Situácia zatvorených dverí kostolov, hoci je pre nás veľkou bolesťou, nás núti premýšľať nad tým, ako prežívať vieru za zatvorenými dverami našich domovov. Inšpiratívnym modelom pre situáciu, ktorú žijeme dnes, môže byť život prvotnej cirkvi.
Stretnutie prvých kresťanov v katakombách
Prvotná cirkev a prežívanie viery v domovoch
Je známe, že kresťania až do začiatku 4. storočia nemali vlastné miesta pre bohoslužby. Takými boli spočiatku židovské synagógy. Kresťania sa zúčastňovali židovskej bohoslužby, preberali židovské formy i organizáciu, zároveň však tvorili vlastné spoločenstvo, vlastnú bohoslužbu, keď po domoch lámali chlieb.
Až v 4. storočí, po Milánskom edikte, vznikajú prvé miesta kultu kresťanov - prvé kresťanské chrámy. Do toho času sa kresťania zhromažďujú v domoch kresťanov. V dome Akvilu a Prisky (1Kor 16, 19), v dome Nymfy (Kol 4, 15), Archippa (Flm 2, 1), Gája (Rim 16,23) či iných sa zhromažďovalo Kristovo zhromaždenie, ktoré tu slávilo sväté tajomstvá.
Dôležité udalosti dejín spásy sa odohrávali v domoch. Anjelovo zvestovanie a Kristovo vtelenie sa uskutočnilo v skromnom domčeku Márie. Prvých 30 rokov Ježišovho života sa odohráva v rodinnom prostredí. Dva najdôležitejšie chválospevy, Máriin a Zachariášov, sa nezrodili v kláštoroch, ale v prostredí domov. Ježišove zázraky, učenie a životné udalosti sa často odohrávali v domoch. Aj samotná Eucharistia vznikla v dome, pri spoločnom stolovaní. Turíce sa neodohrali v synagóge, ale v rodinnom príbytku. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb“. Viera sa v prvotnej Cirkvi odovzdávala a žila v domoch (Porov.
Domov ako miesto prítomnosti Pána
Mnohé rodiny si myslia, že pre rozvoj ich manželskej či rodinnej spirituality musia neustále vychádzať „von“ (kostol, stretká, výlety, modlitby…). Nie je práve situácia, ktorú žijeme, časom, v ktorom máme pochopiť domov ako miesto, kde sa vyskytuje „prítomnosť Pána“ (Porov.
Vírus, ktorý nás odsúdil prežívať našu vieru fyzicky mimo kňazov, nás núti prehĺbiť a pochopiť ešte viac naše krstné kňazstvo - zvlášť rodičov, ktorí pre svoje deti i pre seba navzájom zostali jediným kňazom, ktorého cez deň môžu stretnúť. V tomto momente pokrm detí závisí od toho, čo im dajú ich rodičia. Ako využijeme potenciál, ktorý bol do nás vložený vo sviatosti krstu, birmovania či manželstva? Tieto tri sviatosti nás nielen oprávňujú, ale aj zaväzujú odovzdať Krista naším deťom.
Domáca liturgia a sila Eucharistie
Ako bude teda vyzerať naša domáca liturgia, ak sa nemôžeme spoľahnúť na silu častého prijímania Eucharistie - prameňa a vrcholu kresťanského života (Porov. KKC 1324)? Vírus, ktorý znemožnil počúvať Božie slovo liturgicky a fyzicky, ktorý nás pripravil o láskavé spojenie pastiera s jeho stádom pri vysvetľovaní Božieho slova, nás núti hľadať nové spôsoby, ako Božie slovo našim deťom ohlásiť a pretlmočiť.
Zdá sa, že práve dnes platia slová Krista, ktoré chce adresovať rodičom: „Nikam nemusia chodiť. Vy im dajte jesť…“ (Mt 14, 16). Tak ako pri zázračnom rozmnožení chleba Kristus podával chlieb skrze ruky svojich učeníkov, tak ho chce dnes podávať skrze ruky otcov a mám. Od otca a mamy závisí, či ich deti budú počuť Božie slovo. Táto úloha teraz spočíva na nás. Katechéza otca/mamy o evanjeliu dňa je jedinou kázňou dňa, ktorú majú deti možnosť počuť.
