Je jasné, že posvätného autora nezaujíma spôsob, akým sa stvorenie uskutočnilo a spôsob, akým je stvorenie opísané, netreba pokladať za ten, akým sa to skutočne uskutočnilo. Pre autora textu Svätého Písma nie je vôbec rozhodujúci spôsob, akým sa to uskutočnilo. To, čo je jeho zámerom, nie je, aby rekonštruoval udalosti stvorenia, aby zapísal kroniku o stvorení, ale aby ukázal, aký je zmysel stvorení a človeka a teda zmysel jestvovania človeka vo vzťahu s Bohom, ktorý je Stvoriteľom.
Stvorenie človeka na Boží obraz
Genesis 1 predstavuje stvorenie ako Božiu činnosť. Druhý spôsob, ktorý je použitý, aby sa vyjarilo, že Boh je Stvoriteľom, je formulácia, ktorá hovorí, že keď tvorí svet, Boh oddeľuje veci. Oddeľuje svetlo od tmy. Oddeľuje vody, ktoré sú nad oblohou od vôd, ktoré sú pod oblohou. Spôsobí, aby sa vyzdvihla suchá zem z mora, teda oddeľuje suchú zem a more. Potom nachádzame formuláci, že každá rastlina dáva semeno podľa svojho druhu, čiže všetko je rozlíšené, všetko je oddelené. Tretí významný spôsob vyjadrenia, ktorý nachádzame v Genezis 1 je, že Boh uskutočňuje stvoriteľskú činnosť slovom. Nie iba činnosť, nie iba oddeľovanie, ale aj hovorenie. Boh povie a veci sa uskutočnia. Boh hovorí, Boh volá veci a dáva im meno.Podľa Genezis 1 Boh šesť dní tvoril a siedmy deň ukončil stvorenie a odpočíval. Posvätný text chce zdôrazniť rozmer absolútnej slobody a absolútneho darcovstva zo strany Boha v diele stvorenia. Inými slovami Boh nie je odkázaný na to, aby uskutočnil stvorenie, on sa rozhodol, začal a potom skončil. To chce povedať, že Boh nemusel nevyhnutne začať stvorenie a ani nemusel skončiť, mohol by pokračovať v stvorení bez obmedzenia.
Ublížil ti, ale to, čo sa chystá stať, zmení všetko vo tvojom živote.
Človek ako vrchol stvorenia
Nato Boh povedal: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Človek je stvorený ako vrchol, ako posledné stvorenie, najdôležitejšie, je posledným stvoriteľským činom v tejto následnosti stvorenia živých bytostí. Ale aj napriek tomu a napriek tomu, že je nositeľom aj absolútneho tajomstva, ktoré spočíva v tom, že je stvorený na Boží obraz a podobu, nemá svoj vlastný deň stvorenia. Základným prvkom týchto veršov sú dve slová, obraz a podoba. Odborníci pripomínajú, že v hebrejskom texte sú použité dve slová, selem a demut, ktoré prekvapujúco znamenajú protiklad, blízkosť a vzdialenosť. Slovo selem vyjadruje obraz, sochu, postavu, alebo niečo, čo je veľmi podobné vzoru, zreteľne podobné skutočnosti, ktorú chce zobraziť. Naopak slovo demut znamená niečo abstraktné, nie konkrétne, niečo je podobné len čiastočne, nepriamo.Je zaujímavé, že v období, keď vznikal tento náš text knihy Genezis, už aj v okolitých krajinách blízkeho Východu sa dajú nájsť formulácie o človeku na Boží obraz, ale tento výraz platil výlučne iba na kráľov. Osobitosť posolstva Svätého Písma spočíva v tom, že celé ľudstvo, každý človek, je osobou, ktorá panuje na zemi, lebo je Božím obrazom. Nielen ten, kto je hore a má moc, ale každý človek, aj ten najkrehkejší, aj ten zabudnutý, aj ten, ktorý by mal zdeformovanú tvár, je vždy Božím obrazom. A tak vždy, ako zopakuje verš 28, môže podmaňovať si a panovať. Toto posolstvo je v podstat najzákladnejšie.
