Obec Moravský Svätý Ján leží približne 5 kilometrov od štátnej hranice s Rakúskom a približne 10 od štátnej hranice s Českou republikou. V 13. storočí uhorský kráľ Bela IV. daroval Svätojánske panstvo Petrovi Rešickému, ktorý sa vyznamenal v bojoch proti Tatárom a postavil v obci kaštieľ. I napriek tomu najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1449 a je uvedená v donácii majetku pre grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Každopádne však Moravský Sv.
V 15. storočí bola majiteľkou svätojánskeho panstva rodina Révayovcov, ďalej patrilo grófom z Pezinka a Sv. Jura. V druhej polovici 16. storočia sa v obci usadili Habáni. Písomné pamiatky datujú ich príchod do Moravského Sv. Jána na roky 1540 - 1550. Nie je však vylúčený aj ich skorší príchod. Zložili sa na dolnom konci dediny, kde si postavili bratský dvor, ľudovo nazývaný Kaníža. Keď sa habáni v obci usadili, Moravský Sv. Ján patril pod panstvo Czoborovcov sídliacich na hrade Ostrý Kameň. Neskoršie sa czoborovské sídlo presťahovalo do Moravského Sv. Jána, ktorý sa od konca 17.
Obec bola na prelome 19. a 20. st. Od 19. st. dochádzalo k častým zmenám vo vlastníctve panstva. Na prelome 19. a 20. storočia bol už Moravský Svätý Ján strediskom okolitých obcí - v obci bola pošta, telegraf, železničná stanica, pálenica, sladovňa, kláštor, zlepšovala sa sociálna a zdravotná starostlivosť. Rozvoj života prerušilo vypuknutie svetových vojen. Napriek rôznym negatívam povojnové obdobia charakteristického politickými a hospodárskymi zmenami zaznamenala obec rozvoj a prosperitu.
Bol vybudovaný dom služieb, kde bolo holičstvo, opravovne a zberne šatstva. V roku 1970 bola dokončená výstavba zdravotného strediska, požiarna zbrojnica a začala sa plynofikovať obec. Aj rok 1989 bol významným najmä pre občanov obce - ku sklonku roku sa konal Pochod slobody k rieke Morave, boli odstránené pohraničné zátarasy a keď dorazili k brehu Moravy, vítali rakúskych susedov chlebom, soľou a slivovicou. Zástupcov z obce Hohenau prevážali na našu stranu rieky na loďkách. Spojenie s rakúskou obcou Hohenau mal Moravský Sv. Ján už od 8.
V roku 1662 bolo nájomné za prievoz 1500 zlatých, čo bola dosť vysoká suma svedčiaca o význame prievozu. V roku 1833 bol postavený drevený most, ktorý v roku 1866 spálili. Bol však obnovený a najviac sa po ňom prepravovalo víno, zemiaky, slama, keramika, dobytok či husi. Prechádzali ním sluhovia a robotníci pracujúci v cukrovare, textilke či píle v Hohenau. K obmedzeniu kontaktov prišlo v rokoch 1939 až 1945, kde sa mohlo do Rakúska chodiť len na priepustky. Farský kostol sv.
Sakrálnou dominantou obce je rímsko-katolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa , postavená v rokoch 1840-1851 na mieste staršieho barokového kostola. Miestne obyvateľstvo nazýva tento dvor aj „Kaníža“. Nachádza sa v dolnej časti obce a má formu štvorcového dvora s tromi vjazdmi a malou kaplnkou uprostred. Táto je priamo datovaná na prednej strane veže letopočtom 1839 - 1994. Prvý dátum znamená rok výstavby kaplnky habánskymi osadníkmi a druhý dátum jej najnovšiu obnovu. Ich prítomnosť dosvedčuje aj pečať s kruhopisom. V roku 1923 posvätil spišský biskup Ján Vojtaššák 50 - kilogramový zvon, ktorý obci venovala rodáčka žijúca vo Viedni Terézia Exnerová.
