Ponúkame sériu jednoduchých prednášok ohlasujúcich základné pravdy kresťanstva. Vhodné na kurzy Filip alebo pre birmovancov. Súčasťou väčšiny prednášok sú diskusné otázky a zaujímavé dynamiky.
Kurz Milosť zo spoločenstva Martindom z Bratislavy tvorí 12 tém k danej otázke.
Ak túžiš po tom, aby si mal radosť zo svojho duchovného života, vnútorné nasadenie pre Krista, nedá sa to vyrobiť vlastnými silami. Existuje len jediná možnosť - prijať Ducha Božieho. Prijať ho tak, aby mohol v nás pôsobiť, ako chce on.
Je rozdiel žiť zo zákona a žiť z milosti. Rast v duchovnom živote môže spôsobiť iba Božia milosť. Dodržať Božie normy sa nedá, na takéto niečo potrebujeme silu zhora. Čo Ježiš od teba očakáva je intímny vzťah lásky a toto je prijatie Jeho samého. Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa božími deťmi.
„Ak moje slová budú vo vás, budete niesť život“ (Jn 6,63)
2. júl, Úžasná Božia milosť, Dostatok milosti pre všetkých
Podstata Božej milosti
Človek je vo svojej prirodzenosti hriešny. Táto katastrofa v človeku bola spôsobená dedičným hriechom. Jeho následkom je každý človek zviazaný s hriechom, od ktorého nás oslobodzuje Božia milosť.
Náš nebeský Otec nás nekonečne miluje a nechce, aby čo len jeden z jeho maličkých zahynul. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).
Výkladový slovník termínom „milosť“ označuje mnohé slová, ale medzi tie najznámejšie bezpochyby patrí slovo zľutovanie. Teda môžeme povedať, že náš nebeský Otec sa nad nami zmilúva, aby sme boli schopní dosiahnuť spásu. Proti slabosti ľudskej prirodzenosti je jediným liekom len Božia milosť. Človek sám nič nezmôže, a preto je nútený, ak chce byť spasený, spoliehať sa na svojho Pána. Na to, aby človek zhrešil, stačila mu sloboda, ale aby sa dokázal vrátiť do oblasti spravodlivosti, potrebuje pomoc milosti, ktorú dostáva z Božieho milosrdenstva.
Boh nám dáva vo svojej nekonečnej láske v boji proti hriechu dve hlavné milosti: milosť pomáhajúcu a posväcujúcu.
Každý z nás pozná sv. Augustína, horlivého učiteľa náuky o milosti. Veľmi často zdôrazňoval podstatu milostí, pričom stále hovoril: „Milosť je zdarma, nezávisí od našich zásluh, bola už pred našimi zásluhami. A to je aj vtedy, keď sa nám ponúka ako dôsledok našich činov.“ Napriek tomu dáte mi iste za pravdu, že milosť je Boží dar, lebo svoje činy konáme z Božieho podnetu. Je nielen darom Boha človeku, ale je nezaslúženým darom Boha aj takému človeku, ktorý si ho až tak neváži. Samotné milosti - pomáhajúca alebo posväcujúca - majú za cieľ zdokonaliť človeka. Vybudovať v ňom väčšiu odolnosť voči hriechu.
Milosť pomáhajúca vychádza zo samotného konania v človeku. Spočíva v tom, že človeku Boh dopomôže osvietením jeho rozumu pre poznanie jeho nadprirodzeného zamerania. Jednoducho povedané, Boh umožní človeku poznať jeho zameranie pre večnosť. Milosť posväcujúca spočíva v účasti na Božom poznaní a láske. Čiže Boh odkrýva svoju dokonalosť a milosrdenstvo.
Svätý Augustín, horlivý učiteľ náuky o milosti
Božia milosť a ľudská hriešnosť
Človek má svoj plný význam iba v Stvoriteľovi. On tvorí človeka pre seba, aby človek našiel vo svojom Tvorcovi svoju dokonalosť Božieho obrazu. Božia láska je k nám veľká do takej miery, že nám ponúka z Božej pohnútky jeho milosti. Sme hriešni a hriešnosť nám zatvára vnímanie Boha. Hriešnosť človeka je jeho bytostnou tragédiou. V takom stave si človek nachádza najčastejšie náhradu v časnosti. Len Boh môže pozdvihnúť človeka k sebe. Pozdvihnúť ho z prachu jeho úbohosti a hriešnosti, aby človek bol aktívnym Božím dieťaťom.
