Tradície s príbehmi o živote Abraháma a ďalších patriarchov opisujú ranú prehistóriu Izraelitov. Ako uvidíme, nie tak, ako sa odohrala. Odrážajú obavy a očakávania redaktorov a editorov starozákonných textov žijúcich okolo roku 700 pred n. l. v oblasti Judského kráľovstva (teda južného z dvoch kráľovstiev Izraelitov, ktoré vznikli rozpadom spoločnej izraelitskej monarchie koncom 10. storočia pred n. l.
Podľa Biblie dochádzalo medzi ich klanom a okolitým obyvateľstvom ku konfliktom kvôli prístupu k vode a pasienkom pre dobytok (Gen 13,7, Gen 21,25, Gen 26,15-25). Biblia tiež opakovane spomína, ako sa Abrahámov klan rozrastal, bohatol a ako sa stával neustále početnejší (Gen 12,16, 13,6, 20,14, 26,13-14, 30,43). Od Abraháma, Izáka a Jakuba vedú príbehy patriarchov k jednému z Jakubových dvanástich synov, Jozefovi, ktorý priviedol rozhojnený Jakubov klan do Egypta. Tu sa podľa Biblie Izraeliti nesmierne rozrástli a boli Egypťanmi utlačovaní.
Archeológ Eric C. Cline uvádza, že pokiaľ sa odrazíme od biblickej chronológie a predpokladu, že Šalamún postavil svoj chrám okolo roku 970 pred n. l., dostaneme pre migráciu Jozefa do Egypta obdobie okolo roku 1880 pred n. l. To znamená, že jeho prastarý otec Abrahám mohol žiť asi okolo roku 2000 až 1950 pred n. l. S datovaním Abraháma do roku približne 2000 pred n. l. sa stotožňujú aj niektorí konzervatívni biblisti.
Bádatelia skúmajúci biblický text odnepamäti zastávajú názor, že príbehy patriarchov vznikli oveľa neskôr, ako sa mali podľa starozákonných chronológií udiať. Potvrdzujú to napríklad rôzne anachronizmy. Spomínajú sa celé stáda tiav (Gn 37,25) a ťavy používané v karavánach. Karavána v uvedenom verši navyše nesie „ladanovú živicu, balzam a myrhu“, typické komodity arabského obchodu na rozmedzí 8. a 7. storočia pred n.
Biblický text tiež spomína Filištíncov (Gn 26,1), jeden z „morských národov“, ktorí sa v pobrežných oblastiach Kanaánu usadil až počas 12. storočia pred n. l. A mesto Gerár sa spomína v podobe, ktorú nadobudlo koncom 8. storočia (Gn 26,17). Príbehy knihy Genezis taktiež nepochybne odhaľujú vedomosti o umiestnení a reputácii Asýrskej a Babylonskej ríše počas 9. - 6. storočia pred n. l.
Ďalej sa v príbehoch patriarchov stretneme napríklad s Aramejcami, ktorí ako etnická skupina vznikli až niekedy v 11. storočí pred n. l. (časť populácie severných teritórií Izraelského kráľovstva mala aramejský pôvod, čo je zrejme dôvod, prečo napríklad Dt 26,5 Jakuba označuje za „blúdiaceho Aramejčana“). Gn 31,51-54 dokonca príbehom o sporoch medzi Jakubom a Labánom obrazne líči vyčlenenie hraníc medzi Izraelom a Aramom, ktorí sa v 9. - 8. storočí pred n. l. stali vojenskými rivalmi.
Práve odkazy na konkrétne mestá, okolité národy a známe miesta predstavujú dôležitý bod, ktorý príbehy patriarchov odlišuje od úplne mýtického folklóru. A tieto charakteristiky vôbec nesedia s érou, kedy sa mali odohrať.
