Diskurzívnemu obrazu ducha Gréci hovoria φρόνημα a starec Zachariáš odchovaný v „racionálne iracionálnej“ tradícii ruskej jurodivosti, διά Χριστόν σαλότητα, to vedel.
Starec Zachariáš a mariánska zbožnosť
Otec Zachariáš vyzeral, akoby práve zostúpil z Rubľovovej ikony. Taká stredoveká tvár sa len tak nevidí. „Keby si sa správal ako normálni ľudia, Zachariáš, už dávno by si bol mníchom!“ podpichovali ho bratia v kňazskej službe so zlatými epitrachilmi vôkol krku. Non omne quod nitet aurum est… alebo nie všetko je zlato, čo sa blyští.Starec Zachariáš, živé kladivo na darwinistických šamanov, ateistov, polyteistov a ďalších „-istov“ tancujúcich vôkol zlatého teľaťa sovietskej vedy, mal krásny zvyk.
Dodržiaval modlitebné pravidlo, ktoré spočívalo v každodennom odriekaní stopäťdesiatich Zdravasov (vo východnej podobe Deipara Virgo laetare, Богородице Дево радуйся) rozdelených na pätnásť desiatkov. Všade, kam Zachariáš prišiel, rozprával o mocných účinkoch tejto modlitby.
Na prechádzke záhradou dejín vstúpime do intelektuálneho skleníka menom kyjevský barok a občerstvíme sa pri mariánskych zjaveniach svätého Serafima, ktoré nebesá „načasovali“ takmer sto rokov pred kľúčovými fatimskými udalosťami.
Ako Bohorodička rozpútala „veľkú ružencovú revolúciu“ tam, kde by sme to sotva čakali - v cárskom Rusku pomaly, ale isto škrtenom povrazom západného nihilizmu?
Vplyv západných teologických impulzov
Jeho zrak dosiahol ďaleko za byzantský horizont. Dimitrij Rostovský bol veľkým priaznivcom inkorporácie západných latinských teologických impulzov do byzantsko-slovanskej myšlienkovej biosféry. Časť pravoslávnych autorít neváha nazvať tento proces západným zajatím, captivitas Occidentalis.Tie latinské „putá“ Dimitrijovi nespôsobili modriny. Hoci jeho biskupskú berlu nepožehnal Rím, predsa súhlasil s učením o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktoré v jeho dobe (zomrel v roku 1709) ešte nebolo dogmatizované.
Dimitrij patril k pravoslávnemu Bratstvu nepoškvrneného počatia Matky Božej v Kyjeve (bene legis, lector benevole!) a zložil sľub brániť túto náuku „do posledného dychu“, čím „vyrazil dych“ niektorým rímskym katolíkom, ktorí toto teologumenon odmietali alebo sa k nemu stavali zdržanlivo.
Popri repetitívnom odriekaní Zdravasov („chrbtová kosť“ ruženca), či akceptácii latinskej náuky o nepoškvrnenom počatí Theotokos rostovský vladyka horlivo šíril úctu k piatim bolestiam Presvätej Panny.
Táto pobožnosť sa v polovici 14. storočia objavuje v prostredí nemeckých mystikov, medzi ktorými vynikal dominikán Henrich Suso. Na ruži doloris Mariae vyrástlo podľa cirkevného podania sedem tŕňov, ale Dimitrij z Rostova sa vo svojom rozprávaní O piatich modlitbách prikláňa ku koncepcii pätice rán bez toho, aby sa prehrešil proti Tradícii.
Aj my kresťania máme takýto liečivý a povznášajúci nápoj. Stačí sa osviežiť dúškami Zdravasov tak, ako to robil napríklad pravoslávny mních Parthenius zo slávnej Kyjevsko-pečerskej lavry. Svätec narodený v roku 1792 denne venoval Prečistej Matke až tristo Zdravasov!
Ich prax však zďaleka nebola jednotná a štandardizovaná, variovala od takzvaného mariánskeho žaltára púštnych otcov až po vplyv dominikánskych misionárov, ktorí si priali vidieť pravoslávne babičky s latinským ružencom v ruke.
V roku 1760 sa pravoslávnej mníške Alexandre zjavila Panna Mária a povedala jej, že v ruskom Divejeve vyrastie veľký monastier, ktorý bude pod jej osobitnou ochranou. Tak sa začala „pravoslávna predohra“ Fatimy.
Neskôr pochopil, že získať Ducha Svätého je lucrum optimum honestumque a začal si hromadiť asketické poklady v nebeskej banke.
