Ježiš Kristus je ústrednou postavou kresťanstva, uctievaný ako Boží Syn a Spasiteľ ľudstva. Jeho život, učenie a zázraky mali hlboký vplyv na svet, formovali základy kresťanskej viery a inšpirovali nespočetné množstvo umeleckých, literárnych a teologických diela.

Sme spoločenstvo kresťanov, ktorí zakladajú svoju vieru na evanjeliu Ježiša Krista. Ide nám o to, aby celý náš život a naša služba v Božej cirkvi a v Božom svete bola určovaná týmto evanjeliom.

Vďačne a radostne nadväzujeme na apoštolskú tradíciu, cirkevných otcov a Reformáciu. Spoločne sa snažíme o obnovu súčasnej cirkvi zvestovaním odvekého evanjelia o Kristovi.

Praví kresťania veria, že Ježiš je jediný Boží Syn, ktorý prišiel v ľudskom tele. Kresťanstvo je výnimočné medzi svetovými náboženstvami a centrom kresťanstva je skutočná jedinečnosť Pána Krista.

Pravda o Ježišovi Kristovi je založená v prvom rade na dokumentoch Novej zmluvy, o ktorých je inde dokázané, že sú autentické. Záznamy Novej zmluvy a najmä evanjeliá sú jedny z najspoľahlivejších dokumentov staroveku.

Ježiš bol jedinečný, lebo On jediný zo všetkých ľudí, ktorí kedy žili, bol aj Bohom aj človekom. Nová zmluva učí o plnej jednote božskej a ľudskej podstaty Krista. Nicejské učenie (325) vyhlásilo jednotu viery všetkých pravých kresťanov, že Kristus bol plne Bohom aj človekom v jednej osobe.

Tituly Ježiša Krista

Pomenovania vznikli v prostredí vyvoleného ľudu Izraela a majú za sebou pomerne dlhú históriu, bez ktorej ich celkom nepochopíme. Zatiaľ čo titulom Syn človeka sa veľakrát v synoptických evanjeliách (Mt, Mk, Lk) označuje Ježiš sám, titulom Kristus volajú Pána Ježiša iní.

Titul Kristus súvisí s gréckym výrazom christos, ktorý je prekladom hebrejského titulu mašiach a všeobecne znamená „pomazaný“ obradným spôsobom. Výrazy Mesiáš a Kristus, ale aj hebrejské sloveso mašach „pomazať“ sú súčasťou mesianizmu, ktorý je v židovsko-kresťanskom prostredí súborom ideí a očakávania záchrany uskutočnenej mesiášom.

K mesianismu sa radí aj Ježišov titul Syn Dávidov a tiež častý pojem nebeského kráľovstva. Mesianizmus a titul mesiáša nesú so sebou prorocké a eschatologické napätie, ale i zložitosť.

Všetky kľúčové postavy: kráľ, kňaz a prorok boli totiž pozemskými prostredníkmi záchrany a Božej spásy. K nim sa však v prorokovi Izaiášovi zaradil aj Pánov služobník (hebr. ebed adonaj Iz 42, 1 - 9; 49, 1 - 9; 50, 4 - 9; 52, 13 - 53, 12), ktorý zástupným utrpením zachráni druhých a v Novom zákone sa ním stane Ježiš.

Syn človeka

Dvojslovný titul Syn človeka je takzvaný semitizmus (ako syn svetla, syn zatratenia, syn smrti). V semitských jazykoch označuje príkladného jednotlivca patriaceho do ľudskej rodiny. V Knihe proroka Ezechiela zo 6. stor. pred Kr.

Avšak výnimočný božský pôvod a súdnu úlohu Syna človeka ohlási až prorok Daniel v proroctve z obdobia roku 164 pred Kr.: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho“ (Dan 7, 13). V Starom zákone sa takto chápaný Syn človeka stáva nebeským prostredníkom spásy, podobne ako bol ním Pánov anjel (Ex 23, 20; Mal 3, 1) alebo Múdrosť (Prís 8; Sir 24).

