Aký Boh nie je: Charakteristika Boha v kontexte súčasnej doby

K Bohu vedie toľko ciest, koľko je na zemi ľudí. Tak to napísal J. Maritain v jednej zo svojich kníh o „hľadaní Boha“. To, čo platí pre jednotlivé osoby, platí aj pre ľudské dejiny. Mnohí veriaci v súčasnosti čelia výzvam pri prehodnocovaní svojho vnímania Boha. Rastie počet ľudí, ktorých náboženský rozmer nezaujíma a pre ktorých nie je súčasťou ich života, ale aj tých, ktorí „nedokážu“ veriť, hoci by chceli.

Aké sú charakteristiky našich čias, ktoré spôsobujú, že niektoré obrazy Boha sa javia zastarané? Niekoľkí profesori, moji drahí priatelia, ktorí sú veľmi zaangažovaní v evanjelickom kresťanstve v Latinskej Amerike, v istom momente pocítili, že sa ich skúsenosti a presvedčenie so všetkým, čo majú cenné, začali ukazovať neprimerané potrebám dnešného sveta. Mnoho mesiacov som od nich nedostal žiadne správy. Keď som sa s nimi skontaktoval a opýtal sa, ako sa majú, ich odpoveď znela: „Je to veľmi zlé. Cítime sa vzdialení od Cirkvi. Prechádzame si skeptickým obdobím. Nie je to spôsobené niečím konkrétnym, čo sa nám stalo, ale viacerými vecami, nad ktorými sme uvažovali. Diskutujeme o všetkom, počnúc samotnou existenciou Boha. Žijeme vo svete, v ktorom sa Boh neprejavuje. Okrem viery a svedectva Cirkvi nie sú nikde žiadne znaky Boha. V posledných rokoch máme skúsenosť s Bohom, ktorý nepočúva modlitby a ktorého niet v čase našej najväčšej núdze, jednoducho neodpovedá. Cítime sa nesmierne osamelo.

Posolstvo týchto priateľov obsahuje témy, ktoré sú výzvou pre dnešného veriaceho človeka. Svedectiev v tomto smere je nespočetne veľa. Čoraz viac sa stávajú neprehliadnuteľným znamením doby.

Vo filme Martina Scorseseho Mlčanie, ktorý rozpráva o kresťanstve v Japonsku v XVII. storočí, o jeho prenasledovaní, mučení atď., mladý jezuita, ktorý je jednou z hlavných postáv, vo väzení, vedomý si mučenia, ktorému boli kresťania v tom čase vystavení, vnútorne zvolá k Bohu: „Celý život som bojoval s tvojím mlčaním.“ Osobne sa mi to nezdalo len ako srdcervúce vyjadrenie veriaceho človeka, ale ako vyjadrenie výkriku, ktorý sa v týchto časoch, ktoré ľudstvo prežíva, čoraz zreteľnejšie dvíha k nebu.

Ďalším svedectvom spomedzi mnohých je svedectvo známeho novinára a intelektuála Indra Montanelliho, ktorý vyjadril svoju túžbu, keď sa blížil k svojim 90. Ateizmus vždy existoval v dejinách. V neposlednom rade aj kvôli „mlčaniu“, „neprítomnosti“, jasnému a mocnému „nezasahovaniu“ Boha do ľudských trápení a tragédií. Lenže dnes tieto skutočnosti vnímame silou, ktorá svojou intenzitou a jasnosťou prevyšuje spôsob, akým boli pociťované v minulosti.

Ľudia proti kresťanstvu argumentujú spravidla nasledovne:

• Keď je Boh je všemohúci, prečo nezabráni nespravodlivosti a vojnám?
• Prečo si kresťanstvo nárokuje, že práve ono má pravdu, keď je iba jedným z náboženstiev?
• Nie je Ježišovo tvrdenie: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Ján 14, 6) trúfalosťou?

Najväčšie výhrady však bývajú namierené nie na vierouku kresťanstva, ale na jeho prax - na cirkev, jej pôsobenie. Hoci ľudí od viery odrádzajú aj komplikácie v teológii, predsa viac sledujú spôsob života nás, kresťanov. To, čomu skutočne veríme a čomu žijeme, sa nedá ukryť. Je to čitateľné z nášho počínania. Cirkev, s ktorou sa stretávajú sa totiž líši od toho, ako žil Ježiš.

Zaiste, cirkev nie je múzeum dokonalých ľudí, ale nemocnicou, kde Lekár Kristus lieči - „opravuje“ nedokonalých ľudí. Ani ateisti nepochybujú, že mnohé v našom svete je choré. Keď je niekto medzi chorými, ľahko sa nakazí... A keď človek vážne ochorie, je lepšie byť v nemocnici, blízko Lekára - Ježiša, ako zostať bez Jeho pomoci.