Biely habit prepodobného Serafima (termín prepodobný východná Cirkev používa v zmysle Deo similis, veľmi podobný Bohu v cnostiach in via imitationis Christi) katolíkom pripomínal vestimenta monastica dominikánov, horlivých to kultivátorov ružencovej záhrady.
Odborníci stále nenašli odpoveď na otázku, či dominikánska spiritualita ovplyvnila ruského mnícha priamo, nepriamo alebo vôbec. Vietor môže pokojne fúkať aj z Rostova od svätého Dimitrija, veľkého mariánskeho ctiteľa a staviteľa modlitebných rebríkov zo Zdravasov.
V šiestej kapitole spomínanej knihy o ranom sovietskom svätcovi Starec Zachariáš sa dočítame, že modlitebné pravidlo založené na repetícii anjelského χαίρε, teda raduj sa, bolo v 8. storočí zjavené z neba mníchom v egyptskej Thebaide a rýchlo si získalo obľubu v celej východnej cirkvi.
Sarovský mních sa cítil byť pokračovateľom tradície starých anachorétov, ku ktorej devotio Mariana neodmysliteľne patrí.
Byzantsko-slovanská kultúra termín rosarium nepoužíva, ale nemá nič spoločné ani s protestantskými raťafákmi, ktoré pri mene Bohorodičky odušu kýchajú, akoby práve dostali sennú nádchu…
Rusko-východný mariánsky „rebrík do neba“ má meno Pravidlo (alebo regula) Presvätej Bohorodičky (Богородичное правило, Ordo vel officium Deiparae).
Pravoslávna encyklopédia (Православная энциклопедия, Moskva, 2003) uvádza: „V súlade so zjavením Matky Božej je plnenie tohto pravidla (rozumie sa modlitba jednotlivých desiatkov) dôležitejšie, než akatisty. Tí, ktorí dodržiavajú túto regulu, žijú pod osobitnou ochranou Kráľovnej nebies.“
Odváži sa niekto z východných antikatolíckych pamfletistov popierať, že západní katolíci, ktorí sa túto regulu modlia v podobe ruženca s horlivosťou hodnou anjelov, nemajú v náručí Nebeskej Matky miesto?
Pravoslávni tým potvrdili, že priazeň Theotokos je osobitne spätá s modlitbou Deipara Virgo laetare, na Západe Ave Maria. Similarita s duchovnými benefitmi ruženca je neprehliadnuteľná, no príčinou tejto harmónie nie je jednoduché presadenie západných duchovných sadeníc do pravoslávneho parku.
Regula Presvätej Bohorodičky a ruženec sú sesterské modlitby, možno i „jednovaječné duchovné dvojčatá“, predsa však nie sú jednou a tou istou modlitbou. Ruské pravidlo na rozdiel od západného ruženca neobsahuje tajomstvá. To je prvý signifikantný rozdiel oproti západnej praxi.
Každý desiatok však obohacuje tropár (krátky oslavný hymnus) prevzatý z liturgie mariánskych sviatkov. Keďže tieto tropáre sú súčasťou byzantského bohoslužobného propria, ich prítomnosť osobitne spája toto modlitebné pravidlo s verejnou liturgiou Cirkvi.
Vďaka slávnostným tropárom je ruská pravoslávna mariánska regula dôstojným zrkadlom bohumilého života Božej Matky a nemôže skĺznuť do roviny diskurzívnej repetície Zdravasov bez „pridanej hodnoty“.
K ďalším rozdielom patrí pozícia Otčenáša, ktorá nie je fixná a môže desiatok otvárať alebo ho naopak uzavrieť. Rôzne modlitebníky obsahujú celé spektrum redakcií.
Východní kresťania majú v obľube ozdobiť jednotlivé desiatky reguly Bohorodičky modlitbou Misericordiae portam aperi nobis (Otvor nám bránu milosrdenstva), ktorá patrí k najkrajším mariánskym spevom Orientu.
V niektorých ruských monastieroch sa po každom Zdravase vykoná takzvaná veľká metánia (pokľaknutie a úklon celého tela až k zemi), čo korešponduje s úkonmi kajúcnosti typickými pre veľkopôstny kánon svätého Andreja Krétskeho.
Poklony popri svojom symbolickom a penitenciálnom význame udržiavajú telo v bdelosti a sústredení.
Ďalším dôležitým rozmerom tejto modlitby je spiritualita púte. Masové rozšírenie Pravidla Presvätej Bohorodičky v Rusku je totiž úzko spojené s archetypom duchovnej cesty po stopách Matky Božej, ktorá in Occidente nemá obdobu.
