Gréckokatolícka Cirkev v Karpatoch: Historický Prehľad

Gréckokatolícka cirkev v Karpatoch má bohatú a zložitú históriu, ktorá je úzko spätá s politickými a kultúrnymi zmenami v regióne. Karpaty boli kedysi súčasťou Horného Uhorska a patrili k takzvaným „krajinám svätoštefanskej koruny“.

Mapa Karpát

Počiatky a Užhorodská Únia

Je známe, že v Uhorsku 12. až 15. storočia existovali kláštory s východnou cirkevnou tradíciou, ktorých predstavení sa starali o cirkevný život východných cirkevných obcí v bližšom alebo aj širšom okolí. Najstaršia zachovaná zmienka o tom, že biskup východnej tradície úradoval v Kláštore svätého Mikuláša pri Mukačeve, pochádza z roku 1491.

Prvé kroky k Užhorodskej únii podnikol užhorodský pán, rímskokatolícky magnát Juraj III. Druget, ktorý požiadal o pomoc peremyšlianskeho gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého. Druhý pokus vyhlásiť úniu bol uskutočnený po roku 1630, vďaka mukačevskému pravoslávnemu biskupovi Vasiľovi Tarasovičovi, ktorý dva roky viedol tajné vyjednávania s jágerským rímskokatolíckym biskupom Jurajom Lipaiom. Tarasovičova skúsenosť presvedčila Partenija, že na území ovládanom protestantským kniežaťom nemožno úspešne uskutočniť cirkevnú úniu.

Pod ochranou Anny Jakušičovej, vdovy po Jánovi Drugetovi, a jej brata Juraja Jakušiča, jágerského rímskokatolíckeho biskupa, a s pomocou Gabriela Kosovického, baziliánskeho mnícha z Haliče, sa Partenijovi podarilo zorganizovať v Užhorode 24. apríla 1646 zhromaždenie so 63 pravoslávnymi kňazmi. Na základe tejto Užhorodskej únie Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku uchovávala svoj byzantský obrad a východné liturgické tradície.

Gréckokatolíckych biskupov volila ako predtým rada (sobor), ktorá bola zložená z baziliánskych mníchov a diecézneho kléru. Následne ich potvrdzoval pápež. Spočiatku len pravoslávni kňazi žúp Spiš, Šariš, Zemplín a Uh akceptovali Užhorodskú úniu. Úniu znovu potvrdil nový jágerský biskup Benedikt Kišdi na jar 1648.

Vývoj v 17. a 18. storočí

V 17. storočí sa časti územia, o ktoré sa starali títo biskupi, dostali pod vládu Sedmohradska a sedmohradské kniežatá vyvíjali silný kalvinizačný a (časom) aj maďarizačný tlak. Keďže však iné časti územia týchto biskupov podliehali Habsburgovcom a ich cirkevný život preto bolo možné ovplyvňovať aj z Rakúska, Mukačevská cirkev sa pokúsila v polovici 17. storočia o úniu s Rímom.

Protenstantské kniežatá Transsylvánie boli protihabsburské a protikatolícké a preto brzdili ďalšie šírenie únie. Len Sofia Báthoryová, vdova po Jurajovi II. Rákóczym, podporovala Partenija. Vďaka jeho úsiliam sa v roku 1664 aj pravoslávni kňazi a dediny žúp Bereh a Ugoča pripojili k únii. Po podpísaní únie situácia v rámci Mukačevskej eparchie naďalej zostávala zmätočná v dôsledku zrážok rozličných náboženských a politických frakcií.

Až Mária Terézia, ktorá bola naklonená uniatom, presadila, že uniatskí kresťania Horného Uhorska dostali svoju vlastnú diecézu s plnými právami. Mária Terézia odovzdala Mukačevskému biskupstvu budovu v meste Užhorod, aby tam mohlo vzniknúť dôstojné biskupské sídlo.

