Aurelius Augustinus: Život a dielo svätého Augustína

Aurelius Augustinus, známy ako svätý Augustín, je právom nazývaný cirkevným otcom patristiky. Bol predstaviteľom druhého obdobia (4. - 8. storočie). Centrálnym problémom jeho filozofie je vzťah človeka a Boha. V tomto článku sa pozrieme na jeho život, dielo a vplyv na kresťanské myslenie.

Život Aurelia Augustína

Aurelius Augustinus sa narodil roku 354 v meste Tagaste v Africkej Numídii. Patril k strednému stavu, ktorý by sme mohli prirovnať k malomeštiactvu. V roku 371, ako sedemnásťročný, po ukončení vyššej školy v Madaure, nastúpil na kartáginskú univerzitu, kde sa venoval štúdiu rétoriky. V tom istom roku umiera i jeho otec Patricius. Otec nemal na rozvoj syna taký veľký vplyv ako jeho matka Monika, horlivá kresťanka, ktorá sa modlila za jeho obrátenie.

V Kartágu sa oboznámil s Cicerovým dielom Hortensius, ktoré ho pobádalo k poznaniu pravdy. Pridal sa k sekte manichejcov, ktorí sľubovali sprostredkovanie vyššieho poznania. Ako slobodný učiteľ pôsobil vo svojom rodisku, neskôr v Kartágu, kam odišiel kvôli obmedzeným možnostiam doma. V roku 384 dostal pozvanie do Milána za učiteľa rétoriky. Aurelius žil hýrivým životom. Bol to pohan ako jeho otec, ale jeho matka Monika bola horlivou kresťankou. Modlila sa deň čo deň za jeho obrátenie.

V roku 387 má Aurelius ako 33 ročný zjavenie a na Veľkú sobotu prijíma krst. Spolu s ním i jeho syn Adeodatus a priateľ Alipius. Krstom, ktorý Aurelius prijal od Ambróza, sa zaviazal k aktívnemu a asketickému životu. Monika o niekoľko mesiacov umrela. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa, čím sa stal jeho následníkom. Jeho duchovná činnosť tak získala novú orientáciu.

Aurelius umiera 28. augusta roku 430 v meste Hippo Regius, keď Vandali vedení Geiserichom obliehali mesto. S jeho smrťou začal zanikať starý svet tak rýchlo, že by sme právom mohli hovoriť o začiatku stredovekých dejín.

Obrátenie svätého Augustína

Augustín vo svojom vnútri prežíval osobnú krízu medzi správnym poznaním toho, čo bolo treba urobiť, a medzi slabou vôľou, ktorá sa na to necítila súcou. Pri takomto vnútornom rozpore zažil známy výjav v záhrade, do ktorého i vkladáme jeho orátenie sa. Práve takto prehovorilo Božie slovo k srdcu Augustína: "Tolle, lege! - Vezmi a čítaj" opakoval detský hlas spevavým tónom.

Predsa po týchto slovách nemohol pochybovať, nemohol váhať, že sa to vzťahuje na jeho osobu a na knihu, ktorou sa práve zaoberal. Popri inom, ktorá mu nedala pokoja a stále v ňom vyvolávala vnútorné boje. Bola to biblia. A tak otvoril Pavlove listy: "žime počestne ako vo dne a nie v hodovaní a pijatikách, nie v smilstvách a necudnostiach, nie vo svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a nevenujte sa starosti o telo a jeho vášňam!" (Rim 13, 13 - 14) Tento zážitok možno najlepšie chápať, keď ho budeme brať ako prirodzený a nie ako magický. Ako záblesk iskry poznania, vo svetle ktorého Augustín videl, že Božia milosť už v ňom dávno začala pôsobiť.

Augustín vo svojich Vyznaniach píše: "Pane, ty prebývaš v srdciach tých, čo v tvojom náručí oplakávajú svoje strastné cesty. Ty, Pane, občerstvuješ a tešíš to, čo si stvoril. Kde som bol, keď som ťa hľadal? Ty si bol predo mnou, ja som sa i od seba samého vzdˇaľoval a nevedel som sa nájsť, tým skôr som nevedel nájsť ani teba."

