Všetci štyria evanjelisti sa zmieňujú o existencii nápisu na kríži pri opise Ježišovho ukrižovania. Tento evanjeliový detail odráža rozšírenú, aj keď nie nevyhnutne a dôsledne zachovávanú rímsku prax zverejňovania viny odsúdených zločincov. Použitie nápisu pri ukrižovaní bolo spôsobom ako informovať verejnosť o vine popraveného zločinca, čo mohlo spĺňať aj zastrašujúcu funkciu. Nápis bol typicky vyhotovený červenou alebo čiernou farbou na drevenej tabuľke a jeho samotná frazeológia bola pomerne voľná, občas so sarkastickým podtónom.
Ex S.S. Crucis D. N. Iesu C. (Z najsvätejšieho kríža nášho Pána Ježiša Krista)Ex S. Rupe Montis Calvarii (Zo svätej skaly z hory Kalvárie)
Sviatok Povýšenia sv. Kríža sa slávi 14. septembra.
Marek (15:26) a Lukáš (23:38) používajú termín epigraphē (nápis), Matúš (27:37) hovorí o aitia (dôvod ukrižovania), a Ján (19:19) vyberá termín titlos (oznámenie, nápis, titul). Okrem odlišnej terminológie pre samotný nápis vykazujú medzi sebou evanjelisti rozdiely v konkrétnom situovaní nápisu. Marek vôbec neuvádza, kde sa nápis nachádzal (15:26), iba ho vo svojej správe spomína. Lukáš píše, že nápis bol „nad ním,“ t. j. nad Ježišom (23:38). Podľa Matúša bol dôvod odsúdenia položený „nad jeho hlavou“ (27:37). Nakoniec Ján špecifikuje, že Pilát umiestnil nápis „na kríž“ (19:19).
Evanjelisti ďalej uvádzajú, že nápis bol čitateľný tými, ktorí boli svedkami ukrižovania. Pri umeleckom stvárnení ukrižovania (maľby, sochy, kríže) sa nápis štandardne vyobrazuje ako upevnený (klincom) na vrchnú časť kríža nad Ježišovu hlavu, čo v podstate súhlasí s evanjeliovým opisom. Medzi evanjelistami badať rozdiely aj v samotnom znení nápisu.
Historický vývoj zobrazovania kríža
V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval. Jednak preto, že v tomto období bol ešte kríž bežným nástrojom popráv a zároveň Cirkev tohto obdobia mala negatívny postoj k obrazom (výjavom). Uctievanie kríža je známe od štvrtého storočia, čo vo veľkej miere súvisí s vládou cisára Konštantína Veľkého, ktorý v roku 313 vydaním Milánskeho ediktu zaručil slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v Rímskej ríši, a tak aj Cirkev nadobudla slobodu svojho prejavu a života viery. Trest ukrižovaním sa prestal používať.
Cisár Konštantín v roku 312 viedol vojnu proti početnejšiemu vojsku svojho soka Maxencia. Pred bitkou sa mu prisnil sen, v ktorom videl na nebi kríž v ohnivom blesku a pod ním nápis In hoc signo vinces (V tomto znamení zvíťazíš). Nariadil preto na svoje vojenské zástavy umiestniť Kristov monogram. Cisár v tejto bitke vyhral a o rok na to vydal Milánsky edikt, ktorým legalizoval kresťanstvo v Rímskej ríši, zrušil trest smrti ukrižovaním a po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol, že postaví kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia v Jeruzaleme.
Roku 326 prišla do Svätej zeme jeho staručká matka, sv. Helena, a na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, postavený na Golgote za cisára Hadriána. Po odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a s nápisom (titulus crucis), ktorý dal Pilát umiestniť na Kristovom kríži. Jeruzalemský patriarcha Makarios potom šiel aj s krížom na Golgotu, kde bolo drevo kríža vyzdvihnuté k verejnej úcte. O deväť rokov neskôr, 13. septembra 335, sa konala slávnostná posviacka Konštantínovej Baziliky Pánovho Vzkriesenia, postavenej na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vystavenie dreva svätého Kríža k úcte veriacich.
