Ako spoznám Božiu vôľu pre môj život? Je to najmä v dnešnej dobe neslýchaných možností bežná, ale naliehavá otázka vysokoškolákov. Predtým než sa opýtame: Kam ma Boh volá? mali by sme uvažovať nad otázkou: Kam ma už Boh povolal? Pre mladých dospievajúcich, ktorí sa cítia ako voľný hráč - uvažujú nad možnosťami a určujú si (často sami), ktorú cestu si zvolia -, je dôležité vedieť, že sa práve pohybujú nejakým smerom a nestoja stále na mieste. Ty už si Bohom povolaný - ako kresťan, ako člen cirkvi, ako syn alebo dcéra, ako priateľ.
Vzhľadom na to, že si zakotvený v kontexte s konkrétnymi povolaniami, ako by si mal po skončení školy rozoznať Božie smerovanie? Alebo, ako nájdeš Božiu vôľu pre tvoj pracovný život?
1. Uznávajme, že Boh je šťastný Boh
Najskôr uznávame, že na rozdiel od podozrení, ktoré môžu pretrvávať v našej nedôvere, Boh je šťastným Bohom (1Tim 1:11), nie vesmírnym zabijakom radosti. Posvätená, Duchom daná túžba nie je prekážkou, ale výhodou pri hľadaní Božej vôle. V Prvom Petrovom liste 5:2 nachádzame túto pozoruhodne dobrú správu o tom, ako nás Boh vedie v našej práci pre naše dobro a trvalú radosť. Text je o pastierskom povolaní, ale vidíme v ňom Boha, ktorý nás volá do akejkoľvek starostlivo menovanej práce. Toto je druh Boha, ktorého máme - túžiaci (nie nútiaci) Boh, ktorý chce pracovníkov, ktorí túžia (nie sú nútení).
Aké je pozoruhodné, že práca z túžby a radosti, nie záväzku a povinnosti, by bola „taká ako Boh chce“. Taktiež, keď apoštol Pavel písal o kvalitách pastiera, najprv spomína túžbu. „Vierohodné je toto slovo: ak sa niekto chce stať biskupom, túži po dobrej úlohe“ (1Tim 3:1). Boh chce pracovníkov, ktorí chcú pracovať, nie pracovníkov, ktorí pracujú len z povinnosti. Túžba, samozrejme, netvorí vlastné povolanie. Je bežnou chybou predpokladať, že Bohom daná túžba je sama osebe „povolaním“. Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním.
2. Uspokojovanie potrieb druhých
Druhá otázka, ktorú sa treba pýtať. Videl som dôkazy, malé ako sa na prvý pohľad dá, že môžem uspokojiť potreby druhých tým, že pracujem v tejto oblasti? A čo je dôležitejšie - ako moje vlastné sebahodnotenie potvrdzujú iní ľudia, ktorí ma milujú, a zdá sa, že sú ku mne úprimní? Tu sa subjektívna túžba nášho srdca stretáva s konkrétnymi, reálnymi, objektívnymi potrebami druhých. Naše túžby majú hrať svoju úlohu, ale naše skutočné povolanie nie je formované najmä naším srdcom. Je formované svetom okolo nás.
Pri hľadaní Božej vôle pre nás - profesijne, hľadajme, kde sú naše rozvíjajúce sa túžby v súlade s našimi rozvojovými schopnosťami, ktoré budú pre naplnenie skutočných potrieb druhých. V priebehu času sa snažíme vypestovať istý druh dialógu (so sebou aj s ostatnými) medzi tým, čo chceme robiť a tým, čo sa nám darí robiť v prospech druhých.
3. Bohom dané otvorené dvere
Nakoniec, možno najviac prehliadnutým a zabudnutým faktorom v diskusiách o povolaní, sú Bohom dané otvorené dvere v skutočnom svete. Tu slávime v pravde Božej prozreteľnosti, nie len hypoteticky, ale hmatateľne. Boh vládne nad všetkými vecami - od Neho, cez Neho, Jemu (Rim 11:36). A tak ako sú prezentované možnosti reálneho života (ponuky práce), ktoré napĺňajú túžbu v nás, a sú potvrdené spoločnosťou ostatných, môžeme ich považovať za potvrdenie Božieho „volania“.
A môžeme povedať, že toto povolanie je od Neho, pretože Boh sám prozreteľnou rukou dokončil svoju prácu. Začal proces zasadením správnej túžby do nás - pomáhať druhým; a potvrdil tak smer prostredníctvom našich životných schopností a potvrdení blízkych. Teraz potvrdzuje tento spôsob povolania tým, že otvára pravé dvere v správny čas. Boh nie len robí dozorcov (Sk 20:28) a ustanovuje pastierov (Ef 4:11-12), a vysiela pracovníkov na Jeho vinicu (Mt 9:37-38), a posiela kazateľov (Rim 10:15), a ustanovuje múdrych správcov nad svojou domácnosťou (Lk 12:42), ale On robí aj zubárov a inštalatérov. V Jeho dobrotivosti dáva učiteľov, podnikateľov a sociálnych pracovníkov pre spravodlivých aj nespravodlivých. Posiela vedúcich a tých, ktorí pracujú v službách.