Spájané mýty a nové spomienky na minulosť
Už nemecký biblista Martin Noth pred viac ako polstoročím navrhol, že súbor mýtov o patriarchoch (ako aj príbehy knihy Exodus) predstavovali mýty jednotlivých kmeňov, z ktorých napokon vznikli Izraeliti. Postupne boli zjednotené do uceleného príbehu za účelom politického zjednotenia kmeňov rôznorodého pôvodu do nového etnika. Keďže Abrahám stavia oltáre Bohu v dvoch z najvýznamnejších kultových centrách severného kráľovstva, ktorými boli Bétel a Síchem (Gn 12,6-8), ako aj v Hebrone (Gn 23), druhom najvýznamnejšom kultovom centre po Jeruzaleme v južnom kráľovstve, rozprávanie o tomto patriarchovi slúžilo ako tmel južných a severných tradícií.
Abrahám sa napríklad objavuje v mnohých príbehoch situovaných do južnej časti kanaánskych vrchovín (hlavne Hebron a Judsko), Izák je spájaný s južným okrajom púšte Judska (oblasť Beer Ševa), aktivity Jakuba sa odohrávajú v severných vrchovinách a Transjordánsku, čo bolo územie mimoriadneho záujmu severného kráľovstva Izraelitov (Izraelské kráľovstvo). Dramatický príbeh Jozefovho odchodu do Egypta, ktorý viedol k zotročeniu Izraelitov a neskoršiemu exodu, podľa mnohých biblistov koloval zrejme v okolí Síchemu, odkiaľ Jozef podľa príbehu pochádzal.
Hoci viaceré motívy sú bežné pre staroveké blízkovýchodné ságy, niektoré sú podľa experta na archeológiu starovekého Izraela Williama G. Devera typicky egyptské. Napríklad príbeh o Potifarovej žene pripomína egyptský príbeh O dvoch bratoch populárny v 13. storočí pred n. l. Jozefov cyklus sa z veľkej časti odohráva v Egypte a tak obsahuje veľa egyptských osobných mien a toponým. A tak, hoci historická analýza príbehu o Jozefovi naznačuje dobový kontext zodpovedajúci dobe železnej2 a nie dobe bronzovej, podľa Devera môže príbeh napriek tomu obsahovať historické jadro.
„Je celkom možné, že jednotlivé epizódy príbehov patriarchov sú založené na starodávnych miestnych tradíciách. No účel a poradie, s akým sú použité, ich menia na silné vyjadrenie snov Judska zo siedmeho storočia,“ zdôrazňujú Finkelstein a Silberman. „Je zrejmé, že výber Abraháma, a jeho úzky vzťah s Hebronom, prvým kráľovským mestom Judska, a Jeruzalemom, mal zdôrazniť nadradenosť Judska [voči severnému kráľovstvu Izraelitov] už od najstarších čias,“ píšu Finkelstein a Silberman.
Výskumníci pritom zdôrazňujú, že z archeologických nálezov je zrejmé, že Judsko bolo pomerne izolovaným, riedko obývaným a chudobným územím až do pádu jeho oveľa bohatšieho severného rivala koncom 8. storočia pred n. l. Po jeho zániku a vlastnom rozmachu (do veľkej miery vďaka množstvu utečencov zo severu, ktorý v ňom našli útočisko) si vytvorilo novú predstavu o vlastnej dôležitosti. Tú editori a redaktori textov, z ktorých napokon vzišiel Starý zákon, reflektovali aj smerom do minulosti. Judsko nebolo dôležité len teraz. Bolo dôležité a slávne od prvopočiatku Izraelitov.
Príbehy patriarchov pripomínajú tzv. zakladateľské mýty, predovšetkým opisom toho, čo v očiach autorov starozákonných textov - sklamaných útrapami mestského života a nostalgicky spomínajúcich na jednoduchší život - predstavovalo akýsi fiktívny „nomádický ideál“. „Krajina patriarchálnych príbehov je snovou romantickou verziou pastierskej minulosti, čo bolo mimoriadne vhodné pre veľkú časť pastierskej populácie Judska,“ píšu Finkelstein a Silberman.
