Boh Slnka: Rímska Mytológia a Jej Korene

Všetkým je dobre známa mytológia grécka, rímska, či starogermánska. Rímska mytológia bola prevzatá od iných národov, vznikla hlavne zo základu gréckej a etruskej mytológie. Hlavnými bohmi boli hlavne pôvodne grécki bohovia, ktorí boli neskôr len premenovaní. Napriek tomu, že vyznievajú úlohy niektorých bohov fantasticky, zabúdame, že aj Slovania, naši predkovia, mali svoju vlastnú mytológiu.

O nej sa nám zachovalo menej poznatkov, pretože pisári, ktorí by ju mohli zaznamenať, už v období rozmachu Slovanov sami prijali kresťanstvo a to veľmi neholdovalo popisovaniu iných náboženstiev tak, ako ešte v prvých storočiach nášho letopočtu. Boli sme pohanmi, ktorých náboženstvo nebolo nutné skúmať a zaznamenávať.

V dávnych časoch, keď ľudia ešte ovládali len celkom primitívne prostriedky, cítili sa proti neznámym prírodným silám bezradní a bezmocní. Všetko, čo si nevedeli vysvetliť, pripisovali nadprirodzeným silám, záhadným bytostiam, vílam, bohom alebo obludám. Tak vznikol mýtus (gréc. mythos- báj, vymyslené rozprávanie).

Mýty, čiže báje, sú vymyslené príbehy o bohoch a hrdinoch, zväčša božského pôvodu, s nadprirodzenými schopnosťami. Majú symbolickú a posvätnú hodnotu a tvorili základ kultúry prastarých národov. Prinášali ľuďom odpovede na základné otázky. Všetci v ne verili, lebo ich upokojovali pred neznámym svetom.

Súbor všetkých mýtov, a súčasne aj veda, ktorá sa zaoberá ich skúmaním, sa nazýva mytológia. Prvotné formy mýtu vznikali na počiatočnom stupni vývoja ľudského vedomia, keď ešte viera, fantázia a poznanie- neskoršie sa ostro dištancujúce- navzájom splývali. V priebehu stáročí sa mýty navzájom obohacovali, dopĺňali ústnym rozprávaním. Až neskôr ich jednotlivci, často spisovatelia, zachytili písomne. Jeden príbeh máva preto často rozličné verzie.

Uctievanie boha v zvieracej alebo polozvieracej podobe sa nazýva theriomorfizmus alebo zoomorfizmus. V takejto forme sa zachovali v starovekom Egypte, v mýtoch primitívnych národov Ameriky a Afriky. Totemistické zvieracie božstvá dosiahli v priebehu vekov ľudskú podobu (antropomorfizmus) a pamiatku na svoj pôvod si zachovali iba v prívlastkoch a niektorých sprievodných symboloch. Antropomorfizmus sa vyskytuje vo väčšine národných mytológii.

Mýty zachytávajú predstavy o vzniku sveta, o pôvode človeka a vecí. Rozprávajú o vzniku vesmíru (kozmogónia), zrode bohov (theogónia) a usporiadaní sveta (kozmológia). Vysvetľujú javy, úkazy a kolobeh prírody. Rozprávajú o počiatku a konci, o stvorení a skaze, o živote a smrti. Zároveň vykresľujú každodenný život človeka, dejiny niektorých národov a ich túžbu po lepšom živote.

Mýty a legendy nám slúžia ako podklady k poznaniu dejín, spôsobu života a túžob ľudu. Filozofi zo začiatku využívali mýty na to, aby jasne, jednoducho a konkrétne vysvetlili abstraktné myšlienky ktoré sa ťažko podávajú. Ale odhliadnuc od tejto ich hodnoty treba zvýrazniť aj ich umeleckú stránku, ktorou pôsobili na vtedajších ľudí. Každý mýtus obsahoval morálne ponaučenie, ktoré malo vplývať na vedomie ľudí. Výchovný charakter mýtu sa prejavoval najmä spravodlivým potrestaním zla a odmenou dobra.

Po oddelení od náboženstva sa mytológia stala oblasťou slobody pokrokovej obraznosti, na ktorej potom mohlo ľudské vedomie vyrukovať do boja proti obmedzeniam náboženstva. Mytológia pridávala krídla ľudskému sebavedomiu tým, že vytvárala svojich pozitívnych hrdinov, na rozdiel od náboženstva, ktoré živilo pocit ľudskej bezmocnosti a závislosti od nadpozemských síl.

Reliéf zobrazujúci postavy rímskej mytológie

Slovanský Boh Slnka: Svarog

Napriek tomu, že sa zameriavame na rímsku mytológiu, stojí za zmienku aj slovanský boh slnka, Svarog. Bol bohom Slnka a ohňa, taktiež často zobrazovaný ako boh tepla. Mal zhotoviť nebeský kotúč, čiže Slnko, v kováčskej vyhni. Je akousi obdobou gréckeho Hefaistona a ľuďom mal zoslať kliešte, cenný nástroj pri obrábaní kovov.

