Arcibiskup Wang a Situácia Katolíckej Cirkvi v Číne

Komunistická strana Číny je najväčšou a najmocnejšou stranou na svete. Pri pohľade zvonku je Čína relatívne homogénna, no v skutočnosti je čínska spoločnosť rozštiepená. Trhlina medzi vernými a kritikmi režimu prechádza celou spoločnosťou - aj Cirkvou.

Jedni, medzi nimi mnohí intelektuáli, dúfajú, že táto diktátorská strana čoskoro odstúpi a dá priestor demokratickému procesu, ako sa tento už raz začal v neskorých osemdesiatych rokoch. Druhí si myslia, že len taká silná strana dokáže udržať pohromade túto obrovskú krajinu. Poukazujú na hospodársky rozmach za posledných 40 rokov a obávajú sa, že vypukne chaos, keď strana stratí kontrolu.

Dokonca aj časť ľudí, ktorí sú vlastne nespokojní s terajším vedením a je ich dosť veľa aj vo vnútri strany, podporuje stranícku stratégiu usmerňovania a nemajú napríklad pochopenie pre aktuálne protestné akcie v Hongkongu. Myslia si, že Čína by sa mohla rozpadnúť.

Časť kresťanov spolupracuje s novým režimom, predovšetkým s Patriotickým združením, založeným v roku 1957. Ide o inštitúciu Štátneho úradu pre náboženské záležitosti. Združenie vykonáva kontrolu nad Katolíckou cirkvou.

Oproti tomu iná časť kresťanov sa usiluje chrániť cirkevné komunity pred štátnym vplyvom a podľa možnosti mať málo kontaktu s oficiálnymi inštitúciami: Na protestantskej strane sú to „domáce cirkvi“, na katolíckej strane „podzemná Cirkev“ alebo „neoficiálna Cirkev“.

Čo sa týka katolíckych kresťanov, doteraz ustavične táto podzemná Cirkev požívala podporu Vatikánu: Rím celé desaťročia zakazoval čínskym katolíkom vstupovať do režimu blízkeho Patriotického združenia. Mottom tohto združenia bola a je „nezávislosť Katolíckej cirkvi Číny“.

No Vatikán už niekoľko mesiacov uplatňuje novú politiku voči Číne: v septembri 2018 Rím uzavrel s čínskym vedením predbežnú dohodu o menovaní biskupov. Táto dohoda reguluje ustanovovanie nových biskupov po dohode s Pekingom a zahŕňa aj dodatočné uznanie čínskych biskupov, ktorí boli vysvätení bez pápežského súhlasu.

A len pred niekoľkými týždňami, v júni 2019, Vatikán v rámci nových „pastoračných smerníc“ odporučil všetkým katolíckym biskupom a kňazom v Číne, aby sa nechali úradne zaregistrovať. Pri takejto registrácii musí dotyčný žiadateľ okrem iného vyhlásiť, že súhlasí s princípom „nezávislosti, autonómie a samosprávy Cirkvi v Číne“.

Je to zmena kurzu, ktorej dosah je pochopiteľný len na historickom pozadí Číny. Oficiálna čínska verzia dejín je taká, že Katolícka cirkev v Číne bola vždy ovládaná zvonku (Obradový spor v 17. a 18. storočí) a po roku 1842 (koniec Prvej ópiovej vojny) bola „imperialistickým agresorom“.

Neoficiálna verzia dejín je taká, že Cirkev bola oddávna systematicky utláčaná čínskymi vládcami, a preto sa nemohla rozvíjať. Neoficiálnu verziu uchováva podzemná Cirkev, ktorá je kritická voči režimu.

Mnohí katolíci poslúchali v minulosti pápežov zákaz, odmietali spoluprácu s úradmi - a niektorých za to čínski komunisti odsúdili na dlhoročné pobyty v pracovných táboroch. V podzemnej Cirkvi je dodnes veľmi vplyvná spomienka na „generáciu mučeníkov“: kresťania, ktorých rodičia alebo príbuzní veľmi trpeli počas ťažkých rokov (50. až 60. roky), sú skôr kritickí voči režimu.

Dvomi regiónmi, v ktorých katolíci boli od 40. rokov zvlášť pod tlakom, sú Baoding a Xuanhua (obidva v provincii Hebei). V týchto regiónoch sa preto mnohí kresťania cítia nepochopení súčasnou politikou pápeža Františka.

