V živote každého veriaceho človeka zohrávajú svätci dôležitú úlohu. Sú vzorom nasledovania a inšpiráciou pre konanie dobra. Tento článok sa zameriava na svätcov, ktorí vynikli v konaní dobrých skutkov a na vlastnosti, ktoré ich k tomu viedli.
Úcta k svätým
Úcta k jednotlivým svätým môže zachytiť iba ich obmedzený počet. Aby sme však nejakým spôsobom mohli prejaviť živé spoločenstvo s nespočítateľným zástupom zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ktorí stoja pred trónom a Baránkom (porov. Už v Starom zákone Jahve oznamoval vyvolenému ľudu: "Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom" (Ex 19, 6). Preto aj v Novom zákone sa členovia Božieho ľudu nazývali svätými. V spisoch Nového zákona sa na mnohých miestach stretávame s označením "svätý", ktoré sa vzťahuje na príslušníkov Kristovej Cirkvi. Pravidelne ich takto nazýva apoštol Pavol vo svojich listoch: "Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým" (Rim l, 7); "Pavol... Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým..." (1 Kor l, 1n) "Pavol... Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku..." (2 Kor 1, 1) "Pavol... svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi..." (Ef 1, 1) "Pavol a Timotej ... všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách..." (Flp 1, 1) "Pavol ...
Neskôr, keď sa Cirkev stala masovým spoločenstvom, v ktorom sa na istých členov ťažko dal uplatniť titul "svätý", sa tento názov používal iba na tých veriacich, ktorých Cirkev uznala za takých. Predovšetkým to boli mučeníci, ktorí svoje spojenie s Kristom a vernosť k nemu dosvedčili vlastnou krvou. Už od prvých čias kresťanstva sa vyskytovali diskusie o tom, či je takáto úcta mučeníkov a neskôr iných svätých správna a či nezatieňuje úctu k Ježišovi Kristovi. Ako odpoveď na túto otázku sa v spise o mučeníctve sv. Polykarpa (zomrel okolo r. 156) hovorí: "Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn. Vo 4. storočí sa vo východnej Cirkvi slávil už spoločný sviatok mučeníkov a za čias sv. Jána Zlatoústeho (+407) bol v liturgickom kalendári aj sviatok všetkých svätých, ktorý pripadal na 1. nedeľu po Sv. Duchu. Do liturgie západnej Cirkvi prenikol tento sviatok v 7. storočí. O jeho konečnú úpravu a slávenie v deň 1. novembra sa zaslúžil známy stredoveký liturgista a teológ Alkuin (730-804) spolu so salzburským arcibiskupom Arnom. V druhej polovici 9.
Ako hovoria texty sviatočnej bohoslužby sviatkom všetkých svätých oslavujeme Boha ako prameň všetkej svätosti. V tento sviatok si pripomíname nebeský Jeruzalem, Božie sväté mesto, kde spieva na Božiu chválu zástup našich svätých bratov a sestier. Svoju pozornosť obraciame k svätým, lebo sú živými svedkami Božej milosti a hrdinskými svedkami Ježiša Krista, ktorého vo svojom živote verne nasledovali. Svätí sú živým dôkazom skutočnosti, že Boh neopustil svet, ba že je nám blízko a že jeho milosť môže urobiť veľké veci v slabých a nedokonalých ľuďoch. V rámci spoločenstva svätých sa utiekame k svätým ako k Božím a našim priateľom, ktorých modlitby vystupujú pred Boha a sú mu milé (porov. 2. V tomto sviatku sa spája cirkevná náuka o posmrtnom živote, o očistci a o spoločenstve svätých. Veríme, že naši zosnulí časnou smrťou prešli do večného života, dúfame, že z Božieho milosrdenstva boli uchránení od večného zatratenia, avšak pre svoje nedostatky sú v stave očisťovania a my im svojimi modlitbami a záslužnými skutkami môžeme pomôcť. Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré nás spájalo v časnom živote a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, aspoň raz v roku chceme pamätať na svojich zosnulých.