Rímski Bohovia Slnka

Rímsky partenón je veľmi podobný tomu gréckemu, no objavujú sa v ňom i negrécke prvky. dobývania cudzích území preberali, prípadne zlučovali cudzích bohov a vkladali ich do vlastného zoznamu božstiev. Medzi najvýznamnejších rímskych bohov slnka patria:

• Apollón: grécky boh, ktorý síce nikdy nebol stotožnený so žiadnym rímskym, no i tak bol jedným z najvýznamnejších bohov Ríma. Zo začiatku bol považovaný za boha liečiteľstva, potom sa stal bohom veštieb a proroctiev a neskôr mu pribudli i povinnosti boha lovu, hudby a poézie. V Delfách sa nachádzala aj veštiareň, v ktorej veštila Apollónova kňažka Pýthia. Ako Aollón Phoibos bol uctievaný ako boh slnka. Apollóna Atepomara uctievali Kelti ako boha koní.
• Sol (gr. Helios): Ďalším bohom spájaným so slnkom bol Sol.

Socha boha Apolóna

Ďalší Významní Bohovia Rímskej Mytológie

Okrem bohov slnka, rímska mytológia zahŕňala širokú škálu bohov a bohýň, z ktorých každý mal svoju vlastnú oblasť vplyvu:

• Jupiter- vládca bohov. Ako taký bol stotožňovaný s gréckym Diom a čiastočne aj s egyptským hlavným bohom Amonom. Patril medzi najvýznamnejších bohov Ríma, okrem iného mu bol ako Jupiterovi Optimovi Maximovi (Jupiterovi najlepšiemu a najväčšiemu) zasvätený chrám na Kapitole. S veľkou pravdopodobnosťou bol Jupiter pôvodne bohom nebies, ktorý riadil počasie, predovšetkým búrku. Miesta, do ktorých udrel blesk sa stávali posvätnými a patrili iba jemu. Z keltských bohov bol Jupiter stotožňovaný s bohom blesku Taranom a takisto s bohom slnka. Jeho manžekou bola vládkyňa bohov Juno, okrem nej však mal množstvo partneriek, či partnerov a takisto nemanželských detí.
• Juno- vládkyňa bohov, manželka Jupitera. Jedná sa o rímsku verziu etruskej bohyne Uni, neskôr bola stotožnená s gréckou Hérou a vďaka nej získala nových rodičov i potomkov. Bol jej zasvätený každý prvý deň mesiaca, sviatky mala 1.7. a 13.9. Bola tradične označovaná za ochranného ducha žien. Taktiež zohrávala úlohu ochrankyne manželstva, pomáhala ženám s pôrodmi a celkovo niesla patronát nad rodinou. Vzhľadom k tejto svojej úlohe je jednou z mála bohýň a bohov, ktorá nemá žiadnych nemanželských potomkov. Ako ostatní bohovia, aj Juno mala množstvo epitet. Ako Juno Populonia žehnala ľuďom vo vojne.
• Neptún- jeden z trojice najmocnejších bohov, pôvodne boh vody. Neskôr, po zlúčení s gréckym Poseidónom, sa stal vládcom morí. Keďže Poseidón bol považovaný za stvoriteľa koní, Neptún bol zlúčený i s rímskym bohom koní Consom. Jeho manželkou sa stala Néreida Amfitríta, jeho najstarším synom bol polomuž, poloryba Tritón. Neptúnovou zbraňou je trojzubec a bol pomerne obávaným bohom, pretože hoci dokázal zabezpečiť bezpečnú plavbu, ak sa nahneval, lode sa už nikdy nevrátili do prístavov. Modlili sa k nemu predovšetkým námorníci.
• Pluto- vládca mŕtvych, kráľ pokladov. V Grécku bol známy pod menom Hádes a ako pán mŕtvych sa netešil veľkej obľube. Jeho manželkou bola bohyňa jari Persefóna, zo začiatku milá a veselá, no podsvetie ju vraj zmenilo na chladnú a smutnú. Ľudia sa Háda báli a obvykle mu obetuvávali čierne zvieratá, najmä ovce, jeho posvätnou rastlinou bol narcis.
• Mars- zo začiatku boh poľnohospodárstva, neskôr sa o stotožnený s gréckým Areom stal bohom vojny. Je po ňom pomenovaný mesiac marec (latinsky Martius), posvätnými zvieratami boli vlk a ďateľ. Základný rozdiel medzi Martom a Areom je v skutočnosti, že zatiaľčo Ares bol bohom zúrivého vojnového šialenstva, krviprelievania a násilia, Mars prebral skôr atribúty patriace Pallas Athéne a bol bohom stratégie a teda aj víťaznej vojny. V niektorých provinciách Mars prebral aj funkciu boha liečiteľstva a stal sa i patrónom niekoľkých keltských kmeňov a osád.