Čo robí dieťa dieťaťom? Nevinnosť spočíva v dôvere v Boha do maximálne možnej miery. Stav Božieho dieťaťa si človek nijak nezaslúžil. Svojím hriechom stratil Božiu náklonnosť. Boh je nekonečne milostivý a milosrdný. Nemá záujem, aby človek bol mimo svojej nebeskej vlasti.
Všetko nadprirodzené dobro je dar Božej milosti. Svätý Augustín hovorí: „Prví rodičia prv, ako konali proti Božej vôli, ľúbili sa Bohu a Boh sa ľúbil im.“
Napriek tomu, že naši prví rodičia mali živočíšne telo, necítili v ňom proti sebe nič, čo by ich neposlúchalo. Aj napriek tejto ľudskej dokonalosti sa človek zapredal hriechu. Toto zapredanie sa hriechu má ďalekosiahle následky pre ľudstvo. Človek stratil milosti pochádzajúce od nebeského Otca. Lenže obeta Ježiša Krista nám získala všetky milosti späť. On nás vykúpil a zaistil nám plán našej spásy, ktorý je už z polovice naplnený. Závisí na nás, ako zvládneme našu hriešnosť.
Je spravodlivé, že za hriech si zasluhujeme spravodlivý trest zo strany Boha. My ľudia nadobudneme spravodlivosť len víťazstvom nad hriechom za pomoci Božej milosti.
Michelangelo - Stvorenie Adama
Milosrdenstvo a odpustenie
Svätý Augustín obetoval pre náuku o milosti a jej obhajobu celý život. Záležalo mu, aby ľudia neupadali do bludu a nezačali si ospravedlňovať svoje mylné kroky. Povinnosťou každého kresťana je prosiť Boha o milosti. Právo prosiť Boha o milosti môže len ten človek, ktorému nie je cudzie milosrdenstvo.
Na konci občianskej vojny Severu proti Juhu v Severnej Amerike sa rozhodovalo o osude Juhu. Poradcovia prezidenta Abraháma Lincolna naliehali, aby Južanov potrestal za všetko krviprelievanie, ktoré napáchali, a navrhovali rôzne tresty. Prezident ich pozorne počúval a keď dohovorili, skromným hlasom povedal: „Je možné zahubiť svojich nepriateľov, keď z nich plánujem urobiť svojich priateľov?“ Tak odpovedal prezident, ktorý namiesto pomsty vytvoril veľkorysý plán obnovy. Iste tento príklad má svoje nedostatky, ale snaží sa poukázať na netradičný spôsob zbavenia sa nepriateľov.
Každé Božie dieťa malo by prirodzene okolo seba rozdávať milosti z lásky a nezištne. Nikto nemá právo žiadať od nebeského Otca milosti a milosrdenstvo, ak nedokáže byť sám milostivý.
Život v zhode s Božou vôľou
Snažme sa o to, aby sa náš život zhodoval s Božou vôľou. Božia vôľa predstavuje život podľa evanjelia. Máme k dispozícii rozum a slobodnú vôľu. Lenže musíme brať do úvahy aj našu slabosť, ktorá sa prejavuje v našej hriešnosti. Náš Boh nám ponúka aj napriek našej nevďačnosti zbrane proti hriechu. Veľmi účinnou zbraňou je odolnosť voči hriechu. Odolnosť musí byť živená modlitbou a úprimnosťou k Bohu. Aby sme dokázali mať v sebe odpor voči hriechu, je potrebná Božia milosť. Veď, koniec - koncov, všetci chceme dosiahnuť spásu.
Prajem Vám, aby ste boli otvorení pre pôsobenie Božej milosti a mali v sebe vypestovanú dostatočnú odolnosť proti hriechu.
