manželstva sa vyžaduje bezprostredná príprava na túto sviatosť, ktorá je vedená určenými osobami, zväčša kňazmi vo farnosti, v ktorej jeden z partnerov býva, resp. tam, kde bude sviatosť manželstva vyslúžená. Odporúča sa nahlásiť svoju vôľu k uzavretiu manželstva na príslušnom farskom úrade, minimálne tri mesiace pred dátumom sobáša.
Príprava snúbencov k prijatiu manželstva v našej farnosti alebo aj v dekanáte Detva, prebieha počas piatich stretnutí podľa oznámeného rozpisu, vždy v pondelok o 18.30 hod. v zasadačke farského úradu.
Keď svätý Josemaría takmer pred storočím začal po prvýkrát hovoriť o povolaní k manželstvu, spojenie týchto dvoch pojmov ľudí vyvádzalo z miery alebo ich priam rozosmialo. Bolo to ako hovoriť o vtákovi bez krídel alebo o hranatom kolese.
„Smeješ sa, keď ti hovorím, že máš povolanie do manželstva? Nuž áno, máš ho. Je to skutočne povolanie.“[1] V mentalite tej doby a niekedy aj tej dnešnej „mať povolanie“ znamenalo zanechať to, čo je v živote normálne, aby sme mohli slúžiť Bohu a Cirkvi.
A pre väčšinu ľudí je normálne mať rodinu, deti, domov, prácu, nákupy, účty, práčku, zvyšky v chladničke…Tento zoznam, pestrý a nepredvídateľný ako život sám, nielenže zapadá do „hranatého kolesa“ povolania do manželstva, ale nachádza v ňom aj svoje najlepšie vyjadrenie. Pohľad na „manželstvo ako skutočné povolanie“[2] priamo pramení z presvedčenia, že Boh žehná obyčajnosť rodinného života a chce v ňom „prebývať“.
A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela, hovorí žalm, ktorý sa Ježiš modlil na kríži (Ž 22,4). Svätý Boh chce žiť uprostred celkom obyčajných životov rodín. Životov, ktoré sú skrze náklonnosť, ktorú si v rodine prejavujú, povolané stať sa jeho chválou: stať sa „nebom“ aj napriek všetkým nevyhnutným chybám tohto dočasného príbytku, ktorým je náš pozemský život.
Ten mladý muž sa zasmial, keď počul slová „povolanie do manželstva“, ale aj sa zamyslel. A dostal konkrétnu radu: „Zver sa do ochrany sv. Rafaela, aby ťa v čistote viedol až na koniec cesty, tak ako Tobiáša.“[3] Svätý Josemaría sa tu odvoláva na jediný príbeh v Biblii o tomto archanjelovi, ku ktorému mal zvláštnu náklonnosť; až natoľko, že veľmi skoro zveril svätému Rafaelovi svoj apoštolát s mladými.[4]
„Kniha Tobiáš je očarujúca,“ povedal raz.[5] Hoci je celá kniha rozprávaním o ceste, umožňuje nám vstúpiť hlboko do života dvoch domovov a byť svedkami zrodu tretieho. A dokonca aj samotná cesta sa podieľa na tejto atmosfére domova s malým detailom, ktorý si umelci v priebehu storočí nezabudli všimnúť.
Táto kniha je jediným miestom v Písme, kde vidíme domáceho psa, ktorý sprevádza Tobiáša a svätého Rafaela počas celej cesty (porov. Tob 6,1; 11,4). Keď sa Tobiáš chystá odísť, jeho otec ho požehná týmito slovami: „Boh, ktorý je na nebi, nech vás až ta chráni a nech vás v zdraví privedie späť ku mne. Jeho anjel nech vás sprevádza svojou ochranou, syn môj!“ (Tob 5,17).
Svätý Josemaría parafrázoval tieto slová, keď požehnával tých, ktorí sa chystali vydať na cestu: „Nech je Pán na tvojej ceste a jeho anjel nech ide s tebou!“[6] A tou skutočnou cestou, tou najrozhodujúcejšou, je cesta života, keď sa manželia navzájom dávajú jeden druhému v manželstve a odpovedajú tak na Boží sen, ktorý siaha až k počiatku sveta.[7] Aké dôležité je teda pomáhať mladým ľuďom objaviť a po mnohých rokoch na ceste znovu objavovať „krásu povolania zakladať kresťanskú rodinu“[8]: povolanie k svätosti, ktorá nie je druhotriedna, ale prvotriedna.
