Fašiangy sú obdobím radosti, zábavy a hodovania, ktoré predchádza pôstnemu obdobiu. Táto tradícia má hlboké korene v histórii a prešla mnohými premenami, aby sa stala tým, čím je dnes. Poďme sa pozrieť na históriu a význam fašiangov na Slovensku.
Fašiangový sprievod v Martine
Pôvod a história
Fašiangy vraj slávia už od 4. storočia, keď cirkev zaviedla Veľký pôst. Ako je známe, trvajú od Troch kráľov po Popolcovú stredu, ktorou sa začína tento 40-dňový predveľkonočný pôst. Fašiangové obdobie je však raz kratšie a inokedy dlhšie, lebo tá streda, nazývaná ľudovo aj „Krivou“ alebo „Škaredou“, býva každý rok inokedy.
Predchodcov fašiangových obyčajov však treba hľadať v dávnejších časoch, v pohanskom antickom Ríme a vo zvykoch starých Slovanov. V prvom prípade išlo o slávnosti na počesť bohov Bakcha a Marsa, vyznačujúce sa roztopašnou zábavou, v druhom o hry spojené s mágiou a o sprievody masiek v očakávaní konca zimy a príchodu jari.
Z výskumov historikov i archeológov vyplýva, že v období Veľkomoravskej ríše sa na území Slovenska používal pre ne výraz mjasopust (v Česku dodnes masopust), výraz fašiangy prevzali naši predkovia až v stredoveku z nemeckého Fastenschank.
Etnograf Ján Čaplovič už v roku 1818 zaradil fašiangy medzi najväčšie a najveselšie sviatky Slovákov. Odjakživa sa spájali so zábavou, spevom a - čím ešte? "Je to čas všeobecného poskakovania," napísal pred vyše sto rokmi náš polyhistor Jozef Ľudovít Holuby. Poskakovať, čiže krepčiť. Pravda, plesy či bály podobné tým dnešným sú oveľa mladšie ako fašiangy. Veď prvý viedenský ples v opere sa konal ani nie pred 140 rokmi po úspechu Bal de l'Opéra v Paríži. Koncom 19. storočia sa už veselo plesalo aj v Bratislave, vtedajšom Prešporku, v Trnave i v ďalších mestách vtedajšieho Horného Uhorska. A nechýbali na nich ani predstavitelia habsburskej monarchie. Napríklad v roku 1891 sa na bratislavskom plese hasičov, ktorý patril medzi tzv. elitné, zúčastnil arcivojvoda Friedrich, budúci hlavný veliteľ c.-k.
Tradičné fašiangové masky
Fašiangové tradície a zvyky
Kedysi mali fašiangy niekoľko fáz alebo skôr stupňov, lebo postupne gradovali. Vypĺňali ich pytačky, zásnuby a ohlášky. Ale, napríklad, aj zakáľačky. Fašiangový ošiaľ sa sústredil do posledných troch dní, od nedele do stredy, nazývaných aj bláznivé alebo Bakchusové dni a v niektorých slovenských regiónoch - Končiny či Ostatky.
„Posledné tri fašiangové dni slávia Slováci nesmierne veselo,“ písal Čaplovič pred 200 rokmi. „Idú z domu do domu, na dvore vystrájajú rozličné kúsky, zatancujú… a pritom všetkom je veľa smiechu. Gazdiná im musí dať slaninu, ktorú si nastoknú na (drevený) ražeň. Takejto zábave hovoria s ražňom chodiť.“ O takmer 70 rokov neskôr Holuby vo svojej pražskej prednáške poznamenal, že podobné chodenie sa zvykne končiť aj tragikomicky. To vtedy, keď sa mládenci večer nevedia s „nafašiangovanou slaninou a inými darmi“ v krčme spravodlivo podeliť. Nezriedka pritom lietali päste.
Končinám predchádzal Tučný štvrtok (inde Tučná sobota), keď sa jedlo sedmoraké mäso a devätoraká polievka. V utorok, v predvečer Popolcovej stredy, sa pochovávala basa, čo bola paródia na skutočný pohreb. Mala vyjadriť zákaz akejkoľvek zábavy počas nasledujúceho Veľkého pôstu.
Fašiangové zvyky na Slovensku
A čo myslel Holuby „všeobecným poskakovaním“? Mužské tance vo fašiangových sprievodoch počas „chodenia“ s ražňom. „Medzi spevom zvláštnych fašiangových piesní vyskakujú, čím najvyššie môžu,“ približoval Pražanom, „aby konope tak vysoké narástli, ako tanečník vysoko vyskočí“. Preto sa im hovorilo „tance na konope“ alebo „tance na ľan“.
Podľa súčasnej etnografky Zory Mintalovej-Zubercovej fašiangovému ošiaľu podliehali v stredoveku všetky sociálne vrstvy vrátane najvznešenejších. To sa týkalo aj banských miest za ich zlatej éry a miestnej honorácie. Napríklad v Banskej Štiavnici bolo zvykom na fašiangy vymieňať - pod rúškom noci - firemné tabule kupcom, podnikateľom i verejným činiteľom.
Čo vlastne prežilo storočia? Napríklad pochovávanie basy, pravda, iba na vidieku, aj to len vo vybraných regiónoch a so značnými prestávkami. Alebo fašiangové sprievody v rôznych variáciách, často prispôsobené novým časom.
Ples v opere
Fašiangy v mestách a plesy
Podľa zistení historikov a etnológov dostali fašiangy v mestách inú podobu ako na vidieku už začiatkom 19. storočia. Vychádzalo sa pritom z renesančných a do istej miery aj starorímskych slávností karnevalového typu. Masky sa mohli uplatniť nielen vo fašiangových sprievodoch, ale aj na mestských či stoličných plesoch.
„Väčšinou sa ponášali na divadelné kostýmy a sály boli plné kráľovien noci, zimy či kvetín,“ približuje historička Lucia Duchoňová zo Západoslovenského múzea v Trnave. Páni sa zasa s obľubou obliekali za Turkov či Číňanov. Honosné plesy a bály boli už vtedy prejavom spoločenskej prestíže.
Treba poznamenať, že koncom 19. storočia, keď sa iba začínala „plesománia“, nastúpila v našich končinách tuhá maďarizácia a ťaženie proti tzv. panslávom. Našťastie, už onedlho začali plesy organizovať aj rôzne spolky a profesijné či stavovské spoločenstvá. V rokoch 1880 až 1913 sa na príprave plesov v Prešporku podieľalo vyše 80 takýchto organizácií. Boli medzi nimi remeselnícke spolky a združenia, známy bol aj robotnícky ples.
Po prevrate v roku 1918 mestské plesy postupne vytláčali iné fašiangové zvyky. Len v Bratislave boli každoročne stovky týchto podujatí. Množstvo plesov však každoročne pripravovali aj náboženské organizácie, známy bol napríklad židovský Purimov.
Veľká hospodárska kríza síce pribrzdila chuť do plesania, ale ani na svojom vrchole v roku 1933 ho neodstránila, aspoň nie vo fašiangovej Bratislave. Veď v hoteli Royal sa práve vtedy konal prvý rodácky ples Podjavorinčanov.
Po roku 1948 - plesanie sa administratívne obmedzilo na minimum. Politický odmäk však v 60. rokoch priniesol zmenu aj v oblasti zábavy. Za prelomový v tomto ohľade mnohí považujú bratislavský Filmársky ples z roku 1963 v Tatra revue, ktorý nadviazal na staršiu tradíciu.
V ostatných desaťročiach však práve plesy začali dominovať mestským fašiangom. Vlastne tie sa zredukovali viac-menej iba na plesanie.