Z ikony, ktorá je replikou ikony Obmäkčenia kamenných sŕdc, podľa analýz údajne vyteká organická plazma.
Bohorodička ako živé tabernaculum
Živé tabernaculum, v ktorom Christus prebýval ako vo svätostánku na oltári. Mystická kolíska Božieho Slova. Kolíska, pre ktorú si Boh vyvolil to najlepšie drevo. To je Bohorodička, rosa splendorifera.Vedeli ste, že milostivá soška Loretánskej Panny Márie, tradíciou pripisovaná svätému evanjelistovi Lukášovi, je zhotovená z cédrového dreva, ktoré nenapadá drevokazný hmyz? Môže za to živica, ktorú toto drevo vylučuje.
Soška Čiernej Madony je zvnútra - požičajme si slová serafínskeho doktora Bonaventuru, ut nix candida - skvúca sa snehovou belobou, snehobiela. Zaodejme tento jav do teologických šiat: soška Madony (nota bene, tento starobylý západný titul Bohomatky, ktorý znamená Moja pani, pošliapala istá popová diva) je zvnútra biela ako panenská duša Márie.
Červotoč sa do nej nezavŕta, pretože parazit hriechu nemal nad ňou moc. Lucerna kresťanstva Východu i Západu rozpaľuje úctu k Panne Márii sub gladio verbis. Pod mečom slova.
Ako sa z Loretánskej Madony stala ruská pravoslávna ikona a prečo ju byzantský Východ vzýva ako ochrankyňu proti duševným chorobám?
Viera je ako ruža. Má krásnu vôňu, no kto sa k nej priblíži príliš prudko, bez pokory a s neúctou, toho poľahky pichnú tŕne.
Zotnime drakovi hlavu a narastie mu druhá. V tejto turbulentnej dobe žil na Rusi akýsi ikonopisec, homo ingeniosus a specimen devotionis. Rád čítal a často si kládol otázku, ktoré bohoslužobné knihy sú správne. Sú to tie spred Nikonovej reformy alebo postnikonovské?
Z bohovedného hľadiska medzi nimi nebolo rozdielu. Patriarcha nechcel byť nožnicami, ktoré by prestrihli niť tradície. Nestrácala sa ani floridná rétorická kvalita textov (čo nemožno povedať o liturgických prekladoch do vernakulárnych jazykov post Vaticanum Secundum), predsa však tomuto mužovi vŕtalo v hlave, či sú patriarchove knihy skutočne orthodoxné. Dumal nad tým toľko, až prišiel o rozum. Zbláznil sa.
V tomto stave sa ikonopiscovi zjavila Panna Mária. Požiadala ho, aby na základe zjavenia zhotovil obraz. Potom bude uzdravený. Umelec poslúchol.
Príbeh z reformného Ruska obsahuje dve roviny. Prvou z nich je varovanie pred superficiálnym intelektualizmom. Ikonopisec chcel nájsť odpovede na zložité teologické otázky sua sponte, bez modlitby o osvietenie mysle, bez pokory a bez načúvania hlasom otcov. Stratil súdnosť, pretože sa podvedome považoval za múdrejšieho, ako boli veľkí muži patristiky. Všetko chcel vyriešiť sám. Boh však nie je automat na odpovede.
Práca patriarchu Nikona svätootcovský hlas neumlčala a nenegovala, iba opäť uviedla na Rus grécko-latinský element, ktorý tu vždy mal domovské miesto, postupne však upadal do zabudnutia.
V tomto kontexte spomeňme meno ruského filologického svätca 16. storočia s mníšskou kamilavkou na hlave, Maxima Gréka, ktorý patril k stúpencom Savonarolu a zo štúdií v renesančnej Florencii si ako pravoslávny kresťan odniesol (jazykový) dar nad všetky dary - znalosť latinčiny na takej úrovni, ktorú mu synovia talianskeho národa mohli závidieť.
Liečbou nášho ikonopisca-pomätenca nebolo ďalšie štúdium, ktoré by gordický uzol zmätku zamotalo ešte viac, ale to, čo (nielen) psychológia nazýva termínom arteterapia. Umelec dostal od Panny Márie príkaz vytvoriť ikonu. A to je druhá rovina príbehu. Správnou cestou z bludiska je návrat k autentickému kresťanskému umeniu.
Východný ikonopis validne odmieta nadmernú expozíciu tvorivej individuality, pretože za dôrazom na bezbrehú originalitu vidí skrytú variantu autorského egoizmu, glorifikáciu vlastného ja.