Sv. Ján Krstiteľzdroj: wikimedia commons„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! A každé telo uvidí jeho spásu.“V hlase sv. Jána, drahí bratia a sestry, počúvame naliehavú výzvu k tomu, aby sme konali určitým spôsobom. Volá nás, aby sme vyznávali hriechy, aby sme „prinášali ovocie hodné pokánia“, aby sme napravovali a vyrovnávali. Nesmieme však podľahnúť zdaniu, že ide o aktivitu, ktorá je celkom na nás, ktorá spočíva len na našom rozhodnutí, výhradne na našej vlastnej vôli, že my sami sme centrom tejto aktivity. Duchovný život, po ktorom sv. Ján volá, stojí v prvom rade na tom, že sa vzťahujeme k nášmu Spasiteľovi, teda, že zápasíme o život v posväcujúcej milosti, ktorý je predpokladom rozvoja takéhoto vzťahu.
Prvé miesto v duchovnom živote kresťana nemá zápas s hriechom, zápas o morálnu čnosť, ale starosť o primát vzťahu s Bohom. A ten sa realizuje skrze tri čnosti, ktoré Boh sám vložil do našej duše skrze krst: vieru, nádej, lásku. Vnímanie vlastného hriechu môže totiž zacloniť duchovný život a skoncentruje ho celý na zápas - teda na seba a svoju hriešnosť. Lenže, nie sme to my, ktorí sami seba očisťujeme od hriechu, ale je to Boh, ktorý nás očisťuje svojou milosťou. Preto nie je správne, aby sme sa zameriavali na vlastnú slabosť, ale na kontakt s Bohom, na orientáciu nášho vnútra na Boha.
Jeden duchovný autor napísal: „Hriech rozkladá prirodzenosť, a môže z človeka urobiť otroka pokorujúcich nerestí a to nás zarmucuje najviac. Avšak, nie je to hlavná prekážka milosti. Tou je pýcha. Boh si poslúži tým, čo je úbohé a nehanebné, aby zničil pýchu. Pokiaľ hriešnici nekladú prílišný odpor Duchu Svätému, dostane ich na kolená a nakoniec aj na lopatky, skrze najvyššie, každodenne zakúšané pokorenie - že človek sa nedokáže ovládať. Pokiaľ túto terapiu budú verne podstupovať, Boh v nich vykoná bez ich vedomia, neviditeľné zázraky.“
Krst Ježiša Krista
V tomto nachádzame odpoveď aj na to, prečo bol sv. Ján Krstiteľ tak prísny na farizejov a saducejov, ktorí chceli prijať jeho krst. Ich problémom bolo prílišné koncentrovanie sa na seba. To im bránilo vidieť ďalej, chápať slová sv. Jána nie ako urážku, ale ako nasmerovanie, ako prostriedok vytrhnutia z duchovnej letargie. Keď sa pýcha udomácni v srdci človeka, a pýcha je diabolský hriech a Pán je na diabla vždy veľmi tvrdý a prísny (spomeňme si na rázne príkazy diablovi), aj v našich životoch musí použiť tvrdosť a prísnosť. Pretože mu nedávame inú možnosť. Mnoho ľudí nemôže pokročiť v duchovnom živote preto, lebo sú pyšní, odmietajú načúvať slovám spovedníka, duchovného otca či argumentom zjavenej Božej náuky. Celý duchovný život vlastne zredukujú sami na seba, na svoj pohľad na veci, na svoju vlastnú vôľu.
Práve takýmto však sv. Ján jasne hovorí: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: ‚Naším otcom je Abrahám!‘ - lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ Dôležité je tu teda ovocie - teda realita. Aké ovocie zostáva za mnou? Je to ovocie Ducha Svätého, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť?“ Alebo to je skôr sebaláska, nechuť, nepokoj, tvrdosť, neláska, skúposť, nevernosť, nemiernosť, požívačnosť?