V dôsledku rozličných pokusov, ktoré podnikli títo biskupi, rakúska cisárovná Mária Terézia vydala dekrét (1771), následne aprobovaný Rímom, ktorý učinil Mukačevskú eparchiu jurisdikčne nezávislou, teda už viac nebola podriadená Jágru. Tak Mária Terézia, ako aj jej syn Jozef II. urobili mnoho pre rast vážnosti gréckokatolíkov prítomných na ich panstvách. Nahradili pojem Uniat slovom Griechisch-Katholisch a pohŕdavý pojem Poppe viac úctivým Pfarrer.

Napriek tomu postavenie jágerských generálnych vikárov, ktoré trvalo roky, bránilo každému pokusu zlúčiť gréckokatolíkov Uhorska s gréckokatolíkmi rakúskej Haliče a kontakty boli udržiavané len na nevyhnutnom minime. Mukačevskí biskupi sa definitívne integrovali do hierachickej štruktúry Uhorska.

Synoda v Zamošči a Viedenská Synoda

Na rok 1720 metropolita uniatskej cirkvi Poľska zvolal s rímskym súhlasom synodu všetkých diecéz svojej metropólie do mesta Zamošč. Úlohou synody v meste Zamošč bolo dať v tej dobe konfesionálne zjednotenému ruténskemu kresťanstvu Poľska spoločné nariadenia pre bohoslužbu, katechézu a pastoráciu. Podarilo sa vypracovať stanovy, ktoré dostatočne vyhovovali tak viac latinizovaným, dlhodobo zjednoteným diecézam, ako aj dvom novoprišlým haličským diecézam a - po schválení z Ríma - zostali v platnosti ako cirkevný poriadok v celej metropólii až do obdobia delení Poľska.

Krátko pred uskutočnením Viedenskej synody bola v roku 1772 pri prvom delení Poľska pripojená Halič k Rakúsku. Avšak Viedenská synoda, ako už bolo vopred naplánované, bola uskutočnená ako stretnutie uniatských biskupov z jurisdikčnej oblasti maďarského prímasa. A tak na Haliči zostalo naďalej v platnosti to, čo bolo stanovené na synode v meste Zamošč, a viedenské uznesenia sa vzťahovali len na krajiny svätoštefanskej koruny.

19. a 20. storočie

V obdobi národného prebudenia v 19. storočí a v období československej vlády v priebehu dvadsiatych rokov 20. storočia politické a kultúrne sympatie niektorých mukačevských biskupov smerovali viac k aristokratickým tradíciám starého Uhorska než k slovanskému nacionalizmu.

Až do roku 1766 všetci mukačevskí biskupi mali vlastné sídlo v baziliánskom monastieri Černeča Hora, ktorý sa nachádza pri bránach mesta. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej na rakúskom území mukačevskí biskupi dostali do úschovy od cisárskych autorít miestny jezuitský chrám a knižnicu. Po Bačinského smrti Mukačevská eparchia podstúpila prvé delenie: odňali jej dobrých 192 farností z jej zapadných žúp (Abov, Boršód, Gemer, Spiš, Šariš a časť Zemplína) pre vytvorenie Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1818).

V roku 1914 mala Mukačevská eparchia veľmi zredukovanú územnú rozlohu a obmedzovala sa na Karpaty a východné Slovensko, teda na región, ktorý sa po prvej svetovej vojne stal súčasťou novej Československej republiky. Myšlienku zjednotenej cirkvi vo forme Gréckokatolíckej cirkvi a jej východných tradícií vždy potierali tak svetské, ako aj cirkevné autority. Periodicky bol byzantský obrad objektom latinizujúcich vplyvov, v liturgii tejto cirkvi používaný slovanský jazyk bol silne kritizovaný a v priebehu času sa udiali rozličné pokusy nahradiť cyriliku latinskou abecedu.

