Kto sú apoštolskí otcovia a aký je ich význam?

Teológia špecifikuje spomedzi Cirkevných Otcov skupinu Apoštolských otcov. Apoštolskí Otcovia sú prvokresťanskí cirkevní spisovatelia, ktorí boli skutočnými alebo údajnými učeníkmi apoštolov a podávali pravovernú tradíciu, ktorú od nich prijali. Označenie „apoštolskí otcovia“ zaviedol Jean-Baptiste Cotelier, ktorý v roku 1672 publikoval v Paríži prvú edíciu tých cirkevných otcov, o ktorých sa domnieval, že žili v dobe apoštolov: Barnabáš, Klement Rímsky, Hermas, Ignác Antiochijský, Polykarp Smyrniansky.

Apoštolskí otcovia

Kto patrí medzi apoštolských otcov?

Medzi apoštolských otcov patria: Klement Rímsky (+97), Ignác Antiochijský (+107), Polykarp (+156), Papiáš (+ okolo r. 130), Hermas, ako aj autori Barnabášovho listu, Listu Diognetovi, Druhého Klementovho listu a Náuky dvanástich apoštolov.

Význam apoštolských otcov

Dôležitosť týchto autorov a týchto spisov je samozrejme obrovská, pretože predstavujú prvé ohnivko v reťazi odovzdávania kerygmy po smrti apoštolov, očitých svedkov života a skutkov Krista a prvých uchovávateľov jeho učenia. Apoštolskí otcovia už nie sú, ako boli apoštoli, orgánmi Zjavenia, ale stávajú sa prvými orgánmi Tradície. Verne podať ďalej Pravdu prijatú od apoštolov sa stane ich veľkou starosťou a hlavným cieľom.

Charakteristika spisov apoštolských otcov

• Ich spisy, ktoré sú po grécky, formálne i obsahovo nadväzujú na Sväté Písmo, najmä na listy apoštolov.
• Pomenovaním „apoštolskí otcovia“ sa označuje skupina autorov a spisov, ktoré patria do druhej polovice prvého storočia a do prvej polovice druhého storočia.
• Ide o príležitostné spisy v gréckom jazyku, ktoré majú pastoračný charakter.
• Spisy apoštolských otcov majú predovšetkým katechetický charakter. Ich podstatným cieľom je poučiť veriacich o základoch kresťanskej náuky.

Teológia apoštolských otcov

V teológii poapoštolského obdobia „črtou, ktorá sa presadí ako zvlášť charakteristická, je polemika s dobovým židovstvom. Uskutočňuje sa hlavne tam, kde na seba narážajú početnejšie kresťanské komunity a diasporické židovstvo, teda predovšetkým v Sýrii, Malej Ázii a Egypte, ale aj v Ríme. Proti nároku židovstva, že ako vyvolený ľud je jediným nositeľom Božích prisľúbení, sa z kresťanskej strany tvrdí, že v dôsledku nevernosti a odpadnutia židovského ľudu sú kresťania pravým Izraelom, ktorý prijal dedičstvo ľudu odmietnutého Bohom.

Apoštolskí otcovia ohlasujú vlastnú odlišnosť od židovstva prostredníctvom vyznania viery v Ježiša Krista. Veľká hádka so Židmi sa týkala postavy Krista: či bol očakávaným Mesiášom, Božím Synom, Kristom, Kráľom Izraela, Spasiteľom, alebo obyčajným podvodníkom, akýmsi Barabášom. Práve kvôli tomu, že veľkňazi a farizeji považovali Ježišove nároky za rúhavé a pomätené, bol Ježiš odsúdený na smrť a ukrižovanie na Kalvárii; zatiaľ čo jeho učeníci, uznávajúc platnosť titulov, ktoré si Ježiš nárokoval pre svoju osobu, sa oddelili od zvyšku Židov a krok za krokom budovali Cirkev a kresťanstvo. Cirkev je komunitou tých, ktorí vyznávajú, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom.

Kristológia

„Z neporozumenia Starého zákona pochádza nakoniec odmietnutie Ježiša zo strany židovstva, ktoré nevidelo, že v ňom sa naplnili prisľúbenia Starého zákona. Kristológia poapoštolského obdobia je silne určovaná týmto biblickým dokazovaním Ježišovho mesiášstva, pre ktoré čerpala materiál z vlastných zbierok svedectiev“.

Apoštolskí otcovia zdôrazňujú Kristovu soteriologickú funkciu. Klement Rímsky tvrdí, že Ježiš prelial svoju krv pre našu spásu, a preto získal pre celý svet milosť pokánia (1 Clem. 8,1). Obdobne Ignác Antiochijský prehlasuje, že Ježiš Kristus trpel za naše hriechy, dosiahol večný život pre nás a on sám nám daroval nový vzťah s Otcom (Smyrn. 7,1; Trall.

Sviatosti

Podľa apoštolských otcov veľkými znakmi príslušnosti ku Kristovi sú krst a eucharistia. Ignác Antiochijský, podľa ktorého je spásna moc krstnej vody založená na Kristovom utrpení, prehlasuje, že krst musí odteraz formovať život kresťana a zostať pre neho ako brnenie (Ephes. 18,2). Autor Barnabášovho listu tvrdí, že krst otvorí človeku prístup k vykúpeniu Ježišom Kristom a daruje mu odpustenie hriechov (Epist. Barn. 11,1-8). Hermas zakladá na krste nový život kresťanov, ktorí „ako mŕtvi sa ponoria do vody a vynoria sa ako živí“ (Simil. 9,16,4).

Apoštolskí otcovia považujú eucharistiu za symbol cirkevnej jednoty, ako aj za chlieb večného života. Didaché predstavuje eucharistiu ako pokrm a nápoj, ktoré prevyšujú akúkoľvek pozemskú potravu, pretože eucharistia dáva večný život prostredníctvom Ježiša (Did. 14,1). Ignác Antiochijský opisuje eucharistiu ako liek nesmrteľnosti, protiliek proti smrti, pretože vyživuje život v Kristovi a garantuje tak zmŕtvychvstanie do večného života (Ephes. 20,2). Eucharistia zjednocuje jednotlivcov s Kristom, ako aj všetkých veriacich navzájom, pretože všetci okusujú jediné telo a jediný kalich na jedinom oltári. Eucharistia môže uskutočniť túto jednotu len vtedy, keď sa slávi s vlastným biskupom alebo jeho poverencom: „kto nie je v ohrade oltára, zostáva bez Božieho chleba“ (Ign. Smyrn.

Viera v jedného Boha

Čo si pod vierou v jedného Boha, Stvoriteľa neba a zeme, predstavoval najstarší apoštolský otec Klement Rímsky? Jemu jednomyseľná a veľmi starobylá tradícia prisudzuje úlohu autora listu, takzvaného Prvého Klementovho listu, ktorý bol v mene Rímskej cirkvi zaslaný okolo roku 96 Korintskej cirkvi.

Podľa Hermasa prvým prikázaním je „veriť, že Boh je jeden, ktorý stvoril a stanovil všetky veci, pričom do existencie ich priviedol z neexistencie“.

Apoštolskí otcovia uznávali Božiu všemohúcnosť a univerzálnu zvrchovanosť. Ako upozornil J. N. D.

tags: #apostolski #otcovia #the #apostolic #fathers