Súčasné problémy Anglikánskej cirkvi

Anglikanizmus alebo anglikánstvo je termín používaný na označenie náboženského presvedčenia a postavenia členov oficiálnej Anglikánskej cirkvi, ako aj spriatelených cirkví súčasných a bývalých v britských kolóniách, v Spojených štátoch a inde. Anglikáni sú tí, ktorí uskutočnili a prijali výsledky anglickej reformácie a ktorí sa - aspoň v podstatných veciach - pridržiavajú náuky, organizácie a liturgie Anglikánskej cirkvi.

Oblasť výskytu anglikanizmu sa približne zhoduje s územiami, ktoré niekedy boli alebo ešte stále sú pod kontrolu Britskej koruny. Sami pre seba používajú titul Anglická cirkev - Church of England. Tento pojem je však zavádzajúci - pred rozkolom s Rímom za vlády Henricha VIII. neexistoval žiadny náboženský rozdiel medzi vierou Angličanov a zvyškom katolíckeho kresťanstva.

Pojem Ecclesia Anglicana, teda anglická cirkev, sa samozrejme používal, ale vždy v katolíckom a pápežskom význame - označoval tú časť jednej katolíckej Cirkvi pod jurisdikciou pápeža, ktorá sa nachádzala v Anglicku. Rovnakým spôsobom sa používali aj pomenovania ako Ecclesia Scotticana (škótska cirkev), Ecclesia Gallicana (francúzska cirkev) či Ecclesia Hispanica (španielska cirkev). Tieto národné alebo regionálne označenia boli súčasťou štýlu používaného aj v Rímskej kúrii a nijako nenaznačovali nezávislosť od Ríma - čo je dobre známe každému, kto pozná predreformačné záznamy.

Pre odlíšenie náboženskej spoločnosti, ktorá vznikla vzburou Henricha VIII. sa preto v katolíckych kruhoch dôsledne používa pojem „Anglikánska“ cirkev.

Viera Anglikánskej cirkvi

Náboženský systém Anglikánskej cirkvi stojí na týchto princípoch:

• Členovia Anglikánskej cirkvi sú veriacimi kresťanmi a tvrdia, že sú pokrstenými členmi Kristovej Cirkvi.
• Prijímajú Písmo sväté vo verzii kráľa Jakuba ako Božie slovo.
• Veria, že Písmo je jediným a najvyšším pravidlom viery v tom zmysle, že obsahuje všetko, čo je potrebné na spásu, a že nič, čo nie je v ňom obsiahnuté alebo sa nedá z neho dokázať, nemôže byť vyžadované ako článok viery.
• Prijímajú Knihu spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) ako praktické pravidlo svojej viery a bohoslužby, pričom ako normu viery používajú tri vierovyznania - Apoštolské, Nicejské a Atanáziovo.
• Veria v dve sviatosti - Krst a Večeru Pánovu - ako všeobecne potrebné pre spásu.
• Tvrdia, že majú apoštolskú postupnosť a platne vysvätených kňazov, a len osoby, ktoré sú podľa ich presvedčenia takto vysvätené, smú slúžiť v ich cirkvách.
• Veria, že Anglikánska cirkev je pravou a reformovanou časťou (alebo vetvou) katolíckej Cirkvi Kristovej.
• Zastávajú názor, že Anglikánska cirkev nepodlieha žiadnej inej jurisdikcii.
• Uznávajú kráľa ako najvyššieho predstaviteľa cirkvi a priznávajú mu „správu všetkých stavov, či už svetských alebo cirkevných, vo všetkých veciach.“
• Duchovní pred svojím ustanovením do úradu alebo udelením licencie na kázanie podpisujú a vyhlasujú, že „súhlasia s Tridsiatimi deviatimi článkami viery, Knihou spoločných modlitieb a Obradmi pre biskupov, kňazov a diakonov a že veria, že náuka Anglickej cirkvi, tak ako je tam vyložená, je v súlade s Božím slovom.“

K týmto všeobecným charakteristikám môžeme pridať aj určité doplnky a spresnenia: hoci je Biblia prijímaná, ponecháva sa široká voľnosť v chápaní toho, nakoľko je inšpirovaná Bohom; eucharistická náuka Knihy spoločných modlitieb je predmetom rozličných a protichodných výkladov; apoštolská postupnosť je mnohými považovaná za prospešnú, ale nie nevyhnutnú; súhlas laikov sa vyžaduje jedine s Apoštolským vyznaním viery; náboženské články sú záväzné len pre duchovných s licenciou alebo s cirkevným úradom.