V Číne bolo (a je) veľa mučeníkov. V roku 1949, keď bola vyhlásená Čínska ľudová republika, žili približne tri milióny katolíkov v tejto krajine. Koľkí z nich utrpeli odvtedy veľkú neprávosť, stovky, tisíce, to asi nikdy nevyjde na svetlo, lebo oficiálna ideológia režimu vykresľuje Cirkev neustále v úlohe agresora (pod heslami ako imperializmus alebo kolonializmus).

O obetiach režim nechce nič vedieť. Dodnes v Číne neslobodno publikovať knihy, ktoré hovoria o nevinných obetiach boxerských nepokojov (1900). Samozrejme, že ešte menej slobodno uvažovať a písať o prenasledovaní kresťanov počnúc 40. rokmi minulého storočia.

Jeden príklad, ako prekvitá cenzúra: jednu paniu, ktorá písala knihu o francúzskom jezuitskom misionárovi v neskorom 18. storočí, vydavateľstvo usmernilo, aby nepísala o „kňazoch“ v Číne, pretože Štátny úrad pre cenzúru by mohol zakázať vydanie tejto knihy. Aj slovu „kostol“ sa bolo treba vyhnúť. A tak autorka premenovala „Severný kostol“ (Beitang) na „Severnú halu“ (Beiguan) a „Južný kostol“ (Nantang) na „Južnú halu“ (Nanguan). Keď ide o náboženstvo, čínska cenzúra je v súčasnosti veľmi prísna.

V období po roku 1980 bol cirkvám daný určitý priestor. Režim sa, samozrejme, neustále usiloval zapojiť všetky cirkevné osoby a aktivity, ak to bolo možné, do oficiálneho Patriotického združenia a tým ich kontrolovať. Tieto úsilia boli v posledných rokoch zintenzívnené aj pomocou nových médií.

Dohoda s Rímom o menovaní biskupov znamená tiež, že režim uznáva pápeža nepriamo ako partnera, čo predtým tak nebolo. Na druhej strane niektorí z neoficiálnej Cirkvi to pociťujú tak, že Rím zašiel azda priďaleko a prakticky sa vzdal podzemnej Cirkvi. Detaily dohody neboli zverejnené, preto mnohí nie sú si istí, čo v nej vlastne bolo stanovené. Základnou smernicou pápeža sa však zdá byť: viac spolupráce s oficiálnymi orgánmi aj s Patriotickým združením, aby sa Cirkev zjednotila.

V niektorých oblastiach bola táto myšlienka aj celkom konštruktívne uskutočnená: Jestvuje jedna alebo dve dediny v Baodingu (provincia Hebei), kde sa zmierili veriaci a kňazi z obidvoch strán (oficiálna a neoficiálna Cirkev). Aj diecéza Funing/Mindong s biskupom Vincentom Zhan Silu, ktorého medzičasom Rím oficiálne zlegalizoval, sa javí byť na ceste k zmiereniu, hoci nátlak miestnych úradov a nediplomaticky sebaistý tón biskupa Zhana tomuto procesu skôr škodia.

Dnes je ťažké povedať, nakoľko chcú kresťania v Číne skutočne podporovať ateistický režim. Prípadnú kritiku na režim slobodno vyjadrovať len ohraničene a väčšina Číňanov je veľmi opatrná. Neodvažujú sa rozprávať otvorene. Jeden príklad: Jedna stará katolícka sestra v Pekingu, ktorá po roku 1980 zastávala aj politické úrady, napísala autobiografiu. V nej síce odsudzuje jasnými slovami kultúrnu revolúciu, no nie jej pôvodcu, predsedu Maa (1893 - 1976), ktorý je dodnes vo svojej domovine Hunan uctievaný ako boh.

Na tomto pozadí sa možno len zo súkromných rozhovorov dozvedieť niečo viac o tom, čo si dnes čínski katolíci skutočne myslia a pociťujú. V takýchto rozhovoroch počuť napríklad, že biskup Jozef Šen Bin, vicepredseda Čínskej biskupskej konferencie a Patriotického združenia, sa mal raz vyjadriť, že „jednoducho bude kričať všetky slogany, ktoré budú od neho požadovať“, tým môže získať pre Cirkev určitú voľnosť.

„Ochotná hlásna trúba“ pre ich slogany: To je ideálna rola čínskej Cirkvi v očiach strany. V skutočnosti je známe, že mnohí Číňania neveria priveľmi sloganom, ktoré musia kričať. Teda len čistá formalita? „Nezávislá Cirkev“, „žiadny vplyv zvonku“ - len prázdne slogany? A čo si myslí biskup Šen Bin skutočne? Podzemní kňazi, ktorí odmietajú dať sa zaregistrovať pri Patriotickom združení, bojujú vlastne za túto vnútornú slobodu, za úprimnosť: jednoducho nechcú kričať slogany.