Ježiš nadobúda takúto úlohu nebeského sudcu od Otca, keďže ako jeho Syn prichádza zhora ako človek. V evanjeliách sa daným titulom rád označoval sám Ježiš na troch odlišných úrovniach: ako obyčajný človek (Mk 2, 10. 28), ako trpiaci Pánov služobník (Mk 8, 31; 9, 31; 10, 33. 45) a napokon ako eschatologický sudca v sláve Otca a anjelov (Mk 8, 38; Mt 24, 37).

Kresťanské chápanie mesianizmu presahuje starozákonný mesianizmus a zvažuje dve úrovne: Ježiš je ideálny kráľ, ale zároveň aj Pánov služobník a Syn človeka.

Ježišov život a učenie

Ježiš Kristus, Boží Syn a Spasiteľ, je považovaný za inkarnáciu Boha v ľudskej podobe. Ježiš, ktorý sa narodil Panne Márii v Betleheme, žil pokorným životom tesára, kým sa pustil do svojej verejnej služby.

Jeho narodenie sa odhaduje medzi 6 a 4 pred Kristom. Počas Ježišových čias bola oblasť Judea pod rímskou nadvládou, čo výrazne ovplyvnilo spoločenskú, politickú a náboženskú scénu. Židovské obyvateľstvo bolo rozdelené do rôznych skupín, vrátane farizejov, saducejov, esénov a zelótov, pričom každá mala svoje odlišné presvedčenie a praktiky.

Ježiš mal dvanástich hlavných učeníkov, tiež známych ako apoštoli, ktorí ho sprevádzali počas celej jeho služby. Pochádzali z rôznych prostredí a povolaní, ako napríklad rybári, vyberači daní a horlivci. Učeníci zohrali rozhodujúcu úlohu pri šírení Ježišovho učenia a založení ranej kresťanskej cirkvi po jeho smrti a zmŕtvychvstaní.

Ježišovo učenie, ako je zaznamenané v evanjeliách, zdôrazňuje lásku, súcit, odpustenie a pokoru. Jeho podobenstvá, ako napríklad o milosrdnom Samaritánovi alebo o márnotratnom synovi, slúžia ako morálne ponaučenie pre spravodlivý život. Ježišovo učenie malo v dejinách hlboký vplyv na etické a morálne myslenie. Jeho dôraz na lásku, súcit a odpustenie inšpiroval princípy ako ľudská dôstojnosť, rovnosť a starostlivosť o menej šťastných.

Ježišove posledné dni na zemi sa začali Poslednou večerou, stolovaním so svojimi učeníkmi predtým, ako ho zradil Judáš Iškariotský. Ježiš bol potom zatknutý, odsúdený a nakoniec ukrižovaný rímskymi úradmi na čele s Pontským Pilátom na príkaz židovských náboženských vodcov. Ježiš mal v čase svojej smrti približne 33 rokov.

Výnimočnosť Ježiša Krista

Čo sa týka Pána Ježiša, všetci bludári odmietajú jedno alebo obidve tieto tvrdenia. Toto samotné tvrdenie Ho robí výnimočným medzi ostatnými náboženskými vodcami a ľuďmi, ktorí kedy žili a je podložené faktami. Pán Ježiš žil život plný zázrakov a mal nadprirodzenú moc od počatia až po vstúpenie.

Stará zmluva, ktorú poznal aj ten najzúrivejší kritik, existovala storočia pred Kristom a predpovedala, kde ( Micheáš 5:1), kedy (Daniel 9:26) a ako (Izaiáš 7:14) vstúpi Kristus do tohoto sveta. Mal sa narodiťzo ženy (1. M 3:15), z línie Adamovho syna Šéta (1. M 4:26), cez Noachovho syna Šéma (1. M 9:26) a Abraháma (1. M 12:3; 15:5). Mal byť z pokolenia Júdovho (1. M 49:10) a mal byť Dávidovým synom (2. S 7:12c).

