Iba Boh Môže Rozhodovať: Sloboda a Mravný Zákon

V dnešnej dobe, keď sa často diskutuje o mravných otázkach a slobode človeka, je dôležité poukázať na základné prvky učenia Cirkvi o mravnosti. Tieto prvky sú dnes ohrozené mylnými výkladmi, spochybňovaním alebo upadnutím do zabudnutia. Cirkev, poslaná Ježišom, aby ohlasovala evanjelium, opakuje Učiteľovu odpoveď na otázku mladíka: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mt 28, 19 - 20).

Sloboda Človeka a Jej Vzťah k Pravde

Mravné otázky, o ktorých sa najviac diskutuje, sa splietajú do zásadnej otázky: čo je sloboda človeka. Niet pochýb o tom, že naša doba dospela k osobitnej vnímavosti voči slobode, pričom vycibrenejší cit pre dôstojnosť ľudskej osoby a pre jej jedinečnosť predstavujú pozitívny výsledok dnešnej kultúry.

Niektoré nové myšlienkové smery vyzdvihujú slobodu natoľko, že sa považuje za niečo absolútne, za zdroj a pôvod dobra. Individuálnemu svedomiu sa pripisujú schopnosti, ktoré sú vlastné najvyššiemu výroku mravného súdu, ktorý definuje dobro a zlo a bezpečne ho rozlišuje. Namiesto zásady, aby sa každý riadil vlastným svedomím, sa neoprávnene hlása zásada, podľa ktorej je mravný úsudok správny preto, že vychádza z vlastného svedomia.

Zánik idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokáže pochopiť, spôsobil, že sa musel zmeniť pojem svedomia. Svedomiu jednotlivca sa priznáva privilégium autonómne určovať normy dobra a zla a primerane tomu konať. Takýto názor sa zlučuje s individualistickou etikou, podľa ktorej sa každý riadi svojou pravdou a tá sa nezrovnáva s pravdou iných.

Paradoxy Súčasnej Kultúry

Hoci súčasná kultúra tak zdôrazňuje slobodu, na druhej strane ju paradoxne úplne spochybňuje. Niektoré vedecké disciplíny obrátili pozornosť na sociálne a psychologické aspekty, ktoré veľmi vplývajú na spôsob, akým človek využíva slobodu. Ľuďom našej doby, ktorí si slobodu „vysoko cenia“, predkladá koncil „pravú“ slobodu, ktorá je najjasnejším znakom Božieho obrazu v človeku.

Niektoré predstavy dnešnej morálnej teológie interpretujú novým spôsobom vzťah slobody k mravnému zákonu, k ľudskej prirodzenosti a k svedomiu. Ak chceme tieto mienky kriticky analyzovať, musíme ich skúmať vo svetle slobody absolútne závislej od pravdy: závažnosť tejto podriadenosti jasne a rozhodujúco vyjadrujú Kristove slová: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).

Právo Rozhodovať o Dobre a Zle Prislúcha Bohu

V Knihe Genezis sa píše, že právomoc rozhodovať o dobre a o zle neprislúcha človeku, ale jedine Bohu. Človek je slobodný, pretože môže Božie prikázania pochopiť i prijať. Jeho sloboda je naozaj veľká, pretože môže jesť „zo všetkých stromov raja“; predsa však nie je nekonečná, pred „stromom poznania dobra a zla“ sa musí zastaviť.

Zákon Boha teda nepotláča ani nevylučuje slobodu človeka, naopak, znamená jej záruku i podporu. Celkom ináč postupujú niektoré súčasné kultúrne prúdy pri vytváraní východísk početných smerov etických náuk, ktoré sa sústreďujú na zdanlivý rozpor medzi slobodou a zákonom.

Vplyv Autonómie na Katolícku Morálnu Teológiu

Moderná požiadavka autonómie ovplyvnila aj katolícku morálnu teológiu. Hoci táto sama nikdy nechcela stavať ľudskú slobodu proti Božiemu zákonu, predsa len sa dala pohnúť k tomu, aby znova zvážila úlohu rozumu a viery pri určovaní mravných noriem. Niektorí dospeli až k tomu, že presadzujú úplnú nezávislosť rozumu v oblasti mravných noriem, ktoré sa vzťahujú na správne usporiadanie života na tomto svete.