Nie je ľahostajné, ako my, kresťania, cirkev hovoríme a konáme. Rozhodne netreba hľadieť predovšetkým na ľudí; treba sa dívať na Krista - na to, ako On dokázal prijímať ľudí, navzdory ich nedokonalosti. Veď stredom cirkvi je dokonalý - čistou láskou nás milujúci Ježiš Kristus, nie my, nedokonalí, hriešni ľudia.

Okrem toho, cirkev nevymysleli ľudia. Ona je Božím plánom. Ježiš cirkev miluje ako svoju nevestu (Efezským 5, 25 - 32). Vykúpil ju svojou krvou (Skutky 20, 28). Kto si váži Ježiša, chce Ho nasledovať, nemá pohŕdať cirkvou, lebo ona je Kristovým telom.

Cirkev je Božím plánom. Boh nekoná z unáhleného rozhodnutia, ani z momentálnej nálady. Koná s rozvahou, podľa vopred uváženého plánu. V Biblii čítame Ježišove slová: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.“ (Lukáš 18, 31b)

Ak Ježiš musel zomrieť, nie je Boh sadista, ktorý trvá na preliatí krvi, aby bol odpustený hriech.

Biblia svedčí, že Boh nie je pomstychtivý, odpúšťajúci iba vtedy, keď vidí krv;„Boh je láska“ (1. Jánov 4, 8). To, že Ježiš musel mnoho trpieť a byť zabitý (ako predpovedal), nie je výpoveď tom, že Boh je krutý alebo že nie je zvrchovaný, ale o smrteľnej vážnosti hriechu. My sme si z hriechu, z toho, čo nás vzďaľuje od Boha i ľudí, urobili neškodnú záležitosť.

Boh ide na smrť pre nás. To nie je znak, že by bol krutý, ani že by nebol zvrchovaný, ale potvrdenie Božej lásky k tebe, ku mne. Lásky, ktorá neznižuje vážnosť hriechu a rozsudok smrti, ktorý patril nám, berie na seba - aby sme my boli omilostení (Rímskym 6, 23).

Pri biblickom výroku: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia“ (Židom 9, 22) sa mnohí pobúrene pýtajú: „V akého krvilačného Boha to vy, kresťania, veríte? Prečo niet odpustenia bez preliatia krvi?“ Pretože hriech je pred Bohom smrteľne vážnou záležitosťou. Keď Boh stvoril svet, dal mu pravidlá, ako má fungovať. Božím spôsobom budovania sveta (Božou „architektúrou“) je pokoj, spravodlivosť a harmónia. Hriech je odsúdeniahodným druhom ľudského vandalstva, ktoré Božiu architektúru poškodzuje a uráža Boha ako Architekta a Staviteľa.

Biblická zásada: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia“, nehovorí o krvilačnom Bohu, ale o dare Kristovej krvi, ktorá zachraňuje život hriešnika. Predstavme si človeka, ktorý nepozornosťou či bezohľadnou jazdou spôsobí vážne dopravné nešťastie. Silne krváca on i ľudia z auta, do ktorého narazil. Bez daru krvi niet pre nikoho z nich záchrany.

Ježiš povedal: „Ja a Otec jedno sme“ (Ján 10, 30). V Ukrižovanom sa k nám skláňa večný Boh, otvára nám svoju náruč a daruje nám seba samého - aby nás vytrhol z najhlbšej odcudzenosti Bohu, do ktorej sme sa dostali vlastnou vinou. Ježiš berie na seba naše previnenia, aby sme už nikdy nemuseli zažívať peklo samoty opustenia Bohom (Žalm 22, 2 - 3), aby sme boli zmierení s Bohom, smeli sme s Ním mať nanovo vzťah, ktorý pretrvá aj vo všetkých biedach a bolestiach života.

JEŽIŠOVA OBEŤ NEVYJADRUJE KRVILAČNOSŤ BOHA, ALE PÁNOVO DOBROVOĽNÉ SEBAVYDANIE SA Z LÁSKY K NÁM, OBNOVU ZNIČENÉHO VZŤAHU MEDZI BOHOM A ĽUĎMI (2. Korintským 5, 19 - 20). Toto Pánovo vydanie života pre nás potvrdil Boh vzkriesením Ježiša z mŕtvych.

BOH NEŽIADA ĽUDSKÉ OBETE. NAOPAK, ON V KRISTOVI VYDÁVA ŽIVOT ZA NÁS. ĽUDIA JEŽIŠA UKRIŽOVALI, NO BOH SA NEIDENTIFIKUJE S ICH VRAŽEDNÝM KONANÍM, ALE S UKRIŽOVANÝM JEŽIŠOM.

