Vzťah medzi vedou a vierou bol v minulosti často vnímaný ako konflikt, no v priebehu 20. storočia toto nepriateľstvo postupne odznelo. Ján Pavol II. nadviazal na Druhý vatikánsky koncil a usiloval sa o dialóg medzi vedou a vierou.
Odporučil program dialógu a interakcie, v ktorom sa veda a viera nebudú ani navzájom vytláčať, ani prehliadať. Mali by spoločne hľadať dôkladnejšie porozumenie vzájomných kompetencií a obmedzení a mali by hľadať najmä spoločný základ. Veda by sa nemala snažiť stať sa vierou, ani viera by sa nemala usilovať zaujať miesto vedy. Veda môže očistiť náboženstvo od chýb a povier, kým náboženstvo očistí vedu od modlárstva a falošnej absolútnosti.
Vo veľmi známom posolstve o evolúcii zaslanom 22. októbra 1996 Pápežskej akadémii vied poznamenal, že skutočnosť evolúcie ľudského tela z nižších foriem života je „viac než hypotéza“, keďže existuje viacero teórií evolúcie. Trval na tom, že ľudský život je však „ontologickou odlišnosťou“ oddelený od všetkého toho, čo je menej než ľudské. Duchovná duša, uviedol pápež, sa jednoducho nevyvíja zo síl živej hmoty, ani nie je čírym sprievodným javom hmoty.
Michelangelova freska Stvorenie Adama symbolizuje vdýchnutie života Bohom.
Interpretácie a nedorozumenia
Niektoré kruhy vyložili pápeža, akoby pripustil neodarvinistický názor, že evolúciu možno dostatočne vysvetliť náhodnými mutáciami a prirodzeným výberom (čiže „prežitím najživotaschopnejšieho“) bez akéhokoľvek riadiaceho účelu či finality. Viedenský arcibiskup kardinál Christoph Schönborn v snahe vyvážiť toto nesprávne pochopenie uverejnil 7. júla 2005 svoje stanovisko v denníku New York Times, kde cituje rad prehlásení Jána Pavla II. v opačnom zmysle.
Napríklad na generálnej audiencii dňa 17. júla 1985 pápež vyhlásil: „Evolúcia ľudských bytostí, ktorej fázy sa veda snaží určiť a ktorej mechanizmus sa snaží rozpoznať, predstavuje vnútornú finalitu, ktorá budí údiv. Kardinál Schönborn mohol citovať aj pápeža Benedikta XVI., ktorý počas omše pri svojej pápežskej inaugurácii dňa 24. apríla 2005 prehlásil: „Nie sme nejakým náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie. Každý z nás je výsledkom Božej myšlienky.
Článok kardinála Schönborn si mnohí čitatelia vyložili ako odmietnutie evolúcie. Zdá sa, že títo ľudia nedokázali pochopiť skutočnosť, že kardinál rozprával jazykom klasickej filozofie a nevyberal si žiadne konkrétne vedecké stanovisko. Viaceré autority v tejto oblasti, ako napríklad Kenneth R. Miller a Stephen M. Barr, vo svojej odpovedi kardinálovi Schönbornovi trvajú na tom, že človek môže byť vedecky neodarvinistom i pravoverným kresťanom.
Ako to vysvetlil vo svojom nasledujúcom článku vo FIRST THINGS v januári 2006, mal výhrady iba voči tým neodarvinistom (a nie je ich málo), ktorí zastávajú názor, že prírodu nemožno platne skúmať nijako ináč než zjednodušujúcim spôsobom mechanizmu, ktorý sa snaží vysvetliť všetko z hľadiska množstva, hmotnosti a pohybu a ktorý vylučuje špecifické rozdiely a účel v prírode.
Cituje jedného takého neodarvinistu, ktorý uvádza: „Z modernej vedy priamo vyplýva, že svet je zorganizovaný prísne v súlade s deterministickými princípmi či okolnosťami. V prírode neexistuje žiadny princíp účelnosti. Kardinál Schönborn bystro poznamenáva, že pozitivistickí vedci začali metodickým vylučovaním formálnych a finálnych príčin.
[31.12.2018] Valer Pavluš: Ako pozerá viera
Nová ateistická literatúra
Počas niekoľkých posledných rokov nastala nová erupcia ateistickej literatúry, ktorá si nárokuje autoritu vedy, predovšetkým darvinistických evolučných teórií, aby preukázala, že veriť v Boha je nerozumné. Všetci títo autori sú napospol zajedno v domnienke, že dôkaz - ako sa chápe vo vedeckom zmysle - jediným platným základom pre presvedčenie.
Za zástupcu celej tejto triedy môžeme považovať Richarda Dawkinsa, popredného hovorcu tohto nového antináboženstva. Verí, že všetky dôkazy Božej existencie sú neplatné, keďže okrem iných nedostatkov ponechávajú nezodpovedanú otázku „Kto urobil Boha?“ „Viera“, píše, „je veľký švindeľ, veľká výhovorka, ako sa vyhnúť potrebe myslieť a vyhodnocovať dôkazy. (…) Viera ako presvedčenie, ktoré sa nezakladá na dôkaze, je zásadným kazom v každom náboženstve.“ Unesený svojou vlastnou ideológiou hovorí o „hlúposti mysle, zaočkovanej náboženským názorom“.
Dawkinovo chápanie náboženskej viery ako iracionálneho záväzku pripadá katolíkom čudný. Prvý vatikánsky koncil odsúdil fideizmus, čiže doktrínu, že viera je iracionálna. Trval na tom, že viera je a musí byť v súlade s rozumom. Ján Pavol II. rozvinul tú istú myšlienku vo svojej encyklike Fides et Ratio (Viera a rozum) a Benedikt XVI. vo svojej prednáške na univerzite v Regensburgu dňa 12. septembra 2006 trval na nutnom súlade medzi vierou a rozumom.