Vznik a vývoj Anglikánskej cirkvi

Hlavným znakom Henrichovej reformy, ktorá dala formu anglikanizmu je prijatie kráľovskej a odmietnutie pápežskej zvrchovanosti.

Alžbeta I. obnovila zákon o kráľovskej supremácii (ktorý medzičasom jej sestra Mária zrušila) s malou zmenou: panovník bol označený ako Najvyšší správca (Supreme Governor) namiesto Najvyššej hlavy. Alžbeta vyhlásila, že si nenárokuje „žiadnu moc v duchovnej službe alebo v posvätných úkonoch cirkvi“.

Súčasne však opäť potvrdila nárok na plnú právomoc koruny vo veciach cirkevných, a veľké náboženské reformy po jej nástupe boli vykonané a presadzované prostredníctvom kráľovskej vizitácie poverenej jej autoritou.

Účinkom legislatívy prijatej za vlády Henricha VIII., obnovenej Alžbetou I. a potvrdenej v nasledujúcich obdobiach, bolo prenesenie celej rozhodujúcej právomoci, ktorú pred reformáciou vykonával pápež, na korunu.

Je typické pre anglikánsku reformáciu, že najvyššia právomoc v cirkevných veciach, ktorú predtým vykonávala Svätá stolica, bola po odlúčení od Ríma úplne prevzatá korunou, už nikdy nebola zverená duchovným autoritám v Anglikánskej cirkvi.

Dôsledkom toho je dodnes absencia živej duchovnej autority, čo je pre Anglikánsku cirkev trvalým zdrojom slabosti, poníženia a nakoniec ju privedie k zániku.

Treba si všimnúť, že anglikánstvo ako náboženský systém nie je nevyhnutne späté s doktrínou kráľovskej nadradenosti, ktorá je dôsledkom jeho zväzku so štátom a okolností anglickej reformácie.

V krajinách mimo Anglicka existujú anglikánske cirkvi, ktoré - ako sa tvrdí - prosperujú tým viac, že nie sú viazané na štát. No aj v týchto krajinách rozhodujúce slovo pri správe cirkvi nepatrí len biskupom, a v niektorých sa laici v synodách výrazne presadili a ukázali, že vedia byť rovnako panovační ako nejeden tudorovský panovník so svojou kráľovskou supremáciou. Takúto synodalitu sme za pontifikátu pápeža Františka začali budovať aj v katolíckej Cirkvi.

Nadradenosť duchovnej autority v oblasti náuky, ako jediná záruka skutočnej náboženskej slobody, v anglikánskom systéme chýba, a problém ako ju zabezpečiť, zostáva nevyriešený - ak vôbec riešiteľný.

Náukové postavenie Anglikánskej cirkvi možno primerane študovať iba prostredníctvom jej dejín, ktoré sa delia na niekoľko období. Obdobie Henricha VIII. (1534-1547), v ktorom sa udialo odtrhnutie od Ríma, ustanovenie nezávislej národnej cirkvi a prenesenie najvyššej cirkevnej autority z pápeža na korunu. Obdobie Eduarda VI. (1547-1553) a Alžbety I. (1558-1603) rozvíjajú odluku ešte ďalej. Prijali Henrichov princíp odmietnutia pápežstva a zavedenie kráľovskej nadradenosti, ale rozšírili ho o zásadné náukové a liturgické zmeny, ktoré tvoria podstatu anglikánskej reformácie a vtiahli národ do širšieho protestantského hnutia 16. storočia.

Henrich VIII. na portréte Hansa Hohlbeina Mladšieho

Obdobie Henricha VIII. (1534-1547)

Hoci bola politika Henricha VIII. po rozchode s Rímom navonok konzervatívna a jeho ideálom sa zdalo byť udržanie katolíckej Cirkvi v Anglicku, hoci bez pápeža, je nepopierateľné, že jeho konanie bolo v mnohých ohľadoch v zásadnom rozpore s jeho vyhláseniami.

