Apoštol Pavol vo väzení: Život, misie a teológia

Apoštol Pavol, pôvodne Šavol, bol jednou z najvýznamnejších postáv v dejinách kresťanstva. Jeho život bol plný zvratov, od prenasledovateľa kresťanov až po horlivého šíriteľa evanjelia. Známy je predovšetkým vďaka svojim misijným cestám, listom a obdobiam stráveným vo väzení. Tento článok sa zameriava na jeho život, misijné cesty, teologické princípy a udalosti spojené s jeho väznením.

Apoštol Pavol od Rembrandta

Obrátenie a rané roky

Svätý Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus - meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus - malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom.

Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo.

Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene.

Misijné cesty apoštola Pavla

Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania.

Mapa misijných ciest apoštola Pavla

Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu.

Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33).

Pavol vo väzení

V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov.

Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. Sv. II.

Príchod do Ríma a prvé stretnutia

Na začiatku úryvku zo Skutkov apoštolov sa konštatuje, že apoštol Pavol spolu s inými osobami dorazili do Ríma. Táto informácia má za úlohu jednoducho označiť moment, od ktorého je apoštolovi dovolené využívať určitú slobodu pre činnosť. Bol v stave väzneného človeka, aj keď pomerne miernym spôsobom, ale nemohol sa hýbať slobodne. Na rozdiel od toho, ako bol väznený v Jeruzaleme a v Cézarey, teraz je v súkromnom byte, ktorý má pre seba prenajatý (porov. v. 30). Informácia o čase, že to urobil “po troch dňoch”, nám ukazuje, akú naliehavosť Pavol pripisoval stretnutiu so Židmi.

Keď sa významní Židia zhromaždili v Pavlovom byte, apoštol sa im prihovoril (v. 17b): opísal posledné udalosti zo svojho života. Zhrnul skutočnosti, ktoré spôsobili jeho zatknutie a postavenie pred súd. Chcel zreteľne vyjadriť, že je svojmu ľudu úplne blízko a že je úplne verný aj svojmu židovskému náboženstvu. Keď vysvetľoval dôvod, prečo sa dostal do Ríma a prečo čaká na súdny proces pred cisárom, zdôraznil, že neprišiel do Ríma ako odpadlík, ale ako brat vo viere.

Príslušnosť k svojmu národu a náboženstvu, ktorú Pavol dôrazne vyjadril, je pre neho aj zároveň príslušnosť k spoločne zdieľanej nádeji. Je podivné, že práve zdieľanie nádeje, založenej vo Svätom Písme, bolo príčinou Pavlovho väzenia. Obsahom nádeje, ktorú mal a má vyvolený národ zo Svätého Písma, je nádej na vzkriesenie. A vlastne nádej na vzkriesenie je tým prvkom, ktorá spája Pavla ako Žida a Pavla ako kresťana, je spojivom medzi pravým židovstvom a kresťanstvom. Pre apoštola Pavla starozákonná nádej našla svoje naplnenie vo vzkriesení Ježiša Krista (porov. Sk 26,23).

Po Pavlovom príhovore reagovali poprední predstavitelia rímskej židovskej komunity. Ich reakcia je prekvapujúca. Hoci jestvovali veľmi intenzívne styky medzi Židmi v Ríme a tými v Palestíne, predsa uisťovali apoštola Pavla (v. 21), že nedostali z Jeruzalema žiadne oficiálne písomné stanovisko o jeho osobe a že nemajú o ňom ani žiadne ústne negatívne správy.

Druhé stretnutie a ohlasovanie evanjelia

Dozvedáme sa, že na druhé stretnutie prišla do Pavlovho bytu ešte početnejšia skupina. Väčší počet účastníkov druhého stretnutia môže byť jednoducho prejavom, ako aj v predošlých prípadoch (porov. Sk 13,43 nasl.), silného počiatočného záujmu Židov o kresťanské posolstvo. Pavol sa venoval svojim hosťom viacero hodín, v našom úryvku je to vyjadrené slovami “od rána do večera” (v. 23e). Preto nás ani neprekvapuje ďalšie charakteristika Pavlovho úsilia, že totiž svojich poslucháčov “presviedčal o Ježišovi Kristovi”.

Snaha, aby ich presvečil, poukazuje na to, že Pavol využil všetky možnosti, aby získal rímskych Židov pre evanjelium, aby sa nemohli potom ospravedlňovať, že boli “v nevedomosti”, že nepočuli o tom, ako Boh naplnil svoj plán spásy v Ježišovi. Predniesol dôvody z kníh Starého zákona a predovšetkým z prorokov, v ktorých sa nachádzali vyjadrenia o Božom zámere spasiť všetkých ľudí nielen členov vyvoleného národa a že tento Boží plán sa naplnil v Ježišovi, ktorí je teda Mesiášom na prvom mieste pre Židov, ktorí zostávajú pôvodní adresáti Božích prísľubov.