• Venuša- hoci pôvodne bola bohyňou plodnosti a kvetov, veľmi skoro bola zlúčená s gréckou Aphrodité, bohyňou lásky a krásy a prijala aj jej postavenie v mýtoch, od čoho sa odvíjalo všetko. Od jej pôvodu (zrodila sa z morskej peny, ktorú oplodnil umierajúci Uranos, vďaka čomu bola najstaršou z tretej generácie bohov), cez jej vzťahy, manželstvo s chromým bohom kováčov Vulkánom (grécky Héfaistos) až po skutočnosť, že sa stala matkou zakladateľa Ríma, Aenea.
• Vulkán- boh ohňa, po stotožnení s gréckym Héfaistom i boh kováčov. Zatiaľčo však Héfaistos bol synom bohyne Héry, ktorá ho vraj zrodila sama zo seba, Vulkánova genealógia nie je ani zďaleka taká jednoduchá, keďže jeho pôvodom si nie sme vôbec istí (v jednej z verzií je dokonca otcom Jupitera, čím sa popiera jeden zo základných mýtov o boji s Titánmi!). V rozšírenejšej verzii mýtu je však Vulkán dieťaťom Jupitera a Juno, avšak po jeho narodení bola Juno jeho výzorom tak znechutená, že ho zhodila z Olympu, čím spôsobila, že jej syn zostal naveky chromý. Vulkán však od svojej gréckej verzie získal napríklad krásnu manželku Venušu (Aphrodité) a v rímskych mýtoch sa stal otcom niekoľkých hrdinov a bol považovaný aj za predka viacerých rodov.
• Minerva- rímska bohyňa tradične stotožňovaná s gréckou bohyňou múdrosti, remesiel, stratégie a víťaznej vojny, Athénou. Hoci však Minerva prijala niektoré znaky, zostala prevažne (a na rozdiel od svojej gréckej polovičky) bohyňou cechov a remesiel. Tu sa ukazuje zásadný rozdiel vo vnímaní Rimanov a ich postoja k bohom vojny. Zatiaľ čo grécka Athéna bola ochrankyňou stratégie, a teda aj víťaznej vojny a Arés bol bohom krvilačnosti, vojny vedenej pre samotné vraždenie a bez úžitku, Minerva bola síce významnou bohyňou, ale v role boha vojny sa angažovali skôr Mars a z Perzie pochádzajúci boh Mithras.
• Bacchus- rímsky boh vína, stotožnený s gréckym Dionýzom. Jeho otcom bol tradične Jupiter a matkou smrteľníčka Semele, princezná, ktorej bohyňa Juno privodila smrť. Zeus si potom Baccha zašil do lýtka a donosil ho miesto matky. Keď chlapec dospel, bohyňa Vesta sa kvôli nemu vzdala miesta v Dvanástke, aby bol medzi bohmi zachovaný mier. Bacchovými kňažkami boli Mainady, dosť nespútané ženy oddávajúce sa vínu. Jeho oslavy boli sprevádzané nemorálnosťou a často sa menili za hranice slušnosti a tak boli v roku 186 pred n.l. Bacchanálie zakázané.
• Ceres- bohyňa obilia, v Grécku známa pod menom Deméter. Stelesňovala schopnosť prírody stále sa obnovovať. Počas hladomoru v roku 496 pred n.l. odporučili Sibylline knihy, aby začali uctievať aj Deméter. Slávnosti Cerialia sa konali medzi 15. a 19. aprílom. Na dátum 4.10. pripadal aj pôst na počesť Ceres, čo je v rímskom svete dosť neobvyklé.
• Diana- bohyňa divokej prírody a lesov. Bola stotožnená s bohyňou Artemis a prevzala jej funkciu ochrankyňe žien, bohyne lovu a mesiaca. Na Aventíne stál Dianin chrám a centrum jej kultu bolo pri meste Aricia. Spájali ju s bohyňou Egeriou a bohom Virbiom. Niekedy bývala spojovaná aj s keltskými bohyňami lovu Abnobou a Arduinnou. Dianin sviatok sa konal 13. augusta. Jej bratom- dvojčaťom bol Apollón, ktorý bol zase bohom slnka k Dianinmu mesiacu.
• Merkúr- syn Pleiády Maie a boha Jupitera, totožný s bohom Hermom. Bol považovaný za ochrancu cestovateľov, posla bohov i ochrancu zlodejov, vlastne pomáhal všetkým okrem lenivcov. Bol zobrazovaný s berlou a dvomi hadmi a 15. mája sa slávil jeho sviatok. V Británii bol zobrazovaný s tromi hlavami a pravidelne ho stotožňovali s rôznymi bohmi a zobrazovali aj s bohyňou Rosmertou.
• Medzi ďalších významných bohov patrili napr. boh hraníc Terminus, boh Saturn (grécky Kronos), Tyché- bohyňa šťastia, či veľmi žiadaná bohyňa víťazstva Victoria.

Tabuľka Najvýznamnejších Rímskych Bohov

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s najvýznamnejšími rímskymi bohmi a ich gréckymi ekvivalentmi:

tags: #boh #slnka #rim