Babylonská Veža: Biblický Význam a Kontext

Sväté písmo, alebo Biblia, je séria „kníh“, ktoré napísali mnohí rôzni autori a zaznamenávajú rozličné etapy židovských dejín. Sväté písmo je inšpirované Bohom, jeho obsah sa k nám dostal ľudskými kanálmi - prichádza najskôr ústnym podaním ľudu a potom ako zapísaný ľuďmi, ktorí sa usilujú vyjadriť Božiu pravdu literárnymi prostriedkami, ktoré majú k dispozícii. Títo biblickí autori boli kompletne ľudskými nástrojmi, ktoré Boh použil, aby zaznamenal Svoju aktivitu. Ovplyvňovala ich doba, v ktorej žili, a okolnosti života okolo nich. Pri vytváraní týchto inšpirovaných spisov Svätý Duch pôsobil cez ich človečenstvo a nie namiesto neho.

Keď začneme čítať Starý zákon, všimneme si veľa rôznych literárnych žánrov alebo metód, ktoré použili biblickí autori: historické rozprávanie, zákon, orákulum, poézia, didaktický príbeh, apokalyptická literatúra a ďalšie. Každá literárna forma má špeciálny význam a spisovateľ si ju zvolil, aby vyjadril určité aspekty božskej reality, ktorá mu bola zjavená. Ak máme adekvátne pochopiť inšpirované posolstvo z pasáží, ktoré práve čítame, je potrebné najskôr zistiť, ktorú literárnu formu sa autor rozhodol použiť.

Starý zákon, ako je usporiadaný dnes, sa začína príbehom stvorenia, aj keď Genezis (Kniha o počiatkoch) nie je najstaršou napísanou knihou Biblie. Tieto rozprávania, spolu s celými prvými jedenástimi kapitolami knihy Genezis, tvoria špeciálny celok v Biblii - inšpirovaný pohľad na „prehistóriu“ ľudstva až po príchod Abraháma ako historickej postavy. V tejto sekcii sú použité prvky z niektorých populárnych príbehov o pôvode ľudí, ktoré prevládali na Blízkom východe. Pod inšpiráciou Svätého Ducha autori prerozprávajú tieto príbehy, aby zjavili náboženské pravdy o páde a možnej spáse ľudského pokolenia. Medzi významné príbehy z tejto časti patria Adam a Eva, Kain a Ábel, Noe a potopa a Babylonská veža.

Príbeh Babylonskej Veže

Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi. (Gn 9,7) Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu. (Gn 11,4)

Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi.

Ak si presne všimneme biblický text, na prvý pohľad je zrejmá spätosť s potopou sveta ako božím trestom. Tak podľa sumersko-babylonskej, ako aj od nich odvodenej biblickej tradície potopou sveta zamýšľali bohovia vyničiť celé ľudstvo. Podľa sumerskej viery rozpútal potopu sveta nemilosrdný Enlil. Ale Enki, nepodarok medzi sumerskými bohmi, zmaril tento plán. Takpovediac, žmurkajúc spoza vystretej ruky, dal výstrahu statočnému kráľovi Ziusudrovi a odporúčal mu postaviť spásonosnú loď. V biblickom podaní je ten jeden spravodlivý Noe, ktorý nájde v božích očiach milosť a potajme dostane radu postaviť archu. A tým sa prísny ortieľ nad ľuďmi zreviduje aspoň v tom jednom prípade. Noe aj s rodinou vojdú do archy. Prežijú potopu sveta a dostanú od bohov rozkaz a prísľub.

Pravda, v biblii to trvá iba jednu krátku kapitolu do chvíle, keď sa hriešne ľudstvo v božích očiach opäť stáva zrelým na zničenie. Jeho pýcha smeruje a siaha - stavba babylonskej veže to dokazuje - v najozajstnejšom zmysle slova až k nebesám. To znamená, že ohrozuje autoritu boha. To je podľa slov biblie druhý boží trestný súd. Sumerská tradícia nevie o tom nič.

Kľúčom k pochopeniu Slávnosti Zoslania Ducha Svätého je biblická scéna stavby Babylonskej veže. V Knihe Genezis čítame, že po potope ľudia unesení pýchou chceli postaviť vežu siahajúcu do neba, to znamená k sídlu samého Boha. Začali veľkú prácu, ale ju nedokončili. Prečo? Biblia hovorí, že si prestali rozumieť. To je obraz stále aktuálnej skutočnosti. Netreba tento opis chápať doslovne, akoby takú vežu budovali a naraz robotníci začali hovoriť rôznymi jazykmi: jeden koptským jazykom, druhý gréckym, tretí latinským, francúzskym, nemeckým... Tu nejde o také pomätenie. Biblická Babylonská veža to je obraz zaslepenia človeka, ktorému sa stále sníva o vykonaní niečoho, čo preslávi jeho meno, čo ukáže jeho veľkosť.