Sviatok verných zosnulých na tento deň uviedol do cirkevnej praxe významný benediktínsky opát sv. Odilo z Cluny, ktorý zomrel r. Praveká úcta k zosnulým je v kresťanstve zameraní na spojenie s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Na ilustráciu nám môže poslúžiť niekoľko citátov z listov sv. "Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť." (Rim 6, 8) "Či žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. Cirkev vyjadruje kresťanskú vieru v omšových modlitbách toho dňa. Tak v prvej modlitbe prvej sv. A v záverečnej modlitbe tretej sv.
Svätý Karol Boromejský
S menom sv. Karola Boromejského je spojené úspešné zakončenie Tridentského cirkevného snemu a uvádzanie do života jeho reformných dekrétov. Svätý Karol Boromejský pochádzal z významnej lombardskej rodiny. Narodil sa 2. októbra 1538 na otcovskom majetku v mestečku Arone na západnom brehu jazera Lago Maggiore v severnom Taliansku. Keďže bol druhorodeným synom a zdal sa byť súci pre duchovný stav, milánsky arcibiskup ho na otcovo želanie už ako sedemročného prijal do stavu klerikov a o päť rokov neskôr mu dal už aj prvé benefícium. Bol to vtedajší spôsob, ktorý narobil v Cirkvi veľa zla.
Medzitým však, keď mal Karol deväť rokov, zomrela mu matka, ktorá pochádzala zo známeho rodu Medici. Otec zveril syna do rúk dobrých učiteľov a vychovávateľov v meste Miláne. Roku 1552, teda keď mal 14 rokov, chlapec začal študovať právo na pávijskej univerzite. Skončil ho úspešne o sedem rokov neskôr doktorátom z rímskeho a cirkevného práva. Krátko po skončení Karolových štúdií, koncom roku 1559, sa stal pápežom jeho ujec (matkin brat) Gianangelo de´Medici, ktorý prijal meno Pius IV. Nový pápež čoskoro po zvolení povolal do Ríma Karola a jeho staršieho brata Federica. A kým staršieho Federica poveril štátnickými úlohami, Karola si podržal pri sebe ako tajomníka a zveril mu viaceré cirkevné funkcie. Bol to klasický prípad nepotizmu, ktorý narobil toľko škody v Cirkvi. Ale tentoraz bol jeho výsledok šťastlivý. Mladý pápežov synovec, hoci mal iba 22 rokov a nebol ani vysvätený za kňaza, preukázal strýkovi a Cirkvi cenné služby. On mal veľké zásluhy na tom, že Pius IV. v januári 1562 znova zvolal prerušený Tridentský koncil a že ho 4. decembra 1563 šťastlivo skončil.
Citeľnú zmenu v Karolovom živote spôsobila náhla smrť jeho brata Federica v novembri 1562. Najstarší brat zomrel bez mužských potomkov. Karolovi pripadla úloha byť pokračovateľom rodu. Za kňaza ešte nebol vysvätený a od ujca pápeža mohol dostať všetky potrebné dišpenzy, aby mohol uzavrieť riadne manželstvo. No Karol rozmýšľal ináč. Videl v bratovej smrti Boží zásah a rozhodol sa zmeniť svoj život. Hoci jeho dovtedajší život bol mravne bezchybný a celkom oddaný cirkevnej službe, predsa bol priveľmi panský, elegantný a s malým záujmom o duchovný život. Odteraz to malo byť inakšie. Na kňazskú vysviacku sa pripravoval dôkladnými duchovnými cvičeniami pod vedením jezuitu o. Riberu, ktorého si potom zvolil za duchovného vodcu. Kňazstvo prijal v júli 1563. So zmenou života to myslel veľmi vážne. Zriekol sa každej zábavy, ba naopak, viedol život ustavičného odriekania. Pritom si prehlboval teologické vedomosti a cvičil sa v kázaní, ktoré pokladal v dušpastierstve za veľmi dôležité.