Tieto mienky sú v rozpore so Svätým písmom a nepretržitým učením Cirkvi a priviedli k tomu, že sa popiera Božie autorstvo prirodzeného mravného zákona a účasť človeka používajúceho rozum na večnom zákone, ktorý sám netvorí. V tejto súvislosti je nevyhnutné vysvetliť základné pojmy ľudskej slobody a mravného zákona, ako aj ich hlboké a vnútorné vzťahy vo svetle Božieho slova a živej tradície Cirkvi.

Sloboda Ako Spoluúčasť na Božom Panovaní

V teologických úvahách o ľudskej slobode sa tento aspekt dôrazne potvrdzuje a vysvetľuje sa ako kraľovanie. Svätý Gregor z Nissy napríklad píše, že duch prejavuje svoju kráľovskú a vznešenú hodnosť tým, že nikoho neuznáva ako pána a všetko robí podľa svojho úsudku. Už spravovanie sveta predstavuje pre človeka veľkú úlohu a vážnu povinnosť, čo jeho slobodu zaväzuje poslušnosťou voči Stvoriteľovi.

No nielen svet, ale aj sám človek bol zverený svojej vlastnej starostlivosti a zodpovednosti. Boh mu ponechal „možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15, 14), aby hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dospel k dokonalosti. Dosiahnuť dokonalosť znamená vybudovať v sebe túto dokonalosť vlastným úsilím.

Rozlišovanie a Hľadanie Božej Vôle

Sväté Písmo prináša posolstvo o tom, že Pán Boh oslovuje človeka, dáva mu spoznať svoju vôľu a žiada ho, aby ju uskutočňoval. Príkaz, ktorý Pán vyslovil v Genezis 2,16-17, má z formálneho hľadiska dvojčlennú štruktúru. Príkaz sa predovšetkým predstavuje ako výraz vôle „druhého“, ako zvonku uložené nariadenie.

Príkaz daný človekovi sa javí sám o sebe ako svojvoľný. Ľudový spôsob výkladu, ktorý hovorí o jablku ako o zakázanom ovocí, prezentuje toto nariadenie dokonca ako smiešne. Posvätný autor však svojím symbolickým jazykom (strom, ovocie, jesť) a pôsobivým vyjadrením (poznanie dobra a zla) uvádza dôležitý koncept, týkajúci sa prirodzenosti človeka a jeho úlohy v dejinách.

Úvahy Svätého Jána Pavla II.

Pápež svätý Ján Pavol II. zdôraznil, že pravá mravná autonómia človeka vôbec neznamená odmietnutie, ale naopak prijatie mravného zákona čiže Božieho prikázania. Slobodná poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu fakticky znamená účasť ľudského rozumu a vôle na Božej Múdrosti a Prozreteľnosti.

Pane, radi si uvedomujeme, že keď uvažujeme nad evanjeliom a všímame si Tvoje slová, ktorý si ľudí pozýval, aby sa pre Teba rozhodli, robil si to opakovane spôsobom, ktorý plne rešpektoval ľudskú slobodu. Keď môžeme dýchať takéto ovzdušie slobody, jasne chápeme, že každé nesprávne konanie nielenže nie je oslobodením, ale je otroctvom.

Božia láska nám ukazuje cestu pravdy, spravodlivosti a dobra. Keď sa rozhodneme Pánovi odpovedať: moja sloboda patrí tebe, spadnú z nás všetky reťaze, čo nás pútali k bezvýznamným veciam, nezmyselným starostiam, úbohým ambíciám. To je tá úchvatná sloboda Božích detí. Keď sa rozhodujeme pre Boha, nič nestrácame; naopak, získavame všetko.