Boh sa zmiloval nad zemou i popolom a zapáčilo sa mu napraviť i Augustínove neprávosti. Poháňal ho pichľavými vnútornými tŕňmi, aby nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidí istotu v Neho. Tak obmedzil i svoju nadutosť. Pomohla mu v trom ruka Božia a choré, nevidomé oko jeho ducha sa liečilo deň za dňom ostrou liečivou vodou spasiteľných bolestí. Augustín spomína: "Usiloval som sa dostať k tebe, ale vždy si ma odmietol, aby som zakúsil smrť, lebo ty sa, Bože, pyšným protivíš."

Simplicián bol rímsky presbyter, ktorý bol daný za pomocníka Ambro´zovi po jeho vysviacke za milánskeho biskupa. A práve v tejto funkcii pomáhal pri obrátení Augustína na kresťanstvo práve tak, ako aj pri jeho oboznamovaní sa s novoplatonizmom. Augustín sa yašiel občas poradiť za Simpliciánom, ktorý bol už starý, ale svedomitým štúdiom nadobudol mnohé skúsenosti a učenosti. Radil sa s nim o svojich trápeniach, ako má kráčať po Božej ceste. Jeho doterajší život sa mu už nepáčil.

Bolo to okolo jeho devätnásteho roku života, keď sa začal viac zaujímať a túžiť po múdrosti. Chcel nájsť pravdu priríchlo: "Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví, a uchopím ju." Ale roky šli za rokmi, a on sa nepohol zo svojho výchozieho bodu. Mal tridsať rokov preč, a ešte stále sa zmietal v myšlienkach, kde je pravda. Rozhodol sa preto hľadať starostlivejšie, precíznejšie... Veď jeho rodičia ho učili po akej ceste má ísť, ale on sám a dobrovoľne sa od nej vzďaloval. Ale teraz sa jej nechcel vzdať. Jeho iniciatíva bola nesmierne veľká. Dalo by sa povedať, že by obrátil aj celý svet hore nohami, len aby našiel pravdu. Kde ju ale nájsť?

I keď na druhej strane stále hľadá odpoveď na svoje otázky. Túžil síce po blaženom živote. Ale blažený život sa evidentne bál hľadať pri jeho pravom zdroji, pri prameni. Ale neuvedomil si jednu podstatnú vec: "Ako môže byť blažený život tam, kde vôbec niet života?" Hľadal ho a zároveň pred ním utekal. A možno práve odtiaľto pochádza jeho svetoznámy výrok: "Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v Tebe."

Záverom tohto veľkolepého výroku sa dá povedať, že pochopil, ozrejmil a chce nám poukázať na bezprostrednú nevyhnutnosť Ježiša v našich srdciach. Viera v Ježiša Krista sa stala pre neho všetkým. Boha videl ako svetlo. Svietilo oveľa jasnejšie a nebolo ako iné svetlá, bolo úplne odlišné. Tvrdil: "Kto pozná pravdu, pozná svetlo, kto pozná svetlo, pozná večnosť. Ano. Dokázal to. "Náš" Aurelius nebol sám. Na celej dlhej ceste za skutočnou pravdou ho sprevádzali najmä matkine tiché, ale o to prosebnejšie a vytrvalejšie modlitby k Bohu za jeho obrátenie. Dokonca stál pri ňom sám Boh. Či už v podobe Simpliciusa, alebo Ambróza. Chcel nám Boh poukázať na svätosť Augustína, alebo nám chcel ukázať, že i z toho najväčšieho pohana a hriešnika sa môže stať svätec, ktorý bol i bude vzorom mnohých?! Jedným z Augustínových výrokov je i tento: "Ver, aby si rozumel. Veď veríme preto, aby sme poznávali."

Dielo svätého Augustína

Svätý Augustín napísal stovky diel, avšak všetci jeho znalci a obdivovatelia kladú do pozornosti Augustínovej tvorby práve jeho spisy Vyznania. Český historik dejín filozofie Josef Kratochvil uvádza: „Augustínových spisov je obrovské množstvo. Najvýznamnejší z nich sú Vyznania, najúprimnejšia a najkrajšia autobiografia, aká kedy bola napísaná. Zmietanie veľkej duše v pazúroch hriechu, hľadanie Boha pohanským mysliteľom, jeho obrátenie a konečné spočinutie v Bohu je tu opísané s takou dramatickou živosťou, že márne by sme hľadali čosi podobné vo svetovej literatúre.“