Pápež sa spočiatku zle pozeral na synovcovu asketickú prísnosť, ktorú pokladal za prehnanú, a obviňoval z nej predovšetkým jezuitov, najmä Karolovho duchovného vodcu. Karol Boromejský bol už roku 1560 vymenovaný za administrátora milánskej diecézy a v máji 1564 priamo za milánskeho arcibiskupa. Lenže práce okolo koncilu a úlohy v pápežskej kúrii ho celkom viazali, takže sa vôbec nemohol venovať svojej diecéze. Roku 1564 sa mu však aspoň podarilo nájsť dobrého a vzdelaného kňaza N. Ormaneta z Verony, ktorého vymenoval za generálneho vikára milánskeho arcibiskupstva. Mons. Konečne 1. septembra 1565 dovolil pápež Karolovi Boromejskému odísť do Milána, a to v hodnosti nielen arcibiskupa, ale aj pápežského legáta, ktorý môže usporiadať biskupské synody vo svojej cirkevnej provincii, do ktorej patrilo 15 biskupstiev v Lombardsku, Ligúrii a Piemonte.
Karol sa však ešte poriadne neusadil na novom mieste a už ho rýchlo volali do Ríma k ťažko chorému pápežovi. Pius IV. zomrel 9. decembra 1565 v náručí svojho synovca. Karol ako kardinál ostal aj na konkláve, v ktorom bol zvolený za pápeža dominikán Michele Ghislieri s menom Pius V. Milánske arcibiskupstvo patrilo vždy medzi najväčšie v Cirkvi. Karol Boromejský si uvedomil, že na uspokojivé zvládnutie pastoračnej služby je potrebné aj jej účelné usporiadanie. Preto rozdelil arcibiskupstvo na dvanásť obvodov: šesť v meste a šesť na vidieku. Podľa pastoračných potrieb usporiadal aj farnosti: viaceré neúčelné zrušil a vybudoval nové tam, kde bolo potrebné. V posledných rokoch jeho účinkovania malo milánske arcibiskupstvo vyše 750 farností, vyše 2000 diecéznych a 1200 rehoľných.
Tridentský koncil kládol veľký dôraz na výchovu duchovenstva. A to bola aj jedna z prvých starostí Karola Boromojského. Ešte prv ako prišiel do Milána, poveril roku 1564 svojho generálneho vikára, aby založil kňazský seminár. Tak sa aj stalo a v provizórnych podmienkach sa pripravovalo na kňazstvo 34 klerikov. Karol Boromejský zveril vedenie seminára jezuitom. Mal však dve podmienky, a to, že hlavné slovo v seminári ostáva arcibiskupovi a že nik zo seminaristov nesmie vstúpiť do jezuitskej rehole. Kým s prvou podmienkou neboli ťažkostí, druhá sa ukázala neudržateľná. Niektorí seminaristi sa aj napriek odhováraniu dožadovali prijatia do rehole a ani arcibiskup ani jezuiti nemali právo im to zabrániť. No diecézne duchovenstvo si sťažovalo, že takto odchádzajú k jezuitom práve najlepší kandidáti kňazstva. Karol Boromejský ukončil spor tým, že po pätnástich rokoch (1579) zveril vedenie seminára tzv. Oblátom sv. Ambróza. Karol Boromejský založil v Miláne aj tzv. Helvétske kolégium pre švajčiarskych seminaristov a v cirkevnej provincii viacero tzv. Milánsky arcibiskup nezabúdal ani na všeobecnú kultúru, ktorú chcel sprístupniť aj tým najchudobnejším. V rokoch 1564-68 dal postaviť v Pávii kolégium pre chudobných univerzitných študentov.
Popri záujme o duchovenstvo, kultúru a dobročinnosť Karol Boromejský nikdy nezabudol na duševné potreby svojich veriacich. Aby ich čo najlepšie poznal a vyšiel im v ústrety, robil dôkladnú vizitáciu celého arcibiskupstva. Najprv pripravil návštevu každej farnosti prostredníctvom svojho delegáta a niekoľkých vybraných kňazov, medzi ktorými obyčajne boli aj rehoľníci. Kňazi vysvetlili ľuďom význam vizitácie a pripravili ich na ňu primeranými pobožnosťami a vysluhovaním sviatostí, najmä sviatosti pokánia. Sama vizitácia sa začínala sprievodom, ktorým vyšli veriaci v ústrety svojmu arcibiskupovi a priviedli ho do kostola, kde bola slávnostná sv. omša. Arcibiskup pri nej kázal a osobne podával Eucharistiu tým, čo mali záujem o sv. prijímanie. Okrem toho udelil birmovancom sviatosť birmovania. Potom venoval veľkú pozornosť stavu farnosti.