Čo robiť ak sa chce katolík zosobášiť s nekatolíkom, alebo nepokrsteným?
V takomto prípade je na uzavretie manželstva potrebné získať cirkevný súhlas. Takzvaný dišpenz - oslobodenie od cirkevného zákona, má oprávnenie udeliť biskup alebo Apoštolská stolica. Pre katolíckeho veriaceho však môže byť z hľadiska vlastnej viery i z hľadiska výchovy budúceho potomstva veľmi ťažké uzavrieť manželstvo a žiť ho s partnerom, ktorý vyznáva iné náboženstvo.
Vo svojej zodpovednosti za veriacich preto Katolícka cirkev ustanovila manželskú prekážku rozdielnosti náboženstva. Takéto manželstvo môže byť platne uzavreté iba vtedy, ak jeho uzavretie predchádza oslobodenie od tejto prekážky cirkevnou vrchnosťou.
Príprava na manželstvo s otcom Mikom Schmitzom
Môžu sa manželia žijúci v trvalých nezhodách odlúčiť?
Každé manželstvo môže byť ohrozované krízami, spoločný rozhovor, (spoločná) modlitba, niekedy aj odborná terapeutická pomoc však môžu otvárať cesty z krízy. Predovšetkým pripomenutie skutočnosti, že vo sviatostnom manželstve je v spoločnom zväzku prítomný ešte niekto tretí - Ježiš, môže znovu a znovu roznietiť nádej.
Ten, pre koho sa manželstvo stalo skutočne neznesiteľným bremenom, alebo kto je dokonca vystavený psychickému či fyzickému násiliu, môže žiť odlúčene. Hovoríme o „odluke od stola a lôžka“, ktorá musí byť ohlásená Cirkvi. Hoci sa v takomto prípade zničilo manželské spolužitie, manželstvo zostáva naďalej platné.
V živote manželov môžu nastať aj také krízy vzájomného vzťahu, ktoré spätne odhalia, že jeden alebo obaja partneri neboli v čase uzavretia manželstva schopní manželstva alebo neprejavili úplnú vôľu k manželstvu. Potom je manželstvo v právnom zmysle neplatné. Po preverení danej situácie príslušným cirkevným súdom môže Cirkev prehlásiť také manželstvo za neplatne uzavreté.
Čo ohrozuje manželstvo?
Skutočnou hrozbou pre manželstvo je hriech; naopak, odpustenie ho obnovuje, modlitba a dôvera v Božiu prítomnosť ho posilňuje.
Konflikt medzi mužom a ženou, ktorý práve v manželstve môže prerásť až vo vzájomnú nenávisť, nie je len prejavom nezlučiteľnosti pohlaví, rovnako ako neexistuje ani nijaká genetická dispozícia k nevere alebo nejaký zvláštny psychický blok pred uzavretím celoživotného zväzku. Mnohé manželstvá sa ocitajú v ohrození vinou nedostatočnej kultúry dialógu a nedostatku pozornosti.
K tomu navyše pristupujú ekonomické a spoločenské problémy. Rozhodujúcu úlohu však zohráva hriech: žiarlivosť, túžba ovládať alebo vlastniť toho druhého, panovačnosť, vyhľadávanie konfliktov, žiadostivosť, nevera a ďalšie ničivé sily. Preto do každého manželstva patrí odpustenie a zmierenie vo sviatosti pokánia.
Postoj Cirkvi k rozvedeným, ktorí uzavreli nový sobáš
Cirkev takých ľudí podľa Ježišovho príkladu s láskou prijíma. Ten, kto sa po uzavretí cirkevného zväzku dá rozviesť a ešte za života svojho manželského partnera uzavrie nové manželstvo, aj keď je uznané občianskym zákonom, koná proti Ježišovej jednoznačnej požiadavke nerozlučiteľnosti manželstva. Túto požiadavku Cirkev nemôže zrušiť. Porušenie vernosti je v priamom rozpore s Eucharistiou, v ktorej Cirkev slávi práve neodvolateľnosť Božej lásky.