Taktiež podobný názor má aj český historik latinskej literatúry Ferdinand Stiebitz: „V tomto spise sa zhovára vášnivý hľadač pravdy s Bohom, vyznáva sa mu z poblúdení a hriechov svojej búrlivej mladosti a oslavuje svetlo večnej pravdy, ktoré mu zjavil Boh v kresťanskej viere. Je to dielo, ktorému nenájdeme nič rovnocenného v rímskej literatúre, vnútorne pravdivé, ľudské a úchvatné... Ako slovesný umelec je Augustín pozoruhodný zjav. Prekvapuje psychologickou hĺbkou a zvnútornením ducha...“

Vyznania svätého Augustína vznikli koncom 4. storočia a od tej doby sa čítajú, študujú a prekladajú ako geniálne dielo literárne, filozofické, náboženské. Spisy tvorí 13 kníh a každá kniha je ešte rozčlenená na kapitoly. Sám Augustín o svojich vyznaniach napísal:

Trinástoro kníh mojich Vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chváli ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobili, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Viem však, že mnohým bratom sa veľmi páčili aj páčia. Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote. Tri posledné o Svätom písme, a to odtiaľ, ako je napísané: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, až po odpočinok sobotný.

V prvých desiatich knihách Augustín hovorí o svojom živote. Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva, ďakuje za dobrodenia, ktoré v tom veku dostal od Boha. Oplakáva šestnásty rok svojho života, že duchovný život zatlačil takmer do úzadia. Rozpráva o svojom štúdiu v Kartágu, o divadle, filozofii a manichejcoch. Spomína deväť rokov svojho života, a to od devätnásteho až po dvadsiaty ôsmy rok, rozpráva o rečníctve, astrológii a filozofii.

V dvadsiatom deviatom roku života učí rečníctvo v Kartágu, vzďaľuje sa od manichejcov a kázne sv. Ambróza v Miláne pôsobia na neho tak, že si o katolíckej viere začína utvárať iný názor, snaží sa predstaviť si duchovnú skutočnosť. V tridsiatom roku života ešte stále bojuje o posledné rozhodnutie, kedy rozum mu jasne hovorí, že by sa mal celý oddať kresťanstvu, ale jeho zmysly ho ešte nepustia. Hľadá pôvod zla a poznanie Boha. Kladie si otázky, čo je zlo a odkiaľ je zlo, hovorí tomu metafyzické nič, akési popretie dobra, nedostatok dobra, zákaz dobru, aby prišlo do činnosti. Po ťažkých vnútorných bojoch, napomenutý Božím hlasom a čítaním Listu sv. Pavla Rimanom, obracia sa k Bohu úplne. Po obrátení sa dávajú v Miláne pokrstiť aj jeho synovia Adeodatus a Alipius a spolu sa vracajú do Afriky. Nasleduje smrť jeho matky - Moniky.

Po týchto udalostiach Augustín opisuje svoj duševný stav, spomína, po akých stupňoch sa dostal k Bohu a hovorí, že pravá blaženosť nie je nikde inde, iba v Bohu. V posledných troch knihách sa venuje Svätému písmu, pristupuje k jeho výkladu a rozoberá chápanie stvorenia a času. Píše o pravde, o ľudskej pravde, ktorá je len na toľko pravdivá, nakoľko nájde svoje odôvodnenie v Božej pravde. Hľadá spôsob, ako vykladať Sväté písmo, rozoberá prvé dve vety z Knihy Genezis a svoj výklad o stvorení duchovného neba (anjelov), hmotného neba a zeme z prahmoty porovnáva s inými výkladmi. Hľadá príčinu a zmysel stvorenia, alegoricko-symbolicky vykladá Knihu Genezis a mysticky završuje Vyznania. Podľa neho Písmo treba vysvetľovať obrazne.

Pri čítaní spisov Vyznania je viditeľné, akým vysokým bol filozofom. Je najvýznamnejším predstaviteľom patristiky a veľkým odporcom manicheizmu, donatizmu a pelagionizmu. Snažil sa spojiť vieru v absolútnosť bytia Boha so sebapoznávaním a vnútornou evidenciou. Predpovedal novoveký zmysel pre dynamiku osobnosti a ľudských dejín. Boh je najvyšším princípom a jadrom sveta, je absolútnom, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom. Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho a všetko konečné a jednotlivé je odvodené od nej. Božia myseľ obsahuje v sebe podstatné tvary (vzory, idey) všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete vytvárajú. Z toho vyplýva, že poznať svet je možné len poznávaním absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Zlo podľa neho nemá vlastnú existenciu, je iba nedostatkom, chýbaním dobra. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré...