Ďalším problémom je, samozrejme, efektívna kontrola. Kto už raz vstúpi do Patriotického združenia, musí si aj nechať ním predpisovať, čo smie a nesmie robiť, napríklad ktoré kurzy pre katechumenov sa budú alebo nebudú konať. Krstenie, výstavba chrámov, cesty do zahraničia: všetko sa kontroluje a prípadne obmedzuje.

Nedávno bolo počuť o prípade katolíkov z provincie Hebei, ktorí chceli vycestovať do Kórey. Úrady sa dozvedeli, že ich údajná turistická cesta je v skutočnosti plánovaná ako pútnická návšteva niekoľkých kostolov v Kórei. Vycestovanie bolo zamietnuté.

Je ťažké až nemožné získať spoľahlivé informácie o rozsahu útlaku, ktorý musí znášať podzemná Cirkev v Číne. Stále počuť len o jednotlivých epizódach, ktoré sprostredkúvajú tušenie o celku. Podobne ako mnohé protestantské domáce cirkvi aj katolícke podzemné komunity v určitých regiónoch sú vo väčšine prípadov násilne rušené, takto napríklad niekoľko menších cirkevných komunít v Qiqihare koncom roku 2018.

V iných oblastiach sú úrady tolerantnejšie: Zaiste vedia o menších neoficiálnych komunitách, ale pokým tieto komunity nerastú priveľmi, nechávajú ich na pokoji. Na zamyslenie sú aj prípady, ako ten mladého neoficiálneho kňaza Weia Hepinga, ktorého v novembri 2015 našli mŕtveho. Usiloval sa konať nadprovinčne a organizovať podzemné komunity. Jeho smrť dodnes nie je objasnená. Kolujú domnienky, že bol zavraždený na príkaz zhora.

Od roku 2010 poznám kňaza podzemnej Cirkvi, ktorého som mohol častejšie stretnúť v Pekingu. Pochádza z provincie Hebei, je veľmi horlivý do štúdia a v Pekingu niekoľko rokov navštevoval jazykové kurzy (biblické jazyky). V roku 2013 založil cirkevnú komunitu v jednom meste v provincii Hebei a odvtedy ma častejšie informoval o svojej úspešnej pastoračnej práci. Nechcel by spolupracovať s oficiálnou Cirkvou, lebo patrí k diecéze Baoding, kde je averzia voči Patriotickému združeniu, ako sme už povedali, veľmi veľká.

Napriek tomu úrady najskôr tolerovali jeho založenie cirkevnej komunity. No od roku 2017 rástol nátlak vlády na tohto kňaza, aby sa nechal zaregistrovať. Ľudia z jednotného frontu Komunistickej strany ho navštevovali čoraz častejšie a snažili sa ho prehovoriť, aby vstúpil do Patriotického združenia. Potom by mohol ako kňaz ďalej pracovať legálne.

Pri jednom stretnutí koncom roka 2018 mi povedal: „Vyvíjajú na mňa čoraz väčší nátlak. Majú, samozrejme, príkaz zhora a musia to robiť. Ale ja vždy argumentujem, že som slobodný občan a nikto ma nemôže nútiť vstúpiť do nejakej asociácie. Veď som už katolíkom a kňazom. Čo mám čo ešte vstupovať do nejakej asociácie?“

Predtým bol tento kňaz tiež ustavične presviedčaný a nepripúšťal, že pápež by v zmluve uznal nelegálne vysvätených biskupov, pretože by to bolo proti pápežským záujmom. A tak tento kňaz bol teraz sklamaný, že pápež predsa len zašiel tak ďaleko. „Škoda, že pápež nechápe dostatočne dobre situáciu.“ Tento kňaz často hovoril aj o nebezpečenstve, že jedného dňa by úrady mohli zaradiť podzemnú Cirkev ako „zhubnú sektu“ (xiejiao). Bolo by to katastrofálne: Viedlo by to k násilným internáciám a brutálnym opatreniam k prevýchove.

Na našom stretnutí koncom roka 2018 som posledný raz videl tohto kňaza. Odvtedy už nemám o ňom žiadne správy. Domnievam sa, že ho vyhnali z jeho kostola, je zavretý k „štúdiám“ (čo je všeobecné označenie pre vymývanie mozgu) v nejakom hoteli alebo v domácom väzení, ako sa to častejšie stáva. Dúfam, že ešte žije a azda dokáže dobre psychicky znášať nátlak režimu. Má asi 45 rokov. Koľko kňazov ako on existuje v provincii Hebei? A v iných provinciách? Ťažko povedať.