Tradície patriarchov určujú etnické hranice, prijímajú tradície severných aj južných izraelitských kmeňov, ale hlavne zdôrazňujú nadradenosť Judska, monoteizmus prvých Izraelitov a víziu, že Izraeliti boli v Kanaáne cudzinci, nie domáci obyvatelia. V prvom, druhom aj treťom prípade možno skonštatovať, že išlo viac o priania autorov, ako realitu.
Archeologicky je však v osadách z ranej doby železnej (12. a 11. storočie pred n. l., pozn. red.) neviditeľné,“ píše William G. Dever. Túto skutočnosť dáva do protikladu s archeologickými nálezmi kultových predmetov asociovaných s kanaánskymi božstvami ako El3. Ako píšeme v článku o vzniku a vývoji Boha, ukazuje sa - a to nielen na základe archeologických nálezov, ale aj analýzy najstarších starozákonných tradícií - že (hlavným) bohom prvých Izraelitov (skutočnej obdoby „patriarchov“) bol kanaánsky El.
Nielenže prví Izraeliti uctievali predovšetkým kanaánskeho Ela, zároveň mali ďaleko k monoteizmu. Ako ukázal van der Toorn (1996), začiatkom doby železnej boli Izraeliti spoločenstvom založeným na ústne podávaných náboženských tradíciách a verejných slávnostiach. Základ duchovného života tvorili domáce svätyne s oltármi a náboženskými symbolmi či predmetmi na uctievanie rozmanitých bohov a dokonca aj predkov, ktorí taktiež patrili do božskej sféry (elohim).
Vyvýšené miesta (bamot) slúžili klanom na stretávanie a obety, ktoré viedol miestny „boží muž“, patriarchálna postava, akou bol napríklad Samuel (1 Sam 9). O úroveň vyššie boli svätyne v centrách kmeňov ako Bethel, Síchem, Šiloh, Gilgal a Dan. Spôsob uctievania a široké spektrum domácich bohov týchto čias reflektujú napríklad najarchaickejšie pasáže Knihy sudcov (Sdc 17,3-5; 18,14; 18,24).
Od 80. rokov minulého storočia sa medzi archeológmi a biblistami ustálil všeobecný konsenzus, že Izraeliti neboli v Kanaáne cudzincami. „Súčasné archeologické nálezy potvrdzujúce domáci pôvod [Izraelitov v Kanaáne] sú ohromujúce. Jedinou otázkou zostáva, odkiaľ v rámci Kanaánu prišli,“ uvádza Dever. Konsenzus podľa neho nie je založený len na archeologických nálezoch a (ako sme videli v minulom článku), kultúrno-náboženských podobnostiach.
„Od zrodu modernej lingvistiky je jasné, že hebrejčina je dialektom kanaánčiny,“ zdôrazňuje vedec a pripomína, že ešte začiatkom doby železnej sú nápisy Izraelitov prakticky neodlíšiteľné od iných kanaánskych. Po páde kanaánskych mestských štátov počas kolapsu civilizácií neskorej doby bronzovej nastal nárast populácie vo výšinách Kanaánu. Noví osadníci neboli cudzí votrelci, ale zväčša pochádzali z kanaánskej spoločnosti. Proces osídľovania bol postupný.
Ľud, ktorý sa nazýval Izraelom, je na staroegyptských nápisoch doložený z 13. storočia pred n. l. Vtedy ešte zrejme nepredstavoval štát, ale podľa Devera skupinu voľne združených kmeňov - etnikum. Samotná izraelitská kultúra tu vznikla v priebehu 12. - 11. storočia pred n. l. Nebola úplne rovnorodá, ale etnicky zmiešaná.