Henrich VIII. dosadil k moci a udržiaval vo výnimočne vplyvných pozíciách svojich troch hlavných agentov - Thomasa Cromwella, Thomasa Cranmera a Edwarda Seymoura -, ktorí boli viac či menej otvorenými sympatizantmi reformácie a nepochybne pripravili pôdu pre protestantizmus, ktorý sa následne rozšíril za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

V roku 1535 Henrich vyslal vyslancov, aby rokovali s reformátormi v Nemecku, a v roku 1537 ho Cromwell a s ním spriaznený Cranmer zatiahli do ďalších rokovaní s protestantskými kniežatami zhromaždenými v Schmalkaldskom spolku. Napísal Melanchtonovi, aby ho pochválil za to čo urobil a pozval ho do Anglicka. Melanchton prísť nemohol, ale v roku 1538 prišli do Londýna traja nemeckí teológovia - Burkhardt, Boyneburg a Myconius -, ktorí tam niekoľko mesiacov rokovali s anglikánskymi biskupmi a duchovenstvom. Nemci predložili ako základ dohody niekoľko článkov založených na augsburskom vierovyznaní.

Na prvých trinástich článkoch, ktoré sa týkali náuky, sa obe strany dohodli (list Myconia Cromwellovi, 8. september 1538). V druhej časti, tzv. „Abúzusy“ (súkromné omše, celibát kňazov, vzývanie svätých), však kráľ neustúpil a rokovania ukončil. Hoci sa rokovania formálne skončili, Trinásť článkov zostalo v rukách arcibiskupa Cranmera a neskôr arcibiskupa Parkera a tieto články museli kazatelia podpísať. Tieto články sa neskôr stali jadrom Vierovyznaní, ktoré boli schválené za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

Eduard VI.

Obdobie Eduarda VI. (1547-1553)

Smrťou Henricha VIII. (27. januára 1547) sa odstránila hlavná prekážka vplyvu reformácie. S nástupom Eduarda VI., ktorý bol vychovávaný v reformovanej viere, a s vplyvom protestantského Seymoura a nakoniec aj Cranmera, ktorý teraz mohol konať podľa svojej vôle, sa reformná strana dostala k moci a počas piatich rokov vlády priniesla veľké doktrinálne a liturgické zmeny.

Jedným zo základných princípov reformácie, ktoré priniesli nemeckí delegáti v roku 1538, bolo, že „omša nie je nič iné než prijímanie“. Cranmer túto predstavu Eucharistie vehementne presadzoval. Jedným z prvých činov za Eduarda VI. bolo zavedenie nového anglického obradu svätého prijímania, ktorý mal byť pridaný na koniec omše a prikazoval podávanie pod oboma spôsobmi. Čoskoro nasledovala Kniha spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) s omšou úplne nahradenou týmto obradom. Cranmer bol jej hlavným autorom. Či ju schválila cirkevná synoda, je sporné, ale parlament ju schválil v roku 1549.

Biskup Gardiner, ktorý oponoval Cranmerovmu popretiu skutočnej prítomnosti Krista a obety omše, tvrdil, že aj nový modlitebný poriadok obsahuje prvky týchto doktrín. Na to Cranmer a jeho kolegovia vytvorili druhú, ešte protestantskejšiu verziu knihy. Zmenili poradie omšových častí a odstránili všetky zmienky, ktoré by mohli podporovať katolícku interpretáciu; slová ako „oltár“ a „obeta“ boli dôsledne vynechané.

V roku 1552 parlament schválil túto druhú Knihu spoločných modlitieb. Nový ordinál (poriadok svätenia biskupov, kňazov a diakonov) bol taktiež zostavený a rovnako vynechal všetky zmienky o obetnom charaktere kňazstva. V roku 1551 nariadila kráľovská rada biskupovi Ridleymu odstrániť oltáre a nahradiť ich stolmi - aby sa ľudia odvrátili od „povery omše“ k správnemu chápaniu „Pánovej večere“.

Kráľovskými vyhláseniami a biskupskými vizitáciami boli potlačené mnohé katolícke praktiky ako sviečky, kadidlo, svätená voda či ratolesti. Tieto reformy, vedené predovšetkým Cranmerom a jeho okruhom, odrážali ich presvedčenie.