Za československej vlády sa Mukačevská eparchia ocitla vo veľmi ťažkej situácii, pretože takmer jedna štvrtina jej veriacich prešla do Pravoslávnej cirkvi. Aj vzťahy s československou vládou boli spočiatku málo jasné. Mnohí kňazi tejto eparchie boli obvinení, že sú uhorskými záškodníkmi. Biskup Anton Papp, ktorý odmietal zložiť povinnú prísahu vernosti Československému štátu, opustil Užhorodský stolec a definitívne sa usadil v Maďarsku. Ďalšie otázky sa týkali práv cirkvi a platov kňazov, ktoré zostali bez predpisu až do roku 1926, keď príslušné zákony vstúpili do platnosti.

Zničenie a Obnovenie Eparchie

V roku 1949 komunistický režim zakarpatského regiónu sovietskej Ukrajiny vyhlásil za neplatnú a nulitnú cirkevnú úniu z roku 1646 a formálne zrušil Mukačevskú eparchiu. Biskupa v úrade Teodora Romžu v roku 1947 zavraždili. Medzi rokmi 1944 a 1949 zatkli a internovali kňazov, ktorí odmietli vzdať sa katolicizmu a pripojiť sa k Pravoslávnej cirkvi. V roku 1949 takmer všetkych kňazov, ktorí sa nachádzali v mestách, zatkli a 83 kňazov prinútili prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Gréckokatolícke kultové miesta komunisti poskytli Mukačevskej pravoslávnej eparchii pre jej potreby, zatiaľ čo ďalšie majetky Gréckokatolíckej cirkvi skonfiškoval štát.

Na konci 80. rokov minulého storočia v dôsledku politických zmien v Sovietskom zväze vyšla Gréckokatolícka hierachia z podzemia a v roku 1989 došlo k novému ustanoveniu Mukačevskej eparchie s 209 farnosťami (v období zrušenia v roku 1949 mala 289 farností). V Užhorode v roku 1995 otvorili nový gréckokatolícky seminár.

Toto postavenie vyvolalo silnú kritiku zo strany ukrajinských nacionalistov vo vnútri i mimo cirkvi a bolo príčinou vnútorných rozporov v samotnej cirkevnej hierarchii. Jedna časť kňazov - proukrajinských, ktorých viedol mukačevský pomocný biskup Ivan Margitič (1921-2003) - žiadala, aby Mukačevská eparchia prešla pod jurisdikciu Ľvovskej metropolitnej cirkvi so sídlom na blízkej historickej Haliči. Po preskúmaní tejto otázky Svätá stolica stanovila v roku 1993, že jurisdikčný status Mukačevskej eparchie má zostať nezmenený a že z dvoch v tej dobe jestvujúcich pomocných biskupov má byť jeden poverený starostlivosť o veriacich rusínskeho a maďarského pôvodu (Jozef Holovač, 1924-2000) a druhý starotlivosťou o ukrajinských veriacich (Ivan Margitič). 8. mája 2024 bol za mukačevského eparchiálneho biskupa menovaný o.

Súčasnosť

Mukačevská eparchia, ktorá je obnovená na základe svojej historickej tradície a noriem kánonického práva, uchováva status samostatnej cirkevnej komunity (Ecclesia sui iuris), ktorá je podriadená priamo autorite Svätej Stolice.

Vzhľadom na multietnické zloženie eparchie bolo rovnako autorizované používanie cirkevnoslovanského, ukrajinského alebo maďarského jazyka v chrámoch. Terajším eparchiálnym mukačevským biskupom je Slovák Milan Šášik CM.

Gréckokatolícka cirkev v Karpatoch prešla dlhú a zložitú cestu, ktorá bola poznačená politickými zmenami, náboženskými vplyvmi a národnostnými konfliktmi. Napriek všetkým výzvam si však zachovala svoju identitu a kultúrne dedičstvo, a dodnes zohráva dôležitú úlohu v živote miestnych komunít.

Vychádza so súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.

tags: #greckokatolicka #cirkev #karpathy