Od rodičov závisí, či ich deti v ten deň budú počuť Božie slovo. Od otca a mamy sa teraz očakáva odovzdať bohatstvo, ktoré možno roky len pasívne prijímali a necítili sa byť hodní či dostatočne vzdelaní ho vysvetliť a pretlmočiť svojim deťom. Viac času v rodine má viac zvýrazniť Božie slovo ako prameň liturgie i kresťanského života. Otvorené Božie slovo na stole má vzbudzovať bázeň nad prítomnosťou Pána v dome. Môže pozývať k rozjímaniu, uvažovaniu a zdieľaniu sa s Božím slovom medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, či medzi deťmi navzájom.
Vírus, ktorý ako prievan zatvoril dvere všetkých chrámov, nás núti rozvinúť tajomstvo sv. omše, ktorá sa neobmedzuje len na liturgický priestor. Naša obeta a obeta kňaza v zatvorenom kostole nie je separovaná. Možno povedať, že súkromná sv. omša neexistuje, lebo „pri každej svätej omši, aj keď bude kňaz sám, budeme prítomní všetci a jej milosť sa nás dotkne.“ Aj pred prázdnymi lavicami má kňaz ako „alter Christus“, čiže ženích pred očami svoju nevestu Cirkev, čiže farnosť - za ktorú prináša eucharistickú obetu. A ona sa zjednocuje so svojím ženíchom, keď spája svoju obetu s jeho obetou.
Eucharistia - ak nemôže byť prijímaná, chce byť realizovaná v každej obete dňa matky či otca, ktorí prinášajú svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu (Porov. Rim 12, 1) (Porov. LG34). Toto je Eucharistia rodiny, vďakyvzdanie otca a matky, ktorí spájajú svoje obety s obetou kňaza i s obetou Kristovho tela pri slávení Eucharistie (Porov. ChL 14), aj keď sa slávi za zatvorenými dverami. V tejto perspektíve sa každé gesto lásky manželov môže stať modlitbou, liturgiou, ktorej celebrantmi sú manželia sami.
Toto je teraz ich jediný oltár - oltár stola, na ktorý matka už znova pripravuje jedlo pre svoje deti, oltár otcovho home office, pri ktorom v hluku rodiny zarába na chlieb, či písací stolík detí, pri ktorom sedia a učia sa novým veciam. Zdá sa, že prichádza tá ťažšia úloha - pretlmočiť Eucharistiu do našich gest. Často Eucharistiu ľahkovážne prijímame, no nepremieňa sa do našich skutkov, postojov či gest. Vírus, ktorý spôsobuje okolo nás veľa zla, môžeme v konečnom dôsledku nazvať aj darom, pretože nás v tieto dni núti premyslieť, prehĺbiť a prestavať našu manželskú a rodinnú spiritualitu.
Pred tým ako príjmeš Eucharistiu pozri si toto.
Nedeľa Božieho slova
V „dvojkovom roku“ slávime druhýkrát Nedeľu Božieho slova. Slávi sa v čase prebiehajúcej synody o kráčajúcej Cirkvi a v čase Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Heslom tejto nedele je výrok: Blahoslavený ten, čo počúva Božie slovo.
Ide o parafrázu Ježišovho výroku v Lukášovom evanjeliu (porov. Lk 11, 28), ktorým Ježiš limituje šťastie z materstva svojej matky. Ježiš odpovedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). V tomto roku sa určité state Božieho slova ponúkajú na rozbeh synody o synodalite Cirkvi na lokálnej úrovni. Na tejto „spoločnej ceste“ (gr. Všetci kráčame v Cirkvi po spoločnej ceste, pričom Božie slovo a sviatosti nám na nej dávajú účasť na Božom živote.
Na meditáciu sa predkladá viacero textov o kráčaní (porov. Mk 10, 46 - 52 alebo Sk 10 - 11). Vzkriesený Kristus tu drží zvitok, symbol Svätého písma, ktoré našlo v jeho osobe svoje naplnenie. Druhým učeníkom je žena Kleopasa, ktorá je na základe textu (porov. Tváre oboch pútnikov sú obrátené ku Kristovi. Príbeh je majstrovským rozprávaním Lukáša, má dynamický rozmer putovania a statický moment stolovania.