Podľa Devera niektorí obyvatelia kanaánskych výšin sem utiekli z miest pred ekonomickým zneužívaním a byrokraciou, iní predstavovali tzv. apiru, „spoločenských banditov“ či rebelov potulujúcich sa po vidieku, ďalší boli utečenci z miest a dedín, ktoré postihol všeobecný kolaps neskorej bronzovej doby, azda aj utečenci pred Egyptskou „spravodlivosťou“, a taktiež miestni pastierski nomádi, v rámci nich možno malé skupiny ľudu Šasu, ktorí uctievali Jahveho.
Oveľa neskoršia biblická tradícia si zachovala spomienku na takýto pestrý pôvod. Nehovorí len o Amoritoch a Kanaáncoch, ale tiež o Jebúsejoch (kanaánsky kmeň), Perizzejcoch, Chivvijcoch (Neochetiti?) a iných. Všetci mohli byť čas od času súčasťou izraelitskej konfederácie. Obyvatelia kanaánskeho mesta Gibeón (podľa Joz 10,12 a 11,19 to boli Chivvijci; podľa 2 Sam 21,2 Amoriti) a obyvatelia Síchemu sa stali súčasťou izraelitskej konfederácie dohodou.
„Niektorí sa ako Izraeliti narodili, iní sa nimi stali vďaka rozhodnutiu. Osídlenie neďalekých oblastí v kanaánskych výšinách u týchto rozmanitých skupín podľa biblistu Aviho Efera zintenzívnilo ich vzájomnú podobnosť a vytvorilo spoločensko-ekonomické väzby. „Popudom pre ich zjednotenie v rámci všeobecného rámca bolo objavenie spoločných nepriateľov,“ píše.
Podľa Devera za ním stojí odpor voči kanaánskej agrárnej monarchii, predovšetkým voči skorumpovanej aristokracii a jej prístupe k roľníckej triede. Tento odpor pretrval dlho, a tak ešte počas 8. storočia pred n. l. prorok Izaiáš varoval: Beda tým, čo hromadia dom na dom a pole k poľu pripájajú, takže niet miesta a sami zostanete bývať uprostred krajiny!
Známy príbeh o pompéznom demonštrovaní božej sily zničením zhýralých miest Sodoma a Gomora (Gen 19,1-28) spadá medzi príbehy patriarchov. Za zvyšky týchto miest - a dôkaz historickej dôveryhodnosti Biblie - boli dlho považované pozostatky miest Numeira a Bab edh-Dhra. Ukázalo sa však, že Bab edh-Dhra bolo opustené, nie zničené, a to počas staršej doby bronzovej, 2300 rokov pred n. l. Mesto Numeira zaniklo podľa rádiouhlíkového datovania ešte skôr, okolo roku 2600 pred n. l. Obe mestá teda zanikli viac ako tisíc rokov pred prvými Izraelitmi.
Podľa profesora Harvardovej univerzity Joeho Greena však ich ruiny, stále dobre viditeľné v krajine, inšpirovali prvých Izraelitov k vytvoreniu mýtu o Sodome a Gomore.
Niektorí sa ako Izraeliti narodili, iní sa nimi stali vďaka rozhodnutiu. Osídlenie neďalekých oblastí v kanaánskych výšinách u týchto rozmanitých skupín podľa biblistu Aviho Efera zintenzívnilo ich vzájomnú podobnosť a vytvorilo spoločensko-ekonomické väzby. „Popudom pre ich zjednotenie v rámci všeobecného rámca bolo objavenie spoločných nepriateľov,“ píše.
Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové postavy a obdobia spojené s príbehmi patriarchov:
| Patriarcha | Obdobie (odhad) | Významné udalosti |
|---|---|---|
| Abrahám | cca 2000-1950 pred n. l. | Sťahovanie do Kanaánu, zmluva s Bohom |
| Izák | Neznáme | Pokračovanie Abrahámovho odkazu |
| Jakub | Neznáme | Dvanásť synov, odchod do Egypta |
| Jozef | cca 1880 pred n. l. | Presun Izraelitov do Egypta |
Mapa Kanaánu v 15. storočí pred n.l.