Evanjelium podľa Nikodéma: Obsah a význam

Evanjelium podľa Nikodéma, známe aj ako Skutky Piláta, je apokryfný text, ktorý rozpráva o súdnom procese, ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Hoci jeho pravosť je sporná, text poskytuje zaujímavý pohľad na udalosti z pohľadu Nikodéma, farizeja a tajného učeníka Ježiša.

Ježiš pred Pilátom.

Nikodém: Hľadajúci človek

V Jánovom evanjeliu sa stretávame so sériou postáv, ktoré sú postavené pred rozhodnutie zaujať k Ježišovi postoj. V osobe Nikodéma vidíme zástupcu židovského národa, ktorý je otvorený spoznať náuku nezvyčajného rabína z Nazareta. Nikodém je postavou, ktorá istým spôsobom predstavuje každého človeka, ktorý prichádza za Kristom a dochádza k jeho znovuzrodeniu z vody a z Ducha.

Na začiatku prišiel za Ježišom v noci v obave z odhalenia. Je zaujímavé, že táto noc sa stáva tak výraznou charakteristikou Nikodéma, že Ján ju spomína pri dvoch zvyšných zmienkach o Nikodémovi. Na začiatku je Nikodém zobrazený v úlohe aktívneho diskutéra, ktorý kladie otázky (verše 1-10). Na začiatku možno vnímať až istú aroganciu v postoji Nikodéma, ktorý sa na Ježiša obracia vyjadrením „Rabbi, vieme...“.

Avšak počas rozhovoru sa Nikodém pomaličky stáva mlčiacim poslucháčom Pánovho slova. Iba tam, kde človek odhodí vlastný nárok na poznanie pravdy, kde sa stáva sa pokorným. tichým a otvoreným poslucháčom Božieho slova, tam dokáže prejsť z temnoty na svetlo. To je odkaz pre každú dobu, aj tú našu. Viera a kresťanstvo nie je zozbieraním informácií a vytvorenie si vlastného obrazu a schémy o Bohu, Kristovi, Cirkvi… Ak sa tak deje, stále zostávame v temnote.

Tento člen židovskej veľrady sa vyslovil na obranu Božieho Syna, keď požadoval jeho spravodlivé vypočutie (porov. Jn 7, 50 - 51).

Rozhovor o znovuzrodení

Myšlienka, aby sa stretol s Ježišom, sa zrodila z dojmu, ktorí v ňom zanechal Pán Ježiš počas svojho prvého vystúpenia v Jeruzaleme. Nikodém je dobromyseľným človekom, nemá predsudky, ale je zároveň stále hľadajúci. Keď Nikodém oslovil Pána Ježiša, vyjadril sa v množnom čísle, čiže ako rabbi, učiteľ, ktorý hovorí aj za ostatných židovských náboženských učiteľov. Nikodém však uznáva aj Ježiša za učiteľa, oslovuje ho rabbi, aj keď Pán Ježiš nemal štúdiá, ktoré boli vtedy vyžadované, aby niekto dosiahol tento titul (7,15).

Nikodéma oslovili znamenia, ktoré urobil Ježiš, patrí teda do kategórie veriacich, ktorých viera bola príliš založená na znameniach a ku ktorým bol Pán Ježiš kritický: „Ak nevidíte znamenia, neveríte“ (Jn 4,48). Nikodém oslovil Pána Ježiša, ale odpovede Pána Ježiša nepredstavujú priame odpovede Nikodémovi. Nikodém sa totiž nachádzal v myšlienkovom priestore, v ktorom sa Pán Ježiš nechcel zostať, lebo diskusia by nepriniesla žiadny výsledok. On chcel pozdvihnúť Nikodéma, aby sa otvoril pre pravdy, ktoré patria k vyššej úrovni poznania.

Poslucháči zvyčajne chápali veci na základe prirodzeného poriadku. Ku slovesu „narodiť sa“ je pripojené zámeno „zhora“, čo to znamená? Narodenie zhora znamená narodenie z Boha. Narodenie zhora je možné na základe skutočnosti, že to, čo je hore, prišlo na zem. Nikodém potvrdzuje svojou reakciou, že zostáva v prirodzenom chápaní narodenia človeka a nie je ešte otvorený pre duchovný zmysel Pánových slov. Chápe nové narodenie doslova, a preto rozmýšľal o možnosti druhého narodenia sa z matky.

Vstup do nového sveta, ktorý ohlasuje Pán Ježiš, je prirovnaný narodeniu, novému životu. Aby niekto mohol mať účasť na Božom kráľovstve, musí sa otvoriť pôsobeniu Ducha, ktorý pozdvihuje človeka z jeho ľudských hraníc. Z textu evanjelistu Jána sa dá vyrozumieť, že spása už nie zviazaná s prirodzeným narodením a teda nie už vyhradené Abrahámovým potomkom. Kresťanská spása je predstavená ako nové narodenia sa aj v mnohých iných textoch Nového zákona.