Eduard VI. vydal roku 1553 kráľovský dekrét, ktorý požadoval, aby sa biskupi a kňazi podpísali pod 42 článkov viery, ktoré vo veľkej miere vychádzali z tých Trinástich článkov dohodnutých s Nemcami. Článok o Eucharistii bol upravený tak, aby zodpovedal učeniu švajčiarskeho reformátora Bullingera.

Alžbeta I.

Obdobie Alžbety I. (1558-1603)

Súčasné problémy a krízy

Konzervatívni predstavitelia anglikánskej cirkvi v Británii pohrozili odlukou v prípade schválenia návrhu, podľa ktorého by homosexuálne páry mohli duchovní požehnávať v chrámoch v podobe osobitného obradu podobného sobášu. Doteraz takéto páry požehnávali len v rámci pravidelných bohoslužobných obradov prístupných verejnosti.

Tieto plány sa majú prerokúvať na júlovej synode. Členovia spomínanej konzervatívnej skupiny v liste zaslanom popredným predstaviteľom anglikánskej cirkvi uvádzajú, že plány na zavedenie osobitných obradov sú v "jasnom rozpore" s učením cirkvi o manželstve ako výlučnom zväzku medzi mužom a ženou.

Anglikánska cirkev má 16.000 chrámov a manželstvá osôb rovnakého pohlavia nepovoľuje. V roku 2022 však rozhodla, že duchovní môžu takéto páry požehnávať - ale len v rámci bežných obradov, ktoré neindikujú uzavretie manželstva.

Júlová synoda anglikánskej cirkvi sa má zaoberať návrhom, podľa ktorého by skúšobne zaviedli požehnávanie párov rovnakého pohlavia v podobe osobitného obradu, podobne ako v prípade sobášov. Nemá ísť o manželstvo, ale konzervatívci sa obávajú, že tento návrh zachádza príliš ďaleko.

"Ak bude odklon od učenia cirkvi pokračovať, tak nebudeme mať inú možnosť než fakticky ustanoviť paralelnú provinciu v rámci anglikánskej cirkvi," uviedla konzervatívna skupina, za ktorou stojí 2000 duchovných.

Anglikánska cirkev sa dostala do najťažšej situácie od svojho vzniku v 16. storočí. Môže za to svätenie žien a homosexuálov za biskupov. Delenie cirkvi nie je vylúčené. V prvú augustovú nedeľu sa skončilo celosvetové stretnutie anglikánskych biskupov, ktorí sa pokúsili zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu rozkolu.

Tzv. Lambethská konferencia sa koná raz za desať rokov, rieši aktuálne problémy a udáva smerovanie cirkvi. Na predposlednej konferencii (1998) bolo prijaté rozhodnutie, že anglikánski kňazi nesmú žiť v homosexuálnych zväzkoch. Napriek tomu bol v roku 2003 za biskupa New Hampshire vysvätený homosexuál Gene Robinson, ktorý žije so svojim partnerom.

Tento krok americkej Episkopálnej cirkvi, ktorá je jednou zo 44 samostatných provincií tvoriacich Anglikánsku cirkev, vyvolal rozhorčenie mnohých, najmä afrických anglikánov. Tí dnes tvoria viac ako polovicu 80 miliónového anglikánskeho spoločenstva.

Prechody do Katolíckej cirkvi

Kríza sa prehĺbila v júli tohto roku, keď generálna synoda Anglickej cirkvi (Church of England) povolila svätenie žien za biskupov. Takéto rozhodnutie bolo všeobecne očakávané, nakoľko v dvadsiatich ôsmich provinciách sú ženy už dlhšie svätené za kňazov, a v sedemnástich aj za biskupov.

Prax povyšovania žien do kňazského úradu sa od začiatku stretáva s nesúhlasom veľkej časti anglikánov. Stovky ženatých anglikánskych kňazov v posledných rokoch prešli do Katolíckej cirkvi, kde mnohí po zložení katolíckeho vyznania viery a udelení dišpenzu od celibátu naďalej vykonávajú kňazskú službu.

Vatikán momentálne rokuje o možnom zjednotení s Traditional Anglican Communion, ktorá má okolo 400 000 členov v rôznych krajinách. Podľa informácií vatikánskeho denníka L´osservatore romano sa viacero anglikánskych biskupov stretlo s predstaviteľmi Kongregácie pre náuku viery, aby sa informovali o možnostiach vstupu do Katolíckej cirkvi, aj po júlovom rozhodnutí Anglickej cirkvi.