Ikona Pribavlenie uma
Ikona, ktorá vznikla z tohto duchovného kvasu, nesie slovanský názov Pribavlenie uma. Latinské ústa by ho mohli pretlmočiť slovami Incrementum mentis. Rast mysle a jej osvietenie. Pridanie toho, čo bolo (právom či neprávom) ubrané.Obraz podľa ruskej tradície pomáha študentom získať pravú Múdrosť (nielen vedomosti ako také, ktoré sú len kľúčom od komnaty, nie komnatou samotnou), lieči psychické ťažkosti a chráni pred stavom duchovného klamu vo východnej spiritualite známeho pod termínom prelesť.
Jeho latinským ekvivalentom je delusio. Aj v príbuznom pojme ilúzia je etymologicky prítomné verbum ludere, hrať sa. Ilúzia, to je ludus. Hra, ktorú s nami hrá rohatý pod maskou anjela.
Matka Božia vzala na seba „vizuál“ loretánskej skulptúry, o existencii ktorej ruský autor nemal tušenia. Mohol síce čítať slovanský spis o zázračnej translácii domu Panny Márie zo Svätej zeme na dalmatínsku a neskôr na taliansku pôdu, ktorý koloval na Rusi 16. storočia, nemáme však ani jednu historickú zmienku o tom, že by neznámy autor ikony Pribavlenie uma niekedy osobne putoval do Lorety.
Viac svetla do tmavého kúta tejto dielne dejín vnesie opis predmetnej ikony. V centre obrazu stojí Bohorodička s postavou v tvare zvonu. Matka Christa Bohočloveka je prvým živým zvonom. Jej fiat zazvonilo ako zvon. Prvý zvon, ktorý zvestoval blížiacu sa spásu. Zvonu sa podobá i ľudské srdce.
Odev, ktorý zahaľuje telo Madony, sa ponáša na byzantský kňazský felón. V skutočnosti je variantou dalmatiky na loretánskej soške „zrecyklovanou“ očami východoslovanského autora.
Ďalším latinským elementom ikony sú zlaté koruny na hlavách Panny Márie a malého Spasiteľa. V tradičnej ikonografii sa korunované Madony nevyskytujú, objavujú sa iba tam, kde dochádza ku konjunktúre s kultúrou kresťanského Západu. Východorímske impérium nepoznalo korunovačné klenoty západného typu, cisári nosievali na hlavách pokrývky štýlovo blízke biskupským mitrám v súčasnom byzantskom obrade.
Postavu lemuje nika - víťazný oblúk, v alegorickej interpretácii nebeská brána. Racionálnejšie vysvetlenie hľadá v tomto architektonickom prvku naznačenie výklenku, v ktorom je deponovaná loretánska Čierna Madona.
Atmosféru mariánskeho pútnického miesta podčiarkujú aj ďalšie prvky ikony. V ľavom a pravom hornom rohu obrazu sú zobrazené lampady, aké zvyknú horieť pred pravoslávnymi ikonami, no v spodnej časti výjavu nechýba mesto. Sú to veže nebeského Jeruzalema alebo talianske Loreto?
Nad hlavami Christa a jeho Matky, donatrix Sapientiae, sa vznášajú traja cherubíni v podobe okrídlených tvárí. Je to viac, než len ruská odpoveď na korpulentných barokových anjelikov. Traja anjeli sú trinitárnym kódom, predstavujú Svätú Trojicu.
Osamotený cherubín ležiaci postave pri nohách verisimilis personifikuje Cirkev, ktorá sa klania Bohočloveku a oslavuje tú, ktorá Predvečného priviedla na svet.
Štyria anjeli rozmiestnení po oboch stranách obrazu držia v rukách vysoké sviece. Tie nechýbajú ani na loretánskom oltári. Prítomnosť čísla štyri ukazuje na štyri svetové strany zhromaždené vôkol Bohomatky, čo ikone dodáva univerzálny význam. Termín universalis je zložený zo slov unus a versus. Voľne sa to dá interpretovať ako „obrátený k Jednému“.
Tváre pútnikov obrátené k soške v loretánskej svätyni sa však nedívajú na originál, ale hľadia na exaktnú kópiu, ktorú podľa pôvodného modelu zhotovili Enrico Quattrini a Leopoldo Celani. Soška z konca 13. storočia padla za obeť požiaru z roku 1921.