Ježiš Kristus Pantokrator

Stará zmluva predpovedala, že Kristus zomrie pre naše hriechy (Ž 22; Iz 53; Dan 9:26; Zach 12:10) a vstane z mŕtvych. (Ž 16:10) Všetky tieto nadprirodzené predpovede sa výnimočne splnili v Ježišovi Kristovi.

Kristus bol nielen nadprirodzene predpovedaný, ale bol aj zázračne počatý. Matúš pri ozname o Jeho panenskom počatí poukazuje na Izaiášovo proroctvo (Iz 7:14). Lukáš, lekár, zaznamenáva tento zázračný počiatok ľudského života (L 1); Pavel sa o tom zmieňuje v Liste Galatským (4:4).

Od prvého zázraku v Káne Galilejskej (J 2:11) bola služba Pána Ježiša poznamenaná zázrakmi (J 3:2; Sk 2:22). To nebolo liečenie nejakých vymyslených chorôb, ani sa uzdravenie nedalo vysvetliť prirodzeným spôsobom. Bolo to vyliečenie okamžité, vždy bolo úspešné, choroba sa viac nevrátila, bolo to liečenie z choroby, ktorú medicína nevedela vyliečiť. Napríklad to bolo vyliečenie slepého od narodenia (J 9).

Ježišove zázraky

• Pán Ježiš premenil vodu na víno (J 2).
• Chodil po vode (Mt 14:25).
• Rozmnožil chlieb (J 6:11).
• Otvoril oči slepému (J 9:7).
• Uzdravil porazeného (Mk 2:3).
• Vyháňal démonov (Mk 3:10).
• Uzdravoval všetky choroby (Mt 9:35) vrátane malomocenstva (Mk 1:40-42).
• Pri viacerých príležitostiach kriesil i mŕtvych (Mk 5:35-43, L 7:11-15, J 11:43-44).

Keď sa Ho pýtali, či je Mesiášom, použil tieto zázraky ako dôkaz na podporu svojho tvrdenia so slovami: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí čujú a mŕtvi vstávajú.“ (Mt 11:4-5) Toto množstvo zázrakov bolo určené vopred, v čase prorokov, ako zvláštny znak Mesiáša, keď príde.

Aj udalosti pri smrti Pána Ježiša boli zázračné. Bola to tma od poludnia až do tretej hodiny poobede (Mk 15:33) a zemetrasenie, ktoré otváralo hroby a roztrhlo chrámovú oponu. (Mt 27:51-54)

Spôsob, akým Pán Ježiš trpel a bol ukrižovaný, bol zázračný. Postoj, aký zaujal k tým, čo sa Mu vysmievali a trýznili Ho, bol zázračný, keď povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (L 23:34) Aj spôsob, ako zomrel, bol zázračný, lebo povedal: „… kladiem svoj život, aby som ho zase vzal. Nikto mi ho neberie, ja ho kladiem dobrovoľne.“ (J 10:17b-18) V samotnej chvíli odchodu smrť nad Ním nezvíťazila. Skôr On dobrovoľne prepustil svojho Ducha. Ježiš povedal: „Dokonané!

Zázrakom, ktorý korunoval zemské pôsobenie Pána Ježiša, bolo zmŕtvychvstanie. Bolo predpovedané nielen v Starej zmluve (Ž 2; 16), ale sám Ježiš ho predpovedal od úplného začiatku svojej služby. Tak ako Ježišov vstup do tohoto sveta aj Jeho odchod bol zázračný. Potom, ako dal poverenie svojim učeníkom, „vzniesol sa im pred očami do výšin a oblak vzal im Ho spred očí. - Ako tak uprene hľadeli do neba, keď odchádzal, ajhľa, dvaja mužovia v bielom rúchu postavili sa vedľa nich.“ (Sk 1:9b-10) Napriek názoru niektorých ľudí to nebolo ’podobenstvo’, ale doslova telesné vstúpenie do neba, odkiaľ znovu príde v tom istom tele, aby súdil tento svet.