Ďalším významným dielom je O božom štáte (De civitate Dei). Počas Augustínovho pôsobenia Západorímska ríša spela už k úplnému rozkladu, čoho verným svedectvom je aj jeho učenie. Štát, podľa Augustína, už stratil tie svoje morálne hodnoty, ktoré mu pripisovali klasické antické nazeranie, veď blaženosť možno dosiahnuť iba v božom štáte. Koncepciu svetových dejín chápal fatalisticky, ako výsledok božieho predurčenia. Proti „pozemskému štátu“, „hriešnemu“ štátu stavia „štát boží“, svetovú vládu cirkvi. Jasný politický význam tejto myšlienky je v tom, že kresťanská cirkev nemôže zviazať a ani nezviaže svoj osud s upadajúcou Rímskou ríšou. Podľa Augustina spoločnosť vznikla na základe dohody jednotlivcov. Predpokladom individuálnej existencie už nie je pospolitosť, ako to hlásali antické koncepcie.

Medzi ďalšie jeho diela patrí "O pravom náboženstve". Na začiatku Augustinus hovorí, že jediným východiskom, ako žiť dobrý a blažený život, je viera v jediného Boha a zbožnosť: "Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh,...". Na príklade Sokrata vyjadruje myšlienku, že „hocijaké dielo prírody, ktoré vzniká riadením božej prozreteľnosti, je oveľa lepšie ako ktorékoľvek ľudské alebo umelecké dielo" ale mali by sme v týchto veciach hľadať Boha, ktorý podľa Augustina, stvoril každú dušu a celý tento viditeľný svet.

Ďalej hovorí o duši, a to v tom zmysle, že len rozumnej a duchovnej duši je dovolené nazerať Bohu, jeho večnosti, byť ňou očarená a zaslúžiť si večný život. Ale hovorí aj, že: „...keď sa zraní láskou a bolesťou pozemských a pominuteľných vecí a oddá sa obvyklému spôsobu života i telesným zmyslom, rozptyľuje sa v márnych obrazoch,...“ Augustinus tvrdí, že hlavnou vecou pri skúmaní náboženstva sú dejiny a pôsobenie božej prozreteľnosti v čase na spásu ľudského pokolenia a jej vplyv na nápravu a prevýchovu ľudstva. Hovorí, že každá vec, či podstata, bytnosť alebo prirodzenosť má tri znaky a to: je určitou jednotou, líši sa od ostatných vecí zvláštnymi vlastnosťami a neprekračuje poriadok vecí.

Spomína aj Svätú Trojicu a tvrdí že: „...celé stvorenie i ktorúkoľvek jeho časť stvoril Otec skrze Syna pôsobením Ducha svätého.“ Autor tu vyjadruje aj nádej, že ak budú tento spis čítať zbožní ľudia, bude účinný nielen proti jednému, ale aj proti všetkým nesprávnym a falošnym názorom. „Je namierený predovšetkým proti tým, čo si myslia, že jestvujú dve rozličné prirodzenosti alebo podstaty principiálne protikladné.“ budeme mať aj my podiel na večnosti. „Tým je v dnešných časoch kresťanské náboženstvo: v jeho poznaní a pridržiavaní sa je najbezpečnejšia a najistejšia spása.“

Keďže je v Augustínových očiach Boh všetka krása, dobro a skutočnosť, myslí si, že smrť nie je daná Bohom, pretože všetko, čo je, urobila najvyššia bytosť a nazýva sa to bytím. Smrť však núti to, čo zomiera, nebyť. A keďže Boh stvoril bytie, nebytie, čiže z Augustínovho pohľadu smrť, nemôže byť od Boha. „Telo teda viac podlieha smrti a je bližšie k ničote, preto život, ktorý sa teší z plodov tela a zanedbáva Boha, smeruje k ničote a to je ničomnosť.“ Podľa autora je hriech zlo, iba ak je dobrovoľný. „Ale hriech je také zlo, o ktorom možno hovoriť, iba ak je dobrovoľný.“ Keby niekoho hriech zachvátil proti jeho vôli ako horúčka, trest za hriech, ktorý po ňom nasleduje a nazýva sa odsúdenie, právom by sa pokladal za nespravodlivý. Augustinus dochádza k záveru, že „...teda hreší sa dobrovoľne.“