Našťastie dnes sa náš pohľad zmenil: hľadáme Božiu vôľu, pretože veríme, že Boh chce pre nás to najlepšie; chce naše šťastie a naplnenie. Potrebujeme urobiť rozhodnutia a urobiť ich v reálnom svete. Dnešný svet oceňuje ľudí, ktorí na dosiahnutie svojich cieľov používajú silu vôle.

Modlitba, pôst a almužna sú starovekými osvedčenými prostriedkami na čistenie ľudského vnútra a rast pravej slobody. Ignác Loyolský opisuje vnútornú slobodu, čiže indiferenciu ako stav, kedy túžime po tom a volíme si jedine to, čo nás lepšie vedie k cieľu, pre ktorý sme stvorení.

Kritéria Rozhodovania a Metódy Samé o Sebe

Kritéria sú normy, na základe ktorých sa môžeme rozhodovať. Existujú nejaké objektívne kritéria, ktoré môžu priniesť istotu ako pomoc pri mojom rozhodovaní? Pri rozhodovaní medzi dvoma alebo viacerými dobrami každá z alternatív, každá služba, bude prínosom pre rast Božieho kráľovstva. Treba sa však pýtať: Čo je tým mojím viac?; Čim ja môžem “viac” prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva?

Dve Hlavné Kritéria:

• Väčšia plodnosť: Ktorá alternatíva prinesie lepšie výsledky, viac ovocia? Ktorá alternatíva mi dá príležitosť konať viac dobro sebe a blížnym?
• Väčšia duchovná útecha: Ktorá z alternatív mi ponúka viacej radosti, pokoja a naplnenia? Čo mi ako človeku pomáha byť viac sebou samým, dáva mi väčší zmysel vlastnej identity a robím ma spokojným se sebou?

Modlitba mu naopak poskytuje priestor pre zastavenia sa, načúvanie sebe a Bohu. Takto som pozvaný/á diskutovať, komunikovať s Bohom o všetkom, čo sa týka môjho hľadania a rozhodovania: túžby a pochybnosti, nádeje a obavy, pocity bytia pod tlakom a vnímanie spokojnosti.

Ticho je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sme dokázali počuť. Stíšenie sa v modlitbe nie je cieľom, ale prostriedkom pre stretnutie sa so sebou samým a Bohom. Boh berie naše rozhodnutia vážne, možno vážnejšie než my sami a často nám namiesto jasných odpovedí ponechá päť talentov a zamáva.

Ak je povolanie aktuálne na úrovni „zdania“ a súčasne je akcentované nespokojnosťou na zvolenej vysokej škole, je veľmi vhodné s týmto „volaním“ nejaký čas ostať a overiť jeho stálosť. V čase rozlišovania je vhodné spytovať sa sám seba, aké zo svojich potrieb by som chcel naplniť v kňazstve a po čom skutočne túžim. V neposlednom rade môže byť veľmi nápomocné duchovné vedenie.

Záver

Boh nám dal slobodu vybrať si. Táto sloboda znamená, že môžeme aj rebelovať proti Bohu a robiť rozhodnutia, ktoré sú v protiklade s Jeho želaniami. Zlo je všetko, čo je v rozpore s Jeho dokonalou a svätou vôľou. Boh pozná od počiatku všetky veci, preto je bezpochyby schopný použiť aj utrpenie pre svoj veľký plán.

Boh je Stvoriteľ vesmíru, ktorý túži po tom, aby sme ho poznali. Túži po tom, aby sme sa spoliehali na jeho silu, lásku, spravodlivosť, svätosť a súcit a aby sme to všetko prežívali aj my. Preto volá všetkých: „Poďte ku mne…“

„On obnovuje moju dušu, pre svoje meno ma vedie po správnych cestách.“

Svojím životom a konaním sme sa Bohu odcudzili. Často si žijeme tak, ako by sme svoj život v pohode zvládli aj bez neho. V Biblii sa píše: „Všetci sme blúdili ako ovce, každý išiel svojou cestou…“ Boh však zaistil cestu, ako môžeme získať jeho odpustenie a spoznať ho. Boh prišiel na zem, aby nás zachránil.

tags: #iba #boh #moze #rozhodovat