Tomu, kto žije v takejto rozporuplnej situácii, Cirkev naďalej venuje svoju pastoračnú starostlivosť, nemôže však pristupovať k svätému prijímaniu. Pápež Benedikt XVI. tiež hovorí, že „rozvedení, ktorí uzavreli ďalší sobáš, patria napriek svojej situácii naďalej do Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou a prianím, aby sa snažili žiť kresťanským spôsobom čo možno najlepšie, aby navštevovali svätú omšu, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, aby počúvali Božie slovo, aby adorovali Najsvätejšiu sviatosť, aby sa modlili, aby sa zúčastňovali na živote farského spoločenstva, aby viedli dôverný rozhovor s kňazom alebo duchovným sprievodcom, aby sa oddane venovali službe blížnym, aby robili pokánie a aby sa snažili zodpovedne vychovávať svoje deti.“ (Sacramentum caritatis)
Prečo je kresťanská rodina „domácou Cirkvou“?
To, čo je Cirkev vo veľkom, je rodina v malom: odraz Božej lásky v spoločenstve ľudí. Každé manželstvo sa napĺňa v otvorenosti pre druhých, pre deti, ktoré dáva Boh ako dar, vo vzájomnom prijatí, v pohostinnosti a v ochote byť tu pre druhých.
V prvotnej cirkvi boli ľudia na „novej ceste“ kresťanov uchvátení „domácou cirkvou“. V neveriacom svete vznikali ostrovy živej viery, miesta modlitby, vzájomné delenia sa srdečnej pohostinnosti. Rím, Korint, Antiochia a ďalšie veľké antické mestá boli čoskoro pretkané domácimi cirkvami ako svetlými bodmi. Aj dnes sa môžu stať rodiny, v ktorých prebýva Ježiš Kristus, skutočným kvasom obnovy našej spoločnosti.
| Prvok | Popis |
|---|---|
| Slobodný súhlas | Rozhodnutie vstúpiť do manželstva bez nátlaku. |
| Celoživotný zväzok | Záväzok vernosti a lásky až do smrti. |
| Otvorenosť potomstvu | Pripravenosť prijať deti ako dar od Boha. |
Rodina je miestom, kde sa mimoriadnym spôsobom zjavuje láska. Je prvou školou ľudských čností a privilegovaným miestom ohlasovania evanjelia. Rodina je základnou bunkou Cirkvi i spoločnosti. Slovensko v súčasnosti pociťuje ohrozenie manželstva a rodiny, ako aj zníženú sociálnu vážnosť hodnoty manželstva.
Najväčšou výzvou sa v tomto ohľade ukazuje posilnenie prípravy na sviatosť manželstva. Preto aj Cirkev na Slovensku vypracovala spôsob prípravy na manželstvo formou kurzov blízkej prípravy. Tento spôsob je biskupmi schválený a odporúčaný pre celé územie Slovenska. Je našou úlohou sa teraz oboznámiť s náplňou týchto kurzov a s možnosťami zúčastniť sa ich. Kurzy prípravy na manželstvo sú odlišné od doterajšieho spôsobu náuk: sú vedené tímom, v ktorom je minimálne manželský pár, kňaz a odborníci.
Kurzy sú zaradené do obdobia blízkej prípravy - to je obdobie známosti, keď sa počiatočná zamilovanosť mení na hlbší vzťah s vážnymi úmyslami do budúcnosti, ktorá sa ešte nemusí spájať s presným termínom uzavretia manželstva - čiže približne rok aj viac pred sobášom. Takže snúbenci môžu tento kurz absolvovať s dostatočným predstihom pred sobášom, brz tlaku presobášneho zhonu. Pripomeňme, že tieto témy nerozoberajú len kňazi, ale odborníci z daných oblastí. Účastníci prostredníctvom dotazníka najviac ocenili svedectvo života manželských párov, aktivity a možnosť rozhovoru v páre, možnosť neformálneho rozhovoru s kňazom. Viac ako 80 % účastníkov vyjadrilo názor, že im kurz pomohol v posilnení vzájomného vzťahu, ako aj vzťahu k Bohu a k Cirkvi. Náš otec biskup veľmi odporúča, aby sa snúbenci pripravovali na manželstvo týmto spôsobom.