Kaštieľ Moravský Svätý Ján
Medzi kultúrno-historických pamiatok si zaslúži pozornosť kaštieľ, ktorý postavil v roku 1866 gróf Zicsi ako barokový objekt. Neskôr vyhorel a barón Hirsch ho prestaval a zväčšil na dve poschodia. Až do roku 1917 bol majiteľom princ K.F. Hohenlohe. Potom sa vlastníci a správcovia striedali až do roku 1958, keď sa tu zriadil Domov dôchodcov.
Bol postavený v roku 1866 grófom Zicshim. Pôvodná stavba bola jednopodlažná. Nosná podlaha prvého poschodia bola drevená. Neskôr bol kaštieľ grófovi Ziscimu odňatý a postúpený za určité politické zásluhy barónovi Hirschovi. V roku 1886 kaštieľ vyhorel. Požiar bol zapríčinený neopatrnosťou sluhu a zničil celé poschodie. Ešte v tom istom roku barón Hirsch kaštieľ obnovil v slohu romantizmu a vystaval ešte o jedno poschodie navyše. Vznikla tak dvojpodlažná budova s mazardkami. Hirschovci boli židovskou rodinou pochádzajúcou z mesta Würzburg. Najznámejším členom bol práve Moritz (1831-96), ktorý bol z jedným najznámejších železničných podnikateľov a finančníkov svojej doby.
Od baróna Hirscha odkúpil kaštieľ v roku 1895 princ Fridrich Hohenlohe von Ehringen, ktorý bol príbuzným nemeckého cisára Wilhelma. V roku 1900 si princ zavolal na úpravu parku záhradníka z Nemecka. V tom čase bolo vybudované jazierko severne od kaštieľa a založené výsadby s cudzokrajnými drevinami najmä v prednej časti parku. Na poľovačkách, ktoré tu organizoval sa stretávali mnohé spoločensky významné osobnosti vtedajšej Európy.
Od obce bol park oddelený kovaným plotom na murovanom základe. Obidve brány, južná - hlavná a západná - zadná, boli umelecky kované. Pri južnej bráne sa nachádzala budova pre vrátnika. Tadiaľto bol aj vchod pre koče, ktoré boli potom odstavované okolo kaštieľa. V roku 1916 bol kaštieľ od princa Hohenlohe prevzatý bankou. Po odchode princa z kaštieľa odišiel aj záhradník. V roku 1916 bola vyrúbaná bažantnica a plocha sa využívala ako zeleninová záhrada. Následne v roku 1917 prevzal kaštieľ od banky Dr. Artur Czeczowicka.
Po skončení vojny vládla v obci chudoba a hlad. V tomto období došlo aj k rabovaniu v zámku, kedy sa interiér kaštieľa značne poškodil. V roku 1940 sa kaštieľa ujala Hlinková mládež, ktorá si tu zriadila vodcovskú školu. Od roku 1958 sa tu zriadil Domov dôchodcov. Od roku 1965 je v kaštieli špecializovaný ústav sociálnej starostlivosti pre mužov. Kaštieľ je považovaný za najväčšiu historickú stavbu v obci. V súčasnosti predstavuje veľkú dvojposchodovú pozdĺžnu stavbu s nízkou strechou.
V budove kaštieľa sídli Domov sociálnych služieb. Areál parku a objekt kaštieľa je verejnosti neprístupný. Park je oplotený a do areálu vstupuje cez vrátnicu.
Daňové úrady v regióne
Daňové riaditeľstvo SR informovalo o zmenách v štruktúre daňových úradov, ku ktorým dochádza z dôvodu reformných zámerov realizovaných v Slovenskej republike. Transformáciou daňových úradov sa pre klientov nemení dostupnosť služieb daňovej správy. Sieť daňových úradov a ich pobočiek a kontaktných miest bude kopírovať doterajšie lokality daňových úradov.