Perzský kráľ Chozroes v roku 614 dobil Jeruzalem a odviedol do vyhnanstva veľkú časť kresťanov i patriarchu Zachariáša. Do svojho hlavného mesta Kresyfon odniesol aj relikviár Pánovho kríža. Dúfal totiž, že mu zaň kresťania vyplatia veľké výkupné, keďže vedel, že drevo kríža majú vo veľkej úcte. Po štrnástich rokoch východorímsky cisár Heraklius napadol Peržanov, porazil ich a vydobil späť vzácny poklad sv. Kríža. Cisár spolu s patriarchom Zachariášom v roku 629 slávnostne vstúpili aj s celým sprievodom do Jeruzalema. Kríž uložili na oltár do chrámu, kde býval predtým. Udialo sa to 14. septembra 629. Tento deň sa potom začal sláviť ako sviatok Povýšenia sv. kríža.
Kríže s postavou Ježiša sú známe ako krucifixy. Tento pojem pochádza z latinského cruci fixus - upevnený ku krížu.
Ikonografia Ukrižovania
V období stredoveku sa zobrazuje Ježiš na kríži so skupinami ľudí usporiadanými okolo kríža. V takomto prípade záležalo na tom, na ktorú stranu má Ježiš naklonenú hlavu s tŕňovou korunou. Na niektorých krížoch nachádzame pod korpusom zobrazenú lebku so skríženými hnátmi, ktoré odkazujú na Golgotu. Súčasťou zobrazenia je aj tŕňová koruna, ktorá tiež u východných kresťanov na kríži chýba.
Najstaršie zobrazenia
Medzi najstaršie zobrazenia Ukrižovania patrí reliéf zo slonoviny, pochádzajúci z obdobia okolo rokov 420-430, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Britskom múzeu v Londýne. Ďalším obrazom ukrižovania je reliéf na bráne chrámu svätej Sabíny v Ríme z roku 432.
Byzantský stredovek
Podstatnú zmenu prináša byzantský stredovek ‒ najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru.
13. storočie
V 13. storočí pozadie Ukrižovania vytvára vysoká stena, často zdobená rímsami a cimburiami, symbolizujúca hradby Jeruzalema.
V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom. Absentuje namaľovaná skala Golgoty s jaskyňou a Adamovou lebkou. Aj v zobrazení Bohorodičky sa prejavil vplyv západného umenia, ktorý je evidentný v polohe rúk, ktoré má spojené a zbožne zložené v lone. Aj pozadie v kompozícii Ukrižovania ovplyvnilo západné umenie. Stenu hradieb Jeruzalema nahradilo realistické zobrazenie prírody s kopcami, modrastou oblohou a kopovitými oblakmi.
Popis Ikony Ukrižovania
Centrom výjavu a celej kompozície je kríž, ktorý má okrem vertikálneho a horizontálneho ramena aj nižšie rameno, tzv. podnožku, akýsi podstavec, na ktorom sú pribité Kristove nohy. Na mnohých ikonách je toto rameno zobrazené v šikmej polohe, čo je symbolickým vyjadrením osudu dvoch lotrov ukrižovaných po Kristovej pravici a ľavici.
Farar Timkovic v pastoracii 80 INЦI INRI titulus crucis 2018
Tabuľka: Symboly a ich význam na ikonách Ukrižovania
| Prvok | Popis |
|---|---|
| Podnožka | Symbolizuje osud lotrov ukrižovaných s Kristom. |
| Kristovo telo | Ohnuté v tvare písmena S, s rukami obrátenými nahor. |
| Bohorodička | Zvyčajne zobrazená po pravici Krista, ukazujúca na kríž. |
| Svätý Ján | Zobrazený po ľavici Krista, v kontemplatívnom postoji. |
| Stotník | Svedčí o Kristovi slovami: "Tento človek bol naozaj Boží Syn." |
| Golgota | Lebečné miesto s jaskyňou a Adamovou lebkou. |
| Hradby Jeruzalema | Symbol Kristovho vykúpenia pre všetky národy sveta. |
Symboly a nápisy na ikone
- IC XC: Meno Ježiša Krista, napísané po grécky, v skratke.