Podoba človeka s Bohom
Jestvuje princíp, podľa ktorého v rámci spôsobu vyjadrovania Svätého Písma je možné pochopiť význam jednej veci neznámej, keď sa obrátime k tomu, čo predchádza, alebo nasleduje, ak tá predchádzajúca alebo nasledujúca skutočnosť je daná do súbežnosti. Je celkom možné, že pre nás podľa kresťanskej tradície je by bolo celkom logické, chápať ľudskú dušu ako tú skutočnosť, ktorou je človek podobný Bohu. V čom je tá podoba Boha, tá pečať, ktorú máme v sebe cez zákon paralely. Vyjadrenia, ktoré nachádzame vo Svätom Písme Starého zákon stále varujú pred pokušením zúžiť Boha na bytosť, ktorá má pohlavie, vo vedomí, že tak robili obyvatelia Kanaánu. Podľa židovského chápanie nie je prijateľné povedať, že sa podobáme Bohu, lebo sme muž a žena, lebo Boh sám má v sebe princíp mužský a ženský.Ľudské pokolenie, ktoré sa zrodilo v mužovi a žene, je povolané ku vzťahu muža a ženy. V rozmere telesného otcovstva a materstva sa vlastne zo spoločenstva muža a ženy, z ich vzťahu lásky, rodí nový život. Manželský vzťah je jedným zo základných vzťahov, ktorý v sebe zahrňuje všetky ľudské vzťahy, ktoré tvoria niečo živé, ktoré plodia novú bytosť, ktoré prinášajú život na túto zem. Z toho dôvodu autor vidí z jednej strany Boha, ktorý tvorí a umožňuje zostúpiť zástup živých bytostí a neživých bytostí, a na druhej strane vidí človeka, ktorý cez svoju lásku spôsobuje, že život sa rozširuje. Jeden a druhý sú si podobní. A keď chceme vyjadriť túto skutočnosť viac novozákonným spôsobom, môžeme povedať, že podľa posvätného autora, Božím obrazom, ktorý je v nás, tým, ktorý nás vedie k nemu absolútne, je naša schopnosť milovať.
Lebo ak ja neprijme odlišnosť druhého, tak ani ja viac nejestvujem, lebo ja som tiež ten druhý, alebo ten druhý som ja. Toto je pravdivé vo vzťahu k iným ľuďom so všetkým, čo obnáša prijatie odlišnosti, čiže nechcieť za každú cenu, aby ten druhý bol taký, ako chceš ty a ako ty rozhodneš. To znamená, že ide o pochopenie, že nie je možné spoločenstvo, ak nie je prijatý aj určitý rozmer samoty. Lebo keď povieme, že sme rozdielni, to znamená tiež, že sme určitým spôsobom aj sami. A že určité skúsenosti môžem získať len ako sám. Ak ochoriem, pociťujem ťažkosti ja sám, a keď budem zomierať, bude to moje zomieranie. Ak prežívam spokojnosť, je to moje vedomie spokojnosti. Niektoré skutočnosti sa môžu zdielať, niektoré nie, ale môžeš ich zdieľať v miere, v akej prijmeš svoju subjektivutu, čiže v miere, v ktorej prijmeš aj určitý rozmer samoty.
A to je skutočnosť, ktorá umožňuje spoločenstvo. Ale toto, keď to platí vo vzťahoch medzi ľuďmi, o to viac to platí vo vzťahu k Bohu. Genezis 1, keď opisuje proces odlišovania, nám hovorí, aby sme boli pozorní a uvedomili si, že musíme prijať nielen odlišnosť medzi nami, ale musíme prijať aj základnú a absolútnu odlišnosť medzi nami a Bohom. Je potrebné, aby človek prijal skutočnosť, že je odlišný od Boha, že nie je Bohom a že Boh je odlišný od človeka a že teda nie je taký, akým by si ho ty chcel mať. A v tomto máme pred sebou cestu obrátenia a táto cesta obrátenia je veľmi dlhá.