Daňové úrady, pobočky alebo kontaktné miesta DÚ budú od 1.1.2012 dostupné na adresách terajších (do 31.12.2012) daňových úradov, okrem tých, kde došlo k zmene adresy. K 1. januáru 2012 bude zriadených 8 daňových úradov v sídlach krajov a 1 daňový úrad pre vybrané daňové subjekty so sídlom v Bratislave. Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov v pôsobnosti krajov bude od 1.1.2012 vytvorených 39 pobočiek (PDÚ) a 42 kontaktných miest daňových úradov (KMDÚ). Adresa DÚ pre Bratislavský kraj: Ševčenkova 32, 850 00 BA.
Prehľad niektorých obcí a obdobia, kedy mali vlastné daňové úrady:
- Mestečko Stupava, 1667 - 20.
- Obec Báhoň, 1854 - koniec 19. storočia
- Obec Blatné, 1855 - koniec 19. storočia
- Obecný úrad v Pudmericiach, 1606 - koniec 19. storočia
- Obec Cajla, 1830 - koniec 19. storočia
- Obec Dlhá, 1801 - koniec 19. storočia
- Obec Dubová, 1853 - koniec 19. storočia
- Obec Gajary, 1882 - koniec 19. storočia
Významné osobnosti
Obec Moravský Svätý Ján a jej okolie dali Slovensku mnoho významných osobností. Medzi ne patria:
- Danica Rumanová (1944) - kameramanka
- Ferdinand Ralbovský (1919 - 1987) - redaktor, lesný pracovník
- Tibor Dostál (1902 - 1989) - právnik
- Ing. František Valachovič DrSc. (1919 - 1979) - banský inžinier, vysokoškolský profesor
- JUDr. Ferdinand Klinda (1929) - hudobný umelec
- Ladislav Jánsky (1914 - 1989) - spisovateľ
- Mgr. Jozef Mikuš (1934 - 1997) - stredoškolský pedagóg, regionálny historik
- Pavel Blaho (1867 - 1927) - lekár, politik, publicista, národný buditeľ
Dr. Pavel Blaho sa už ako vysokoškolský študent zúčastňoval nacionálneho ruchu vo Viedni v študentských a spoločenských krúžkoch skoro všetkých slovanských národností bývalej monarchie. Pracoval v spolku „Tatran!“, bol spoluzakladateľom a činným pracovníkom spolku „Národ“. Vo Viedni začal pracovať aj publicisticky. Roku 1898 sa v Skalici usadil ako lekár. Spolu s Dr.
Osvetová a hospodárska činnosť Dr. Pavla Blahu sa prejavovala v zakladaní ľudových knižníc, roľníckych družstiev, vo vydávaní kalendárov „Nová domová pokladnica“ a v široko rozvetvenej prednáškovej činnosti po celom Záhorí. Organizoval štúdium slovenskej mládeže na českých školách. Usporadúval zájazdy na výstavy v Čechách a na Morave. Spolu s Dr. Ludovítom Okánikom pracoval v Katolíckom kruhu a podľa návrhov architekta Dušana Jurkoviča postavili spolkový dom, ktorý sa stal strediskom kultúrno-osvetovej práce. V ňom sa odohrávali divadlá, zjazdy a spoločenské podujatia a v niekoľkých jeho miestnostiach bolo aj múzeum ľudového umenia. Od roku 1906 až do prevratu bol Dr. Blaho poslancom uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu a za volebný okres Moravský Sv. Ján.
Roku 1893 a po druhý raz v rokoch 1912 až 1913 bol v Spojených štátoch severoamerických, kde usporiadal množstvo prednášok a získaval slovenských krajanov pre národné hnutie. Prvú svetovú vojnu prežil ako vojenský lekár. Významnú úlohu zohral za prevratu r. 1918, keď ako povereník Národného výboru po Šrobárovom odchode zo Skalice riadil civilnú a vojenskú okupáciu západného Slovenska, kým nebola ustanovená prvá slovenská vláda v Žiline. Bol členom Revolučného národného zhromaždenia, referentom poľnohospodárstva v Ministerstve pre správu Slovenska, poslancom a prezidentom Zemedelskej rady pre Slovensko. Študoval na gymnáziu v Skalici a v Trnave, kde maturoval v roku 1887. Počas štúdia pracoval v akademickom spolku Tatran, neskôr bol jeho predsedom. Keď na popud uhorskej vlády bola zastavená činnosť Tatranu, Blaho spolu s Wagnerom založil spolok Národ, v ktorom sa okrem študentov schádzali aj mladí remeselníci a robotníci. Bol dopisovateľom Amerikánsko-slovenských novín.