Výraz „telo“ vyjadruje ľudskú osobu vo vzťahu k jej prirodzeným pozemským možnostiam. To, čo sa narodí z Ducha, je duch, čiže iba vtedy, keď sa človeka dotkne Boží Duch, vytvorí v ňom nové jestvovanie, vďaka ktorému je človek schopný byť vo vzťahu s Bohom. V Cirkvi od začiatku sa vzťahovali slová Pána Ježiša na krst. Jedinečné kresťanské jestvovanie je nepochopiteľné, ak ho niekto hodnotí iba podľa ľudských meradiel. Kategóriami, ktoré používa na posudzovanie Nikodém a ako Nikodém tak aj každý iný človek, nie je možné hodnotiť Božie skutočnosti. Sú to kategórie alebo mierky pozemské.

Aj keď v Jánovom evanjeliu sú podobenstvá zriedkavé, predsa však sú niektoré časti vyjadrené na spôsob podobenstiev, aby sa tým spôsobom napomohlo vysvetlenie abstraktných právd. „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Pre Ježišových súčasníkov bol vietor tajomnou skutočnosťou, nemali poznanie, odkiaľ vietor prichádza a kam smeruje. Podobenstvo o vetre je obrazom tajomnej a nepredvídateľnej skutočnosti, ktorá prináša osvieženie a pokoj. Nové narodenie, ktoré sa uskutoční v živote kresťana, neviaže sa na fyzické zákony, ktoré vplývajú na prirodzené ľudské narodenie.

Nikodém bol židovským náboženským učiteľom, ale prejavil svoju nechápavosť ohľadom Božieho plánu, ktorý ohlasoval Ježiš. Nikodémova nevedomosť prekvapuje. Pán Ježiš má pred sebou učiteľa Izraela, znalca dejín a Zákona, ktorý Boh dal židovskému národu prostredníctvom Mojžiša. Preto z jeho úst zaznieva odkaz na starozákonnú udalosť, z ktorej robí odkaz na vlastný príbeh. Keď Izraeliti boli netrpezliví a šomrali proti Pánovi počas svojho 40 ročného putovania na púšti, Boh poslal na ľudí jedovaté hady.

Prechádzame do 2. v. „Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? Nie je celkom jednoduché upresniť obsah výrazov „pozemské veci“ a „nebeské veci“. Poznanie o Božom kráľovstve môže byť priblížené pozemskými vecami a skutočnosťami ako sú narodenie, vietor... Krst je úkonom, ktorý je vnímateľným v pozemskom poriadku, je teda „pozemskou vecou“. Duch je zasa zhora, je nebeskou skutočnosťou. Prichádza, aby obohatil jestvovanie človeka. Duch nás vovádza do Božieho sveta, do „nebeských vecí“. Kľúčom k pochopeniu musí byť niekto, kto má skúsenosti s tými „nebeskými vecami“, niekto, kto prišiel zhora. To je dôvod, prečo sa zjavuje na zemi Syn človeka.

Božia láska a spása

Evanjeliový text chce povedať: medzi ľuďmi jediný, ktorý má priamu skúsenosť „nebeských vecí“ je Syn človeka (porovnaj: 1,18). Teraz prejdime do 3. časti nášho úryvku, kde sa rozhovor s Nikodémom ďalej rozvíja poučením o Božom pláne a o poslaní Božieho Syna, aby zachránil svet. Najprv tu nachádzame odkaz na udalosť počas putovania Božieho ľudu na púšti, ktorá hovorí o medenom hadovi.

Porovnanie sa sústreďuje na tri body:

1. pohľad na medeného hada zachraňuje od hadov, ktorí zabíjajú. Aj Syn človeka oslobodzuje so smrti.
2. Mojžiš upevnil medeného hada do výšky na stĺp. Syn človeka bude vyzdvihnutý, keď bude pribitý na kríž a keď bude oslávený.
3. Potom sme počuli slová o poslaní Božieho Syna: v. Božia láska je pravým dôvodom príchodu Syna a prvotným zdrojom našej záchrany.

Boh miluje svet a chce ho zachrániť. Daroval nám svojho Syna. Vyjadrenie Pána Ježiša sa nevzťahuje iba na vtelenie, ale predovšetkým na umučenie. Pripomienka medeného hada obracia pozornosť ku Kristovi na kríži. Poslanie Syna je zamerané predovšetkým na náš život. Je to vyjadrené dva razy, najprv negatívnou a následne pozitívnou formuláciou v 16. a 17. V 16. V 17. Oba spôsoby vyjadrenia sa vzájomne vysvetľujú. Boží Syn je poslaný Otcom, aby sa skrze neho svet spasil. Aj v tomto prípade nachádzame dve proti sebe stojace skutočnosti, ktoré sa vzájomne vysvetľujú.

„Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ Predstavené sú dve možnosti, odsúdenie alebo spása. Vychádza sa z toho, že všetci sa dostanú pred Boží súd. Boží súd však môže znamenať odsúdenie alebo spásu. Spása oslobodzuje od hriechu a jeho dôsledkov, oslobodzuje od všetkého, čo oddeľuje človeka od Boha.

Nikodém je dobromyseľným človekom, nemá predsudky, ale je zároveň stále hľadajúci.

tags: #evanjelium #podla #nikodema