Všetky náboženstvá sa zaoberajú problémom zmierenia viny. Riešenie sa pokúšajú nájsť v úsilí človeka uzmieriť si Boha prinesením obete. V Novej zmluve je to opačne. Nie človek prichádza k Bohu, aby Mu priniesol obeť, ktorou si ho uzmieri. Je to Boh, kto prichádza k nám a dáva sa nám. Z tejto Jeho iniciatívy - z moci Božej lásky dochádza k zmiereniu, k obnove narušeného vzťahu, keď Pánovým milosrdenstvom je nám, nespravodlivým, darovaná Božia spravodlivosť - nám, ktorí sme boli mŕtvi vo svojich previneniach je darovaný nový život.

Kritika cirkvi nesmerujme predovšetkým na vierouku, ale na pramalú viditeľnosť nového života pri nás, kresťanoch. Kiež sa nám stane podnetom k pokániu, ale aj prosbe o to, aby nám obeť Pána Ježiša neprestala byť vzácnou.

Božie vlastnosti

Hoci úplné pochopenie toho, kto a aký je Boh je pre nás ľudí nemožné, Boh sa nám dáva poznať rôznymi spôsobmi a vďaka tomu, čo o sebe zjavuje vo svojom stvorení a v Biblii, môžeme aspoň sčasti chápať a spoznávať jeho vlastnosti. Isté je, že Boh sa nepodobá nikomu a ničomu na svete, čo si vieme predstaviť alebo poznať. Je jedinečný, nedá sa s nikým porovnávať, dokonca ani jeho opis obyčajnými slovami nevystihuje to, kým je. Napriek tomu vieme o určitých jeho vlastnostiach, ktoré ho robia Bohom. Ktoré to sú?

Boh existuje sám osebe

V Kolosanom 1,17 sa píše, že Boh je pred všetkým a v ňom všetko spočíva. Všetko ostatné bolo stvorené, no Boh je stvoriteľ, ktorý stvoril všetko. S tým, že Boh je samobytný, že bol stvorený z ničoho a vždy existoval, je pre veriacich možno jedna z najzložitejších Božích vlastností, ktorú musia jednoducho prijať. Priznať si, že existuje niekto, kto nás presahuje a existuje mimo všetkých našich kategórií si vyžaduje veľkú dávku pokory, s čím má väčšina ľudí problém. No často si spôsobujeme v živote problémy práve tým, že si myslíme, že máme všetko pod kontrolou a nevieme sa podriadiť čomusi vyššiemu. Ľudia, ktorí to dokázali prijať, žijú oveľa pokojnejšie aj šťastnejšie.

Boh sa nikdy nemení

Boh sa nemení, ani to, čo sľúbil a povedal. Jeho vlastnosti sú rovnaké od počiatku času až do večnosti. Jeho charakter sa nikdy nemení a nikdy sa nestáva horším ani lepším. Jeho plány sa nemenia a nemenia sa ani Jeho zasľúbenia. Toto poznanie by malo byť pre veriacich zdrojom neuveriteľnej radosti. To všetko znamená, že na Boha je spoľahnutie. Naša dôvera v Neho je istá, pretože vieme, že Jeho zámery sú nezlomné a Jeho zasľúbenia sú nespochybniteľné. Práve preto, že Boh, ktorý nám prisľúbil večný život, je absolútny, môžeme odpočívať s vedomím, že nič, ani ťažkosti, problémy, prenasledovanie, útrapy či hlad, nás neoddelí od Jeho lásky.

Boh nemá žiadne potreby

Ako obmedzené bytosti máme neuveriteľne veľa potrieb, ktoré, ak nie sú naplnené, vedú k našej frustrácii, trápeniam, smútku, strachom, chorobám, či dokonca k smrti. Boh však nikdy nič nepotreboval. Vo svojom bytí je dokonale úplný. V Bohu sebestačnosť znamená, že Boh má v sebe a pre seba nesmierne bohatstvo múdrosti, bytia, moci a dobroty. Pretože vlastní toto bohatstvo, je šťastný a požehnaný. Keďže Boh je sebestačný, môžeme k nemu chodiť, aby odpovedal na naše potreby, a nikdy sa nemusíme obávať, že by jeho zdroje pokoja, dobroty, milosti vyschli.

Boh je všemohúci

Všemohúci znamená mať nekonečnú moc. Boh je mocný a schopný urobiť všetko, čo chce, bez akejkoľvek námahy z jeho strany. Je však veľmi dôležité dodať tiež to, že urobí iba to, čo si želá, čo je v súlade s jeho charakterom, podstatou, zámerom. Takže Boh nekoná zlé veci a nevypočuje ani nás, ak ho budeme prosiť o zlé veci (pre nás či pre druhých). Božia všemohúcnosť znamená, že Boh môže urobiť všetko, čo si želá. Keď niečo naplánuje, tak sa to aj stane a nič nemôže zastaviť Jeho plán. Keď Boh natiahne ruku, aby niečo urobil, nikto ho nemôže odvrátiť.