Dôležitosť práce a povolania
Synoda zdôraznila, že svet práce je prostredím, v ktorom mladí „zakusujú rôzne formy vylúčenia a vysunutia na okraj. Prvou a najzávažnejšou je nezamestnanosť mladých, ktorá v niektorých krajinách dosahuje nadmernú úroveň. Okrem toho, že sa tým stávajú chudobnými, nedostatok práce odrezáva mladých od schopnosti snívať a dúfať a zbavuje ich možnosti prispievať k rozvoju spoločnosti. V mnohých krajinách táto situácia závisí od skutočnosti, že niektoré vrstvy mladej populácie nemajú primerané profesionálne schopnosti, a to aj pre nedostatok vzdelávacieho a formačného systému.
Jestvuje jedna veľmi chúlostivá otázka, ktorú politika musí brať do úvahy ako prioritnú problematiku zvlášť dnes, keď rýchlosť technologického rozvoja spolu s posadnutosťou redukovať náklady na prácu môžu veľmi rýchlo viesť k nahradeniu nespočetných pracovných miest strojovým zariadením. Ide o základnú otázku spoločnosti, pretože práca nie je pre mladého človeka len činnosťou na zabezpečenie príjmu. Je vyjadrením ľudskej dôstojnosti, cestou dozrievania a zaradenia sa do spoločnosti; je trvalým stimulom rásť v zodpovednosti a tvorivosti; je ochranou proti tendencii individualizmu a pohodlnosti a je aj oslavou Boha cez rozvoj vlastných schopností.
Pretože ďaleko od prianí a veľmi ďaleko od schopnosti rozlišovať, čo má u človeka dozrievať, sú tvrdé hranice reality. Nie vždy má mladý človek možnosť rozhodnúť sa, čomu bude venovať svoje úsilie, pri akých úlohách vydá svoju energiu a schopnosť inovovať. Je pravda, že bez práce nemôžeš žiť a niekedy musíš prijať, čo nájdeš, ale nikdy sa nezriekni svojich snov, nikdy definitívne nepochovaj svoje povolanie, nikdy sa nevzdávaj. Vždy naďalej hľadaj aspoň čiastočne alebo nedokonale, ako žiť to, čo vo svojom rozlišovaní spoznáš ako autentické povolanie.
Keď objavíme, že nás Boh k niečomu volá, že sme pre to stvorení - môže to byť ošetrovateľstvo, stolárstvo, komunikácie, inžinierstvo, vyučovanie, umenie alebo akákoľvek iná práca -, potom budeme schopní nechať v sebe vyklíčiť to najlepšie - obetu, veľkodušnosť a oddanosť. Treba si uvedomovať, že nerobíme preto, aby sme robili, ale že to všetko má svoj význam ako odpoveď na povolanie, ktoré sa ozýva v najväčšej hĺbke nášho bytia, aby sme niečo dali iným; znamená to, že tieto aktivity poskytujú srdcu zvláštnu skúsenosť plnosti. Toto hovorí aj stará biblická Kniha Kazateľ: „A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho, ako radovať sa zo svojich diel“ (3, 22).
Ak vychádzame z presvedčenia, že Duch Svätý naďalej vzbudzuje povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu, môžeme v Pánovom mene „znova spustiť siete“ v plnej dôvere. Môžeme - a máme - mať odvahu povedať každému mladému človeku, aby sa pýtal na možnosť ísť touto cestou.
Pri rozlišovaní povolania sa nemá vylúčiť možnosť zasvätiť sa Bohu v kňazstve, v rehoľnom živote alebo v iných formách zasväteného života. Buď si istý, že ak spoznáš Božie volanie a budeš ho nasledovať, bude to niečo, čo dá tvojmu životu plnosť.
Ježiš kráča uprostred nás ako kedysi v Galilei. Prechádza našimi ulicami, pokojne sa zastavuje a pozerá sa nám do očí. Jeho volanie je príťažlivé, očarujúce. Vyhľadávaj skôr miesta, kde je pokoj a ticho, ktoré ti umožnia uvažovať, modliť sa, jasnejšie sa pozerať na svet, ktorý ťa obklopuje, a potom budeš môcť spolu s Ježišom spoznať, aké je tvoje povolanie na tejto zemi.
Signál a frekvencie vo vzduchu lietajú od samého počiatku dejín. Jedna vec je podľa neho povedať Bohu svoje „áno“, druhá vec je realizovať ono „áno”.
Každé premýšľanie nahlas o téme „povolania“ (v angličtine calling alebo vocation, často používané zameniteľne) by mala sprevádzať intelektuálna dôslednosť a pokorný prístup, ktorý si uvedomuje limity vlastného poznania. Ide totiž o veľa. Máme dočinenia s komplexnou problematikou, ktorú možno uchopiť z viacerých perspektív - od psychologickej, cez sociologickú až po teologickú, s ktorou je dobré začať, ak nie z iného dôvodu, tak preto, že samotný koncept má pôvod v kresťanstve.
