Sviatok svätého Štefana, ktorý sa slávi 26. decembra, teda na Druhý sviatok vianočný, je tradične na Slovensku spojený s oslavami a rôznymi zvykmi. Tento deň má hlboké korene v kresťanskej aj ľudovej tradícii a stal sa symbolom radosti po Vianociach a aj určitého uvoľnenia, keďže už neplatili také prísne pravidlá a obmedzenia ako počas predchádzajúcich sviatočných dní. Viaceré štefanské tradície a zvyky pretrvali dodnes.
Bernardo Daddi: Umučenie sv. Štefana
Kto bol svätý Štefan?
Svätý Štefan, alebo tiež Štefan Prvomučeník, bol prvý kresťanský mučeník, ktorý zomrel za svoju vieru. Bol jedným zo siedmich diakonov, ktorých apoštoli ustanovili, aby sa starali o potreby chudobných v kresťanskej komunite. Bol prvým Ježišovým učeníkom a tiež prvým, ktorý za neho podstúpil mučenícku smrť. Na základe krivého obvinenia ho odsúdili za rúhanie sa a zabili ukameňovaním.
Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom , ktorý podstúpil za neho mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi, bol ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Nepriateľom Cirkvi sa to však nepáčilo. Pri jeho múdrosti však strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Vtedy ich pochytil veľký hnev a začali kričať. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel.
V slovenskej tradícii je svätý Štefan uctievaný ako ochranca roľníkov a jeho sviatok je spojený s vďakou za dobrú úrodu a ochranu domácnosti.
Svätého Štefana označujeme ako prvého mučeníka za vieru v Ježiša Krista z rozprávania evanjelistu Lukáša, ktorý o ňom hovorí v Skutkoch apoštolov ako o jednom zo siedmich osvedčených, martyrúmenús, čiže uznávaných alebo rešpektovaných mužov. O jeho postave sa dozvedáme výlučne zo Skutkov apoštolov, ktoré najprv rozprávajú o tom, čo sa dialo po Ježišovom nanebovstúpení. Tou najvýznamnejšou udalosťou bolo prijatie daru Ducha Svätého, pretože ten viedol hlavnú postavu prvej časti Skutkov apoštolov - svätého Petra - k získaniu mnohých poslucháčov z rôznych jazykov a krajín (porov. Prvá charakteristika Štefana a ďalších, ktorých mená čítame na začiatku šiestej kapitoly, je, že bol helenista. Bol teda Žid, ale už nosil grécke meno Stefanos, čiže „korunovaný“.
Tiež mohol byť vychovávaný v helenistickom duchu, pretože ovládal gréčtinu (porov. Sk 6, 9). Najdôležitejšou charakteristikou, akú Štefan dostáva, je však to, že to bol osvedčený muž plný viery, múdrosti, Ducha Svätého, milosti a sily, ktorý konal veľké zázraky a znamenia (porov. Sk 6, 3. 5. 8). Najstaršiu zmienku o Štefanovi ako diakonovi podáva až svätý Irenej v 2. Podľa toho, ako ho Lukáš zaraďuje na začiatok zoznamu osvedčených mužov, je zrejmé, že bol medzi prvými, ktorí sa po zoslaní Ducha Svätého pridali k apoštolom a boli ochotní im pomáhať.
Pojem diakon však ani tu, ani nikde u Lukáša nenachádzame. Najstaršiu zmienku o Štefanovi ako diakonovi podáva až svätý Irenej v 2. Charakteristikou je však blízko popisu v Prvom liste Timotejovi, kde apoštol Pavol píše, že diakon má byť „vyskúšaný“, čiže preverený, či spĺňa určité vlastnosti. Napríklad či je čestný, nie dvojtvárny, nie príliš oddaný vínu alebo lakomý (porov. 1 Tim 3, 10). Podľa samotného opisu v Skutkoch apoštolov prvou skúškou Štefanovho charakteru bolo obsluhovať pri stoloch (diakonein trapedzais) spolu s ďalšími šiestimi spomedzi helenistov, ktorí apoštolov kritizovali za nespravodlivý prístup voči ich vdovám.
Petrov návrh mal utíšiť nepriaznivé nálady namierené proti apoštolom a preniesť zodpovednosť za starostlivosť o vdovy na tých, ktorí boli dôveryhodní a nestranní. Nešlo teda o to, že by sa apoštolom nechcelo obsluhovať pri stoloch, a tak si vyhliadli mladších. Obsluhovať pri stoloch neznamenalo plniť úlohu dnešných čašníkov, ale skôr dozornej rady, ktorá dbala na spravodlivé prerozdeľovanie zozbieraných materiálnych prostriedkov (porov. Sk 2, 44 - 45). Dovtedy kresťania prinášali prostriedky z predaja svojho majetku priamo apoštolom (porov. Dvanásti sa potrebovali nutne venovať službe slova, ktorá zatiaľ nebola v kompetencii inej skupiny. Služba slova a služba stola sú v tejto etape dejín Cirkvi rovnocenné a vyžadujú duchovnú autoritu, ktorá pochádza z daru Ducha Svätého.
Lukáš neuvádza, ako dlho Štefan kázal v rôznych helenistických synagógach v Jeruzaleme, dokiaľ ich nepopudil proti sebe. Neuvádza ani obsah jeho kázania, no je zrejmé, že išlo o Ježiša. Keďže mu nedokázali protirečiť, v duchu Ježišovej predpovede v 21. kapitole Lukášovho evanjelia (porov. Lk 21, 14 - 19), postavili proti nemu falošných svedkov, z úst ktorých zaznelo obvinenie, s akým išli kriví svedkovia aj proti Ježišovi, že zborí chrám (porov. Ukameňovanie si však mohol vyslúžiť najmä za hriech rúhania voči Bohu. Podľa Mojžišovho zákona musí takto zomrieť každý, kto Boha preklína alebo znevažuje jeho sväté meno (porov. Lv 24, 14 - 16). Evanjelista Lukáš sa pri opise tejto situácie mohol inšpirovať príbehom o istom Nabotovi, ktorý odmietol predať kráľovi Achabovi svoju vinicu, a tak sa ho kráľovná Jezabel chcela zbaviť prostredníctvom krivých svedkov a ukameňovaním za údajné rúhanie proti Bohu a kráľovi (porov. 1 Kr 21, 10.
Štefan však nebol mlčiaca obeť nespravodlivosti mocných. On pred veľradou hovorí ako nebojácny rečník, ktorý podrobne vysvetľuje Písmo a usvedčuje svojich žalobcov zo zrady a vraždy prorokov vrátane Ježiša (porov. Podľa Lukášovho vyjadrenia v ôsmej kapitole Skutkov apoštolov sa po Štefanovej smrti rozpútalo prenasledovanie, pred ktorým utiekli všetci okrem apoštolov. Je zaujímavé, že i tí, čo sa rozutekali, neprestali veriť v Krista, naopak, hlásali ho, kdekoľvek sa ocitli. Hlavnou postavou spomedzi diakonov, ktorí po Štefanovej smrti pokračovali v odvážnom hlásaní Krista medzi pohanmi, bol Filip. Kým Štefan využil dar Božej múdrosti na obranu pred vlastnými, Filipa Boží Duch viedol medzi Samaritánov žijúcich na sever od Jeruzalema, ktorými Židia opovrhovali.
Pre kresťana je deň smrti zároveň dňom narodenia pre nebo. O to skôr, ak ide o mučeníka. V narodení Ježiša slávime spojenie Božieho Slova s ľudským telom, čiže vtelenie. Svätý Štefan sa svojho tela vzdal, aby mohol byť naveky slobodne s Ježišom, ktorého pred ukameňovaním videl na nebi. Z pohľadu evanjelistu Lukáša môžeme povedať, že tak Ježiš, ako aj Štefan používali dar Ducha Svätého na službu, ktorá mala ľudí priviesť k Bohu. Treba však pripomenúť, že vo Vianočnom období slávime aj sviatok Svätých neviniatok, ktorý úzko súvisí s Ježišovým narodením. Je oslavou mučeníckej smrti detí, ktoré dal zabiť Herodes v okolí Betlehema.
Priamym svedkom Štefanovej mučeníckej smrti bol aj mladý Šavol, neskôr apoštol Pavol. Preto je na mieste otázka, ako ho ovplyvnilo svedectvo svätého Štefana, keď sám v dospelosti prenasledoval kresťanov. Štefan pred Šavlom svedčil o Ježišovi. Lukáš opisuje prepojenie medzi Štefanom a Šavlom vo videní Ježiša v jeho sláve. Štefanova tvár pritom žiarila ako tvár anjela, Šavol pri pohľade na Krista načas stratil zrak, no o to viac mu utkveli v mysli Ježišove slová, ktoré ho nakoniec priviedli k vnútornej premene. Pápež František to pri modlitbe Anjel Pána 26.
Prepojenie Štefana s Pavlom dosiahol Lukáš aj prostredníctvom poznámky na konci príbehu, kde Šavol najprv stráži šaty tým, čo Štefana kameňovali (porov. Sk 7, 58), a vzápätí aktívne schvaľuje tento čin a sám sa snaží Cirkev ničiť (porov. Sk 8, 1. 3). Aj na Šavla sa teda vzťahuje Boží trest, ktorý si určite kriví svedkovia zasluhovali. Vďaka Štefanovej modlitbe však Šavol dostal prinajmenšom druhú šancu stretnúť sa so živým Ježišom. Mučeníci v každej dobe sú ľuďmi, ktorým sa nebo otvára o niečo skôr, než by sa k tomu prirodzene dostali podľa zákonov zapísaných v ľudskej prirodzenosti. Mučeníkom alebo mučenicou sa stáva každý, kto sa zrieka pozemského života v prospech budúceho života v nebi a prijíma aj s tým spojené utrpenie. I dnes v mene viery umiera mnoho nevinných ľudí a ešte viacej ich trpí a znáša odsudzovanie, pretože tí, ktorí ich nivočia, sú zaslepení predstavou o vlastnej spravodlivosti. Otvoriť oči im dokáže naozaj iba Boh.
Mučeníctvo ako svedectvo krvi je ľudsky ťažké prijať, ale ešte ťažšie je ho ignorovať. Nie je ľahké zvládať utrpenie a stratu života, pokiaľ v tom človek nehľadá vyšší zmysel. Kto verí, hľadá, a kto hľadá, nájde (porov. Svätý Štefan bol muž, ktorý nešetril darmi Ducha Svätého iba pre seba alebo svojich priaznivcov. Skôr ako Štefan zomrel, pozeral na svoj cieľ - na nebo, ktoré bolo otvorené, a pohľad naň ho úplne uchvátil. Nikto z prítomných mu neveril, pretože ich zrak bol príliš obmedzený zmyslovým poznaním. Kresťania sa dnes môžu ocitnúť v podobnej situácii ako kedysi žalobcovia proti Štefanovi. Vzhľadom na svoje postavenie a úrady v Cirkvi môžu vyššie postavení alebo odmalička veriaci z tradičného prostredia pozerať neveriacky na prejavy Ducha Svätého u neveriacich alebo veriacich iných náboženstiev vrátane židovského.
V spomienkach si dosť často spomeniem na príklad veľmi dobrého kňaza - saleziána Dona Alojza Masného, uja Lojzka. Fulgencius z Ruspe hovorí ohľadom liturgického sviatku sv. Štefana a jeho súvisu s tajomstvom Krista toto: Včera sme oslávili narodenie nášho večného Kráľa v čase, dnes oslavujeme víťazné umučenie jeho vojaka... Včera náš kráľ vyšiel z panenského lona oblečený v rúchu ľudského tela a milostivo navštívil svet, dnes jeho vojak vyšiel zo stánku tela a ako víťaz odišiel do neba. Štefanovo odsúdenie a jeho smrť vykazujú veľkú podobnosť s odsúdením a smrťou Ježiša Krista. Ako zomrel Učiteľ, tak zomiera i jeho učeník. Obe správy hovoria okrem ďalších podobností o Synovi človeka po pravici Božej. Obe obsahujú prosbu o odpustenie.
Štefanov príbeh tak, ako ostatné príbehy mučeníkov privádzajú kresťanov ku Kristovi. V príbehu o Štefanovi sa hovorí, ako má kresťan chápať sám seba. Božia láska uschopňuje človeka, aby dokázal svedčiť o Božom slove svojím životom a aby dokázal konať podivuhodné činy pre spásu ľudí. A neodplácať zlo zlom. I keď podstupuje bezprávie a násilie, modlí sa spolu s Kristom za svojich prenasledovateľov. Kameňovanie sa konalo mimo mesta a podľa Lukášovho podania to bola zvyčajná smrť prorokov. Štefanova smrť však nie je nešťastným koncom, pretože jeden z prizerajúcich sa je Šavol, ktorý bude v Štefanovej misii pokračovať. Štefan vo svojej reči robí relektúru dejín vyvoleného národa a poukazuje na spásonosnú činnosť Boha v prospech ľudí. Spor Štefana so Židmi je vlastne sporom o Božie spásne jednanie v dejinách. Štefan bol ustanovený za diakona pretože bol mužom viery a naplnený Duchom Svätým.
Vystupujú tu dve skupiny židov a to helenisti a hebreji. Helenisti teda boli židia, ktorí sa zdržiavali mimo Palestíny a hovorili gréckou rečou. Teraz sa však už nachádzali v Jeruzaleme. V náboženskom ohľade boli liberálnejší. Židia z diaspóry teda prichádzali do Jeruzalema na istý čas a mali tam svoje synagógy. Aj libertínci boli potomkovia Židov, ktorých asi Pompejus roku 63 pred Kristom odvliekol do Ríma a neskôr, keď sa dostali na slobodu, tak sa vrátili do Palestíny. Štefana teda nechcú pochopiť prevažne helenisti, ktorí prišli z Alexandrie, Cilície a Ázie. Bol to ozaj ranný začiatok kresťanstva s krstom v mene Ježiša Krista a lámaním chleba po domoch v prvý deň týždňa, kde mohli byť len pokrstení.
Tradičné zvyky na sviatok svätého Štefana
Ľudia sa v tento vianočný deň umývali v studenej vode, aby boli počas celého roka zdraví. Na Štefana sa medzi sebou navštevovali širšie rodiny. Tradícia návštev u príbuzných a známych sa na Štefana dodržiava dodnes. V minulosti okrem príbuzenstva chodili na návštevy aj koledníci, Boli to mládenci, ktorí chodili od domu k domu vinšovať šťastie a hojnosť do nového roka. Želali tiež plodnú úrodu a zdravie, za čo potom dostali za odmenu výslužku.
Počas návštev a osláv sa na Štefana vo veľkom pripíjalo - predovšetkým na dobrú úrodu v budúcom roku. Svätý Štefan, patrón roľníkov, mal gazdom zaistiť, aby sa im v nasledujúcom roku dobre hospodárilo. Ľudia tiež pestovali rôzne zvyky, ktoré im mali zaistiť ochranu dobytka a domácnosti pred zlými duchmi. Svätenou vodou napríklad kropili domy, stajne a polia.
Svätý Štefan je patrónom koní, mladí muži preto chodievali zavčas rána brodiť kone, alebo ich obsypávali ovsom. Tieto zvyky mali koňom zaistiť silu a zdravie.
Na Štefana sa vo veľkom oslavovalo. Navštevovali sa priatelia a známi, pripíjalo sa na dobrú úrodu v ďalšom roku. Večer patril zábavám.
Večer na Štefana patril zábavám. Štefanské zábavy sú jednou z najznámejších tradícií v tento deň. V minulosti boli tieto oslavy veľmi obľúbené, najmä medzi mladými, pretože ponúkali príležitosť na spoločné stretnutie po Vianociach. Vážne a rodine venované vianočné vianočné dni skončilo a začínalo sa obdobie radosti a veselosti. Počas štefanských zábav sa vo veľkom tancovalo, spievalo a hostilo. Zábavy často organizovali miestne spolky alebo dedinské skupiny.
V minulosti sa štefanské zábavy konali predovšetkým v krčmách a spoločenských domoch. Ľudia sa zabávali až do rána a symbolicky ukončili obdobia ticha a pokoja.
Tradícia štefanských zábav sa Slovensku stále udržiava. Počas týchto spoločenských podujatí sa ľudia obliekajú do tradičných krojov a tancujú tradičné slovenské tance alebo si aspoň vychutnajú program v podaní tradičných folklórnych súborov. V niektorých dedinách dokonca pred tradičnou štefanskou zábavou chodievajú chlapci stále po dedine s muzikou a okrem pohostenia si vyzbierajú aj finančné prilepšenie na večernú zábavu.
SLOVENSKÉ VIANOCE: KEDYSI vs DNES alebo TOTO SÚ NAŠE PRAVÉ VIANOCE 🎄
Svätý Štefan a Uhorsko
Keď prišli Maďari do strednej Európy, počínali si podobne ako bojové nomádske kmene Húnov a Avarov: prepadali okolité krajiny, pustošili ich a živili sa z koristi, ktorú získali výbojmi. Pri tomto spôsobe života im hrozilo nebezpečenstvo, že zaniknú podobne, ako zanikli ich predchodcovia. To si uvedomil maďarský vojvoda Gejza, keď utrpel ťažkú porážku od nemeckého cisára Otta l. pri rieke Lech roku 955. Preto sa usiloval previesť svoj národ na usadlý spôsob života a na prijatie západnej kultúry, vrátane kresťanstva.
Rok narodenia Vajka - Štefana nepoznáme. Niekde sa uvádza rok 969, inde 975, ba i 977. Podobne rok jeho krstu je neistý. Historické štúdie, ktoré predpokladajú rok jeho narodenia 969, kladú krst do rokov 973 - 974. Hoci s určitosťou nepoznáme ani meno krstiteľa, viacerí historici sa zhodujú v názore, že Štefana pokrstil biskupom Pilgrimom poverený kňaz passovského biskupstva. Ťažko však možno pripustiť tvrdenie, že Gejzovho syna pokrstil sv. Vojtech, ako to tvrdia niektorí životopisci.
Štefan už od skorej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhl’adom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Kresťanstvo prijal dušou i telom, v čom ho podporovala jeho nábožná manželka Gizela, sestra nemeckého cisára Henricha II. Mladý vladár najprv zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie svojej krajiny. Cirkevnoprávne rozdelil celé územie na 10 diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá (Ostrihom a Kalocsa) a osem biskupstiev. Na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Okrem toho zakladal kláštory. Všeobecne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Aby upevnil dosiahnuté výsledky a dal im zreteľné vonkajšie vyjadrenie, požiadal pápeža Silvestra II. o udelenie kráľovskej koruny. Pápež po dohode s cisárom Ottom III. súhlasil. Cirkevný obrad kráľovskej korunovácie sa konal na Vianoce roku 1000 v Ostrihome.
Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci cirkevní mužovia zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi.
Uhorský kráľ Štefan mal možno viacej detí, ale dospelého veku sa dožil iba jeho syn Imrich. Otec chcel, aby sa z neho stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. Okrem toho dal pre Imricha zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo ideálneho kresťanského kráľa. Štefana vel’mi zronila smrť jeho syna, do ktorého vkladal toľké nádeje. Posledné roky života mu zakalili intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníkov trónu. Štefan zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehévár) v bazilike, ktorú dal vybudovať za svojho života. Úctu svätých mu priznal pápež Gregor VII. roku 1083. Spolu s ním boli vyhlásení za svätých i jeho syn Imrich, biskup Gerard a slovenskí benediktínski mnísi Andrej - Svorad a Benedikt.