Boh je vždy a všade

Byť všadeprítomný znamená byť vždy a všade. Napriek tomu je treba pochopiť, že pre Boha byť na mieste nie je to isté, ako sme na mieste my. Božie bytie je úplne odlišné od fyzickej hmoty. Existuje na rovine, ktorá je jedinečná od tej, ktorá je ľahko dostupná piatim zmyslom. Napriek tomu je Boh s nami a plnosť jeho prítomnosti je všade okolo nás. Toto poznanie by malo veriacim, ktorí zápasia so smútkom a osamelosťou, priniesť hlbokú útechu. Skutočne, Boh je nám vždy nablízku, bližšie ako naše myšlienky. Uvedomenie si, že nikdy nie sme sami, upokojuje rozbúrené more nášho života a prináša pokoj do našich duší.

Boh je múdry

Múdrosť v spojení s Bohom znamená viac než len inteligenciu a vedomosti. Boh je nekonečne, dôsledne a dokonale múdry a ak sa snažíme úprimne budovať s ním vzťah, môžeme túto múdrosť od neho čerpať a mať tak cenný zdroj, ktorý je oveľa viac ako len svetské vedomosti a informácie. Môžeme byť vzdelaní, mať veľa diplomov, škôl, vysoké IQ, no ak nie sme napojení na Božiu múdrosť, chýba nám to najdôležitejšie. Žiadny plán, ktorý by sme si pre svoj život mohli vytvoriť vďaka nášmu mozgu a vedomostiam, by nemohol byť lepší ako Boží plán, ktorý on pre nás pripravuje a uskutočňuje. Možno dnes ešte nepoznáme Jeho cesty, ale môžeme veriť, že keďže Boh je dokonale múdry, naozaj všetko v našom živote vyrieši tým najlepším možným spôsobom.

Boh je láska

Znie to ako to najväčšie klišé na svete, ale zároveň neexistuje väčšia pravda, ktorá dáva zmysel a úplnosť našej existencii. Existuje niekto, kto nás s láskou naplánoval, stvoril, poslal na tento svete a chce nás na ňom aj viesť, ochraňovať, zabezpečovať pre nás všetko potrebné. S vedomím tejto základnej božej charakteristiky sa menia naše srdcia, charakter, životy. Vieme, za čím kráčame, všetko, čo konáme, ako sa rozhodujeme, je ovplyvnené jeho láskou. Vedomie, že on nás miluje, aj keď chybíme a nie sme silní či dokonalí, dáva našej existencii spolupatričnosť s nekonečným zdrojom lásky, ktorá nás stvorila, vložila do nás špecifické dary a má pre nás výnimočný plán na tejto zemi.

V každodennom živote netreba nikdy zabúdať na to, že Boh nie je nečinný, ani nie je ďaleko. Boh vždy koná, má svoj spôsob. Dokázať odhadnúť jeho zmýšľanie je pre človeka nemožné (por. Iz 54, 8-9), ale pozor! Sú určité charakteristiky, ktoré nám odkrýva Božie slovo. Ak pozorne čítaš Bibliu, zistíš, že Boh sa zaujíma o tvoj život viac ako ty sám. Je to On, ktorý robí prvý krok k tebe. Prv ako si si mohol vôbec predstaviť milovať Boha, bol si Ním milovaný a chcený.

Boh má cesty - riešenia, ktoré sú tie najlepšie, ale nie vždy tie najkratšie. Ďalšou črtou nášho Boha je jehovynaliezavosť! Na všetko má riešenie. Všetko si vie použiť, absolútne všetko. Dobré, aj zlé veci. Radosť, či smútok. Pokoj, či hnev. Chorobu, bolesť, trápenie, dokonca aj naše hriechy. Boh je veľmi vynaliezavý. Ježiš si použil 5 chlebov a 2 ryby a nakŕmil hromadu ľudí (por. Lk 9,12-17). Využil chorobu svojho priateľa Lazára, aby sa oslávil (por. Jn 11,4). Vynašiel sa a použil si charakter a horlivosť, ktorú mal Pavol (por. Sk 9,15). Boh je úžasný. Vidí vždy za obzor. Stačí kráčať s ním v dôvere a odhalíme nové veci pre náš život. Jeho konanie je často sprevádzané určitou novosťou pre nás. Nevyspytateľnosť je jeho špecialitou.

tags: #aky #boh #nie #je