Arméni sú kresťania, vyznávajú tzv. monofyzitizmus, podľa ktorého mal Ježiš Kristus iba jedinú podstatu - božskú. Katolícka i pravoslávna cirkev považovala tento názor za kacírstvo. Napriek tomu sa dejinami tiahnu aj snahy o obnovenie jednoty s Rímom.
V oblasti Zakaukazu sa kedysi rozprestieral prvý kresťanský štát. Dnes je jeho nástupcom Arménsko. Krajina, kde pramenia biblické rieky Eufrat a Tigris a týči sa mýtami opradená hora Ararat, na ktorej sa podľa Biblie zachytil Noemov koráb. Arménska legenda hovorí, že po zrútení Babylonskej veže povstal praotec Haik (podľa tradície syn Togorma, ktorý bol pravnukom Noema) proti despotovi Belusovi a odišiel na sever. Keď prišiel k vrchu Ararat, pri jazere Van založil osadu Haikachen. A od tohto názvu pochádza označenie Arménov - Hai a arménska - Hajastan. Niekedy sa však Arménsko nazýva aj horskou krajinou (priemerná výška je tu 1 400 metrov nad morom) alebo krajinou kláštorov.
Mapa Arménska
Križovatka civilizácií
Na území arménskej vysočiny sa od počiatku ľudských dejín prelínali civilizácie. Neďaleko tejto kolísky poľnohospodárstva totiž viedli strategické obchodné cesty. Arméni tu žijú približne od roku 1500 pred Kristom a už v 6. storočí pred Kristom mali vlastné kráľovstvo. Kráľovstvo, ktoré, až na krátke obdobie, keď sa ocitlo v ríši Alexandra Veľkého a neskôr Perzie, pretrvalo do 12. storočia po Kristovi. Za vlády Tygrana II. (Veľkého), keď sa rozprestieralo medzi Čiernym, Kaspickým a Stredozemným morom, patrili Arméni k najsilnejším národom na svete.
Arménsko počas svojich dejín bolo zväčša takpovediac jablkom sváru. Súperili oň Rímska ríša a Perzia, potom Byzantsko a Perzia, na krátku dobu v 9. storočí získalo samostatnosť, no napokon bolo jeho územie rozdelené medzi Perziu a Turecko.
Prijatie kresťanstva
Arméni sú hrdí na to, že prijali kresťanstvo už v prvom storočí, v rokoch 35 až 60. Ako píše emeritná profesorka z Columbia University Nina Garsoian, „konverzia Arménska na kresťanstvo bola pravdepodobne najvýznamnejším krokom v jeho dejinách... na dlhé storočia mu poskytla charakter, ktorý bol jasný domácemu obyvateľstvu a aj ľuďom za hranicami, ktorí takmer okamžite uznali Arménsko za prvý štát, ktorý prijal kresťanstvo.“
Novú vieru priniesli Arménom apoštoli Bartolomej a Tadeáš, ktorí tu zomreli mučeníckou smrťou. Podľa starovekých arménskych historikov tu istý čas pôsobili alebo sem podnikli cestu aj apoštoli Tomáš, Šimon, Matúš a Ján.
O skorom rozšírení kresťanstva v Arménsku svedčí aj prenasledovanie kresťanov v rokoch 110, 230 a 287. Posledné prenasledovanie bolo za kráľa Trdata III., za ktorého vlády pôsobil v Arménsku svätý Gregor, misionár z Cézarey Kapadóckej. Trdat III. ho dal hodiť do jamy so škorpiónmi a hadmi. Traduje sa, že keď Trdat umučil tridsaťpäť kresťaniek, posadli ho zlí duchovia. Vtedy sa jeho sestre prisnilo, že jej brata môže uzdraviť len Gregor. A tak poňho kráľ poslal - po 13 rokoch, pred ktorými ho dal hodiť do jamy, sotva očakával, že ho nájde živého. Gregor však žil - a Trdat III. pred ním v úžase vyznal vieru. Keď dal postaviť chrám zasvätený mučeníčkam, pomodlil sa v ňom a bol zázračne uzdravený.
Práve Trdat III. bol tým, ktorý v roku 301 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo - skôr než takéto rozhodnutie prijal cisár Rímskej ríše. Arménske kráľovstvo sa stalo prvým kresťanským štátom na svete. Gregora cézarejský patriarcha Leontiom vysvätil za biskupa a v roku 318 ho pápež Silvester I. povýšil na patriarchu.