V staroveku za týmto účelom stavali budovy. Naša spoločnosť hľadá zbraň, ktorá by mohla zotročiť iných, bojuje o dobytie vesmíru. Aj v súkromnom živote existuje podobné nebezpečenstvo stavby vlastnej Babylonskej veže. Tým môže byť túžba urobiť veľkú kariéru, získanie peňazí, kúpa luxusného auta... To, čo ukazuje našu veľkosť v prostredí, kde žijeme. Je nemožné, aby sa mohli dorozumieť ľudia, z ktorých jeden má v banke niekoľko miliónov eur, a druhý zomiera od hladu. Môžu hovoriť dobre po anglicky, ale si nerozumejú. Je tiež nemožné, aby riaditeľ, ktorý si pri meste stavia vlastnú vilu vykladanú mozaikou, mohol pochopiť pracovníka, ktorý z mesačnej penzie musí vyživiť rodinu. Nič neznamená, že hovoria dobre rovnakým jazykom, oni sa nechápu. A je nemožné, aby muž, ktorý sa venoval iba odbornej práci, lebo v nej vidí perspektívu kariéry, a zabudol na rodinný dom, mohol pochopiť ženu, dieťa... Pomätené jazyky...

Babylonská veža od Pietera Bruegela staršieho

Babylonská Veža a Zikkuraty

Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom.

Ak človek dnes cestuje po južnej Mezopotámii, ešte vždy má dojem roviny posiatej pieskovými pahorkami, úrodnej iba na brehoch Eufratu a Tigrisu a niekoľkých zachovaných kanálov. Len máloktorý z týchto vŕškov rozpoznali už zavčasu ako to, čím v skutočnosti boli: pieskom zaviate kýpte oných veľkolepých veží, z ktorých najznámejšia sa stala symbolom pokorenej ľudskej pýchy. Najmä rané svedectvá tejto hádam najstaršej predstavy mohutnej náboženskej stavby ostali až do polovice minulého storočia utajené. Predstavy, ktoré kresťanský stredovek a renesancia spájali s biblickou babylonskou vežou, sa rozhodne inšpirovali oveľa neskoršími stavebnými formami. Preto bol chýrny Breughelov obraz veže nepochybne viac inšpirovaný ešte aj dnes zachovaným šesťdesiat metrov vysokým kužeľovitým minaretom Malwiye v Samarre - islamskou stavbou z 9. storočia - než onými pazúrikovými torzami, ktoré cestujúci skorších storočí pokladali za rumy babylonskej veže.

Zikkurat v Uru

A predsa, bola to zmienka o tejto veži v Geneze, ktorá ľudí vždy znova podnecovala hľadať jej zvyšky. Tak sa nazdával už Benjamin von Tudela, ktorý precestoval Mezopotámiu ešte v 12. storočí, že objavil zvyšky veže v zrúcaninách Birs-Nimród neďaleko Babylonu. O štyristo rokov neskôr sa domnieval nemecký lekár Leonhardt Rauwolff, že veža, pri stavbe ktorej nastalo podľa biblie popletenie jazykov, je v Akarkufe, neďaleko starého kalifského mesta Bagdadu. Ale všetci cestovatelia pátrali po pravej babylonskej veži márne. Lebo dôkladnejšie, než ju viac ráz zničili nepriatelia, nebol by ju mohol zničiť ani boží súd. Naposledy ju obrátil na rumy perzský kráľ Xerxés. Alexander Veľký, ktorý zamýšľal urobiť Babylon hlavným mestom svojej západno-východnej veľríše, chcel ju postaviť odznova. Strabón, grécky zemepisec, rozpráva o desaťtisíc robotníkoch, ktorí mali dva mesiace plné ruky práce len s odvážaním sutín. Tvrdí, že sa tam odpracovalo 600 000 dní. Babylonská veža žila ďalej len v biblii.

Význam Zikkuratov

Myšlienka stavať veže sa u Sumerov nepochybne zrodila z ustavičného ohrozenia povodňami. Ale povodeň, presnejšie záplava, isto nebola jedinou príčinou vzniku zikkuratov. Veď čo biblia vysvetľuje ako pyšný zámer, „postaviť vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“, bolo možno chápať povedzme aj ako túžbu človeka priblížiť sa bohom. Táto myšlienka je napokon základom aj kresťanskej, najmä gotickej kostolnej veže. Tak či onak, Sumerom išlo sprvoti zrejme o to, prerušiť jednotvárnosť ustavične vodou ohrozeného terénu markantnými, bohom zasvätenými dominantami. Ostáva teda ako nevyhnuteľná myšlienka, že potreba bezpečnosti a želanie viditeľne uctievať bohov sú dvojnásobným dôvodom na stavbu zikkuratov. Veď či sa mesto s jeho ostatnými chrámami, jeho dielňami, skladiskami a občianskymi domami negrupovalo okolo veže?! Fakt, že sa na zničených alebo spustnutých zikkuratoch ďalej stavalo, a tým sa dvíhala úroveň mesta z nížiny, vyhovuje takisto obidvom názorom o ich pôvode.