Katolícke pohľady na evolúciu
Katolíci, ktorí sú odborníkmi na biologické vedy, zaujímajú k evolúcii niekoľko rôznych stanovísk. Ako som uviedol, jedna skupina vysvetľujúc evolúciu z hľadiska náhodných mutácií a prežitia najživotaschopnejšieho uznáva Darwinovo vysvetlenie za presné na vedeckej úrovni, no darvinizmus ako filozofický systém odmieta. Táto prvá skupina zastáva stanovisko, že Boh, ktorý od večnosti predvída všetky produkty evolúcie, využíva prirodzený proces evolúcie na to, aby uskutočnil svoj plán stvorenia.
Nedávny príklad tohto hľadiska možno nájsť v knihe Francisa S. Collinsa The Language of God (Boží jazyk) z roka 2006. Collins, celosvetovo uznávaný odborník v oblasti genetiky a mikrobiológie, bol vychovaný bez akejkoľvek náboženskej viery a stal sa kresťanom potom, čo ukončil svoje štúdiá chémie, biológie a medicíny. Jeho profesionálne znalosti v tejto oblasti ho presvedčili, že krása a symetria ľudských génov a genómov účinne svedčí v prospech múdreho a milujúceho Stvoriteľa.
Teistický evolucionizmus, rovnako ako klasický darvinizmus, sa vyhýba tvrdeniu o akomkoľvek božskom zásahu do procesu evolúcie. No teistický evolucionizmus odmieta ateistické závery Dawkinsa a jeho družiny. Tvrdí, že fyzikálne vedy nie sú jediným prípustným zdrojom pravdy a istoty. Veda má skutočnú, avšak obmedzenú kompetenciu. Môže nám veľa povedať o procesoch, ktoré možno pozorovať či riadiť zmyslami a nástrojmi, no nijako nevie odpovedať na hlbšie otázky, ktoré zahŕňajú realitu ako celok. Zďaleka nedokáže nahradiť náboženstvo.
Evolúcia verzus stvorenie: dva pohľady na vznik života.
Alternatívne teórie
Významná škola vedcov zastáva teóriu známu ako „inteligentný zámer“. Michael Behe, profesor na Lehigh University, oponuje, že isté orgány živých bytostí sú „neredukovateľne zložité“. Ich formovanie sa nemohlo uskutočňovať malými náhodnými mutáciami, pretože čosi, čo by malo len niektoré, no nie všetky vlastnosti nového orgánu, by nemalo nijaký dôvod na existenciu a žiadny úžitok, čo sa týka prežitia.
Darvinizmus je predmetom kritiky aj tretej školy kritikov, kam patria filozofi ako Michael Polanyi, ktorý stavia na diele Henriho Bergsona a Teilharda de Chardina. Takto orientovaní filozofi sa napriek svojim vzájomným rozdielom zhodujú na tom, že biologické organizmy sa nedajú pochopiť jedine zákonmi mechaniky. Biologické zákony síce nijako neprotirečia fyzikálnym a chemickým zákonom, no sú zložitejšie. Správanie živých organizmov nemožno vysvetliť bez zohľadnenia ich úsilia o život a rast.
Tomistický filozof Etienne Gilson vo svojom diele From Aristotle to Darwin and Back Again (Od Aristotela k Darwinovi a späť) z roka 1971 dôrazne oponuje, že Francis Bacon a ďalší sa dopustili filozofickej chyby, keď vypustili dve zo štyroch príčin Aristotelovej pôsobnosti vedy. Bez formy či formálnej príčiny by sa nedala vysvetliť jednota a osobitná identita akejkoľvek látky. V zostave človeka je formou duchovná duša, ktorá robí z organizmu jediný celok a dáva mu ľudský charakter.
Všetky tieto tri myšlienkové školy sú udržateľné aj v kresťanskej filozofii prírody. Hoci sa prikláňam k tretej škole, uvedomujem si, že niektorí vysokokvalifikovaní odborníci sú zástancami teistického darvinizmu či inteligentného zámeru. Všetky tieto tri kresťanské pohľady na evolúciu tvrdia, že Boh hrá v tomto procese podstatnú rolu, no líšia sa vo svojom pohľade na túto jeho rolu.
Zdá sa, že väčšina vedeckej komunity vášnivo protestuje proti akejkoľvek teórii, ktorá by do evolučného procesu vnášala aktívneho Boha, tak ako to robí druhá a tretia teória. Kresťanskí darvinisti sa vystavujú riziku, že robia príliš veľké ústupky svojim ateistickým kolegom. Môžu byť až príliš náchylní pripustiť, že celý proces vývoja sa uskutočňuje bez zaangažovania akejkoľvek vyššej sily.
Katolícka cirkev dôsledne zastáva názor, že ľudská duša nie je produktom žiadnej biologickej príčiny, ale ju bezprostredne stvoril Boh. Táto doktrína kladie otázku, či Boh nie je nevyhnutne zapojený do tvorby ľudského tela, keďže ľudské telo začína existovať potom, ako sa vdýchne duša. Príchod duše spôsobí, že telo sa dostane do vzťahu s ňou, a tým sa stane ľudským.
Samozrejme, je pravda, že krása a poriadok prírody často pohli ľudí, aby verili v Boha ako Stvoriteľa. Večná moc a sláva Božia, ako vraví svätý Pavol, je zrejmá všetkým z vecí, ktoré Boh utvor...