Charakter Ježiša Krista

Čo si mysleli Ježišovi najbližší o Jeho charaktere popisuje List Židom 4:15, že bol pokúšaný ako človek, ale predsa „bol bez hriechu“. Ježiš sám raz vyzval tých, čo na Neho žalovali: „Kto z vás usvedčí ma z hriechu?“ (J 8:46) Nikto však nebol schopný obviniť Ho. To bol prípad, keď bezchybný Ježišov charakter dával dvojité svedectvo pre pravdu Jeho vyhlásenia.

Ježišov charakter bol výnimočný z mnohých hľadísk. Dokonale prejavil najvyššiu čestnosť. Toho dôkazom je Ježišove dobrovoľné podrobenie sa potupnému utrpeniu a smrti na kríži, zatiaľ čo On prejavoval lásku a odpustenie tým, čo Ho zabíjali. (L 23:34, 43) On sám dokonale žil to, čo aj učil v kázni na vrchu. (Mt 5:7) Neodplácal sa svojim nepriateľom, namiesto toho im odpúšťal.

Napomínal svojich učeníkov, že každý kto berie meč, mečom zahynie (Mt 26:52), zázračne sa dotkol odťatého ucha uzdravil jedného člena zberby, čo vyšla, aby Ho zajala. (L 22:50) Ježiš bol dokonalým príkladom trpezlivosti, láskavosti a zľutovania. Bolo Mu ľúto zástupov, (Mt 9:36) až plakal nad Jeruzalemom. (Mt 23:37)

Hoci priamo obvinil farizejov (a nie v nejakých neistých okolnostiach), ktorí zvádzali nevinných ľudí (Mt 23), neváhal hovoriť so židovskými vodcami, ktorí mali záujem. Jednou z výnimočných čŕt Pána Ježiša bolo, že spájal v sebe charakteristiky, čo bolo nemožné u akéhokoľvek iného človeka. Bol dokonalým príkladom ľudskosti až do tej miery, že učeníkom umýval nohy. (J 15) Predsa však urobil smelé vyhlásenia o svojom božstve, ako: „Ja a Otec jedno sme“ (J 10:30) a „Prv, ako bol Abrahám, ja som.“ (J 8:58, porovnaj 2. M 3:14)

Ježiš ako učiteľ

Pán Ježiš sám vyhlasoval, že korene Jeho učenia, sú v Starej zmluve. (Mt 5:17-18) Odsudzoval nezmyselnosť tradícií a nesprávne vysvetľovanie Starého zákona (Mt 5:21 a ďalšie verše, 15:3-5) Aj keď podstata toho, čo učil, nebola nová, forma a spôsob, akým učil, boli výnimočné. Kázeň na vrchu obsahovala živú metódu vyučovania.

Jasné podobenstvá, ako o milosrdnom Samaritánovi (L 10), o márnotratnom synovi (L 15) a o stratenej ovci (L 15:4 a ďalšie) sú majstrovskými ukážkami komunikácie. Podobenstvá stoja priamo v strede štýlu učenia Pána Ježiša. Ukazuje pravdu opisovaním štýlu života ľudí, zjavuje pravdu a odhaľuje chyby. A tiež tým, že hovorí v podobenstvách, vyhýba sa ’hádzaniu perál pred svine’. Prekvapil a pomýlil tých, čo nechceli veriť, ale osvietil tých, čo túžili uveriť.

Používanie alegórií a podobenstiev samo osebe nie je výnimočné, ale výnimočný bol spôsob, akým Pán Ježiš používal podobenstvá. Učenie o tajomstve večnosti pozdvihol do nových rozmerov, a to v skúsenostiach v každodenného života. ’Zákony vyučovania’, ktoré identifikovali moderní pedagógovia, (Shafer: Sedem zákonov), Pán Ježiš dokonale použil vo svojom spôsobe vyučovania. Výnimočný bol aj spôsob, akým Pán Ježiš učil.