Žiadne riešenie Lambethskej konferencie

Asi štvrtina biskupov sa odmietla zúčastniť Lambethskej konferencie, ktorí na júnovom stretnutí v Jeruzaleme vytvorili spoločenstvo GAFCON (Global Anglican Future Conference). Biskupi vyhlásili, že si neprajú rozdelenie Anglikánskej cirkvi a zodpovednosť za súčasné problémy prikladajú súčasnej hlave cirkvi, canterburskému arcibiskupovi Rowanovi Williamsovi a ďalším biskupom, ktorí sa spreneverili tradícii anglikanizmu.

Podľa korešpondenta talianskeho katolíckeho denníka Avvenire sa situácia na Lambethskej konferencii nevyriešila, ale, naopak, zdramatizovala a „rozdiely, ktoré boli od počiatku jasné, sa postupom času stali ešte zrejmejšími“.

Diskusia sa točila najmä okolo témy homosexuality, ktorá vyvolávala viac tvrdých konfrontácií ako otázka svätenia žien. Určite aj z dôvodu, že na konferencii bolo prítomných mnoho žien vysvätených za biskupov.

Kľúčový dôvod aktuálnych sporov pomenoval vo svojom vystúpení v rámci konferencie kardinál Walter Kasper, predseda Pápežskej rady pre zjednotenie kresťanov. Anglikánska cirkev je vedená nielen biskupmi, ale aj rozhodnutiami synod, ktoré sa podobajú rozhodovaniam v parlamente. To, čo schváli väčšina, musia prijať všetci. V minulosti takto padol návrh aj na zmenu samotného anglikánskeho vyznania viery.

Anglikáni, rovnako ako ostatné protestantské cirkvi, nemajú učiteľský úrad charakteristický pre Katolícku cirkev, ktorý spočíva v učení samotného pápeža ako nástupcu Ježiša Krista alebo pápeža zjednoteného s biskupmi a ktorým sa zabezpečuje kontinuita a jednota učenia. Rozhodnutia anglikánskych synod budú vždy nespokojnou protistranou brané ako chybné ľudské rozhodnutia, ktoré nemožno rešpektovať.

Ak sa bude budúci canterburský arcibiskup usilovať držať krok s módnymi trendmi rovnako ako teraz Rowan Williams, anglikánska cirkev bude vystavená novým rozporom.

Michael Nazir-Ali, bývalý anglikánsky biskup z Rochesteru (južné Anglicko), vyzval anglikánske cirkevné vedenie, aby sa pripravilo na vlnu konverzií veriacich z anglikanizmu do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Podľa Nazira-Aliho, ktorý sám v roku 2021 konvertoval, sa Anglikánska cirkev zjavne vydala cestou liberálnych protestantských denominácií a vzdala sa akéhokoľvek nároku na katolícku apoštolskú postupnosť.

Jeho varovanie prichádza v čase, keď konferencia Global Anglican Future Conference (GAFCON), ktorá reprezentuje najmenej polovicu z 85 miliónov anglikánov, prerušila spojenie s Church of England. Nazir-Ali hovorí, že hoci rešpektuje anglikánov, ktorí chcú zostať verní svojej cirkvi a zároveň zachovávať ortodoxné kresťanské učenie, trvanie GAFCONu na autonómii provincií a na samotnom Písme ako „jedinom základe spoločenstva“ len prehĺbi problémy.

Nazir-Ali, Nazir-Ali, pôvodom z Pakistanu, je dnes inkardinovaný do Osobného ordinariátu Našej Panny Márie z Walsinghamu pre konvertitov. Bývalý anglikánsky biskup predpovedá, že budúce zmierenie je už zrejme nemožné a že pre ortodoxných anglikánov sa stáva jedinou možnosťou vstup do Katolíckej cirkvi. Dodáva, že aj napriek priateľským vzťahom je akákoľvek nádej na obnovu organickej jednoty medzi tradíciami stratená, „ak sa nestane zázrak“.

Mapa sveta zobrazujúca postoje anglikánskych cirkví k homosexualite

tags: #anglikanska #cirkev #sucastnost