Andrej Kmeť, významná slovenská osobnosť, sa narodil pred 175 rokmi ako najmladší z ôsmich detí dedinského kováča. Vrelý vzťah k vede mal odmalička. Po rokoch si zaspomínal, že na štiavnickom gymnáziu mal medzi žiakmi „najväčšiu a najkrajšiu zbierku botanickú“.
V štúdiu pokračoval na ďalších školách a ako kňaz niekoľko ráz vymenil pôsobisko, ale jeho záľuba v botanike pretrvala, ba ešte sa prehlbovala. Pribúdali ďalšie záľuby, až sa stal fanatikom vedy.
Kmeť vyrastal i pôsobil v Honte, ktorý sa mu stal predmetom rozsiahleho bádania. Chodil do blízkeho i vzdialenejšieho okolia a robil archeologické, národopisné a botanické výskumy. No už ako poslucháč kňazského seminára v Ostrihome zostavil cez prázdniny zbierku Prostonárodných vianočných piesní, ako kaplán v Senohrade začal zbierať slovenské výšivky, ale aj publikovať a ako farár v Krnišove a Prenčove naplno rozvinul vedeckú, zberateľskú a ľudovýchovnú činnosť.
Polyhistor so záľubou v botanike
Oblasť Kmeťových záujmov bola obdivuhodná. Zaoberal sa archeológiou, geológiou, mineralógiou, paleontológiou, históriou, etnografiou, folkloristikou, prispieval do časopisov, najmä do Lichardovho Obzoru, písal ľudovýchovné knižky. Skrátka, polyhistor. Podľa znalca histórie vedy a techniky na našom území Jána Tibenského posledný na Slovensku. No Kmeťovou najväčšou láskou zostala botanika. Uprednostňoval ju pred ostatnými vedami.
Zaujala ho už na gymnáziu. Spočiatku nie až tak vášnivo. No potom prerástla do celoživotnej záľuby. Sám o tom píše v článku Floristom slovenským z roku 1892. „Botanika značí pôžitok, lebo botanik nikdy nie je samotný. Všade, kam sa pohne, stretne sa s rastlinkami, svojimi milými priateľmi, v púšti, na bralách, v priepasti. Z každej vychádzky ide s radosťou domov. Botanika je prívetivá, uznanlivá, slušná.“ Prívetivá a slušná nebola vždy.
Kmeť často musel loziť po skalách a roklinách, lebo tie najvzácnejšie rastliny rastú práve nad priepasťami a na najmenej prístupných miestach. Za jedinou rastlinou sa vedel umárať v daždi i v páľave, vo dne i v noci. Raz dokonca takmer zaplatil životom za túto lásku. Pri ktoromsi jarnom výlete za rastlinami, ktoré treba zbierať na brieždení, horár ho pokladal za diviaka a len-len že ho nezastrelil.
Kmeťova láska pretrvala až do posledných chvíľ jeho života. Ešte aj v poslednom liste, písanom na smrteľnej posteli, naliehavo prosil priateľa o „ericu carneu“ z Vysokých Tatier. Hoci jej mal vo svojom herbári až 25 druhov a jeden exemplár dokonca z Afriky. Chcel mať ich zbierku kompletnú. Zanechal herbár so 73-tisíc položkami. Udržiaval spojenie s mnohými zahraničnými i slovenskými botanikmi. Vymieňal si rastliny so šiestimi cudzozemskými vedeckými inštitúciami.
Dlhé roky budoval herbár. Vymieňal si poznatky s domácimi i so zahraničnými odborníkmi, najmä s nemeckými, talianskymi a maďarskými. Študoval predovšetkým huby, ale preskúmal aj niektoré druhy ruží. Domáci a zahraniční botanici na Kmeťovu počesť pomenovali jeho menom približne štyridsať rastlín.
Organizátor a zakladateľ
Kmeť oplýval aj nevšedným organizačným talentom. Už počas krátkeho pôsobenia v Senohrade založil cirkevnú knižnicu a školskú štepnicu. Zakladal pomocné pokladnice, škôlky, knižnice, osvetové spolky. Usiloval sa vytvoriť aj učenú spoločnosť pod názvom Družstvo slovenských prírodovedcov a neskôr Prírodospytný spolok, ale nepodarilo sa mu to.