Židovskí intelektuáli priznávali, že „nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ (J 7:46) Keďže učil v podobenstvách, tlačili sa na Neho zástupy. V chráme prekvapil rabínov ešte ako chlapec.

Ježiš a Stará zmluva

Ježiš ako Žid nemá žiadne spory s Mojžišom, prorokom, ktorý priniesol Židom zákon a vyviedol Izraelitov z egyptského otroctva ako samostatný národ. Mojžiš aj Ježiš boli prorokmi toho istého Boha a Ježiš vyhlásil, že neprišiel zrušiť zákon (nájdený v Mojžišových písomnostiach), ale naplniť. (Mt 5:17) Pán Ježiš tvrdil, že Mojžišove slová sú slovami Pána Boha. (Porovnaj Mt 19:4-5 s 1. M 2:24)

Avšak zisťujeme, že v mnohých ohľadoch stojí Ježiš vyššie ako Mojžiš. Ježiš je dokonalejší prorok ako Mojžiš. V 5. M 18:15-19 Mojžiš predpovedal, že Boh vzbudí Židom proroka so zvláštnym odkazom. Každého, kto neposlúchne tohoto proroka, bude súdiť Boh. Táto pasáž sa tradične vysvetľovala s ohľadom na Mesiáša. 1. M 3:15 tiež mnohí chápu ako odkaz na Ježiša, ako semeno ženy, ktoré rozmliaždi hlavu hada.

Kristovo zjavenie je slávnejšie ako Mojžišovo. „Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (J 1:17) Mojžiš síce zriadil morálne a sociálne štruktúry, ktoré riadili národ, ale zákon nemôže nikoho zachrániť od trestu za hriechy, ktorým je smrť. Ako hovorí apoštol Pavel: „Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je (len) poznanie hriechu.“ (R 3:20) Zjavenie skrze Ježiša Krista však bolo jediné, v ktorom sú odpustené hriechy - zjavené podľa zákona; „ale ospravedlnení bývajú zdarma , z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši.“ (R 3:24)

Ježiš Kristus a Mojžiš

Kristovo zjavenie stavia na Mojžišovom základe a rieši problém, s ktorým nás zákon oboznamuje.Pozícia Pána Krista je vznešenejšia ako Mojžišova. Mojžiš je najväčší medzi prorokmi Starej zmluvy, ale Pán Ježiš je viac ako prorok. Podľa Listu Židom: „Aj Mojžiš bol teda verný v celom Jeho dome, ako služobník na svedectvo o tom, čo bolo treba zvestovať; ale Kristus ako Syn (je) nad Jeho domom.“ (Žid 3:5-6) Zatiaľ čo Mojžiš slúžil Bohu, Ježiš bol vyhlásený za Božieho Syna s právom vládnuť všetkým sluhom. Zázraky Pána Ježiša stoja vysoko nad Mojžišovými. Mojžiš vykonal veľké zázraky, ale Kristove zázraky boli podstatne významnejšie.

Mojžiš povýšil bronzového hada, aby bol vyliečený každý, kto sa pozrie na neho, ale tu len postupoval podľa inštrukcií. Nikdy nevyliečil slepého, aby videl, alebo hluchého, aby počul. V Mojžišovej službe tiež nebolo nič, čo by sa dalo porovnať so vzkriesením Lazara alebo Pána Ježiša.

Kristove vyhlásenia sú slávnejšie ako Mojžišove. Mojžiš nikdy nevyhlásil, že je Bohom a nikdy neurobil nič viac, len plnil úlohu proroka. Pán Ježiš však vyhlásil, že je Bohom a predpovedal svoje vlastné vzkriesenie na potvrdenie toho.

tags: #aku #ulohu #mal #jezis #kristus