Sv. Ignác nám dáva malé rozlišovacie znamenie, ktoré môže pomôcť konať správne aj nám, moderným ľuďom: ak v duši panuje smútok, chaos, nepokoj, ide o aktivitu Pokušiteľa. To, čo robím, alebo na čo myslím, nepochádza od Boha. Znamená to, že žijem príliš svetsky, že som zameraný sám na seba a chcem, aby všetko obiehalo okolo mňa. V duši človeka, ktorá je zjednotená s Pánom, panuje hlboký pokoj, emeritný pápež Benedikt XVI. to nazýva „zrozumenosť so svojím životom“, jednota so sebou samým. Takéto myšlienky totiž vyvierajú z úprimného srdca, ktoré je otvorené Bohu, ktoré nič nepredstiera. Boh sám hovorí: „Ja myslím myšlienky pokoja.“ Pán nás volá k tomu, aby sme sa príliš nehrabali sami v sebe, aby sme dokola neriešili samých seba a svoje vlastné malichernosti, ale aby sme mali neustále pohľad upretý na neho.
Niekto môže namietať, že sa to nedá, pretože žijeme v takých časoch, ktoré nás viac odvádzajú od Pána, či aktuálne môžu spôsobovať skôr „ponorkovú chorobu“. Tridentský koncil nás však učí: „Boh (…) napomína, aby si robil, čo môžeš, a aby si žiadal, čo nemôžeš, a pomáha, aby si mohol.“ Boh nikomu neodmieta milosť potrebnú na správne žitý duchovný život, na prekonanie ťažkostí. Žiada si len otvorené a pokorné srdce. Život v realite, nie v snívaní, odtrhnutý od reality. My sme nestáli a teda často skončíme pri sebaľútosti a pri tom, že si povieme, že to nejde, či nemá cenu, lebo dokola padáme do hriechu bez boja. Pokrok v duchovnom živote nám však dáva On, a pokiaľ nebudeme mať otvorené srdce, nemôže sa pohnúť. Koľko času totiž Pán musí vynaložiť len na to, aby sme mu naozaj otvorili svoje srdce a boli voči nemu vnímaví?
Dnes, keď robíme ďalší krok v našom adventom putovaní, majme pred svojimi očami tieto pravdy. Načúvajme, hoci niekedy aj tvrdým slovám, osobe sv. Jána, ktorú nám Pán posiela v podobe, možno kňaza, ktorý karhá, v osobe niekoho blízkeho, v chorobe, slabostiach, ktoré prichádzajú. Majme otvorené srdce, nedajme ani na chvíľku miesto sebaľútosti, egoizmu. Zamerajme sa na postavu a osobu nášho Pána Ježiša Krista. Čítajme viac o ňom: Sväté Písmo, duchovnú knihu, katechizmus. Pretože s myšlienkami môžeme bojovať úspešne, ak máme iné, ktoré by tie zlé vytlačili. Ak ich nemáme, my sami zostaneme zranení a vyčerpaní. Na druhej strane, nepodľahnime slabošstvu, duchovnej lenivosti či servilnosti. Vyprosujme si od Pána, ktorý je prítomný v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, aby sme vždy konali čo môžeme a prosili o to, čo nám je ťažké, aby sme mohli. Aj v týchto časoch, kedy sa neslávia sv. omše, čo je iste veľmi bolestivé, často myslievajme na Pána, zjednocujme často svoje túžby po ňom, jeho Najsvätejšom Tele a Predrahej krvi, s túžbami jeho Najsvätejšieho Srdca. Môžeme tak robiť prostredníctvom praxe duchovného sv. prijímania. Obráťme svoje pohľady aj na Nepoškvrnenú Pannu Máriu, ktorej sviatok budeme o pár dní sláviť s veľkou radosťou. Nech je to zvláštny deň. Už teraz sa naň pripravujme. Pretože práve Nepoškvrnená nás naučí životu s Kristom, naučí nás pozornosti na milosti, ktoré nám jej Syn zosiela v každú chvíľu. Panna Mária, k tebe sa utiekame my, hriešni synovia Evy, ožiar nás jasom svojej nepoškvrnenej krásy, vypros nám milosti potrebné nášmu stavu a osvieť naše temnoty, aby zhoreli v láske Tvojho Nepoškvrneného Srdca.