Príbeh svätého Gregora Iluminátora
Snahy o jednotu
Arménsko muselo o svoju existenciu neustále bojovať s Rímskou a Perzskou ríšou, neskôr s Byzantskou ríšou a Arabmi. Tento politický boj sa prenášal aj do roviny náboženstva. Arménska cirkev sa po prvom Nicejskom koncile (325) na protest proti politike Byzancie prestala zúčastňovať na cirkevných konciloch. Nestotožnila sa s Chalcedónskym koncilom (451) a s tvrdením, že Kristus mal božskú i ľudskú prirodzenosť. Dostala sa tak na pozície monofyzitizmu (tvrdenia, že Kristus má len božskú prirodzenosť) a dodnes nie je v spoločenstve s Katolíckou a ani s pravoslávnou cirkvou. Začala sa označovať ako Arménska ortodoxná a apoštolská cirkev. Niekedy sa však používa aj názov Gregoriánska cirkev (podľa patriarchu svätého Gregora).
Jej dejinami sa však tiahnu aj snahy o obnovenie jednoty s Rímom. Prvé sa vyskytli v období križiackych výprav, keď v oblasti Novej Arménie (maloázijská Cilicija) existovalo arménske kráľovstvo. V roku 1198 vznikla únia s Rímom, ktorá pretrvala až do roku 1375. Hoci potom bola zmluva o únii vypovedaná, časť veriacich aj hierarchie ostala pri Katolíckej cirkvi. V roku 1439 bol prijatý dekrét zjednotenia Arménskej apoštolskej cirkvi s Rímom. Keďže medzitým narastal počet Arménov, ktorí sa hlásili ku Katolíckej cirkvi, pápež pre nich v roku 1742 ustanovil patriarchu, a o dva roky na to vznikla Arménska patriarchálna cirkev.
Pred časom bol medzi Rímom a Arménskou apoštolskou cirkvou, ktorá je ešte stále samostatná, podpísaný dokument o tom, že neexistujú podstatné rozdiely v oblasti ich vieroučných právd.
| Cirkev | Zaradenie | Obrad | Patriarcha | Sídlo patriarchu | Počet veriacich |
|---|---|---|---|---|---|
| Arménska ortodoxná a apoštolská cirkev | Nechalkedónska ortodoxná cirkev | Arménsky (vplyv Sýrie a Jeruzalema) | Karenin II. | Etchmiadzin (Arménsko) | 7 miliónov |
| Arménska patriarchálna cirkev | Katolícka východná cirkev | Arménsky (vplyv Sýrie a Byzancie) | Nerses Peter XIX. Tarmouni | Bejrút (Libanon) | 300 000 |
Prehľad arménskych cirkví
Špecifiká arménskeho obradu
Arméni vnímajú Bibliu ako „dych a hlas Boží“ a majú sviatok zasvätený svätým prekladateľom Biblie. Prvý arménsky preklad Starého zákona tvorilo 22 kníh, dnes obsahuje 51 kníh. Arménsky Nový zákon obsahuje 27 kníh, sú identické s tými, ktoré uznáva Katolícka a pravoslávna cirkev aj hlavné prúdy protestantizmu.
V Arménskej apoštolskej cirkvi funguje demokratický systém - veriaci rozhodujú o tom, aký kňaz bude v ich kostole, a môžu požiadať o jeho výmenu. Pôvodná liturgia sa sformovala pod vplyvom Sýrie a Jeruzalema a dnes má veľa spoločné s latinským obradom - napríklad biskupi nosia mitru a medzi svätyňou a chrámovou loďou nie je celý ikonostas, ale záves. Pre liturgickú hudbu je typické monotónne odriekanie. Arménski kňazi sa do vysviacky môžu ženiť a za zmienku tiež stojí, že Arménska apoštolská cirkev, pravdepodobne ako jediná kresťanská cirkev, dodnes prináša krvavé obety zvierat.
Arménska patriarchálna cirkev má vlastné Krédo, označované ako Nicejsko-atanázske (na počesť Nicejského koncilu a svätého Atanáza Veľkého).
Arménska patriarchálna cirkev má aj svoju vlastnú liturgickú tradíciu - liturgiu svätého Atanáza, ktorá vznikla na podklade Sýrie a Byzancie. Na rozdiel od byzantskej liturgie sa v nej používa nekvasený chlieb. V liturgickej hudbe sa používajú bicie nástroje a spev môže byť sprevádzaný hrou na organe.
Súčasnosť
Arméni majú za sebou pohnuté dejiny. Len počas 20. storočia boli terčom genocídy, ktorú na nich spáchali Turci, ďalšiu genocídu zažili v Azerbajdžane, čelili silnému zemetraseniu, dvakrát bojovali o územie Arcach (Náhorný Karabach)... Dnes z 9 miliónov Arménov žije 5 miliónov v zahraničí - sú roztrúsení v 77 krajinách sveta. Jednotlivé diaspóry sú však stále živé a zachovávajú aj arménsky obrad a jeho duchovné dedičstvo. Stačí sa ísť 24. apríla pozrieť do hollywoodskeho „Malého Arménska“. Oblasť zvaná Little Armenia, ktorej spirituálnym centrom je Kostol svätého Garabeda, tu každoročne hostí verejné zhromaždenie na počesť obetí genocídy Arménov.