Podľa Augustina je všetko dobro alebo Boh, alebo z Boha. Teda i najnižšia bytosť je od Boha. A nielen bytosť, ale aj tvar. „Teda to, z čoho Boh všetko stvoril, nemá nijakú podobu ani tvar. nič.“ Preto ak aj bol svet utvorený z nejakej látky, táto látka bola sama utvorená z ničoho. Lebo i to, čo ešte nie je stvárnené, ale je stvárneniu uspôsobené, je stvárniteľné z božej dobroty. Podľa autora je teda byť stvárnený dobro. Podľa neho aj to, čo odoláva skaze je dobro, a teda dobro, ktoré nepodlieha skaze je Boh. Ďalej hovorí, že každá rozumná duša je nešťastná pre vlastné hriechy alebo blažená pre svoje dobré skutky a tvrdí, že neexistuje zlo ako celok, ale každému sa zlom stáva jeho vlastná vina. Z toho vyplýva, že nijaká prirodzenosť, nijaká podstata, „...nijaká bytnosť nie je zlom.“

Autor vyjadruje aj myšlienky, že všetci sa podľa svojho poslania zaraďujeme do krásy vesmíru, takže aj to, čoho sa hrozíme, keď to posudzujeme izolovane, veľmi sa nám páči pri celkovom pohľade. „Veď ani pri posudzovaní nejakej budovy si nesmieme všímať iba jeden roh, ani na peknom človeku napríklad iba jeho vlasy, ani na dobrom prednášateľovi iba jeho gestikuláciu, ani na pohybe mesiaca iba jeho dráhu za prvé tri dni.“ Tvrdí aj, že vonkajší človek sa kazí alebo zdokonaľovaním vnútorného, alebo svojím vlastným úpadkom a že duša, nech je kdekoľvek, je lepšia ako telo, je pekne usporiadaná a že z jej trestu vzniká iná krása. dočasná láska. Nikto nemôže dokonale milovať, k čomu sme podľa neho určení, ak nemá v nenávisti to, od čoho sme odvolávaní: „...odvolávaní sme do záľuby, takej akú sme si zaslúžili hriechom. Preto musíme nenávidieť to, od čoho sa chceme oslobodiť.“

Ďalej sa zaoberá pravdou ako takou a hovorí, že sa natoľko utápame v márnivostiach a mrzkostiach, že na otázku, čo je lepšie, či pravda alebo klamstvo, síce odpovieme, že pravda, ale viac sa oddávame zábave a hrám než „...príkazom samej Pravdy.“Hovorí o ľuďoch, ktorí sa oddávajú nerestiam a ktorých život pozostáva len z pozerania, hádok a jedenia, pitia a rozkoší a z povaľačstva. „V duchu sa ničím iným nezaoberajú, iba vidinami, ktoré vznikajú z takého života. Dajú sa nimi klamať a pridržiavajú sa ich, aj keď sa usilujú odolať zvodom tela, pretože nesprávne využívajú zverený talent,...“ Kto však podľa Augustina používa päť telesných zmyslov na to, aby veril skutkom božím a živil lásku k Bohu, ten vojde do radosti svojho Pána. Na záver sa autor vyznáva zo svojej lásky k Bohu a vyslovuje nádej, nech nás náboženstvo spája s jediným Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz, stvárňujúci nás do jednoty.

Ak by som komplexne mala zhodnotiť tvorbu a pôsobenie svätého Augustína, tak sa prikloním k názoru Jána Kováča, ktorý vo svojom doslove k prekladu diela Vyznania do slovenčiny napísal: „Nie je to krása reči a literárneho slohu, ktorú u neho obdivujeme. Augustín nie je veľký pre svoj literárny sloh, ale pre svoje duchovné hodnoty: krásu ducha, krásu vnútornú, hlbokosť myšlienok, až nadľudskú pokoru a nevýslovnú lásku k Bohu, ktorá sa valí v mohutných prúdoch z preplneného Augustínovho srdca na zem a zavlažuje ju svojím hojným požehnaním.“

tags: #aurelius #augustinus #svaty #augustin #referat