Toto všetko, hovorí Genezis 1, sa uskutočnilo za sedem dní. A ten moment, kedy skončil, je sobota, je to Boží odpočinok, čiže radosť z toho, čo urobil. Na konci každého dňa stvorenia text Svätého Písma hovorí: A Boh videl, že, ako to obvykle prekladáme, že to bolo dobré. V hebrejčine je to: ki tob. Tob znamená dobrý ale aj pekný. A toto je tá myšlienka. Boh videl, že stvorenie bolo dobré a pekné. Ale na konci všetkého text Svätého Písma mení formuláciu a namiesto toho, aby povedal, že to bolo dobré a pekné, povie, že to bolo veľmi dobré a pekné. A toto je zmysel soboty. Explózia krásy a dobra v Božom stvorení, v ktorom Boh nachádza zaľúbenie, a ktoré Boh dáva darom človeku, aby aj človek nachádzal v ňom zaľúbenie, keď aj človek prežíva sobotu.
Je to paradox, človek, Boží obraz, zdieľa ten istý deň stvorenia so zvieratami a zdieľa so zvieratami ten istý pokrm, lebo v texte je vyjadrené, že Boh dal za pokrm, či človeku alebo zvieratám, zelené rastliny. Potom je požehnanie pre človeka pozmenené. Je doplnené: Podmaňte si zem a panujte. Lebo človek je odlišný od zvierat, ale je zvieratám podobný. Toto je paradox, ktorý si nosíme v sebe a ktorý nám určitým spôsobom kompikuje život, lebo sme povolaní, aby sme žili v týchto dvoch rozmeroch bez toho, aby sme jeden z nich zabudli. Byť podobní zvieratám a zároveň žiť na Boží spôsob. Je to mimoriadne náročné zosúladiť tieto dva rozmery, a preto stále sa objavuje pokušenie zjednodušovať a povedať, že človek patrí medzi zvieratá. Narodí sa, zomrie a všetko je skončené.
Všetko sa naplní v dňoch pozemského života, ktoré sú nám dané, snažme sa urobiť čo vládzeme najlepšie, ale nerobme si ilúzie, sme ako zvieratá. Hoci riadime svet, vylepšujeme naše jestovanie, dokonca sme už schopní aj vyrobiť deti v skúmavke. Ale aj to dieťa, ktoré sme vyrobili v skúmavke, zomrie, je ako zviera. Druhým pokušením je povedať: Sme ako Boh. Po v krátkom čase príde k tomu, že odstránime to „ako“ a tvrdenie potom znie: Sme Boh. A tak sa usilujeme my tvoriť človeka, chceme vytvoriť život, tvoríme veci, správame sa ako vlastníci nášho života, ako páni nad svojím životom. Ale obe tieto postoje sú mylné. Je pravda, že sme ako zvieratá, ale nie sme len ako zvieratá. Je pravde, že sme ako Boh, ale nie sme len Boží a teda nie sme Bohom.
Komplementarita muža a ženy
Komplementarita muža a ženy je základným princípom. Tento princíp nachádza svoj základ vo Svätom Písme. Keď sa sústredíme na pohľad Svätého Písma, vychádzame z formulácie: Boh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27). Posolstvo Svätého Písma zakladá pohlavnú odlišnosť na úkone Stvoriteľa. Každá osoba je skôr či neskôr povolaná k tomu, aby prijala tú skutočnosť, že vlastní iba jednu z dvoch základných variant ľudstva a že tá druhá bude pre ňu navždy nedostupná. Pohlavná rozdielnosť je teda znakom našej ohraničenosti. Každý musí priznať, ja nie som plnosť človeka. Kniha Genezis vidí podobnosť ľudskej bytosti s Bohom v spoločenstve muža a ženy a nie v každom z nich oddelene.
Každá osoba na základe svojej totožnosti alebo muža alebo ženy je odkázaná, aby sa otvorila ponad svoju ohraničenosť. Od chvíle, kedy si začne uvedomovať svoju totožnosť či muža alebo ženy, každá osoba sa musí zaoberať niečím, čo ju presahuje. Skúsenosť rozdielnosti medzi mužom a ženou sa stáva tak východiskom pre každú inú skúsenosť toho, čo nás presahuje a zakladá tak nerozlučiteľný vzťah ku skutočnosti, ktorú však tiež nikdy úplne neprenikne. Muž a žena ako ľudské osoby chápu seba samých ako rozdielnych vo svojej totožnosti a uvedomujú si potrebu dopĺňania sa a spoločenstva. Mužský a ženský, alebo muž a žena, sú pojmy, ktoré vyjadrujú vzťah. Niečo je mužské v tej miere, nakoľko je vo vzťahu k niečomu, čo je ženské a cez ženu smerom k dieťaťu, v každom prípade cez otcovstvo, či už je telesné alebo duchovné. Tu je vyjadrená dvojita ohraničenosť: Ja nie som všetko, nie som ani plnosť človeka. Z toho vyplýva, že muž alebo žena si nevystačia sami.