Ale Karol Boromejský neobmedzoval kresťanský život iba na kostol. Chcel vedieť, ako sa veriaci správajú aj v každodennom živote: či svätia sviatočné dni a či zachovávajú prikázané pôsty; či sa nevyskytujú prípady konkubinátu, vydierania alebo zbojníctva; či rodičia dobre vychovávajú deti; či sa muži a ženy slušne obliekajú; či veriaci podporujú dobročinnosť; či dobre fungujú charitatívne zariadenia a či je v kláštoroch patričná disciplína a poriadok. Tam, kde bolo treba niečo napraviť, arcibiskup ohľaduplne, ale rozhodne zasiahol. Pritom nepostupoval odmerane, úradne, prostredníctvom druhých. Ale niektorým sa nepáčila reformátorská horlivosť Karola Boromejského. Tak kanonici istej milánskej kapituly (S. Maria della Scala) odmietali arcibiskupovu vizitáciu a získali na svoju stranu aj španielskeho miestodržiteľa Milána. Keď arcibiskup nástojil na vizitácii, miestodržiteľ ho obžaloval u pápeža a španielskeho kráľa. No tak pápež ako aj kráľ Filip II.
Ešte ostrejšia zrážka so španielskym guvernérom vznikla roku 1579 pre karneval, ktorý Milánčania slávili na prvú pôstnu nedeľu. Arcibiskup žiadal, aby sa karnevalové slávnosti skončili už v sobotu. Miestodržiteľ nielenže neustúpil, ale vyhlásil karneval na každú pôstnu nedeľu. Mnohým ľahkomyseľným Milánčanom sa to páčilo. Vtedy si arcibiskup pokladal za povinnosť čo najrozhodnejšie zasiahnuť a pohrozil ľuďom exkomunikáciou. Ľudia, hoc aj neradi, poslúchli. Guvernéra sa to dotklo; zostavil proti arcibiskupovi sťažnosť, ktorú dal podpísať zástupcom mešťanov a s osobitnou delegáciou ju poslal pápežovi. V tomto prípade išiel k pápežovi aj Karol Boromejský a dosiahol schválenie svojho postupu. V ďalšom roku guvernér znova vyhlásil na pôstne nedele karneval, ale ľudia sa na ňom nezúčastnili, ba ani guvernérove deti. O niekoľko mesiacov guvernér zomrel. Pred smrťou sa zmieril s Cirkvou i s Karolom Boromejským.
Najväčšie nepriateľstvo proti Karolovi Boromejskému neprejavili španielski vládni úradníci, ale členovia rehole "humiliátov". Táto rehoľa bola na úpadku a pápež Pius V. požiadal arcibiskupa, aby ju zreformoval. Mnísi o tom nechceli ani počuť, ba štyria z nich sa dohodli, že arcibiskupa zabijú. Vykonávateľom atentátu sa stal istý fra Girolamo Donato. Ten vystrelil odzadu na Karola Boromejského, keď sa modlil vo svojej kaplnke. Guľka síce prenikla cez arcibiskupove šaty, ale jeho, napodiv, neporanila. Sprisahanci utiekli do Savojska, ale tam ich chytili a popravili.
Niet pochýb, že Karol Boromejský sa telom i dušou usiloval uskutočniť cirkevnú obnovu, akú požadoval Tridentský koncil. No nechcel, aby sa zachádzalo priďaleko a aby sa pri obrane viery a mravov používali násilné prostriedky. Už sme spomenuli starostlivosť Karola Boromejského o všetkých, čo potrebovali pomoc. Arcibiskup bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo mesta. Keď sa dozvedel o pohrome, bez meškania sa ponáhľal do Milána. Kým guvernér a iní vysokí úradníci utekali zo zamoreného mesta, arcibiskup chcel byť pri svojich postihnutých veriacich. Pre každý prípad urobil 9. septembra testament, v ktorom poručil celé svoje osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici. A potom sa celkom dal do služby chorých a zomierajúcich. Mor si vtedy vyžiadal v Miláne 18 000 obetí. Arcibiskup napriek dlhodobému vypätiu a ustavičnému styku s nakazenými neochorel. No pokladal epidémiu za Boží trest a za vážnu výstrahu do budúcnosti. To iste ovplyvnilo jeho dôrazné vyžadovanie kresťanského poriadku, ako sa to prejavilo napr. v spomenutom karnevalovom spore, ktorý vznikol dva roky po epidémii. Prežitá pohroma poznačila predovšetkým jeho osobný život. Hoci už predtým žil jednoducho a prísne, od roku 1577 s výnimkou veľkých sviatkov jedol iba raz denne, a to chlieb, vodu, ovocie a zeleninu.