Pavol v podstate cituje tex z proroka Izaiáša (Iz 6,9-10: “Riekol: "Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte, viďteže, viďte, no nepoznávajte! Citácia z proroka Izaiáša, ktorá obviňuje Izrael zo zátvrdlivosti srdca, sa stáva osobitne silným vyjadrením.

Ak zatvrdlivosť srdca spôsobila u Židov neschopnosť počúvať a prijať kresťanské posolstvo, tak teraz prichádza oznam, že pohania práve naopak sú ochotní toto posolstvo vypočuť a prijať ho. Posledné dva verše celej knihy Skutkov apoštolov (vv. 30-31) jednoduchým ale zásadným spôsobom ukazujú, ako Boží plán spásy a postup ohlasovania Božieho posolstva evanjelia nezadržateľne postupujú napriek odmietaniu a uzavretiu zo strany jednotlivcov.

Odvtedy, čo sa jeruzalemskí bratia spolu so zástupcami popredných zborov zišli a uvážlivo riešili zložité otázky, týkajúce sa spôsobu (240) misijnej práce medzi pohanmi, prešlo už viac rokov. Výsledkom tohto rokovania bola zhoda v tom, že bratia dajú zborom určité pokyny (400) o niektorých obradoch a zvyklostiach vrátane obriezky. Práve na tomto všeobecnom zhromaždení sa bratia jednomyseľne zhodli aj v tom, že kresťanským zborom odporučia Barnabáša a Pavla ako pracovníkov, ktorým môžu všetci veriaci plne dôverovať.

Pavlovo učenie pri hlásaní evanjelia „nespočívalo v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci“. Zvestované pravdy mu zjavil Duch Svätý, „lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človekovi, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu nepozná nik, iba Duch Boží“.

V čase, keď svätý Lukáš písal knihu Skutkov apoštolov, dosvedčil, že mnohí zo Židov uverili, ale väčšia časť vyvoleného národa sa nenechala presvedčiť ani hlásaním samotného Pána Ježiša, ani následným svedectvom apoštolov, ba práve naopak postupne sa upevňoval postoj zatvrdlivého odporu voči novému spoločenstvu. Toto uzavretie sa je potom vysvetlené pojmom duchovného “zaslepenia”, ktorí používali proroci, ale tento pojem nemal vyjadrovať ani prekliatie ani definitívnu stratu vlastnej totožnosti vyvoleného národa zo strany Izraela.

Teológia Pavlových listov

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia nevyhnutne obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná.

Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26; 5, 6-8; 2 Kor 5, 14-21; Kol 1, 20-22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď.

Záver života

Správy o Pavlovej smrti pochádzajú z apokryfných spisov a obsahujú mnoho legendárnych prvkov. Pavol miloval Cirkev a nazval ju Kristovým telom (porov. Kol 1, 24). Pochopil, že nemôže mať vzťah k Bohu bez toho, aby miloval Cirkev.

Pamiatky spojené so svätým Pavlom

Existujú rôzne hypotézy o mieste, kde sa odohrala udalosť opísaná v Skutkoch apoštolov (porov. Väčšina starovekých prameňov, počnúc neznámym pútnikom z Piacenzy v 6. storočí, hovorí o veľkom kláštore zasvätenom apoštolovi Pavlovi.

Návštevníci hlavného mesta Sýrie v súvislosti s obrátením apoštola národov nemôžu obísť Ananiášov dom vo východnej časti Starého mesta. Ide o podzemnú budovu na konci ulice zvanej Rovná (porov. Sk 9, 11). Zaujímavosťou stavby je únikový východ, ktorý poukazuje na prenasledovanie prvých kresťanov v Sýrii.

Hlavnou pamiatkou na svätého Pavla na Cypre je Kostol Agia Kyriaki na ruinách antickej Baziliky svätého Pavla. Pútnici si pred kostolom môžu všimnúť pamätný rímsky stĺp.

V tureckej Antiochii na rieke Orontes sa začala prvá misijná cesta apoštola Pavla v spoločnosti Barnabáša a Marka. Pútnici sa zastavujú pri skalnom kostole zasvätenom sv. Petrovi. V apoštolovom rodisku, v Tarze, stojí zase malý Kostol sv. Pavla. Patril pravoslávnej komunite.

Presúvame sa ďalej na Maltu, presnejšie na Ostrov sv. Pavla. Podľa tradície sa Pavol uchýlil do jaskyne v Rabate po tom, čo ho uštipla zmija. Tri mesiace sa vraj modlil, aby ostrovania prijali kresťanstvo. Na počesť apoštola Pavla stojí tiež Kostol Pavlovho stroskotania na ulici svätého Pavla v hlavnom meste Valletta.

Za hradbami Ríma sa v Bazilike sv. Pavla nachádza jeho hrob.

tags: #apostol #pavol #vo #vazeni