Dilema kňazov

Je jasné, že nový kurz Vatikánu postavil čínskych kňazov pred ťažkú voľbu. Spomenuté nové pastoračné smernice Vatikánu pre Čínu z júna 2019 argumentujú, že tzv. „nezávislosť“ čínskej Cirkvi, ako je proklamovaná Patriotickým združením, nie je absolútnou nezávislosťou, a preto možno pokojne podpísať príslušné požiadavky. Pápež nechce vyrábať „súženia svedomia“.

No v skutočnosti súčasná situácia je presne taká: Ak kňaz odmietne spoluprácu s úradmi, režim kúsok po kúsku zintenzívni nátlak až po vyhrážanie, že zavrie neoficiálnu komunitu. Ak ale kňaz akceptuje štátne nariadenia, hrozí mu ťažká strata prestíže v očiach svojich veriacich, ktorá môže siahať až k stigmatizácii.

Špeciálne situácie v konkrétnych diecézach môžu ešte vyostriť túto dilemu. Napríklad v čele arcidiecézy Fuzhou je arcibiskup, ktorý je pristarý a nevládze vyvíjať toľko úsilia, aby dokázal zjednotiť mnohých kňazov v styku s režimom. Naproti tomu arcibiskup v Lanzhou Jozef Han Zhihai bol v roku 2003 tajne vysvätený za biskupa a čínske vedenie ho odmietlo uznať. Po dlhom otáľaní biskup Han prijal 10. novembra 2017 ponuku režimu a bol oficiálne uvedený ako biskup. Z jeho strany to, samozrejme, znamenalo uznanie Patriotického združenia a vládnej politiky. Čoho sa kresťania obávali už dávno, to sa potom aj stalo: jedna skupina kňazov, približne tretina kléru, prešla do opozície voči biskupovi. Rozštiepili sa rodiny a z pohrebov a ostatných príležitostí sa stali smutné demonštrácie za biskupa alebo proti biskupovi. Takéto drámy sa opakujú v rozličných formách aj na iných miestach.

Kresťania nie sú jediní, ktorí musia znášať čoraz silnejšiu kontrolu a útlak v Číne. Režim zakročuje proti všetkým náboženstvám, mimoriadne silno proti islamu, ale aj proti budhizmu a tradičným náboženstvám. Do tohto obrazu zapadá aj v roku 2015 začaté odstraňovanie tabúľ s názvami ulíc, budov a zvyškov, ktoré pripomínajú stáročnú židovskú komunitu v historicky dôležitom meste Kaifeng. V celej krajine sa najnovšie požaduje aj to, že pred náboženskými miestami musia stáť vlajkové stožiare a na nich musí visieť čínska vlajka. Na niektorých miestach sa katolíci tomu viac-menej symbolicky bránia, ale toto nariadenie sa jednoducho presadzuje. Navyše musí byť v predsieni kostola umiestnená propagandistická tabuľa s oficiálnou propagandou.

Miestna vláda vysiela naprieč regiónom kontrolórov, ktorí pozerajú, či sa nariadenia aj skutočne realizujú. Kde sa tak nedeje, tam hrozí zavretie kostola. S nadšením ma čínski kňazi informovali o svojej ceste do Vietnamu: Zažili, ako je tam Katolícka cirkev dobre zorganizovaná, a videli, ako pred kostolnými vežami viala nielen štátna vlajka, ale aj vlajka Vatikánu. Pre Čínu je to dnes nepredstaviteľné.

Podľa niektorých pozorovateľov obrat k zostrenej náboženskej politike predstavoval rok 2008, keď sa začalo so silnejšou kontrolou mimovládnych organizácií a médií. Cudzinci, ktorí pracovali v mimovládnych organizáciách v Číne, boli v rastúcej miere vystavovaní nátlaku.

Režim chce uskutočniť starý komunistický ideál úplne rovnostárskej spoločnosti: médiá rozprávajú rovnakým hlasom, neexistuje kritika, žiadna pestrosť názorov.

Náboženstvá v Číne (2005)

Tabuľka: Porovnanie situácie katolíckej cirkvi v Číne pred a po roku 2018

Vydavateľstvo Christian Project Support (Ver.sk) oznamuje vydanie inovatívneho spracovania Nového zákona s názvom Biblia 1SLOVO. Táto publikácia je odpoveďou na potreby súčasnej vizuálnej generácie, ktorá hľadá v rozdelenom svete autentickosť a pevný bod.

tags: #arcibiskup #wang #na #slovensku