Stať sa odohráva po zmŕtvychvstaní Ježiša a zapadá do gradujúcej dynamiky Ježišovej prítomnosti a jeho spoznávania učeníkmi v 24. kapitole. Začiatok kapitoly (porov. Žije, ale nie je prítomný. Neskôr je už Ježiš prítomný (porov. Lk 24, 13 - 35), ale nie je poznaný na ceste s dvomi učeníkmi. Záverečná stať (porov. Učeníkov plných strachu pred Židmi sa tam pýta: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky?“ (v. 38), čo sa podobá otázke anjelov ženám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (v.
Ježiš otvára učeníkom Písma aj vo večeradle, ako to robil na ceste do Emáuz, no tu im navyše prisľúbi dar Ducha. Napokon ich na ceste do Betánie požehnal a definitívne sa im vzdialil z očí a zostáva neviditeľný. Evanjeliová stať Lk 24, 13 - 35 sa dá rozdeliť na tri časti: na ceste (v. 13 - 27), v dedine (v. 28 - 32) a v Jeruzaleme (v. 33 - 35). V úvode state (v. Už cirkevní otcovia uvažovali o sv. Petrovi alebo o žene Kleopasa menom Mária. Obaja učeníci boli asi z okruhu sedemdesiatich dvoch učeníkov Ježiša poslaných po dvoch kázať na miesta, kam chcel ísť (porov.
K učeníkom sa pripojil ten najdôležitejší protagonista a šiel s nimi. Ježiš, Boh, ide krokom človeka, aby ho priviedol ku kráčaniu Božím krokom. Skutočným problémom učeníkov, ktorý sa rieši v príbehu, sú zastreté oči: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (v. Doslovný text v pasíve „ich oči boli držané“ naznačuje, akoby Boh sám nedovolil, aby učeníci Ježiša hneď spoznali. Oči učeníkov sa otvoria až pri lámaní chleba (v. 31).
Živý Kristus kráča, pýta sa, núti učeníkov hovoriť (v. 19 - 24) a oni odhalia svoje predstavy o ňom (v. 21: „my sme dúfali, že vykúpi Izrael“). Dielo spásy očakávali v kategóriách moci. Vo v. To je kľúčom k pochopeniu udalostí: Nový zákon sa má čítať vo svetle Starého. Platí to aj pre nás, ktorí žijeme v čase jeho neprítomnosti. V Písme nachádzame nádej a tiež svetlo na pochopenie nových udalostí. Ide o zmenu perspektívy (v.
Pred dedinou sa cudzinec správa tak, akoby chcel ísť ďalej. To vyvolá prosbu učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil“ (v. V dvoch veršoch (v. 29 - 30) sa tri razy zdôrazní „byť spolu“. To, čo mení veci, je spoločenstvo života; jeho výrazom je hostina s Ježišom, označená Lukášom ako lámanie chleba (v. 30), ktoré urobil pri zázraku rozmnoženia chleba, ale i pri Poslednej večeri.
Zostane len Písmo a znamenie lámania chleba, odkazujúce na Eucharistiu uskutočnenú vo večeradle. Učeníci premýšľajú nad udalosťou, už cestou domov im horelo srdce z rozhovoru s Kristom a jeho podania Písma, preto sa v závere vrátia k prameňu, do spoločenstva Vzkrieseného v Jeruzaleme (v. 33 - 35). Zakúsili svetlo veľkonočného rána v premene svojej viery na ceste.
Cirkev a jej viera sú natoľko kresťanské, nakoľko sú veľkonočné; keď precitajú a vstávajú z mŕtvych. Šesť súvisí s príbehom: 1) druhovia na ceste; 2) počúvať; 3) vziať si slovo; 4) sláviť; 5) mať spoluzodpovednosť za misiu; 6) viesť dialóg v Cirkvi a spoločnosti. Ostatné štyri témy idú poza príbeh: 7) viesť dialóg s inými kresťanskými denomináciami; 8) autorita Cirkvi a spoluúčasť veriacich; 9) rozlišovať a rozhodovať; 10) formovať sa v synodalite, t. j.