Byť vďačný za stvorenie
Uvedomili sme si, že Sväté Písmo predstavuje Božiu spokojnosť a radosť nad tým, že stvorený svet a človek sú dobrým a pekným stvorením. Aj my sme pozvaní, aby sme takto hľadeli na stvorenie všetkého, čo je okolo nás a predovšetkým na nás ľudí. Teraz sa chceme akoby pripojiť k tomu, čo robí Boh, keď odpočíva po skončení stvorenia, prežíva dobro a krásu stvorenia. Tento Boží postoj nie je zmenený ani ľudským hriechom.| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Božie Stvorenie | Z ničoho, z lásky, vedomím |
| Človek | Obraz Boha, schopný pretlmočiť ducha do hmoty |
| Ježiš Kristus | Zjavenie Boha v dejinách |
| Cieľ | Stať sa Božími deťmi a nechať Boha zjaviť sa skrze nás |
Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu. Tvoj služobník sa v nich vzdeláva; veď kto ich zachováva, dostane hojnú odmenu. Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. (porov. 15. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“(Ján 17,3)
Na toto by bol stvoril Pán Boh človeka? Kto v Boha verí, ten cíti, ten vie, že so smrťou ešte je nie koniec všetkému. Tam za hrobom nasleduje zúčtovanie, vyrovnanie. Nie, tisíckrát nie! Nemôže byť, žeby práce, radosti, žiale, nádeje celého nášho života jedna tmavá hrobová jama pohltila. Do nášho srdca vštepená tajná túžba nám šepoce, viera nás učí, že musí byť i druhý život, kde zásluha vezme svoju odmenu, zločin svoju pokutu. Tu na zemi sme len na to, aby sme sa hodnými učinili na túto odmenu. Nato sme na zemi, aby sme Boha poznali, jeho milovali, jemu slúžili a tak aby sme spasení boli.
Pohľad na tento stvorený svet, v nás žijúce svedomie nám šepce, nás učí, že jest Boh, že jemu máme ďakovať za všetko. Vidíš, to je našou svätou povinnosťou, aby sme Boha, toho všemohúceho Stvoriteľa a dobrotivého Udržiavateľa podľa možnosti našej už tu na zemi poznali. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3)
Ak niektorý z nás i miluje Pána Boha, len nútene ho miluje, lebo sa trestu bojí. Nie tak, najmilejší! Dobrovoľne, viac než všetko iné milujme tohto láskavého Boha! Nech nám je Boh viac než zdravie a život. Boh nech je našou nádejou pri smrti, Boh nech je našou odplatou v živote večnom.
Tak je, milí moji veriaci, bárs by mal človek všetko, bárs by požíval všetky radosti sveta, toto všetko neuspokojí jeho srdce, akýmsi prázdnym cíti svoje srdce, celý je akoby žiaľom naplnený. Jedine jeho láska k Bohu naplní dokonalou blaženosťou jeho srdce, ktoré len milovať túži, lebo ho Boh nato stvoril, aby sme Jeho milovali.
Teda príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to učiní našu dušu pred Bohom krásnou, milou. Príkazy Božie zachovávať, Bohu slúžiť, to nás vovedie do života večného!
Áno, najmilejší, Bohu slúžiť, to je sláva. Chcieť, čo Boh chce, to je život; činiť, čo Boh káže, to je spása. Čo je teda cieľom nášho života? Vládnuť Bohom! A čo máme činiť, aby sme sa dostali k svojmu cieľu? Musíme ho poznať, zo srdca milovať, jemu verne slúžiť. Kto pre iné žije na svete, ten je synom mrhajúcim otcovské dedičstvo, spasenie, nech sa čím skôr vráti do zanechaného domu.
Boh nás stvoril, Bohu patríme: pre neho žime, k nemu nech sa povznáša naša túžiaca duša, preto je nespokojné naše srdce, kým sa k nemu nedostaneme.