- INRI: Titulus, nápis s udaním dôvodu Kristovho odsúdenia.
- NIKA: Po grécky - Víťazí.
- Adamova lebka: Symbolizuje vykúpenie ľudstva Kristovou krvou.
Duchovný odkaz
Od počiatkov kresťanstva je kríž symbolom, ktorý vyjadruje podstatu kresťanskej náuky a duchovný ideál veriacich všetkých čias. V ňom sa prejavuje zavŕšenie Božej lásky k ľuďom - lásky, ktorá sa daruje bezhranične.
Všeobecné smernice Rímskeho misála v piatej kapitole hovoria o zariadení a výzdobe kostolov na slávenie Eucharistie a formulujú záväzné usmernenie: „Na oltári alebo v jeho blízkosti má byť kríž s podobou ukrižovaného Krista, dobre viditeľný zhromaždenému ľudu. Je osožné, aby takýto kríž zostával blízko oltára aj mimo liturgického slávenia, aby sa tak myseľ veriacich obracala na spásonosné Pánovo umučenie“ (b. Pápež Benedikt XVI. vnímal kríž s ukrižovaným Pánom ako spoločný orientačný bod, na ktorý sa sústreďuje zrak ľudí aj kňaza. Ukrižovaný Kristus je neustále prítomný vo svete a v živote každého z nás. Stojí po našom boku, keď sa tešíme, modlíme, ale je s nami aj pri našom zlyhaní. Neopúšťa nás, lebo kríž vyjadruje plnosť jeho lásky voči jednotlivcovi a celému ľudstvu.
Zobrazenie umučenia Krista na kríži má akceptovať postavu trpiaceho Krista a celkovú kompozíciu. Stvárnenie má byť biblicky verné a zrozumiteľné každému, kto sa na kríž pozerá.
V knihe Exodus (20,2) zjavuje Boh svoje meno Mojžišovi: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny.“ Slovo preložené ako „Pán“ je slávny tetragram, ktorý židia nemôžu ani len vysloviť: YHWH, čítané rôznymi spôsobmi, napr. „Yahweh“. Štyri hebrejské písmená, ktoré ho tvoria sú tieto: „יהוה“, yod-he-waw-he. Pripomeňme tiež, že hebrejčina sa číta sprava doľava.
V evanjeliu sv. Jána (19,16-22) sa dočítame:
„Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: «Ježiš Nazaretský, židovský kráľ». Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta; a bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky.
Nápis, o ktorom hovorí Ján, je známy akronym „INRI“ zobrazovaný nad ukrižovaným Ježišom. Skratka je v latinčine „Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum“, znamená „Ježiš Nazaretský, Kráľ Židovský“.
Ján však uvádza, že nápis bol aj v hebrejčine. detailmi, ktoré sú zdanlivo bezvýznamné:
- tým, že tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta;
- tým, že veľkňazi hovoria Pilátovi, aby zmenil nápis;
- tým, že Pilát ho odmieta zmeniť.
Pontský Pilát, ktorý bol Riman, pravdepodobne nepochopil, že nechtiac spôsobil trápnu situáciu - tak by sme ju mohli nazvať - Židom, ktorí sa pozerali na ukrižovaného Ježiša, s týmto nápisom nad hlavou.