V lete 1893 odišiel na pozvanie Petra V. Rovnianka do USA, kde pracoval ako redaktor v Amerikánsko-slovenských novinách. V roku 1896 bol spoluzakladateľom Českoslovanská jednoty. Venoval sa aj novinárskej a publikačnej činnosti. V roku 1898 začal vydávať ľudový kalendár Nová domová pokladnica, ktorý vychádzal až do prvej svetovej vojny (1914). Spolu s Vavrom Šrobárom založil časopis Hlas. Bol prvým šéfredaktorom pokrokového časopisu Hlas, ktorý vystupoval proti pasivite Slovenskej národnej strany. Okolo časopisu sa sústredila skupina mladých národne orientovaných ľudí a celá táto nová generácia slovenských politikov sa podľa časopisu nazývala hlasná generácia. Popri lekárskej praxi sa angažoval aj v zakladaní potravných a peňažných družstiev.
V roku 1898 založil Gazdovsko-potravný spolok v Skalici, ktorý bol podnetom pre zakladanie podobných spolkov na západnom Slovensku. Podieľal sa aj na vzniku potravného družstva v Gbeloch v roku 1901. V roku 1904 uviedol do prevádzky Roľnícke mliekarenské družstvo v Skalici. Založil Družstvo na nákup a speňaženie ľudového priemyslu, ktoré organizovalo obchod so slovenskými výšivkami. Založil približne 100 potravných, úverových a svojpomocných družstiev. V r.
Organizoval divadelné predstavenia skalických ochotníkov. Na Záhorí zakladal spolky triezvosti, ľudové knižnice. V Skalici založil spevokol. Spolu s Milanom Hodžom boli predstaviteľmi raného agrarizmu na Slovensku. Od r. 1899 bol členom mestského zastupiteľstva v Skalici a v roku 1906 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za okres Svätý Ján. Za poslanca bol zvolený aj druhýkrát v roku 1910. V rokoch 1903-1914 a 1918 pracoval ako sezónny lekár v kúpeloch Luhačovice. V rokoch 1908-1914 bol hlavným organizátorom porád Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach.
V roku 1912 odišiel druhýkrát do USA, kde navštívil krajanské spolky a prednášal o postavení Slovákov v Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský lekár v Kroměříži (1914-1916) a v Székesfehérvári (1916). Po vzniku SNR sa stal jej členom, pre chorobu však nebol aktívny. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Od 6. novembra 1918 menovaný povereníkom pražského Národného výboru pre politickú administratívu, poľnohospodárstvo a zásobovanie v prvej dočasnej vláde na Slovensku. Od 17. decembra 1918 referent poľnohospodárstva na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1918-1920 bol členom Revolučného národného zhromaždenia, v rokoch 1920-1927 poslancom NZ za agrárnu stranu. Od roku 1920 predseda dozorného výboru Ústredného družstva v Bratislave.
V júni 1909 založil Roľnícku a priemyselnú banku vo Veľkých Levároch, ktorá sa v roku 1917 sfúzovala s Meštianskou bankou v Topoľčanoch a o dva roky neskôr s Obchodnou bankou v Skalici. V roku 1919 preniesol sídlo banky do Malaciek a ešte v tom istom roku do Bratislavy. V roku 1920 sa banka v zmysle zmluvy s Michalom Bosákom zmenila na Americko-slovenskú banku so sídlom v Bratislave.