Môžeme v tom vidieť konkrétnu formu pomoci, ktorú majú duchovní pastieri poskytovať manželským párom: aby sa snúbenci prípravou na manželstvo "uspôsobovali na svätosť a povinnosti svojho nového stavu" (porov. kán. Aj v našom dekanáte máme možnosť absolvovať tieto kurzy. Bolo by iste nezodpovedné, keby sme túto možnosť nevyužili. Preto tí, ktorí zamýšľajú uzavrieť manželstvo v budúcom roku (alebo aj nasledujúcich), nech sa prihlásia čím skôr, aby mohli pokojne absolvovať kurzy prípravy.
V súčasnosti veľa mužov a žien žije vo voľných zväzkoch a požiadavky Cirkvi pokladajú za zaostalé. Je potrebné zdôrazniť to, že Cirkev nie je pri zrode inštitúcie manželstva, ale ono pochádza z Božieho ustanovenia. Náuka o manželstve bola odovzdaná skrze Ježiša Krista. Túto pravdu nájdeme v dokumentoch Druhého Vatikánskeho Koncilu, ktorý tvrdí: „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky (...) ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi (...). Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ (KDC 48)
V katechizme čítame, že „Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Keďže Boh stvoril človeka z lásky, učinil ju hlavným povolaním každej ľudskej bytosti. Manželská láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. Katechizmus učí, že láska „ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia“. (KKC 1604) V Božom zámere je to tiež vzájomná láska, a je tak silná, že manželia „budú jedným telom“. (Gn 2,24)
Vzťahy medzi manželmi sú poznačené rôznymi ťažkosťami. „Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke.“ (KKC 1606) V katechizme čítame, že ten morálny neporiadok týkajúci sa manželstva nepochádza z prirodzenosti muža a ženy, ale z dedičného hriechu. „Ich vzťahy sa narušili vzájomnými obžalobami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti; nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem, sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb.“ (KKC 1607)
Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva, hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh neodoprel. (por. Sviatostná hodnosť, jednota a nerozlučiteľnosť boli predpovedané prorokmi už v Starom zákone. Predstavovali zmluvu Boha s jeho ľudom prostredníctvom obrazu manželskej lásky. Pripravovali vedomie vyvoleného národa, aby hlbšie chápal podstatu manželstva. Zmluva medzi Bohom a jeho ľudom - Izraelom pripravila novú a večnú zmluvu, v ktorej Boží Syn svojím vtelením a obetou svojho života určitým spôsobom zjednotil so sebou celé ľudstvo, ktoré spasil. (KKC 1612)
Ježišova prítomnosť na svadbe v Káne a jeho prvý zázrak poukazuje na to, že pre Ježiša je manželstvo dobré a bude „účinným znakom Kristovej prítomnosti“. Zapamätajme si: „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Jednou zo sviatostí, ktorú ustanovil Kristus je manželstvo.
Katechizmus učí, že „v latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom“. (KKC 1621) V katechizme taktiež čítame, že „ako sviatostný úkon posvätenia, slávenia manželstva - včlenené do liturgie má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné. Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia (spoveď)“.
Manželstvo je sväté, lebo je znakom zväzku, aký jestvuje medzi Kristom a Cirkvou, jeho nevestou. Táto sviatosť spája pokrstených skrze lásku, tak ako láska spája Krista s jeho Cirkvou. Kristus sa spojil s ňou svojou láskou skrze utrpenie, kríž a zmŕtvychvstanie. Manželstvo je obrazom zjednotenia Krista so svojím ľudom. Je znakom posväcujúcej a spásonosnej sily Krista v Cirkvi. Je prameňom milosti a Božej lásky, aká sa udeľuje ľuďom a uskutočňuje sa v spoločenstve muža a ženy skrze lásku, jednotu a nerozlučiteľnosť až do smrti.
Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas, dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.
„Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas“ (KKC 1623), sľubujúc si lásku a vernosť. Obrad liturgie manželstva obsahuje veľa modlitieb, v ktorých prosíme Boha o milosť a požehnanie pre novomanželov. Prostredníctvom modlitby vzývame Ducha Svätého. „Manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky Krista a Cirkvi.
Každý z nás sa veľakrát zúčastnil na svadbe. Skôr ako kňaz spečatí lásku muža a ženy položí im otázky, tykajúce sa vôle uzavretia manželstva: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné? Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život? Katechizmus učí, že „Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. (KKC 1626) Manželský súhlas je úkon vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou...