Toto bude asi ťažšie sústo na strávenie pre viacerých, ale ja vnímam od Pána, že to mám napísať. Uisťujem vás, že to nepíšem ani v pocite zranenosti, ani v horkosti, ani tým nechcem nikomu ublížiť, ani sa nikoho dotknúť. Modlil som sa za to a stál pred Pánom. Tento článok je výsledkom duchovného prežúvania Božieho Slova, modlitieb a rozjímania. Rozhodne to nie je reakcia na nejaký náhly impulz. Boh sa nado mnou zmiloval a spasil ma, a ja nechcem dávať ďalej nič iné, ako som dostal. Tento článok je písaný v láske, hoci bude na niektorých miestach tvrdý.
Pán nám s Táňou dal veľkú milosť v tom, že nás po niekoľkých mesiacoch v zbore vytrhol z toho, čo sa okolo nás rodilo, a dal nám slobodu skúmať a učiť sa priamo od Neho. Začínam vnímať, že nás oboch týmto na niečo pripravuje. Za tých zhruba 15 mesiacov, čo sme Jeho deťmi, sme neprešli toho nejako veľa, no videli sme dosť na to, aby sme si mohli urobiť určitý záver. Tým nemyslím záver v zmysle „zatvorím a viac neotváram“, skôr hovorím o daní konkrétnejšej podoby tomu, čo vidíme.
Tento článok chce byť svedectvom o tom, čo som uvidel, čo vnímam a čo Pán v tomto celom ukazuje mne osobne. Je to spôsobené aj tým, že teraz čítam Bibliu od začiatku do konca, a práve som v knihe Kroník. Fascinuje ma to, akým úžasným spôsobom je v týchto knihách doplnené to, čo sa nachádza už v Samuelových knihách a knihách Kráľov. Pán mi na tomto ukazuje jednu krásnu vec: ako Duch Svätý vykladá Písmo Písmom. Keď som čítal Samuela a Kráľov, mal som určité otázky. No tie postupne Pán vyjasňuje, ako čítam ďalej. Skrze toto slovo vnímam Starú zmluvu ako sumu Božej múdrosti, ktorou neradno pohŕdať ako niečím, čo sa Novou zmluvou zrušilo, pretože Boh považuje tých, ktorí pohŕdajú Jeho múdrosťou, za bláznov (Pr 1:7).
To, o čom chcem hovoriť, sú dva extrémy. Jeden extrém reprezentuje Uza z 13. kapitoly, druhý Dávidova žena Míchaľ z konca kapitoly 15 (tu odporúčam si dočítať veľmi dôležité slová z 2Sam 6:16-23). Vnímam totiž toto: najväčším útokom diabla na akékoľvek spoločenstvo veriacich, je oddelenie tohto spoločenstva od Krista - od Božieho Slova - od života. Nie je to zničenie tohto spoločenstva de jure, ale de facto. Satanovi nevyhovuje, keď tieto spoločenstvá úplne skončia, ale keď sú zdiskreditované a bez života. To spoločenstvo existuje ďalej, iba sa stane vlažným, neškodným, a ak opäť neotvorí v pokání Pánovi dvere, Pán ho vypľuje zo svojich úst. Ako sám Pán Ježiš hovorí, tragédiou nie je studenosť či horúcosť, lebo tie sú zjavné - tragédiou je vlažnosť (Zj 3:15-20).
Najpresvedčivejší argument pre Božiu existenciu
Jedným zo spôsobov, ako toto diabol robí, je ten, že tlačí najprv smerom k skutkom, a potom k učeniu tzv. mikulášencov, ktoré Pán nenávidí (Zj 2:6, 15; viac tu). Teda k niečomu, čo by sa dalo nazvať „šou jedného muža“, prípadne s.r.o.-čka niekoľkých spoločníkov, ktorí ovládajú a riadia svojich zamestnancov. Druhý spôsob je však tlak, ktorému sú vystavení ľudia, ktorí z takýchto zborov odídu, resp. sú z nich odídení, alebo ktorí sú z iných dôvodov pozráňaní, alebo jednoducho ide o ľudí, ktorí hľadajú skôr komunitu ako Krista, a ktorí si sami začnú vytvárať nové spoločenstvá. Týchto to často hodí do úplne opačného extrému, ktorý je však rovnako scestný. V oboch prípadoch ide o pohŕdanie Božím Slovom, ktoré však na prvý a možno aj niekoľko ďalších pohľadov vyzerá veľmi duchovne.
Uza a Pohŕdanie Božím Slovom
Začnime Uzom. O čo tu ide? Kráľ Dávid sa rozhodol, že dopraví truhlu Božej zmluvy z mesta Kirjat-jearim do Jeruzalema. Ak chcete vedieť, ako sa tam táto truhla dostala, prečítajte si 1Sam, kapitoly 3-6, odporúčam. Hneď na začiatku je však vidieť, s kým sa Dávid o tomto radí: s veliteľmi, vojvodami, s celým ľudom. „Na tom nie je nič zlé“, možno si poviete. No nikto sa neradí s Bohom. Dávid dokonca dá radu ľudí pred vôľu Božiu a hovorí Jestli sa vám to vidí za dobré, a jestli je to od Hospodina, nášho Boha... A potom sa ide do toho, lebo sa kráľov nápad všetkému ľudu náramne páči.
Všimnite si, ako sa to celé snažia potom „posvätiť“ a vytvoriť si „duchovnú“ atmosféru. Truhlu naložia na nový voz, veď predsa nepôjde na nejakom starom rozheganom. A potom nasleduje úžasný verš: A Dávid a celý Izrael vesele sa hrali pred Bohom z celej sily, a to pri spevoch a pri hudbe na harfy a citary, na bubny a cymbaly a na trúby. Toto je tak presné! Oni skrátka blbli pred Pánom, na ktorého Slovo (2M 25:10-22, 4M 1:50) zvysoka kašľali, no to im nebránilo byť celí rozveselení a uvoľnení. Veď vezú truhlu Božiu do Jeruzalema! Pán predsa musí byť s nimi! Keby sme to preniesli do dnešnej doby, tak by všetci hovorili o tom, aký mali úžasný čas a ako Pán mocne konal.
Lenže Boh v celom tomto veselí konal jedným jediným spôsobom. Tým, že zabil jedného z nich. Prečo? Pretože oni totálne zabudli na to, kto Boh je. Voly odbočili z cesty, voz sa asi naklonil a hrozilo, že truhla Božia spadne do prachu. A tak Uza vystrel ruku, aby ju zachytil. Viete prečo to Uza urobil? Tiež z veľmi „duchovného“ dôvodu - nechcel, aby Božia truhla spadla na zem. Opäť si z ľudského pohľadu možno poviete „ale veď to je dobré, nie?!!“ Lenže ľudský pohľad nie je pohľad Boží. A Boh videl to, že Uza vo svojom srdci považoval svoju ruku za menej špinavú ako prach zeme, do ktorej by truhla inak spadla. A celý tento extrém smeruje práve k tomuto - familiárnosť s Bohom, no úplne podľa seba. Lenže to nie je pravda - bez Božieho Ducha nie je medzi nami a tým prachom na zemi absolútne žiadny rozdiel. Uza možno Božie Slovo ani nepoznal - možno nevedel, že Hospodin jasne povedal, ako sa má truhla nosiť (nie voziť) a kto ju má nosiť. Lenže pochopte - to ho v Božích očiach nijako neospravedlňovalo. Boh absolútne nehľadel na to, či toto slovo bolo Uzovi zjavené alebo nie. Uza ho jednoducho poznať mal, ale zjavne nepoznal.
A celé to do tohto bodu vyzeralo tak super, že? Dávid sa potom ešte na Boha nahneval, hoci mohol byť rád, že Boh potrestal toto ich totálne ignorantstvo tak mierne. Pochopte, Dávid bol pomazaný Svätým Duchom a je napísané, že Boží Duch od neho nikdy neodstúpil. Práve preto bol Dávid schopný uznať svoj hriech a činiť pokánie - len preto, lebo Božia milosť od neho nikdy neuhla. A to preto, lebo to, opäť, Boh povedal. A Boh svoje slovo nielen dodrží, ale sa aj postará o to, aby stálo (4M 23:19).
Počiatkom skutočnej múdrosti je bázeň pred Bohom a veľmi sa zľakol aj Dávid. Až tak, že svoj pôvodný plán úplne zrušil a na tri mesiace truhlu uložil u Obéd-edoma, ktorého Boh na základe tohto zahrnul veľkým požehnaním. My nevieme, čo sa počas tých troch mesiacov dialo v Dávidovom srdci, no vieme, že dvakrát porazil Filištínov, a zakaždým sa pýtal Pána, čo má robiť, zakaždým čakal na Jeho odpoveď a poslúchol. Ak by však Dávid počas tých troch mesiacov nečinil pokánie, Boh by mu tieto dve veľké víťazstvá nedal.
Ja vnímam, že každý z nás má proti sebe svojich Filištínov, svojich obrov. Každé Božie dieťa, každé manželstvo ich má, čelia im rodičia, deti, čelia im celé spoločenstvá Kristových svätých. Milovaní, jediná cesta k ich porážke vedie skrze Krista - skrze poznanie Boha. Lenže poznanie Boha so sebou jednoducho nutne prináša padanie modiel. Všetkých modiel. Často aj falošnej slobody veľkého rehotu a hrania sa pred Hospodinom a s tým spojenými „duchovnými“ zážitkami. Ale na tohoto hľadím: na utrápeného a na toho, kto je zdrteného ducha a trasie sa nad mojím slovom, hovorí Pán. A nemýľte sa, toto slovo stále platí.
To máme byť akože stále strápení, možno sa opýtate? Nie. Lenže je nekonečný rozdiel medzi telesnou pseudozbožnou veselosťou a skutočnou radosťou v Pánovi, Jeho kríži a Jeho nasledovaní. Pán Ježiš bol nazvaný vo veľkom Izaiášovom proroctve mužom bolestí (v anglickom preklade je to „man of sorrows“ - muž žiaľov), no ja nemám najmenšej pochybnosti, že hlboko v Jeho srdci bola vždy prítomná veľká radosť, ktorú mal v Otcovi. Túto radosť necítil na jedinom mieste - na kríži, na ktorom sa stal ohavnosťou pred Bohom, ktorý sa od Neho odvrátil. Aká obrovská a nádherná obeť lásky! Taktiež si veľmi dobre všimnite notoricky známe blahoslavenstvá, ktoré sú však v Lukášovi nasledované príslušnými beda, ktoré zdá sa tak známe nie sú: Blahoslavení chudobní, lebo vaše je kráľovstvo Božie! Blahoslavení, ktorí teraz lačniete, lebo budete nasýtení! Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať! Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť a keď vás vylúčia a budú haniť a vyvrhnú vaše meno jako zlé - pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a plesajte, lebo hľa, vaša odplata je mnohá v nebi, lebo zrovna tak robievali ich otcovia prorokom. No, beda vám bohatým, lebo tam máte svoje potešenie! Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete lačnieť. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete žalostiť a plakať. Beda vám, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo zrovna tak robievali ich otcovia falošným prorokom. (Lukáš 6:20-26)
O čom je teda skutočná radosť? Poďme ďalej s Dávidom a uvidíme. Skutočná radosť spočíva v činení Božej vôle - Jeho slova. Keď vnímame, že sme v strede Božieho srdca a On kráča pred nami, nesie nás ako Otec svoje deti a obklopuje nás mrakom svojej slávnej prítomnosti zo všetkých strán. Keď sú Jeho príkazy sladkým medom v našich ústach, sú napísané na našich srdciach a my v nich slobodne, v pokoji a s radosťou kráčame. Keby sme to chceli zhrnúť do jednej krátkej vety, tak povieme, že skutočná radosť je spočinutie v Kristovi. Lebo vyššie uvedené veci, ktoré Boh vyslovil o Novej zmluve, sa naplnili v Kristovi a boli spečatené Jeho krvou na kríži. Takto ja vnímam skutočnú slobodu a radosť.
Uvediem tu jeden príklad takéhoto hrania sa pred Bohom. Nedávno som sa zúčastnil jedného rozhovoru, kde sa žartovalo o „cirkvi slobodného prdu“ - že jedným zo znakov slobody tých, ktorí spolu žijú, je, keď si dokážu jeden pred druhým prdnúť. V danom momente som sa nad tým usmieval, no na druhý deň večer som z toho činil pokánie, keď mi Pán zjavil, že skutočná sloboda je len tam, kde je Duch Pánov - akékoľvek iné vetry sú iba Jeho sprostou urážkou, a ak by to takto pokračovalo, tak spoločné prdenie bude tým jediným „hnutím ducha“, ktoré tomuto spoločenstvu zostane. Presne takto vnímam tento druh žartovania a veselosti.
Dávid teda preniesol truhlu Božej zmluvy do Jeruzalema podľa Slova Božieho, poslúchol Pána úplne vo všetkom, a tak išiel Dávid i starší Izraelovi i velitelia tisícov, aby preniesli truhlu zmluvy Hospodinovej z domu Obéd-edoma ta hore s radosťou.
Míchaľ a Pohŕdanie Skutočnou Radosťou
No potom je tu ten druhý extrém reprezentovaný Dávidovou ženou Míchaľ. A mne Pán práve ukazuje, že mám sklony skôr k tomuto. Aby bolo jasné, ja nikoho neodsudzujem, ani tých vyššie uvedených prdiacich, ani nikoho iného - nasledovanie Krista je cesta úzka ako žiletka, a ak nemáme pohľad zafixovaný na Neho (pretože On je Božím Slovom), tak nás to rýchlo zvedie naľavo alebo napravo. Niekoho do telesnosti a svetskosti, iného do zatvrdenosti a pýchy. No jedna vec je nechať sa zviesť nabok a v pokání uprieť zrak opäť na Pána, a druhá mať v tomto zvedení pokoj. To je však už vecou Ducha Svätého, nie mojou.
A celý Izrael niesli hore truhlu zmluvy Hospodinovej s radostným krikom a so zvukom surmy, s trúbami a cymbalmi, hlasite hrajúc na citarách a harfách. A stalo sa, keď prišla truhla zmluvy Hospodinovej až po mesto Dávidovo, že Míchaľ, dcéra Saulova, hľadela z okna. A keď videla kráľa Dávida, že poskakuje a plesá, pohrdla ním vo svojom srdci. Existuje skutočná radosť v Pánovi, ktorá má aj vonkajší prejav. Existuje naplnenie Svätým Duchom, ktoré sa prejavuje hlasným plesaním, uctievaním, chválením a tancovaním. O takejto radosti sme sa rozprávali s bračekom Norom, keď sme šli k Malému morskému oku. Spomínal mi mesiášskych Židov na Ukrajine a to, že my ani nechyrujeme o tej plnosti Ducha a radosti, ktorú tam videl a zažil. A ja s ním súhlasím. A túžim mať takýto vzťah s Pánom. Túžim po tom, aby ma Pán úplne uchvátil.
Vždy keď čítam toto slovo o Míchaľ, tak sa v duchu Pána pýtam „Pane, úprimne, koľkí z nás by sme takto v srdci Dávidom pohrdli, keby sme ho videli?“ A viem, že som mal určitý čas už ako Božie dieťa, keď by som sa na neho pozrieť nemohol. A nie som z toho ešte vonku. Niekedy sa cítim trápne pri prejavoch niektorých súrodencov v Kristu, no sám vnímam, že niekde hlboko v mojom srdci drieme túžba kričať k Bohu, vyliať Mu celé srdce, nezadŕžať. Občas rozmýšľam, ako asi vyzerali tie modlitebné stretnutia vo Walese, Škótsku, New Yorku a inde, kde došlo k veľkým prebudeniam a vyliatiu Ducha Svätého. V jednom som si istý - určite to neboli žiadne mechanické zhromaždenia, ale ani bezbreho veselé grilovačky. Boli to stretnutia pre Pána sa oddeľujúcich svätých Kristových, ktorí boli plní žiaľu nad strateným svetom, a ktorých radosť v Pánovi sa prejavovala práve týmto spôsobom - hlasitou modlitbou, pôstom a uctievaním v Duchu a pravde.
Reakcia všemohúceho Boha na toto pohŕdanie je neplodnosť. Boh zavrel život Míchaľ a neniesla ovocie detí až do smrti. Míchaľ sa týmto v podstate odpísala. Ja som vďačný Bohu za Jeho milosť v Pánovi Ježišovi. Za to, že v Ňom sme skrytí pred Božím hnevom naveky. Že už nám nebude počítať jediný hriech až naveky. Že v Ňom sme úplne slobodní! Lenže práve toto vedomie ma vedie k tomu, že Ho chcem poznať viac, chcem byť Jeho viac a chcem byť úplne zbavený všetkých modiel. Ja nechcem spočinúť v možno veselej, no neplodnosti. Ale na kríži. Asi pritom nebudem veľmi príjemným spoločníkom pre väčšinu ľudí, no ak budem príjemný Kristovi, to mi úplne stačí. On už zo mňa učiní takú nádobu, aká sa bude najlepšie hodiť do Jeho ruky.
Pohŕdanie typu Míchaľ práve vedie k tej šou jedného muža a k totálnej duchovnej neplodnosti zborov. Je to pohŕdanie skutočnou radosťou vyplývajúcou zo spočinutia v Božej vôli a Jeho odpočinku. Je to zlosť a závisť, nepochopenie tých, ktorí hľadajú Krista a nie službu, ktorí slúžia tak, ako ich vedie Pán a nie ako sa ich snaží ohnúť „duchovná autorita“.
Uza a Míchaľ však môžu slúžiť aj ako príklady pre neveriacich, nielen ako príklady zlyhaní kresťanov. Uza je typom pohŕdania vyplývajúceho z toho, že dotyčný neveriaci je falošne ubezpečený, že má s Bohom pokoj. Je to taký falošne familiárny vzťah k Bohu, ktorý môžeme dnes vidieť najmä u ľudí praktizujúcich new age - nemyslite si - aj oni o sebe hovoria ako o Božích deťoch a volajú Boha Otecko. Akurát úplne kašlú na to, čo hovorí Božie Slovo, ktoré sa stalo telom - Pán Ježiš, ktorý je práve tou jedinou cestou k Oteckovi. A Uza je aj vysoko zdvihnutým varovným prstom pre všetkých, ktorí Bohom a Jeho Slovom pohŕdajú - jedného dňa ich hrie...