Na záver životopisu sv. Karola Boromejského možno ešte spomenúť jeho niekoľko ciest mimo arcibiskupstva. Hoci pastierske povinnosti veľkej diecézy ho naplno viazali a aj tridentská reforma žiadala, aby sa duchovní pastieri nezdržovali mimo svojho pôsobiska, keď bol vážny dôvod, Karol Boromejský sa vydal aj na väčšiu cestu. Tak bol štyri razy v Ríme, a to vždy v dôležitých cirkevných záležitostiach. Niekoľkokrát išiel do Švajčiarska, a to jednak v rámci vizitácie švajčiarskej časti svojho arcibiskupstva a jednak ako apoštolský vizitátor poverený uskutočnením tridentskej reformy v nemeckej časti Švajčiarska. So špeciálnym poslaním (najmä ako apoštolský vizitátor) navštívil severotalianske diecézy Cremonu, Bergamo a Bresciu. Roku 1580 sa istý čas zdržal ...
Svätý Klement Hofbauer
15. marca slávime spomienku svätého Klementa Hofbauera. Vlastnosti laickej spirituality podľa sv. Kresťanská zrelosť má určité vlastnosti. Klement Hofbauer vo svojej myšlienke spolupráce s laikátom videl tiež okamih formovania základných vlastností kresťanskej spirituality u laikov. Pri pozorovaní, ako sa Klement stretal s laikmi, akým spôsobom ohlasoval evanjelium a aké formy činnosti používal, si môžeme všimnúť, že Klement zdôrazňoval vieru, modlitbu, sviatosti, prežívanie „sentire cum Ecclesia“, plnenie Božej vôle, apoštolskú horlivosť a zapájanie sa do apoštolátu tlače.
Viera
Pre sv. Klementa podstatným prvkom kresťanského života bola viera. Odtiaľ vyviera jeho starostlivosť o formáciu laikov, aby túto kresťanskú hodnotu praktizovali a stále viac rozvíjali. Skôr než prejdeme k tomu, ako sv. Spolubratia a laici, s ktorými pracoval, tvrdili, že sv. Klement bol človekom hlbokej viery. Jeden zo svedkov beatifikačného procesu povedal, že „jeho viera bola živá a všetko čo bolo s ňou spojené, vzťahoval na Boha.“ Klement sa čudoval niektorým ľuďom, že môžu žiť bez viery. Klement si však uvedomoval, že sú ľudia, pre ktorých problém Boha nejestvuje. Nekladú si základné otázky, či Boh je, aký je cieľ ich života atď. Zdá sa im, že to je úplne nepodstatné. Ale okrem takýchto ľudí sú aj rozhodnutí a aktívni ateisti, prakticky angažovaní v svojom svetonázore. Napriek tomu bol Klement presvedčený, že človek je svojou prirodzenosťou náboženskou bytosťou nasmerovanou k Bohu tak, že pravdepodobne skutočných ateistov nieto.
Ako potom sv. Klement formoval iných, aby viera bola dôležitou čnosťou, majúcou vplyv na ich každodenný život? Zdá sa, že jeho chápanie viery bolo úplné iné od toho, aké možno u niektorých ľudí stretnúť dnes. Súčasný človek by niekedy chcel, aby sa jeho viera opierala o vedecké základy. Často by chcel mať čisto rozumovo odôvodnenie svojej viery. Koncepcia viery je tu preracionalizovaná. Zatiaľ čo sv. Klement uvádzal, že viera má byť nielen intelektuálnym chápaním kresťanských právd, ale tiež vnútorným, živým spoločenstvom a priateľstvom s Bohom. Viera podľa sv. Klementa je dôvera a zverenie sa Bohu. Z toho vyplýva radosť z viery, pretože sa vtedy nestane nejakou povinnosťou, či bremenom. Tým, že Klement takýmto spôsobom ukazoval vieru ako vlastnosť zrelého kresťana, učil tiež ďakovať Bohu za dar viery. Z týchto krátkych výpovedí môžeme vyvodiť, že viera, je podľa sv. Klementa, základnou vlastnosťou kresťana. Pokúšal sa ju ukazovať svojím životom a zároveň iným pomáhal túto čnosť rozvíjať. Viera ako vlastnosť veriaceho laika sa môže vyjadrovať zvlášť v dvoch oblastiach: v modlitbe a zúčastňovaní sa na sviatostnom živote Cirkvi.