Najstaršie sumerské mestá neboli dokázateľne chránené múrmi. Z toho možno usudzovať, že pre prvých budovateľov miest nejestvovala ešte potreba obrany. Zato o Uruku kráľa Gilgameša vieme, že bol obohnaný mocnými múrmi, priam posiatymi strážnymi vežami. A jednako veža a múr sprvu nepatria u Sumerov dovedna. Prvé mestá neboli obranné, ale pracovné spoločenstvá. Ako poľnohospodárske sídla mohli mať istú podobnosť s rovnakými mestami v starej Európe. Pôvodne asi slúžil zikkurat ako pozorovateľňa najmä mestských stráží, ktoré mali signalizovať pohyby veľkých vôd. Čo aká úrodná bola naplavenina Eufratu a Tigrisu - v zime sa muselo vrtko siať a zjari, keď sa všetko začalo zelenať, bola príkazom dňa najväčšia ostražitosť, aby bolo možno účinne odolávať hroziacemu prívalu povodne. Tieto úlohy sa dali zvládnuť iba vo veľkej pospolitosti miest. Mocenská oblasť jednotlivých miest sa sprvoti rozprestierala len do vzdialenosti obrábanej pôdy. S rozrastajúcou sa sieťou kanálov prisvojovali si Sumeri čoraz väčšie územia. A naostatok pozostávala južná Mezopotámia v okruhu svojich riek z obrovskej zelenej, kanálmi popretínanej roviny, z ktorej sa v odstupoch dvíhali zikkuraty ako znaky moci, najmä panstva nad kanálmi. To asi bol aj moment, keď sa začalo súperstvo. Hoci pôda zatiaľ rodila toľko, že nikto nemusel hladovať, ba v mestách sa už dávno rozvinulo skladové hospodárstvo, začínali sa teraz bez zjavnej príčiny boje medzi jednotlivými mestami. Ale veď to je v celom svete známy jav, že hlad či núdza boli len v zriedkavých prípadoch podnetom na prepadnutie alebo vojnu.

Tabuľka: Porovnanie Babylonskej veže a Zikkuratov

Novozákonný Kontext: Duch Svätý a Zoslanie

Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je Božou odpoveďou na toto ľudské zaslepenie. Duch Svätý napĺňa srdcia zhromaždených vo Večeradle. Malá skupina ľudí zatvorená na sedem zámkov v obave pred Židmi je naplnená Duchom Svätým. Otvárajú dvere a otvárajú srdcia. Prečo? Lebo hovoria jazykom lásky. Jazyk lásky je jediným jazykom na svete, ktorému rozumie každý človek. To je jazyk srdca a kdekoľvek je ľudské srdce, tam sa rozumie tomuto jazyku. Svätá Matka Tereza z Kalkaty si vysúkala rukávy a zaoberala sa tými, ktorí potrebujú pomoc, ktorí zomierali na ulici od hladu, ktorých všetci opustili. Jej gesto chápali všetci: veriaci i neveriaci, mohamedáni, budhisti, katolíci i pravoslávni, materialisti i existencionalisti... Prehovorila k svetu jazykom lásky. Ukázala srdce otvorené pre iných.

Duch Svätý, keď sa dotkol sŕdc vo Večeradle, začal stavbu novej veže siahajúcej do neba. To je Cirkev. Veža budovaná zo živých kameňov, z ľudských sŕdc otvorených pre iných, ktoré hovoria jazykom lásky. Ak sa chceme dostať do tejto do neba siahajúcej veže, ak sa chceme deliť s apoštolmi o večné šťastie, jej potrebné, aby sme si zachovali otvorené srdce. Otvorené na činnosť Boha a na prijatie každého človeka, ktorý potrebuje našu pomoc.

Tento refrén, ktorý sa veľmi často spieva utierni, ohlasuje odstránenie priepasti oddeľujúcej Boha a jeho stvorenie. Toto zjavenie, ktoré sa začalo v hmlistej prehistórii židovského ľudu, nájde svoje zavŕšenie v Kristovi, ktorý je sám osebe jednotou medzi nebom a zemou, božstvom a človečenstvom. Boh svojím vtelením „naklonil nebesia“ a spojil sa s ľudským pokolením. Ako ohlasujú cirkevné vianočné bohoslužby, „anjeli a ľudia tancujú a radujú sa spolu“, lebo „múry rozdelenia boli strhnuté“. Všetko rozdelenie bolo prekonané v osobe Krista, ktorý je pravý Boh a pravý človek. On prijal všetko, čo je ľudské, s výnimkou hriechu, a vo svojej osobe to zbožštil.

Tajomstvo Božieho plánu seba-zjavovania svojmu ľudu je konkrétne vyjadrené vo Svätom písme, ktoré zaznamenáva početné míľniky v dejinách spásy. Ak naša kresťanská viera má byť hlboko zakorenená v evanjeliovom posolstve a ak máme plne pochopiť, ako Kristus naplnil Boží plán navrátením človečenstva k Jeho podobe, musíme sa vrátiť k Starému zákonu. Tam môžeme sledovať proces spásy od jej oznámenia a počas stáročí.

tags: #babylonska #veza #biblia