Fundamentálny aspekt Božieho povolania, ktorý sa vzťahuje na všetkých nasledovníkov Krista, je - ako odpoveď na Božiu dokonalú lásku - milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako sám seba (Mk 12, 28 - 31). Na rozdiel od sekulárne chápaného povolania, kde sa vyzdvihuje myšlienka sebarealizácie a sebanaplnenia, v kresťanskom kontexte je povolanie vždy spojené so sebaobetovaním (Rim 12, 1). Bude zahŕňať dobrovoľné vzdávanie sa materiálnych vecí (obetavosť v dávaní), ktoré často prezentujú najväčšiu prekážku pri nasledovaní Ježiša.
Povolanie má však aj individuálny rozmer a práve tu vzniká medzi kresťanmi najviac otázok. Výber zamestnania, voľba životného partnera či zmena trvalého bydliska patria medzi časté dilemy, najmä u mladých ľudí. Bolo by však vážnou chybou redukovať hľadanie Božej vôle len na túto vekovú skupinu - Boh povoláva ľudí od detstva až po starobu. S každým človekom má zámer a pre každého má úlohu. Všetci bez rozdielu sú Bohom milovaní a sú v Božích očiach dôležití.
Univerzálne Božie povolania reprezentujú trvale platné princípy. Všetci kresťania - vždy a všade - sú okrem spomínaného fundamentálneho povolania, povolaní napríklad k svätosti (1 Pt 1, 13 - 21). Osobitné povolania môžu byť situačné, a teda aj dočasné. Pre ilustráciu, človek nemusí zotrvať v jednom zamestnaní alebo žiť na jednom mieste celý svoj život - v 21. storočí to vo väčšine prípadov ani nie je možné. „Duch vanie kde chce“ (Jn 3, 8) a Božiu vôľu zjavuje dynamicky a postupne.
Autor v knihe uvádza: „Ježišov život sa riadil podľa jeho cieľa. Všetko, čo urobil a povedal, bolo súčasťou celkovej schémy. Malo to význam, pretože to prispelo ku konečnému zmyslu jeho života, k vykúpeniu sveta pre Boha. Táto motivačná vízia riadila jeho správanie a viedla jeho kroky.
Boh dáva človeku kompas, nie mapu ani bedeker, a následne ho sprevádza na ceste. Nevyhnutným predpokladom rozpoznávania špecifických Božích povolaní je schopnosť rozlišovať. Pavlova túžba byť nápomocný a jeho dary boli súčasťou realizácie Božej vôle. Človek má slobodnú vôľu a vlastný úsudok je súčasťou rozpoznania a žitia Božích povolaní (Sk 15, 28).
Pokiaľ existuje tá možnosť, je múdre sa ich prenášačom vyhnúť tak v reálnom živote, ako aj vo virtuálnom priestore. Naopak, treba sa obklopovať ľuďmi, ktorých život odzrkadľuje sedem hlavných cností (pokora, štedrosť, dobroprajnosť, mierumilovnosť, cudnosť, striedmosť, činorodosť) a tri teologické cnosti (viera, nádej, láska).
Epidémia rozptyľovania sťažuje až znemožňuje počutie Božieho hlasu. Porovnávanie sa s druhými spôsobom, ktorý vedie k sebapodceňovaniu či sebanadradenosti, znemožní človeku naplniť Boží zámer a rozvinúť svoj potenciál.
Počas púštnych úsekov sa môže spojenie s Bohom prerušiť a môžeme zablúdiť. Aj keď prežívame „temnú noc duše“, Boh zostáva na tróne.
Človek už nežije zo dňa na deň, ale ako niekto, kto má povedomie vlastnej hodnoty a významu na tejto planéte; motivovaný smeruje k cieľom, ktoré transcendujú platenie účtov, peknú dovolenku a pokojný dôchodok. Jeho život má nielen zmysel a smer, ale aj väčšiu stabilitu. Tieto existenciálne zmeny majú pozitívny dosah na praktický život človeka a umožňujú mu meniť sa k lepšiemu.
Človek tiež vidí hlbší zmysel v každodenných aktivitách. Slovami Williama Damona: „Keď niekto uvažuje o zamestnaní v zmysle povolania a nie iba ako o práci, transformuje to aj jeho samotný pracovný zážitok. Rutinné plnenie úloh sa stáva zdrojom hrdosti. Povinnosti, ktorých vykonávanie bolo kedysi drinou, sa stávajú hodnotnými spôsobmi ako prispieť k pozitívnej zmene v životoch druhých ľudí. Ľudia, ktorí objavili svoje povolania, zažívajú pocit naplnenia a sú šťastnejší ako tí, ktorí nepoznajú odpovede na veľké otázky života. Ich radosť je len čiastočne závislá od vonkajších okolnost...