Prvé ikony „loretánskeho“ typu sa vo východoslovanskom obradovom prostredí mohli objavovať na prelome 15. a 16. storočia po návšteve ruských pútnikov v santa casa, v dome Panny Márie.
Vonkajšiu časť Máriinho pôvodného obydlia v Nazarete tvorili tri steny. Druhá, fixná časť príbytku bola vytesaná do jaskyne. Teologický význam jaskyne je čítaním v otvorenej knihe prírody. Prvým pozemským trónom nášho Spasiteľa bola jaskyňa a nie stabulum v podobe drevenej stavby zo stredovekých jasličiek.
Boh si za miesto svojho príchodu na svet vyberá jaskyňu (byzantské ikony narodenia Christa sú výtvarným svedkom tejto tradície) a známe Platónovo podobenstvo pripodobňuje k temnej jaskyni celý náš svet.
Druhou, nie však nepodstatnou analógiou je jaskyňa ako hrob. Pochovávanie v jaskyniach bolo bežnou praxou vyšších vrstiev. Už pri narodení Pán víťazí v hrobe (v jaskyni slúžiacej ako priestor pre hospodárske zvieratá), čím anticipuje Paschu. Hrob sa stáva Jeho kolískou. Latinčina nám umožní peknú slovnú hračku pulchrum sepulchrum.
V máji 1524 zahájil pápež Klement VII. korešpondenciu s veľkokniežaťom Vasilijom III. Ivanovičom, otcom neslávne známeho Ivana Hrozného. Ponúkol mu alianciu a pomocnú ruku na politickej šachovnici. Rus na základe pápežskej diplomatickej depeše vyslal do Talianska dvoch svojich ľudí - Dimitrija Gerasimova a Jeremiáša Trusova. Predohrou k negociácii s hlavou západného kresťanstva mala byť návšteva in domo Lauretana.
Tieto udalosti boli úrodným dažďom, ktorý na pôde ruského umenia dal vyrásť prototypom ikony Incrementum mentis. Vzhľadom na svoj latinský pôvod však v ruských krajoch upadala do zabudnutia, až kým ju sama Bohorodička opätovne nevrátila ruskému svetu v podobe zjavenia blúdiacemu ikonopiscovi z čias Nikonových reforiem, ktorý sa napokon zjednotil so svojím patriarchom.
Similaritu medzi touto ikonou a talianskou Čiernou Madonou si začiatkom 20. storočia všimol ruský vedec Alexander Alexandrovič Titov, ktorý tejto problematike venoval samostatnú štúdiu.
Loretánska Panna Mária dostala v ruskom umení podobu tradičnej ikony, čo prispelo k veľmi pozitívnej percepcii tohto mariánskeho typu aj v krajoch, ktoré sa od talianskej formy katolicizmu dištancovali. Sochy ako také však v pravoslávnom svete nemajú stopku. Nie sú súčasťou kultu, ale pripúšťajú sa ako paraliturgický a dekoratívny element.
Výnimky z tohto nepísaného pravidla však existujú. Stačí zájsť do srbského monastiera Sokolica na území dnešného Kosova, kde miestne pravoslávne mníšky s úctou bozkávajú skutočnú trojdimenzionálnu sochu Matky Božej v stredovekom lombardskom štýle. Skulptúra tu našla svoje refugium pred krvavým kosákom tureckého polmesiaca.
| Charakteristika | Pravidlo Presvätej Bohorodičky | Západný ruženec |
|---|---|---|
| Tajomstvá | Neobsahuje | Obsahuje |
| Tropár | Obohacuje každý desiatok | Neobsahuje |
| Pozícia Otčenáša | Nefixná | Fixná |
| Metánie (poklony) | Prítomné v niektorých monastieroch | Neprítomné |
Počajevská ikona Bohorodičky v štýle západného umenia 19. storočia. Zdroj: Юрий Рудницкий / commons.wikimedia.org
Pred sochou loretánskej Bohorodičky snímali klobúky aj ruskí pútnici. Zdroj: pinterest.com
Talianska maľba Loretánskej Panny Márie, ochrankyne mesta Cremona s anjelmi a víťazným oblúkom je mostom medzi ikonografiou Východu a Západu. Zdroj: pinterest.com
Mariánska ikona Pribavlenie uma sa v Rumunsku volá Sporirea minții. Zdroj: chirho88888888.wordpress.com
Jeden zo starších slovanských ikonografických modelov Loretánskej Bohorodičky (bez symbolu mesta pri nohách postavy). Zdroj: k-istine.ru
tags: #ako #vyzera #pravoslavna #ikona