Henri Tisot, odborník na hebrejčinu, sa obrátil na viacerých rabínov a požiadal ich o presný hebrejský preklad Pilátovho nápisu. Hovorí o tom vo svojej knihe Eva, žena na stranách 216 až 220. Zistil, že v hebrejčine sa to píše ako „Ježiš Nazaretský židovský kráľ“. S hebrejskými písmenami dostaneme nápis „ישוע הנוצרי ומלך היהודים“.
Nepáčil sa im do očí bijúci nápis YHWH a snažili sa presvedčiť Piláta, aby ho zmenil. Odpoveď rímskeho miestodržiteľa: „Čo som napísal, to som napísal“, nadobúda oveľa hlbší význam.
Zdá sa to neuveriteľné? Ježiš však prorocky predpovedal presne tento okamih. V evanjeliu sv. Jána (8,28) čítame: „Ježiš im teda povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som.“
„Vyzdvihnutím“ má Ježiš na mysli ukrižovanie. „Ja som“ je meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi v knihe Exodus (3,14):Boh povedal Mojžišovi: «Ja som, ktorý som! » - a dodal: «Toto povieš Izraelitom: «Ja-som - ma poslal k vám!
Ján v prvom rade ako jediný z evanjelistov prisudzuje vyhotovenie nápisu Pilátovi. Aj keď určite máme do činenia s delegovaním zhotovenia titulu-sám Pilát fyzicky nápis nevyhotovuje, ale niekoho poveruje-evanjelista jeho predstavuje ako autora nápisu. Jánova formulácia nápisu, „Ježiš Nazaretský, kráľ Židov,“ má slávnostnejší charakter ako verzie u synoptikov a reflektuje ju skratka INRI (Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum) známa z našich krížov.
Pilátov nápis z jeho osobného pohľadu skutočne označuje Ježišovu vinu. Pilát Ježiša pravdepodobne vníma ako uzurpátora politickej moci v zmysle crimen maiestatis-zločinu proti cisárskemu majestátu a posmešne ho nápisom označuje za kráľa Židov. Jeho gesto je však v perspektíve evanjelistu proklamáciou Ježišovho kráľovského statusu. Tento je už skôr témou rozhovoru medzi Ježišom a Pilátom (18:33-38). Na otázku Piláta, či je židovský kráľ (18:33), odpovedá Ježiš v podstate afirmatívne, pričom špecifikuje, že jeho kráľovské postavenie neznamená politickú moc (v konkurencii voči Rímu), ale jeho kráľovstvo je z iného sveta (18:36). Ježiš je kráľ v zmysle príchodu na svet kvôli svedectvu pravde. Vyhotovením nápisu Pilát paradoxne odhaľuje a potvrdzuje pravdu o Ježišovom kráľovskom postavení, ktoré kulminuje jeho vyzdvihnutím na kríž.
Vyhotovenie titulu sa stretáva zo silnou opozíciou zo strany židov, ktorí majú prístup k nápisu (19:20). Ich odmietanie nápisu je vysloveným nesúhlasom s Ježišovým kráľovským postavením (nad nimi), čo sa pretavuje do nátlaku na Piláta zmeniť znenie nápisu do formy Ježišovho osobného názoru o sebe. Pilát však neustupuje a rezolútne stojí za znením nápisu slovami „Čo som napísal, to som napísal.“ Tieto slová sú vyjadrením jeho prokurátorskej authority a trvácnosti nápisu. Písomné potvrdenie Ježišovho kráľovského postavenia zostane nezmenené a bude navždy platné ako prorocká, paradoxná výpoveď pohanského Piláta.
Tak ako o Ježišovi písal Mojžiš a proroci (porov. Nápis sa podľa Jána objavuje v trilinguálnej forme. Hebrejčina bola jazykom hebrejských Písem, latinčina jazykom Piláta rímskeho prokurátora a gréčtina jazykom, v ktorom sa posolstvo o Ježišovi ohlasovalo a zapisovalo.
„O, crux, ave, spes unica!“ „Ó, buď pozdravený Kríž, nádej jediná!“ (zo starobylého hymnu zo 6.