Po násilnom zrušení Matice slovenskej v roku 1875 trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa slovenským dejateľom podarilo vymôcť od úradov aspoň nejakú slovenskú kultúrnu inštitúciu. Bola ňou Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) a o jej zrod sa najväčšmi zaslúžil Andrej Kmeť. Jej vznik podnietili jeho články v roku 1892 v Národných novinách. V nich navrhol založiť vedeckú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami v ďalších mestách a predostrel už aj jej stanovy. Jej úlohou bolo - ako to sformuloval - „pestovať všetky vedy a umenia“.
Kmeť sa pričinil o vydávanie Zborníka MSS a Časopisu MSS, o stavbu budovy v Martine, kde našlo svoje sídlo múzeum, knižnica aj archív. Múzeu podaroval svoju knižnicu a zbierky, medzi nimi i jedinečný herbár so 72-tisíc položkami. Keď pri stavbe domu v Beši objavili v roku 1902 pri Hrone kostru mamuta, neváhal, odkúpil ju za svoju celoročnú rentu, vykopal ju a daroval martinskému múzeu. Nález sa stal senzáciou doma i v zahraničí.
V auguste 1895 zvolili Kmeťa na zakladajúcom zhromaždení MSS za predsedu. V liste Laskomerskému písal: „Tak myslím, že je to už teraz na čase, keď s politikou pre národ nič dobrého vykonať nemôžeme. My musíme sa chytiť štúdia exaktnej vedy, aby vypráhle pramene našich rečí, článkov a návrhov sa znovu silou osviežili, aby sme na poli vedy vážnosť získajúc zavážili aj v politike. A či by sme my na poli vedy ozaj nič dôstojného nemohli podniknúť?“
MSS sa pod Kmeťovým vedením stala organizátorom slovenskej národnej vedy. Stanovy jej ukladali „pátrať po rozličných znamenitostiach Hornouhorska“ a „zbierať všetko, čo sa vzťahuje na duševný a hmotný život a kraje týmto ľudom obývané.“ Kmeť nabádal: „Zbierať, zbierať, značiť, spytovať sa atď. - slovom, konať tú drobnú, mravčiu prácu, ktorá divy robí.“ Bol toho názoru, že je „škoda zdravé, nezodraté údy do hrobu vložiť“.
Veľa publikoval. Svoje poznatky zhrnul najmä v dielach Veleba Sitna, O výšivkách a čipkách v Honte, Starožitnosti v Honte.
| Dielo | Obsah |
|---|---|
| Veleba Sitna | Prírodné a historické zaujímavosti Sitna |
| O výšivkách a čipkách v Honte | Etnografická štúdia o ľudovom umení v regióne Hont |
| Starožitnosti v Honte | Archeologické nálezy a historické pamiatky v Honte |
Do odľahlého Prenčova neďaleko Banskej Štiavnice sa zbiehali takmer všetky nitky slovenskej vedy, tadiaľto prechádzala prevažná časť z 25-tisíc listov z Kmeťovej korešpondencie, tu ho navštevovali početní bádatelia. Spolupracoval s mnohými vedcami a prijali ho za člena viaceré zahraničné vedecké akadémie. Kmeť ostal predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti až do svojej smrti v roku 1908.
Žil skromne, peniaze zväčša minul na výskumy a na zveľaďovanie zbierok, ktoré potom spravidla daroval múzeu. Bol to spoločenský, veselý, vtipný človek. Ktorýsi nemecký bádateľ povedal o ňom, že je výkonný ako parný stroj. A jeho priateľ František R. Osvald, vydavateľ, redaktor, publicista, napísal: „Náš Kmeť je všetko štond urobiť a ku všetkému má vlohy.“
Prečo sme jediní ľudia, ktorí zostali (nebolo to šťastie) | História pre spánok
František R. Osvald v článku z roku 1913 napísal: „Ľud nepochopoval ciele, ktoré sledoval náš Kmeť. Veď také pochopovanie u nášho ľudu predpokladať je ťažko, a najmä keď vidí kňaza tak žiť a konať ako Kmeť. Žeby niekto sa toľko unúval a pracoval ako Kmeť a z toho nemal mať peňažitého zisku, to nášmu ľudu sotva vbijete do hlavy. Ľud videl Kmeťa okolo Sitna potulovať sa po horách i dolách, sbierať a snášať ‚zeliny‘, videl ho po lúkach a pastvinách rozkopávať zem a vyhrabávať ‚staré črepy kadejaké‘, videl ho ‚škriabať sa po kotŕčkach‘ a ‚pchať sa do dier‘, a vždy len hľadať a snášať, a to v dobách roku rozličných.