Modlitba
Medzi prvkami viery v Boha na prvom mieste sa vymenúva modlitba. Ak človek prijíma, že existuje Boh, ktorý stvoril svet a od ktorého všetko záleží, tak potom sa zdá, že obrátenie sa naňho je prirodzené. Sv. Klement sa to snažil ukazovať najskôr vo svojom živote. Úloha modlitby v jeho živote, ohlasovaní a formovaní veriacich je veľmi dôležitá. Osoby priateliace sa s Klementom ho opisovali ako modliaceho sa človeka a tvrdili, že modlitba bola jeho hlavnou činnosťou, osviežením a duchovným pokrmom. Zdá sa, že nie bez vplyvu na takýto prístup k modlitbe sv. Klementa mala kniha sv. Alfonza de Liguoriho Modlitba, veľký prostriedok spásy. V apoštolskej činnosti sv. Klementa si môžeme všimnúť ako sa pokúšal vysvetľovať hodnotu modlitby v kresťanskej formácii. Klement to robil často počas kázní alebo pobožností. Najskôr sa pozrime, ako to Klement robil počas pobožností. Počas rozjímaní pobožnosti Krížovej cesty veriacim odporúčal ustavičnú modlitbu.
Povzbudenie bolo vyjadrené veľmi poeticky: „Je potrebné sa modliť bez napätia, ako sa zvykne myslieť na priateľa.“ Pri tom sv. Klement poukazoval na „rozšírenosť“ modlitby. Porovnával modlitbu ku každodennému jedlu či konzumovanému chlebu. Modlitba má byť prednášaná vždy v sústredení a s horlivosťou. Veriacich presvedčoval, že pri takomto prístupe k modlitbe, sa ona stane „prameňom všetkých milostí konania, vnútorných hnutí duše, svetlom k porozumeniu ťažkých situácií a pokladom proti všetkým útokom nepriateľov.“ Veriacich tiež povzbudzoval k modlitbe posvätného ruženca, ktorý sa sám rád modlil pri prechádzaní sa po kláštornej chodbe. Prejdime teraz k opísaniu modlitieb, ktoré sv. Klement odporučil členom Spolku oblátov. Obláti boli skupinou najangažovanejších laikov z farnosti sv. Benona vo Varšave. Aby im ukázal cestu pre dosiahnutie kresťanskej zrelosti, Klement pre nich napísal stanovy. Vložil do nich: cieľ združenia, spôsoby činnosti i príslušnosti a modlitbové praktiky. Klement Hofbauer pri praktizovaní modlitby venoval pozornosť láske k blížnemu.
- Modliť sa ráno a večer;
- Každý deň sa zúčastňovať na sv. omši, ak je to možné;
- Často prijímať sviatosť pokánia;
- Dávať almužnu;
- Navštevovať chorých;
- Zúčastňovať sa na sv. omši za zomrelého člena združenia; prijať na jeho úmysel sv.
Do Spolku oblátov mohli tiež patriť aj kňazi. Oni mali tiež svoje dodatočné modlitbové praktiky. Pre kňazov, ako to zdôrazňoval sv. Môžeme teda povedať, že podľa sv. Klementa je modlitba jednou z vlastností formácie kresťana.
Sviatostný život
Podľa sv. Klementa čnosť viery možno vyjadrovať nielen modlitbou, ale tiež zúčastňovaním sa na sviatostnom živote Cirkvi. Klement poukazoval zvlášť na dve sviatostné stretnutia s Bohom: sviatosť pokánia a Eucharistiu. V živote každého človeka si všímame, že napriek ochote konať dobro, nie vždy sa mu to podarí. Človek preto vzhľadom na svoje slabo...